Ani fašisti a partizáni počas vojny či komunisti za desiatky rokov socializmu nedokázali narobiť takú spúšť ako rýchlokvasení slovenskí podnikatelia deväťdesiatych rokov. Aj Kunerad, letné sídlo rodiny grófa Ballestréma neďaleko Rajeckých Teplíc, patrí k dlhému zoznamu obetí Mečiarových privatizérov a ešte pred pár rokmi sa zdalo, že mu niet pomoci. Dlhoročná ignorancia majiteľov, ktorí ho ako nechcené dieťa dostali do vienka k známym liečebným kúpeľom, a tri rozsiahle požiare, z ktorých ani jeden nemal preukázaného vinníka, ho takmer dorazili. Roky chátral a nechýbalo veľa, aby vo svojej pôvodnej podobe definitívne zmizol zo zemského povrchu. Pritom patrí k najunikátnejším stavbám u nás. Nielen pre architektonický sloh, v ktorom bol začiatkom minulého storočia postavený, ale aj pre svoju polohu. Na veľkej lúke v lone prírody by sme obvykle pôsobivú secesnú stavbu v štýle zámočkov na francúzskej Loire nehľadali. Napriek pohnutej histórii a zúboženému stavu sa tešil veľkému záujmu turistov zo širokého okolia, ktorí len smutne sledovali, ako tento skvost z roka na rok uvädá. Zdá sa však, že jeho príbeh bude mať nečakane dobrý koniec a ruina predsa predsa vstane z popola.
Na stavenisku
Počas našej návštevy vládne vo Svitačovej doline čulý stavebný ruch. Robotníci za vysokým oplotením opravujú zámocké schodisko, ďalšia skupina hore na štvrtom podlaží zvára kovovú konštrukciu. V interiéri za posledné roky vyrástli nové tehlové steny, stropy, podlahy, pribudli hrubé drevené krovové trámy, veľká časť strechy je pokrytá bridlicou, no je zjavné, že návrat k pôvodnej podobe bývalej loveckej usadlosti bude stáť ešte veľa námahy a peňazí.
S architektom Petrom Kasmanom, ktorý je súčasťou trojčlenného technického dozoru, prechádzame chodbami, spoza dreveného zábradlia nám ukazuje prehĺbené prízemie. V šere medzi hrubými múrmi sa javí ako malá priepasť. Tvrdí, že práce sa nezastavili ani počas studených mesiacov, ale teraz sú intenzívnejšie. Každý deň tu majú desať-pätnásť ľudí, ktorí zväčša odchádzajú domov až so západom slnka.
Peter je z blízkeho okolia, jeho mama pochádza z obce Kunerad, takže si pamätá časy, keď ešte zámok žil naplno. „Ako päťročný som sem pravidelne chodieval so starkým, ktorý tu robil kotolníka,“ spomína. "Vtedy to bolo ozdravné centrum a klimatické kúpele.“
Potom objekt začal chátrať a posledný požiar ho dorazil. „Zostala ruina a nevedel som si predstaviť, že by ten stav dokázal niekto zmeniť.“ No stalo sa. Presnejšie, intenzívne sa na tom pracuje. Keď sem v roku 2021 prišiel už ako súčasť realizačného tímu, našiel zastabilizovanú stavbu, ktorá mala nádej. „Bola to pre mňa veľká výzva, veď mnoho architektov sa k takémuto výnimočnému, historicky kontroverznému a technicky náročnému projektu nedostane za celú svoju kariéru,“ dodá, keď míňame obité, posprejované steny a hromadu stavebného odpadu na nádvorí.
