Tip na článok
Most v Johannesburgu: Nesie meno Nelsona Mandelu, ktorý ho osobne otváral. V noci býva nádherne vysvietený.

Vyľudnené ulice a prázdne parky: V Johannesburgu na vás číha nebezpečenstvo

Kritických je prvých desať ozbrojených prepadnutí, potom buď predáte krám, alebo si zvyknete žiť s týmto rizikom, hovorí obchodník v Juhoafrickej republike.

Galéria k článku (12 fotografií )
Ulica: V Juhoafrickej republike žije len 11 percent belochov, deväť percent miešancov, tri percentá Indov a až tri štvrtiny obyvateľov sú černosi.
Bronzový Mandela: Socha nositeľa Nobelovej ceny na nábreží v Kapskom Meste.
Najlepšie safari: V krajine nájdete aj nefalšovanú divočinu s množstvom zvierat.

V Južnej Afrike sa hovorí, že práve Johannesburg je najnebezpečnejšie mesto krajiny, aj keď v celosvetových štatistikách nebezpečných miest už klesol na 50. priečku a predbehlo ho Kapské Mesto a Port Elisabeth.

„V internetovej diskusii vypukla doslova hádka medzi obyvateľmi Johannesburgu a Kapského Mesta o to, u koho je to nebezpečnejšie,“ hovorí Monika, ktorá šesť mesiacov pôsobila na univerzite v Johannesburgu.

„Johannesburčania tvrdia, že v Kapskom Meste sa cítia skvele, lebo môžu ísť po ulici. V Johannesburgu je niečo také nemysliteľné. Bielych na ulici nevidno. Voľne sa pohybujú iba v strážených nákupných centrách. Ale ľudia mi hovorili, že ak ma prepadnú, pravdepodobne neprídem o život. Stačí včas odovzdať všetko, čo máte pri sebe.“

Pre nás Európanov je to ťažko predstaviteľný svet. Príslušníci strednej vrstvy žijú za vysokými múrmi obohnanými elektrinou a ostnatým drôtom. Z bezpečia svojho domčeka s bazénom a so záhradou vychádzajú v aute, ktoré potom zaparkujú niekde v stráženej garáži, a uzavretým schodiskom či výťahom sa dostanú do rovnako chránených kancelárií. V meste sú parky, ale sú prázdne. Na uliciach nestretnete takmer ani nohy.

Riziko prepadu je privysoké. Biely človek tu okamžite vzbudí pozornosť. Ak naozaj musíte vyjsť von, nemajte nič pri sebe, nevyberajte na verejnosti ani mobilný telefón, upozorňujú turistickí sprievodcovia. Drvivú väčšinu trestných činov páchajú čierni. Mnohí žijú v biede aj preto, že počas apartheidu nemali možnosť vyštudovať ani robiť kvalifikovanejšiu prácu. Krádeže sú pre nich jediným, a dodajme, že aj najjednoduchším, spôsobom, ako prežiť.

V Juhoafrickej republike žije len 11 percent belochov, deväť percent miešancov, tri percentá Indov a až tri štvrtiny obyvateľov sú černosi. Foto: profimedia.sk

Z histórie

V roku 1651 založila Východoindická spoločnosť Kapské Mesto. Na územie dnešnej Juhoafrickej republiky začali prichádzať Európania. Kolonizátorov z Holandska nazývali Búri, v preklade farmári. Tí vyhladili alebo zotročili takmer všetky hotentotské a krovácke kmene. Dnes tvoria „bieli“ Juhoafričania približne jedenásť percent obyvateľstva.

Mnohí emigrovali v 90. rokoch minulého storočia, po zrušení apartheidu, keď sa zhoršovala bezpečnostná situácia v uliciach a krajine sa ekonomicky prestávalo dariť. „Práve pre apartheid, politiku rasovej segregácie, ktorú tu oficiálne uplatňovali v rokoch 1948 až 1990, no neoficiálne fungovala dávno predtým, je Južná Afrika dodnes pravdepodobne najviac rozdelený štát sveta,“ hovorí Monika.

Pešo ani na krok

Monika sa po svojej štvrti pohybovala pešo. „Ale všetci Johannesburčania, ktorí sa to dozvedeli, boli zhrození,“ spomína. „Niekedy pri mne zastalo auto, šofér stiahol okienko a upozornil ma, aby som tadiaľto nešla, lebo ma okradnú. Keďže ma každý upozorňoval na riziko, skutočne som sa cítila ohrozená. A je nepríjemné, keď na ulici nestretnete vôbec nikoho. Ak niekto ide pešo, tak je to personál - záhradník, upratovačka. Na každej ulici je ozbrojený strážnik. No sú aj lepšie štvrte.

