John J. Lennon je štyridsaťšesťročný väzeň, ktorý si odpykáva dvadsaťosemročný až doživotný trest odňatia slobody v Sullivanovom nápravnom zariadení za vraždu, predaj drog a držbu zbraní. Keď mal dvadsaťštyri rokov, zabil iného dílera, lebo vydieral muža, ktorý preňho predával drogy. „Napriek tomu, že xanax otupil moje emócie, srdce mi búšilo, keď som zdvihol útočnú pušku M-16,“ napísal vo svojom prvom článku. Vo väzení sa totiž stal novinárom. A nie hocijakým – píše pre najrenomovanejšie noviny a časopisy v Spojených štátoch. Rozprával sa s ním Vivien Cosculluela.
„Som tam, kam patrím.“ Pod slovom „tam“ ste mysleli väzenie a túto vetu ste napísali vo svetoznámom časopise The Atlantic v roku 2013, na začiatku svojej novinárskej dráhy. Bolo to pred desiatimi rokmi. Je väznica stále miestom, kam patríte, aj po dvadsiatich dvoch rokoch strávených za mrežami?
Nie, dnes nemám pocit, že by som sem patril. Ak sa ma pýtate, či mi ďalší pobyt vo väzení ešte niečo prinesie z hľadiska spravodlivosti, odpoveď znie, že som si už odsedel dosť dlhé obdobie. No pred desiatimi rokmi, keď som to napísal, som bol v polovici trestu. Považoval som za dôležité, aby čitatelia vedeli, že si nemyslím, že by som mal byť na slobode. Ako ste však povedali, odvtedy som si vybudoval kariéru. Takže to možno znamená, že som pripravený byť vonku.
V spomínanom článku ste vysvetlili aj to, prečo ste spáchali vraždu. „Možno je to choré, ale časť zo mňa mala ambíciu vraždiť, v gangsterskej kultúre ide o úspech – zvýšilo by mi to renomé, pomohlo by to môjmu imidžu.“ Analyzujete to aj dnes rovnako?
Keď som to písal, necítil som to už tak. Opisoval som stav svojej mysle. To, ako som premýšľal v momente, keď som skutok vykonal. Keď text vyšiel, mal som odsedených dvanásť rokov. Už som nazeral na gangsterskú kultúru a na kriminálne prostredie inak, ako kedysi. Tu vnútri je to však ako prevrátené kráľovstvo. Veci sa vám kompletne otočia. Po vstupe do väzenia najčastejšie získajú rešpekt tí najnásilnejší. Je to stále realita. Tomu, kto píše pre The New York Times, sa taká úcta nedostane.
Svetu za mrežami vládne teda násilie?
Väčšinou áno. Toho, kto je schopný niekomu najrýchlejšie priložiť nožík ku krku, chlapi ráno pozdravia skôr ako mňa. No je to v poriadku. Je to subkultúra, ktorej som bol súčasťou, keď som bol zločincom. Zvykol som si tú mentalitu romantizovať. Dnes už takto, samozrejme, nepremýšľam, lebo mám novú identitu. Som niekým iným, ako keď som sem vstúpil. Zvykol som rešpektovať gangstrov, keď som bol mladý muž v ťažkých častiach mesta. Boli moje vzory. Nemal som otca, sledoval som týchto tvrdých chlapov, mali charizmu. Boli to gangstri a niektorí aj zabijaci. Bol som fascinovaný ich životným štýlom. Dnes si myslím, že je to absurdné. Zažil som azda všetko, čo ten životný štýl mohol ponúknuť, vrátane dobrých časov, ale väčšinou to boli katastrofálne obdobia. Som vo väzení pre toto prostredie a životný štýl. Pre mentalitu, o ktorej sme sa teraz bavili. Takže už nemám o nej žiadne romantické predstavy.
Po vstupe do väzenia najčastejšie získajú rešpekt tí najnásilnejší.
Koho dnes obdivujete?