Minulosť i súčasnosť Kuneradu v GALÉRII ►►►
Na spadnutie
Kopy odpadu má v živej pamäti aj nová majiteľka zámku Jana Škottová, ktorá sa s mužom rozhodla minúť úspory na jeho záchranu. Obaja síce pochádzajú zo Žiliny, ale už vyše dvadsať rokov žijú vo Švajčiarsku. On má IT firmu a robí projekty pre Európsku komisiu, ona pracuje vo financiách pre americkú spoločnosť. „Rozhodne sme neplánovali kupovať na Slovensku zámok alebo vlastniť exkluzívny hotel. Keď sme však z diaľky sledovali smutný osud Kuneradu, ktorý sme poznali ako deti z pionierskych táborov a neskôr ako aktívni turisti, povedali sme si, že mu skúsime pomôcť.“
Vtedy ani presne nevedeli, do čoho idú. Mnoho priestorov bolo nedostupných, miestami vyslovene nebezpečných a stropy prevalené cez niekoľko poschodí držali len silou vôle. „Prvý statik nám odmietol vojsť dovnútra, museli sme ho vymeniť. Bolo umenie nájsť vôbec firmu, ktorá by sa na náročnú obnovu podujala.“ Znivočená budova sa neustále sypala a zo zvyšku oslabených múrov ubúdalo. „Takmer každý deň niečo padlo. Veď na zhorené ruiny osem rokov pršalo. No a keď mi stavbári telefonovali, že už vyviezli tristo ton sutiny, pýtala som sa, či mi vôbec ešte nejaký zámok zostal. Nakoniec jej bolo 1 500 ton! Čo sme po vyčistení urgentne museli urobiť, bolo - spevniť steny, postaviť strop, zaizolovať strechu a vyše roka zámok sušiť.“
Čím je výnimočný?
Vráťme sa na úplný začiatok, keď sa v úvode minulého storočia jeden z najváženejších a najbohatších šľachticov v Európe gróf Valentin von Ballestrém rozhodol postaviť na lúke uprostred hôr Rajeckej doliny lovecký kaštieľ alebo skôr zámok, ako si zvykli hovoriť miestni i turisti. Podobal sa sídlam francúzskych kráľovských rodín na rieke Loire, ktoré však stoja v obývaných oblastiach, nie tri kilometre od dediny. „Bol budovaný v duchu historizmu s nastupujúcimi prvkami secesie,“ vysvetľuje nám riaditeľ Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Žiline Miloš Dudáš. „Nič podobné na Slovensku nenájdete.“
Ako pokračuje, Kunerad „skolaudovali“ v predvečer vypuknutia prvej svetovej vojny a na plánované poľovačky s hosťami s modrou krvou mohol šľachtic zabudnúť. Navyše, keď utíchli zbrane a vznikla prvá republika, vznešené rody u nás strácali vplyv, výsady, tituly a často i majetky. Preto Ballestrém urobil z kaštieľa sídlo svojho lesného úradu, ktorý fungoval až do ďalšej vojny a prvého požiaru.
Všeobecne sa traduje, že ho zapálili fašisti, pretože tam sídlil partizánsky štáb. Podľa kroniky Rajeckých Teplíc vošli nacisti s tankmi až na nádvorie zámku, naložili cennosti do krytých nákladných vozov, odviezli ich a zápalnými tyčami usadlosť zapálili. Dudáš o tom pochybuje. Gróf pochádzal z vplyvnej pruskej rodiny a nevie si predstaviť, že by Nemci zničili majetok ríšskeho občana. „Zo spomienok starých ľudí vieme, že v tých časoch sa v usadlosti diali rôzne žúry, partizáni sa bavili, volali si ľahké devy. Pri týchto pitkách mohla preskočiť iskra. Napríklad z cigarety.“
Inú verziu nám ponúka amatérsky historik z Fačkova Štefan Osika. „Nikto si na vozidlá naložené cennosťami nepamätá. Hovorí sa, že rabovali skôr partizáni a časť miestneho obyvateľstva. Zobrali dokonca kalichy a sviatosť oltárnu z kaplnky.“ A oheň? Aj tu Osika vyberie záznamy zozbierané od domácich. „Nemci prišli najprv do dediny a k zámku ich musel viesť vtedajší richtár. Pred hlavňou tanku. Ten spomínal, že keď k nemu dorazili, už horel. Podľa ženy, ktorá vtedy v kaštieli pomáhala, partizáni pálili dokumenty, aby sa k nim nepriateľ nedostal, a požiar vznikol z ich nedbanlivosti.“
Divoké deväťdesiate
Pozostatky usadlosti nový režim skonfiškoval a zrekonštruoval. Už v štyridsiatom ôsmom sa z nej stalo sanatórium pre vojenských vyslúžilcov a keď prešla do správy kúpeľov, nasledovala ďalšia obnova. Relatívne dobré časy trvali až do obdobia, keď sa mnohých majetkov vrátane vzácnych pamätihodností zmocnili takzvaní mečiarovskí privatizéri. Na čelo Rajeckých kúpeľov sa postavil bývalý futbalista Zdenko Miškolci, ktorého firma mala podľa oficiálnych zdrojov dovtedy skúsenosti predovšetkým s čistením kobercov a organizáciou športových podujatí. Ten sa do údržby historickej budovy rozhodne nehrnul.
