Stojí uprostred mesta, akoby stlačený susednými budovami na úzky vysoký hranol. „Hotel Avion byl víc než rájem, / zítra jedeme dál, času platím nájem. / Hotel Avion byl bílým ránem, / zítra jedeme dál, čas je naším pánem,“ spieva v populárnom songu nebohá Hana Zagorová o kedysi kultovom mieste. Funkcionalistickú budovu navrhoval známy brniansky architekt a urbanista Bohuslav Fuchs. Bola to pre neho veľká výzva. Najužší hotel v strednej Európe má totiž šírku len osem metrov! Spolu s vilou Tugendhat je brnianskou perlou funkcionalizmu a obe sú zapísané v zozname národných kultúrnych pamiatok.

Na prvom mieste funkčnosť

Kedysi tu stával hostinec, ktorý v roku 1928 nechal prestavať na hotel majiteľ Miroslav Kostelecký. Na pomoc si zavolal známeho architekta Bohuslava Fuchsa, ktorý si musel poradiť s netradičnými rozmermi - šírkou osem metrov a dĺžkou niečo cez tridsať metrov. Tejto výzvy sa zhostil s gráciou sebe vlastnou.

Do úzkeho priestoru mal vtesnať izby, kaviareň a hlavne do neho dostať svetlo. Vďaka jeho kumštu interiér vôbec nepôsobil stiesnene, bol presvetlený a vzdušný. V roku 1929 desaťposchodový hotel vybavil nábytkom a stalo sa z neho kultové miesto.

Spolu s vilou Tugendhat patrí hotel Avion medzi najvýznamnejšie funkcionalistické pamiatky v meste. Tento architektonický smer dostal názov podľa toho, že všetko podriaďoval funkcii. Vyznačoval sa minimalizmom a rozvíjal sa od 20. do 50. rokov minulého storočia. Zásady funkcionalizmu formuloval v roku 1927 francúzsky architekt Le Corbusier. Áno ten, ktorý je otcom ikonického kresla Kubik.

Aj v Československu boli známi predstavitelia tohto smeru. Čech Fusch sa realizoval aj na Slovensku - navrhol zotavovňu Moravu v Tatranskej Lomnici či termálne kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach.

Presvedčila ju Zagorová

Súčasný majiteľ Stanislav Berousek hotel Avion nikdy nenavštevoval. „Kúpil som ho len preto, lebo bol na predaj,“ reaguje bez prikrášlenia. „Až potom sme sa začali dozvedať, čo vo svete znamená. Že je to taký symbol medzivojnovej československej avantgardy, ktorá sa tu schádzala a nadávala na blížiaceho sa Hitlera,“ opisuje. „Hovoria, že je dokonca najužším hotelom v Európe. Videl som však v Amsterdame aj užší, lenže nebol takto situovaný.“

S nehnuteľnosťou sa zžíval postupne. „Hotel sme kúpili v roku 2005, od nasledujúceho roku sme ho prevádzkovali, aj pizzeriu. Keď nám nedali dotácie, tak sme ho v roku 2010 zatvorili. V roku 2016 sme však predsa začali opravovať a v máji tohto roku otvorili. Bolo by to aj skôr, keby neprišiel koronavírus,“ zhrnie.

Krátko po kúpe ho chcel rekonštruovať s pomocou architektky Evy Jiřičnej. V tom čase však bola zaneprázdnená a váhala. „Poslal som jej pesničku Hotel Avion od Hany Zagorovej a nakoniec súhlasila," pousmeje sa. „Videoklip je však natáčaný na Matejskej púti v Prahe,“ upresní.

K návrhom Jiřičnej mali pripomienky pamiatkari aj Berosuek a tak pri prestavbe využili len niektoré. S pamiatkarmi nemal problém, pretože sa rozhodol, že bude budovu rekonštruovať podľa Fuchsa. Napríklad na schodisku vymenili hranaté okná za oválne, podľa pôvodných návrhov slávneho architekta.

Berouskovci sú známi cirkusanti

Dlho zháňal od štátu aj od mesta dotácie, ale nikto nepomohol. A tak budovu nechal stáť.
„Boli na mňa rôzne tlaky, aj politické, že tomu komediantovi to nemôžeme nechať v rukách. Zrazu sa všetci zobudili. Tak som komediant!,“ na chvíľu sa rozhorčí. Stanislav Berousek ani jeho deti sa totiž nikdy cirkusu nevenovali, ale je nositeľom mena, ktoré v Česku až príliš rezonuje. Je však príliš rozvetvená a nie každý sa venoval zábavnému priemyslu.
Rodina Berouskovcov sa už pred prvou svetovou vojnou živila pouličným umením, založili cirkus a neskôr aj jednotlivo precestovali so svojim umením svet. Napríklad z Bohumila Berouska sa po emigrácii do USA stal Bobby Berosini a zahral si aj v komédii s Dannym DeVitom. Mal však aj opletačky so súdmi.
V roku 1990 Jiří Berousek vybudoval Národní Cirkus Originál Berousek.

Hoteliermi v sedemdesiatke

Nakoniec teda Stanislav Berousek všetko financoval sám. Na začiatku chcel podnikateľ len niečo kúpiť, teraz je z neho záchranca národnej kultúrnej pamiatky. Na otázku, či sa mu niekedy investície vrátia, reaguje veľavravným úsmevom a slovami. „Nikdy v živote. Ale keď si niekto kúpi obraz Rembrandta, tak sa mu to tiež nevráti. Ešte si musí platiť banku, v ktorej si ho schová. Občas si tam sadne a pozerá sa na neho. Tak my máme tieto steny, tento barák.“

S manželkou trávia v hoteli väčšinu času. Pani Františka pochádza z Bratislavy a stále sa jej cnie za svojim rodným mestom. Dvoch sedemdesiatnikov dali dokopy rodičia, ktorí sa poznali. „Žiadna iskra nepreskočila, desaťkrát som mu povedala, že ho nechcem, a oni furt chodili a chodili. Ani neviem, prečo ma chcel,“ smeje sa plavovláska, ktorú v detstve volali Felda. „Bola som nešťastná zo svojho mena,“ prizná hotelierka, ktorá stojí po boku svojho muža už päťdesiat rokov.

Foto v GALÉRII

Rozhodne z nich nie sú bežní dôchodcovia. Pri svojom takmer storočnom a pamiatkovo chránenom zverencovi si tak skoro neoddýchnu.