Ľudia, ktorých rešpektujem a obdivujem, sú tí, ktorí píšu, robia to, čo ja. No tiež tí, ktorí mi pomáhajú, od ktorých sa môžem učiť. Je skvelé písať pre Esquire či The Atlantic, je to oveľa lepšie ako byť tým, kým som bol predtým. Zvykol som si myslieť, že som strašne super, ale nebol som.
O probléme so zbraňami ste písali: „Koreňom problému je naša kultúra zbraní a to, že si ich môžu zločinci tak ľahko zaobstarať“. Znamená to, že by mal byť druhý článok ústavy USA, teda právo držať a nosiť zbraň, značne obmedzený?
Novinársku kariéru som začal písaním o kontrole zbraní. Hodnotil som kultúru Ameriky, druhý článok ústavy a niektorí ma kvôli tomu nenávideli ešte viac. Hoci tento zákon uľahčuje prístup k zbraniam, nechcel som povedať, že ma k zločinu tento prístup nejako „donútil“. Povedal by som však, že ho umožnil. V Amerike je veľa ľudí, ktorí majú diery v srdci – zvyčajne pochádzajú z chudobných štvrtí, často sú to ľudia inej farby pleti –, a môžu si veľmi ľahko zaobstarať zbrane. Myslím si, že privilégium mať túto slobodu v Amerike prospieva určitej skupine ľudí a inej zase nesmierne ubližuje. Vnímam to touto optikou. Je to otázka rasy, je to veľmi komplikovaná problematika. Dnes zbraňami pohŕdam. Práve kvôli tomu, čo som urobil.
Čo teda s druhým článkom ústavy?
Ak sa ma pýtate, či si myslím, že Amerika by bola lepším miestom bez druhého článku ústavy, povedal by som, že áno. Pravdepodobne by bola lepším a menej násilným miestom. Je veľa vyspelých krajín, ktoré majú prísnejšiu kontrolu zbraní. A v týchto štátoch sa vlády nevymkli spod kontroly, nepodmaňujú si ľudí. Myslím si, že druhý článok v tejto dobe romantizujeme oveľa viac, ako by sme to mali pripustiť. Ak by ľudia naozaj začali vystrájať so zbraňami, vláda by ukázala svoju moc. Urobili to v Ruby Ridge, kde došlo k násilnému stretu policajtov a extrémistov blízkych rasistickej organizácii Árijské národy, ale aj s ďalšími bláznami, ktorí pobehujú a myslia si, že so svojimi veľkými zbraňami sú suverénnymi občanmi. Čo sa týka mňa, už sa nikdy v živote nedotknem zbrane.
Čo je pre vás väzenie: pragmatický trest za to, čo ste urobili, alebo spôsob vykúpenia?
Keď premýšľam o cieľoch väzenia, chápem teórie sociológov a teórie o účeloch väzenia, ktoré sa vedú na akademickej úrovni. Rozumiem tomu aj na osobnej úrovni. Väzenie je o treste, zbavení spôsobilosti, odstrašení. Chcú odradiť ostatných od toho, čo sme urobili my. Preto nás musia potrestať. A zrejme ide aj o nápravu. Nemyslím si však, že je tu veľa príležitostí na rehabilitáciu - na to, aby ste sa stali iným človekom. Ja som mal šťastie. Existujú dobrovoľnícke programy, ale veľa vecí je umožnených až po určitom počte rokov vo väzení. Zdá sa mi, že aj povaha človeka je po dlhšom čase vnútri iná. Držať niekoho za mrežami viac ako dvadsať rokov však nie je pre väčšinu ľudí naozaj potrebné. V Európe ste na to prišli.
O šesť rokov budete mať právo sadnúť si pred komisiu, ktorá posúdi vaše podmienečné prepustenie. Je to niečo, na čo často myslíte?