Miloš Dudáš si vybavuje koniec 90. rokov, keď s novým majiteľom zámok navštívil. Priestory boli zatuchnuté, zanedbané. „Tvrdil, že to chce opraviť, dokonca mal projekt, no ten zostal len na papieri. Až v roku 2008 sa ukázal znova, že chce spraviť novú strechu, lebo mu tam už zatekalo. Z najdrahšieho materiálu, ktorý bol dostupný. Schválili sme a on naň získal dotáciu. Keď však bola práca takmer hotová, za neobjasnených okolností vypukol ďalší požiar.“
Nastalo vyšetrovanie, hovorilo sa aj o poistnom podvode, no nakoniec nikto nebol obvinený a poisťovňa vyplatila takmer tri milióny eur. Peniaze, ktoré sa o Kunerad ani neobtreli, zato gýčové kúpele prekvitali.
Vojna o ruinu
Riaditeľ KPÚ nám opisuje roky bojov s privatizérmi, ktorí odmietali na zámku čokoľvek urobiť. Ani len poštu si nepreberali. Až na opakované výzvy i hrozby za osem rokov dvakrát strechu provizórne prekryli. Vždy to vydržalo len pár mesiacov a po zvyšok času bol interiér vystavený nepriazni počasia, snehu, dažďu, čo devastáciu urýchlilo. A keď pamiatkari naliehali, majitelia Rajeckých kúpeľov ich zažalovali. Vraj od nich žiadajú aktivity nad rámec zákona, na ktoré nemajú dosť peňazí. Súd ich žalobu odmietol a podnikateľom dochádzali výhovorky. V tom čase sa už uvažovalo aj o vyvlastnení a keď vedenie KPÚ dohodlo stretnutie s predstaviteľmi ministerstva kultúry priamo na Kunerade, zámok znova vyhorel. A zas nebolo vinníka.
Namiesto toho sa zrodil posudok, v ktorom sa tvrdilo, že objekt je neopraviteľný a treba ho až po prízemie zbúrať. Na jeho základe majitelia žiadali ministerstvo kultúry, aby bol Kunerad vyňatý z pamiatkovej ochrany, lebo tam chcú postaviť nový liečebný dom. „Nesúhlasili sme, dali sme urobiť nový posudok, ktorý priniesol celkom iné závery,“ vysvetľuje Dudáš. Myslí si, že záporné stanovisko ministerstva, silný tlak verejnosti i hrozba vyvlastnenia boli bodom zlomu, ktorý majiteľov prinútil usadlosť aj s rozsiahlymi pozemkami predať. A tu sa začal písať celkom nový príbeh.
Manželia Škottovci prišli na ich úrad plní odhodlania, zaujímali sa o minulosť zámku a hlavne sa skutočne pustili do roboty. „Absolvovali sme množstvo stretnutí, hľadali sme spoločnú reč, zlaďovali predstavy a dodnes sme v neustálom kontakte. Snažia sa v maximálnej miere vrátiť loveckej usadlosti pôvodný výraz a my zas rešpektujeme, že interiér musí spĺňať požiadavky modernej doby. Toto už nie je len svetlo na konci tunela, ale reálna šanca, že sa Kuneradu vráti jeho veľkoleposť.“
Neverili, že existujú
Mnohí pochybovali, pokladali dvojicu za biele kone. Neverili, že by sa našiel niekto, kto by investoval vlastné financie do riskantného podniku len tak, pre dobrú vec. Vrátane vtedajšej starostky Moniky Kaveckej. No už prvé stretnutie ju presvedčilo, že hovorí s ľuďmi, ktorí majú zmysel pre hodnoty a ďalšia likvidácia kultúrneho dedičstva nehrozí.
