Od vraždy k novinárčine. Americký väzeň pre PLUS 7 DNÍ rozpovedal svoj príbeh

Zabil človeka a dostal doživotný trest. Príbeh väzňa, ktorý dnes píše pre vplyvné médiá

Za vraždu dostal doživotný trest. Vo väzení to nevzdal a stal sa známym novinárom

Vivien Cosculluela

John J. Lennon je štyridsaťšesťročný väzeň, ktorý si odpykáva dvadsaťosemročný až doživotný trest odňatia slobody v&nbsp;Sullivanovom nápravnom zariadení za vraždu, predaj drog a&nbsp;držbu zbraní. Keď mal dvadsaťštyri rokov, zabil iného dílera, lebo vydieral muža, ktorý preňho predával drogy. „Napriek tomu, že xanax otupil moje emócie, srdce mi búšilo, keď som zdvihol útočnú pušku M-16,“ napísal vo svojom prvom článku. Vo väzení sa totiž stal novinárom. A nie hocijakým – píše pre najrenomovanejšie noviny a časopisy v Spojených štátoch. Rozprával sa s&nbsp;ním Vivien Cosculluela. „Som tam, kam patrím.“ Pod slovom „tam“ ste mysleli väzenie a&nbsp;túto vetu ste napísali vo svetoznámom časopise The Atlantic v&nbsp;roku 2013, na&nbsp;začiatku svojej novinárskej dráhy. Bolo to pred desiatimi rokmi. Je väznica stále miestom, kam patríte, aj po&nbsp;dvadsiatich dvoch rokoch strávených za&nbsp;mrežami? Nie, dnes nemám pocit, že by som sem patril. Ak sa ma pýtate, či mi ďalší pobyt vo väzení ešte niečo prinesie z&nbsp;hľadiska spravodlivosti, odpoveď znie, že som si už odsedel dosť dlhé obdobie. No pred desiatimi rokmi, keď som to napísal, som bol v&nbsp;polovici trestu. Považoval som za&nbsp;dôležité, aby čitatelia vedeli, že si nemyslím, že by som mal byť na&nbsp;slobode. Ako ste však povedali, odvtedy som si vybudoval kariéru. Takže to možno znamená, že som pripravený byť vonku. V spomínanom článku ste vysvetlili aj to, prečo ste spáchali vraždu. „Možno je to choré, ale časť zo mňa mala ambíciu vraždiť, v gangsterskej kultúre ide o úspech – zvýšilo by mi to renomé, pomohlo by to môjmu imidžu.“ Analyzujete to aj dnes rovnako? Keď som to písal, necítil som to už tak. Opisoval som stav svojej mysle. To, ako som premýšľal v momente, keď som skutok vykonal. Keď text vyšiel, mal som odsedených dvanásť rokov. Už som nazeral na&nbsp;gangsterskú kultúru a na&nbsp;kriminálne prostredie inak, ako kedysi. Tu vnútri je to však ako prevrátené kráľovstvo. Veci sa vám kompletne otočia. Po&nbsp;vstupe do&nbsp;väzenia najčastejšie získajú re­špekt tí najnásilnejší. Je to stále realita. Tomu, kto píše pre The New York Times, sa taká úcta nedostane.&nbsp; Svetu za&nbsp;mrežami vládne teda násilie? Väčšinou áno. Toho, kto je schopný niekomu najrýchlejšie priložiť nožík ku krku, chlapi ráno pozdravia skôr ako mňa. No je to v&nbsp;poriadku. Je to subkultúra, ktorej som bol súčasťou, keď som bol zločincom. Zvykol som si tú mentalitu romantizovať. Dnes už takto, samozrejme, nepremýšľam, lebo mám novú identitu. Som niekým iným, ako keď som sem vstúpil. Zvykol som rešpektovať gangstrov, keď som bol mladý muž v ťažkých častiach mesta. Boli moje vzory. Nemal som otca, sledoval som týchto tvrdých chlapov, mali charizmu. Boli to gangstri a niektorí aj zabijaci. Bol som fascinovaný ich životným štýlom. Dnes si myslím, že je to absurdné. Zažil som azda všetko, čo ten životný štýl mohol ponúknuť, vrátane dobrých časov, ale väčšinou to boli katastrofálne obdobia. Som vo väzení pre toto prostredie a životný štýl. Pre mentalitu, o ktorej sme sa teraz bavili. Takže už nemám o nej žiadne romantické predstavy.&nbsp;