Napríklad Braamfontein, kde je moja univerzita, sa snaží navodiť atmosféru klasického študentského života. Sú tam kaviarničky a malé reštaurácie, medzi ktorými môžete prejsť pešo. A študenti sú rôznorodí, čierni aj bieli, a veľa cudzincov. V univerzitných kruhoch som sa nestretla s prejavmi rasizmu alebo neznášanlivosti.“

Po meste cestovala Monika hromadnou dopravou. Ani tomu Johannesburčania nerozumeli. Tam má auto azda každý. Cestovanie verejnou dopravou nie je bezpečné a je veľmi komplikované. Mesto vybudovalo Gautrain, vysokorýchlostné vlakové spojenie medzi centrom Johannesburgu, predmestím, Pretóriou a letiskom. Ale pre bežného zamestnanca je drahý a navyše má problém bezpečne sa dostať na stanicu. Zo strážených veľkokapacitných garáží musí totiž prejsť kúsok pešo alebo taxíkom. A to už nie je ktoviečo.

Rýchle autobusy Realwaya majú síce uzavreté „bezpečné“ zastávky, v najhorších štvrtiach dokonca strážené policajtom so samopalom, ale majú málo liniek. Najobľúbenejším spôsobom dopravy sú mikrobusy pre štrnásť pasažierov. Premávajú do celého Johannesburgu, niektoré aj do iných miest a dokonca do okolitých štátov. Ľudia ich majú radi, lebo predpokladajú, že ich tam tak ľahko neokradnú - že všetci trinásti spolucestujúci azda nebudú grázli.

No neznalý cudzinec sa v tomto zaujímavom štýle prepravy zorientuje s obrovskými ťažkosťami. Mikrobusy totiž nie sú nijako označené a nemajú ani zastávky. Treba poznať trasu toho vášho a gestá, ktorými vodičovi naznačíte, kam chcete ísť. Potom jednoducho postávate kdekoľvek na trase vašej linky a keď zbadáte mikrobus, urobíte dané gesto. Ak tam vodič ide a má voľné miesto, tak vám zastaví. Mesto zopárkrát vydalo príručku znázorňujúcu gestá, vďaka ktorým by sa aj neznalý cudzinec mohol dostať do vytúženej destinácie.

Rezorty pre cudzincov: Aj scestovaného zahraničného turistu ohúria luxusom. Foto: Miloš Luknár

Dvere na odtlačok prsta

Paradoxne, centrum Johannesburgu je najnebezpečnejšie. Najpríjemnejšie sa býva v okrajových štvrtiach. V centre síce stoja pekné secesné budovy, no nikto ich neudržiava. Bolo by hlúpe vybrať sa tam na prechádzku, ako sme zvyknutí v Európe. Tri štvrte v centre Johannesburgu projektovali pred štyridsiatimi rokmi ako pohodlné bývanie pre strednú triedu.

Paneláky skutočne najprv obývala stredná vrstva. Pre ľudí bolo výhodné žiť v centre. Postupne ich však vytlačili migranti, černosi z celej Afriky. Centrum mesta už viac nie je bezpečné. Na ulici vidno len černochov. Hovorí sa, že ak sa tam vyskytne biely, tak ho okradnú.

„Moji známi študenti z Nemecka si tam prenajali byt. V priebehu mesiaca ich trikrát okradli,“ tvrdí Monika. „Mesto sa však snaží zvýšiť bezpečnosť. Príkladom je budova Ponte. Jej horné poschodie nedávno zrenovovali. Je tam nádherný výhľad na mesto. Človek bezpečne vystúpi z auta v stráženej garáži, vyvezie sa bezpečným výťahom nahor a svoj byt si otvorí odtlačkom prsta.“

Na juh od Juhannesburgu je Soweto, najväčší slum na svete. Aj ten je však už rozčlenený na štvrte rôznych úrovní. Dokonca tam má svoje ulice s veľkými chránenými domami stredná trieda. Samozrejme, zostali aj tisícky chatrčí. V nich žijú výlučne čierni. Na druhej strane, už sa stihla vyprofilovať vrstva bohatých černochov, ktorí sa sťahujú do lepších štvrtí. To by ešte pred tridsiatimi rokmi nešlo. Černoch, ak aj mal peniaze, nedostal povolenie na kúpu domu v „bielej“ štvrti.