Aj ona ako kuneradská rodáčka znášala udalosti okolo zámku ťažko. Veď sa s ním spája celé jej detstvo. Na nádvorí skladala iskričkový aj pioniersky sľub, chodievala tam so súborom spievať bývalým odbojárom. Spomína na čas strávený v okolí kaštieľa, na krásne prostredie, kam pravidelne mierili rodinky zo širokého okolia na výlety, na malý bufet, kde si kupovala sladkosti a malinovku. „Mali sme tam pocit, akoby sme sa preniesli do dávnych čias,“ usmeje sa a dodáva, že usadlosť bola vždy prepojená s obcou. „Ballestrém mal silné sociálne cítenie a chcel, aby tunajší obyvatelia boli vzdelaní a zabezpečení. Preto im dal prácu, postavil školu, ktorú som navštevovala aj ja, obecný dom, hasičom venoval prvú striekačku.“ Socializmus toto obdobie zatienil a zámok spájal skôr so SNP, ale aj vtedy si mocní uvedomovali, akú má kultúrnu hodnotu, a starali sa oň.
Až podnikatelia 90. rokov sa podpísali takmer pod jeho zánik. Preto boli pre bývalú starostku Škottovci osviežujúcim prekvapením. „Pri návštevách kaštieľa sme videli, ako si dávajú záležať na architektonických detailoch, výbere pôvodného materiálu, ako každý krok riešia s odborníkmi. Bolo zrejmé, že im nejde o komerčný zisk.“ Pravidelne po obnovených oslavách Povstania pri tamojšom pamätníku organizujú aj obhliadku stavby a oboznamujú ľudí s históriou tejto pamiatky „Sama som bola prekvapená, koľko ľudí tam prichádza, koľkým na nej záleží.“
Vízia budúcnosti
„Nie, nie sme žiadne biele kone,“ reaguje pobavene opäť Jana Škottová. „Za naším zámerom nie je nikto iný. Jednoducho sme chceli urobiť niečo dobré, stať sa malou súčasťou histórie zámku, vytvoriť niečo, čo má zmysel, čo po nás zostane.“
Trvalo mesiace, než sa odhodlali. „Boli sme ako na hojdačke, v rukách s dvoma rozličnými posudkami sme sa radili s historikmi i majiteľmi iných kaštieľov, pýtali sa, čo nás čaká. Nie sme stavbári, všetko je pre nás nové a každý deň sa učíme.“
Dnes majú najhoršie za sebou, no minuli na to pol druha milióna z vlastných zdrojov aj šesťstotisícovú dotáciu od štátu. Odhadovaná suma rekonštrukcie sa však pohybuje medzi piatimi až šiestimi miliónmi. „Nikdy sme sa netajili tým, že všetky peniaze na to nemáme. Je otázkou, či budeme pokračovať cestou žiadostí o granty, vezmeme si úver alebo oslovíme ďalšieho investora.“
Poslednú možnosť považujú za krajnú, ktorú by neradi využili. Prioritou je pre nich zachovať pôvodnú tvár sídla, nemyslieť len na to, čo sa im z rekonštrukcie vráti. „Samozrejme, po ukončení bude musieť na seba zarobiť, no žiadne zázraky nečakáme.“
GALÉRIA: Od malebného kaštieľa po spálenú ruinu ►►►
Zatiaľ odmietajú aj ponuky nadšencov, ktorí by radi prišli na brigádu. Zdá sa im neetické prijať pomoc, keď zámok zostane v súkromných rukách. Spoliehajú sa predovšetkým na vlastné sily, čo finále výrazne odďaľuje. Podľa stavbárov by sa pri dostatku peňazí mohlo otvárať už o dva roky, za daných podmienok to môže trvať aj päť.
A čo nakoniec zo zámku bude? „Menší hotel, v ktorom sa budú konať spoločenské a kultúrne akcie, k tomu zriadime expozíciu pre verejnosť a po revitalizácii parku uvažujeme aj o náučnom chodníku.“
Nedostatku návštevníkov sa neobávajú. Veď už teraz sem prichádza mnoho zvedavcov, obyvateľov spomínajúcich na zašlú slávu i turistov štartujúcich odtiaľto napríklad na Martinské hole. Lákadiel ponúka rajecká oblasť celý rad, navyše Svitačová dolina sa môže pochváliť skutočne čerstvým vzduchom. Podľa posledných meraní patrí k najčistejším v celej strednej Európe. Ani Tatry sa nechytajú.