Po&nbsp;vstupe do&nbsp;väzenia najčastejšie získajú re­špekt tí najnásilnejší.

Koho dnes obdivujete? Ľudia, ktorých rešpektujem a obdivujem, sú tí, ktorí píšu, robia to, čo ja. No tiež tí, ktorí mi pomáhajú, od ktorých sa môžem učiť. Je skvelé písať pre Esquire či The Atlantic, je to oveľa lepšie ako byť tým, kým som bol predtým. Zvykol som si myslieť, že som strašne super, ale nebol som. O probléme so zbraňami ste písali: „Koreňom problému je naša kultúra zbraní a to, že si ich môžu zločinci tak ľahko zaobstarať“. Znamená to, že by mal byť druhý článok ústavy USA, teda právo držať a nosiť zbraň, značne obmedzený? Novinársku kariéru som začal písaním o kontrole zbraní. Hodnotil som kultúru Ameriky, druhý článok ústavy a niektorí ma kvôli tomu nenávideli ešte viac. Hoci tento zákon uľahčuje prístup k zbraniam, nechcel som povedať, že ma k zločinu tento prístup nejako „donútil“. Povedal by som však, že ho umožnil. V Amerike je veľa ľudí, ktorí majú diery v srdci – zvyčajne pochádzajú z chudobných štvrtí, často sú to ľudia inej farby pleti –, a môžu si veľmi ľahko zaobstarať zbrane. Myslím si, že privilégium mať túto slobodu v Amerike prospieva určitej skupine ľudí a inej zase nesmierne ubližuje. Vnímam to touto optikou. Je to otázka rasy, je to veľmi komplikovaná problematika. Dnes zbraňami pohŕdam. Práve kvôli tomu, čo som urobil. Čo teda s druhým článkom ústavy? Ak sa ma pýtate, či si myslím, že Amerika by bola lepším miestom bez druhého článku ústavy, povedal by som, že áno. Pravdepodobne by bola lepším a menej násilným miestom. Je veľa vyspelých krajín, ktoré majú prísnejšiu kontrolu zbraní. A v týchto štátoch sa vlády nevymkli spod kontroly, nepodmaňujú si ľudí. Myslím si, že druhý článok v tejto dobe romantizujeme oveľa viac, ako by sme to mali pripustiť. Ak by ľudia naozaj začali vystrájať so zbraňami, vláda by ukázala svoju moc. Urobili to v Ruby Ridge, kde došlo k násilnému stretu policajtov a extrémistov blízkych rasistickej organizácii Árijské národy, ale aj s ďalšími bláznami, ktorí pobehujú a myslia si, že so svojimi veľkými zbraňami sú suverénnymi občanmi. Čo sa týka mňa, už sa nikdy v živote nedotknem zbrane.