Áno, o šesť rokov môžem požiadať o podmienečné prepustenie. V New Yorku však existuje aj iná možnosť: guvernér mi môže trest zmierniť. Môže ma pustiť hneď. Práve podávam žiadosť, pretože aktuálna guvernérka Kathy Hochulová je naklonená prepúšťaniu ľudí. Ide vlastne o milosť. Keď som prišiel do väzenia pred dvadsiatimi rokmi, veľmi ju neudeľovali. Bola to éra, počas ktorej boli politici nastavení skôr na trestanie. To sa zmenilo. Myslia aj na to, aby sa ľudia z väzenia mohli integrovať do spoločnosti a začať nový život. Guvernérka sa zaviazala, že prepustí tých, ktorí urobili mimoriadny pokrok smerom k sebarozvoju a úspechu, ktorí sa napravili. Verím, že do tejto skupiny patrím. Preto žiadam o zmiernenie trestu. Dúfam, že sa tak stane čoskoro. Uvidíme.
Viete, kedy vám guvernér oznámi, či budete prepustený?
Načasovanie je na nej, ale zaviazala sa, že to bude robiť niekoľkokrát do roka. My podávame žiadosť na tento mesiac, takže kedykoľvek potom. Možno v lete, možno na jeseň, možno na Vianoce, neviem. Mohlo by to však byť niekedy tento rok. Alebo nie. Mohol by som tu byť ďalších šesť rokov, ako hovoríte. Ale premýšľam o tom. Snažím sa však zostať v prítomnosti. Škaredé myšlienky by mali zostať v prítomnosti. Iba týmto spôsobom sa zbavíte úzkosti. Keď začnete premýšľať o budúcnosti, hneď si aj robíte starosti. Ak naopak zostanete v prítomnosti, je to bezpečnejšie miesto.
V Amerike je veľa ľudí, ktorí majú diery v srdci a môžu si veľmi ľahko zaobstarať zbrane
Bojíte sa byť vonku po takom dlhom čase?
Teším sa, ale je tam aj trochu strachu, áno. Mal som šťastie, že som si vybudoval kariéru. Na druhej strane je tu veľa očakávaní. Veľa ľudí do mňa investovalo, obrazne aj doslova. Niektorí mi dali štipendiá. Veľa ľudí ráta teda s tým, že budem úspešný. S väzenskými spisovateľmi to však nemusí dopadnúť nutne dobre. Niektorým z nich sa až tak nedarí, keď sa dostanú von. No ja mám v úmysle tento negatívny trend prekonať a emocionálne sa o seba postarať. Myslím si, že je to dôležité. Ak to mám zhrnúť, je v tom trochu strachu, ale určite viac pozitívneho vzrušenia. Mám sa k čomu vrátiť a som za to veľmi vďačný.
Nemôžem sa neopýtať na toto klišé: ste zmeneným človekom?
Povedal by som, že väčšina štyridsaťšesťročných ľudí je iná, ako bola v dvadsiatich štyroch rokoch. Ako rozmýšľaš, tak sa aj správaš - to mi hovorievala moja matka. A ja dnes rozmýšľam úplne inak. Ako mladý som ukončil život iného človeka. V istom momente som si však povedal, že by som mal skúsiť niečo so sebou urobiť. Pre mňa si to vyžadovalo vnútornú prácu vrátane vytriezvenia, hoci som v priebehu rokov recidivoval, aj prácu smerom von, ktorou je moja novinárska kariéra. Som dosť ambiciózny, ale neviem, či som očakával takýto úspech. Mal som na tejto ceste šťastie, mal som dobré načasovanie, ale ide aj o to, že som si so sebou z drogovej hry preniesol do spisovateľského života veľkú dávku energie. Vždy som bol „makač“. To sa nezmenilo. No povedal by som, že som jemnejšia a múdrejšia verzia svojho mladšieho ja. Karl Ove Knausgaard v autobiografickom románe Môj boj píše, že v jednotlivých fázach života sa stávame úplne odlišnými, a uvažuje, či by sme sa v priebehu svojej cesty nemali jednoducho premenovať.