Oddelené spolužitie

Ako vyzeral v reáli apartheid, oficiálna politika oddeleného spolužitia obyvateľov rôznych rás? Bieli a takzvaní farební obývali oddelené štvrte, používali oddelené dopravné prostriedky, nakupovali v oddelených obchodoch, jedli v oddelených reštauráciách, vzdelávali sa v oddelených školách, liečili sa v oddelených nemocniciach.

Služby pre „farebných“ mali oveľa nižšiu úroveň než tie pre bielych. Normatív na farebného žiaka bol jednou osminou z normatívu na bieleho žiaka. Farebný nesmel bez povolenia vstúpiť do bielej štvrte. Ak to urobil alebo sa snažil nakúpiť v obchode pre bielych, potrestali ho väzením. Polícia mala silné právomoci potlačiť akýkoľvek náznak vzbury proti tomuto systému.

Približne na trinástich percentách územia krajiny vytvorila vláda bantustany, černošské rezervácie s určitou mierou samosprávy. Podľa vlády to boli „nezávislé“ malé krajiny s vlastným občianstvom. Samozrejme, medzinárodne ich nikto neuznal a vláda tak pohodlne zbavila tisíce ľudí štátneho občianstva. Obyvatelia bantustanov sa mohli uživiť iba robotníckou prácou, za ktorou cestovali po celej krajine.

Apartheid nebol vynálezom 20. storočia. Prakticky ho zaviedli holandskí a britskí kolonizátori už o sto rokov skôr. Černochov sústreďovali do rezervácií, obmedzovali počet černošských rodín, ktoré sa mohli usádzať okolo fariem belochov, farebných nepúšťali do svojich štvrtí. Prisťahovalci, napríklad Číňania, sa akosi dostali mimo systému apartheidu. Formálne ich považovali za bielych, ak ich životný štýl a kultúrne zázemie pripomínali život bieleho.

„Starší ľudia spomínajú na život počas apartheidu ako na bezpečnejší,“ tvrdí Monika. „Čiastočne preto, lebo čierni nesmeli do bielych štvrtí. V čiernych štvrtiach existovala extrémna chudoba, no bieli s ňou neprichádzali do kontaktu.“ Keď pomyselné hranice medzi rasami padli, stáli naraz zoči-voči zbedačeným obyvateľom biednych slumov. Pokojne môžeme skonštatovať, že Južná Afrika je rozdelená aj dnes. Už nie rasovo, ale podľa výšky majetku. Bohatá a stredná vrstva si užíva bezpečie strážených ulíc. Chudáci v zlých štvrtiach čelia biede a kriminalite.

Na Nelsona Mandelu, bojovníka proti apartheidu, prvého čierneho prezidenta a nositeľa Nobelovej ceny za mier, ktorý strávil dvadsaťšesť rokov vo väzení, sú však Juhoafričania hrdí bez rozdielu.

Teraz sa vláda snaží odčiniť zlo apartheidu napríklad aj pozitívnou diskrimináciou jeho obetí. Previously disadvantaged nonwhites, predtým znevýhodňovaní nebieli, je oficiálny termín používaný v súvislosti s kompenzáciami. „Kým sa však budú ľudia označovať takýmto spôsobom, apartheid fakticky v spoločnosti pretrvá,“ upozorňuje Monika.

Soweto: Černošské predmestie Johannesburgu. V časoch apartheidu bolo hermeticky uzavreté pred okolím. Foto: profimedia.sk

Zvykli si

„Kritických je prvých desať ozbrojených prepadnutí. Potom buď predáte krám a vrátite sa domov, alebo si zvyknete a naučíte sa žiť s týmto rizikom,“ povedal Monike jeden čínsky obchodník. Jednotlivé štvrte sa snažia brániť násiliu. Občania zakladajú komunitné policajné fóra, spolupracujú s políciou, nahlasujú akýkoľvek podozrivý pohyb či osoby, organizujú nácviky, ako reagovať v krízových situáciách.

„Hoci správy o bezpečnosti v Južnej Afrike vyzerajú veľmi zle, stále tu žije veľa prisťahovalcov,“ uzatvára Monika. „Nielen Afričanov a Aziatov, ale aj Európanov, Britov, Holanďanov, Nemcov. Tí ľudia prichádzajú dobrovoľne a napriek riziku s vedomím, že zas získajú v iných oblastiach. Napríklad životná úroveň pre bežného človeka je tam oveľa vyššia ako v Európe. Dom s bazénom a auto je štandard, ktorý by si univerzitný pedagóg na Slovensku ťažko mohol dovoliť.“

VIDEO Plus 7 Dní