Čo je pre vás väzenie: pragmatický trest za&nbsp;to, čo ste urobili, alebo spôsob vykúpenia? Keď premýšľam o&nbsp;cieľoch väzenia, chápem teórie sociológov a&nbsp;teórie o&nbsp;účeloch väzenia, ktoré sa vedú na&nbsp;akademickej úrovni. Rozumiem tomu aj na&nbsp;osobnej úrovni. Väzenie je o&nbsp;treste, zbavení spôsobilosti, odstrašení. Chcú odradiť ostatných od&nbsp;toho, čo sme urobili my. Preto nás musia potrestať. A&nbsp;zrejme ide aj o&nbsp;nápravu. Nemyslím si však, že je tu veľa príležitostí na&nbsp;rehabilitáciu - na&nbsp;to, aby ste sa stali iným človekom. Ja som mal šťastie. Existujú dobrovoľnícke programy, ale veľa vecí je umožnených až po&nbsp;určitom počte rokov vo väzení. Zdá sa mi, že aj povaha človeka je po&nbsp;dlhšom čase vnútri iná. Držať niekoho za&nbsp;mrežami viac ako dvadsať rokov však nie je pre väčšinu ľudí naozaj potrebné. V&nbsp;Európe ste na&nbsp;to prišli.&nbsp; O&nbsp;šesť rokov budete mať právo sadnúť si pred komisiu, ktorá posúdi vaše podmienečné prepustenie. Je to niečo, na&nbsp;čo často myslíte? Áno, o&nbsp;šesť rokov môžem požiadať o podmienečné prepustenie. V&nbsp;New Yorku však existuje aj iná možnosť: guvernér mi môže trest zmierniť. Môže ma pustiť hneď. Práve podávam žiadosť, pretože aktuálna guvernérka Kathy Hochulová je naklonená prepúšťaniu ľudí. Ide vlastne o&nbsp;milosť. Keď som prišiel do&nbsp;väzenia pred dvadsiatimi rokmi, veľmi ju neudeľovali. Bola to éra, počas ktorej boli politici nastavení skôr na&nbsp;trestanie. To sa zmenilo. Myslia aj na&nbsp;to, aby sa ľudia z väzenia mohli integrovať do&nbsp;spoločnosti a začať nový život. Guvernérka sa zaviazala, že prepustí tých, ktorí urobili mimoriadny pokrok smerom k&nbsp;sebarozvoju a úspechu, ktorí sa napravili. Verím, že do&nbsp;tejto skupiny patrím. Preto žiadam o&nbsp;zmiernenie trestu. Dúfam, že sa tak stane čoskoro. Uvidíme. Viete, kedy vám guvernér oznámi, či budete prepustený? Načasovanie je na nej, ale zaviazala sa, že to bude robiť niekoľkokrát do roka. My podávame žiadosť na tento mesiac, takže kedykoľvek potom. Možno v lete, možno na jeseň, možno na Vianoce, neviem. Mohlo by to však byť niekedy tento rok. Alebo nie. Mohol by som tu byť ďalších šesť rokov, ako hovoríte. Ale premýšľam o tom. Snažím sa však zostať v prítomnosti. Škaredé myšlienky by mali zostať v prítomnosti. Iba týmto spôsobom sa zbavíte úzkosti. Keď začnete premýšľať o budúcnosti, hneď si aj robíte starosti. Ak naopak zostanete v prítomnosti, je to bezpečnejšie miesto.

V Amerike je veľa ľudí, ktorí majú diery v srdci a môžu si veľmi ľahko zaobstarať zbrane

Bojíte sa byť vonku po&nbsp;takom dlhom čase? Teším sa, ale je tam aj trochu strachu, áno. Mal som šťastie, že som si vybudoval kariéru. Na&nbsp;druhej strane je tu veľa očakávaní. Veľa ľudí do&nbsp;mňa investovalo, obrazne aj doslova. Niektorí mi dali štipendiá. Veľa ľudí ráta teda s&nbsp;tým, že budem úspešný. S&nbsp;väzenskými spisovateľmi to však nemusí dopadnúť nutne dobre. Niektorým z&nbsp;nich sa až tak nedarí, keď sa dostanú von. No ja mám v&nbsp;úmysle tento negatívny trend prekonať a&nbsp;emocionálne sa o seba postarať. Myslím si, že je to dôležité. Ak to mám zhrnúť, je v&nbsp;tom trochu strachu, ale určite viac pozitívneho vzrušenia. Mám sa k&nbsp;čomu vrátiť a&nbsp;som za&nbsp;to veľmi vďačný. Nemôžem sa neopýtať na&nbsp;toto klišé: ste zmeneným človekom? Povedal by som, že väčšina štyridsaťšesťročných ľudí je iná, ako bola v&nbsp;dvadsiatich štyroch rokoch. Ako rozmýšľaš, tak sa aj správaš - to mi hovorievala moja matka. A&nbsp;ja dnes rozmýšľam úplne inak. Ako mladý som ukončil život iného človeka. V&nbsp;istom momente som si však povedal, že by som mal skúsiť niečo so sebou urobiť. Pre mňa si to vyžadovalo vnútornú prácu vrátane vytriezvenia, hoci som v&nbsp;priebehu rokov recidivoval, aj prácu smerom von, ktorou je moja novinárska kariéra. Som dosť ambiciózny, ale neviem, či som očakával takýto úspech. Mal som na&nbsp;tejto ceste šťastie, mal som dobré načasovanie, ale ide aj o to, že som si so sebou z&nbsp;drogovej hry preniesol do&nbsp;spisovateľského života veľkú dávku energie. Vždy som bol „makač“. To sa nezmenilo. No povedal by som, že som jemnejšia a&nbsp;múdrejšia verzia svojho mladšieho ja. Karl Ove Knaus­gaard v&nbsp;autobiografickom románe Môj boj píše, že v&nbsp;jednotlivých fázach života sa stávame úplne odlišnými, a&nbsp;uvažuje, či by sme sa v priebehu svojej cesty nemali jednoducho premenovať.

V renomovanom časopise Esquire ste priblížili, že „miesto väzňa v&nbsp;hierarchii sa čiastočne určuje podľa činu, ktorý ho sem dostal“. Na&nbsp;aké miesto vás dostali vaše činy? Keď prídete do&nbsp;väzenia, existuje spoločenská hierarchia. Ak ste spáchali trestný čin proti žene alebo dieťaťu, nie ste v&nbsp;nej vysoko. Môj trestný čin bol úplnou súčasťou životného štýlu kriminálnikov. Muž, ktorého som zabil, predával drogy tiež. Bol to nebezpečný človek. Aj ja som bol nebezpečný chlap. Nesnažím sa to ospravedlňovať ani racionalizovať, ale také boli fakty. Väzni chápu, že sa takéto veci v ich živote stávajú, čo však neznamená, že to automaticky rešpektujú. Niekedy sa to aj romantizuje, ale ja sa snažím držať od&nbsp;tejto mentality ďalej. O&nbsp;starom živote zvyčajne nehovorím. Kedysi som ho žil, ale dnes mám oveľa zaujímavejší život, aj keď som vo väzení. Mohli by ste spresniť, aká je teda vo väzniciach hierarchia? Zabitie iného gangstra je „dobrým“ zločinom, zabitie ženy alebo dieťaťa je „zlým“ zločinom. Zjednodušujem to, samozrejme. Keď si chlapík dá prepašovať drogy a&nbsp;má povesť násilníka, je tu dosť populárny. No pre ľudí v&nbsp;spoločnosti je opovrhnutiahodnou osobou. Preto toto miesto nazývame Kráľovstvom, kde je všetko hore nohami. Keď som prišiel do&nbsp;väzenia, mal som ukončený iba prvý ročník na&nbsp;strednej. Dnes som v tiráži časopisu Esquire a&nbsp;pravidelne píšem pre The New York Times. Je to celkom fajn, nie? Napriek tomu si ľudia vo väzení vážia druhých viac ako mňa. Kedysi som bol aj ja verziou toho chlapíka. Niekedy si myslím, že moja kariéra mi umožnila vyrásť z&nbsp;väzenskej mentality. Je to ako keď sa dospelý človek pozerá späť na&nbsp;to, aký bol kedysi s&nbsp;kamarátmi na&nbsp;strednej škole hlúpy.

Keď si chlapík dá prepašovať drogy a&nbsp;má povesť násilníka, je tu dosť populárny.

Poukázali ste na&nbsp;to, že väzba je oveľa horšia ako väzenie. Na&nbsp;Slovensku sa o&nbsp;neľudských podmienkach vo väzbe vedie diskusia. Je vôbec možné väzbu zlepšiť? Je to ťažká otázka. Keď premýšľate o&nbsp;väzbe, vo všeobecnosti predpokladáte, že ľudia, ktorí tam sú, tam majú byť. Akokoľvek sú s&nbsp;americkým trestným súdnictvom problémy, myslím si, že väčšinou vedia, koho dávajú do&nbsp;väzby, koho zatýkajú. Bolo veľa neoprávnene zatknutých a&nbsp;odsúdených ľudí, ale vo všeobecnosti platí, že tí, ktorí sa dostali do&nbsp;väzby, mali veľa spoločného s&nbsp;trestným činom, z&nbsp;ktorého ich obvinili. Ak nejde o&nbsp;niečo, za&nbsp;čo ich zatkli po&nbsp;rokoch a rokoch, čo sa nestáva často, je to ich kontinuálny životný štýl. Zvyčajne sú ponorení do&nbsp;nejakého druhu trestnej činnosti. Vo väzbe sa stretávate práve s takýmito ľuďmi a&nbsp;majú vtedy najbližšie k&nbsp;svojmu najhoršiemu ja. Zakaždým? Ak si predstavíte najhoršie momenty v životoch väzňov, bude tam aj obdobie, keď sú vo väzbe. Či už je to na Slovensku, alebo na newyorskom ostrove Rikers Island, vo všeobecnosti platí, že ľudia sú zatknutí alebo idú do väzby v najhoršom bode svojho života. Teraz by sme mohli argumentovať, že k ľuďom sa musíme správať ľudskejšie, najmä v ich najhoršom období. To je úplne iný rozhovor. Na Rikers Island je to hrozné, pred zvolením nového starostu sa pokúsili do čela väznice dosadiť človeka s progresívnym zmýšľaním, Vincenta Schiraldiho, ale vydržal tam len šesť mesiacov. Po voľbách ho nový starosta odvolal. Bol to celkom slušný človek a snažil sa vyjsť ľuďom v ústrety, nadviazať vzťahy a vytvoriť pre ľudí civilnejšie prostredie. Ľudia vo väzbe ešte nie sú odsúdení, malo by sa s nimi zaobchádzať lepšie, znie jeden z argumentov v ich prospech. Ale pozrite sa, je to veľmi komplikovaná otázka, pretože vtedy sú niektorí ľudia naozaj na tom najhoršie v ich kriminálnom živote. &nbsp; Napísali ste, že najhoršie na väzbe je to, že neviete, čo môžete očakávať... Je to všetko o úzkosti. Máte strach z budúcnosti. Teraz si predstavte skupinu úzkostlivých zločincov. Je to hrozné prostredie, banda úzkostlivých, nahnevaných kriminálnikov s depresiami. Depresia je niečo ako sebapoškodzovanie. Väzba nie je nič iné ako hromada nahnevaných a bojazlivých ľudí, ktorí žijú jeden na druhom. Striehne katastrofa, nech je situácia akákoľvek. Nebudem sa tváriť, že poznám riešenie, ale myslím si, že je asi najlepšie zaobchádzať s nimi ľudsky, nie ich ešte viac provokovať. Alebo ich pripravovať o ich posledné príjemné momenty. Jednoducho si myslím, že ako ľudské bytosti by sme si to nemali robiť. Ale my tu v Amerike máme problém s rasou a násilím. Slováci sa na seba podobajú, však?

Áno. Takže máte aspoň faktor homogénnosti, ktorý vám azda umožní správať sa k sebe ľudskejšie. V Amerike máme veľký problém s rasizmom a veľkú časť ľudí, ktorí sú v Amerike vo väzení, tvoria ľudia inej farby pleti. Tí pri moci pritom nevyzerajú ako ľudia, ktorí sú bezmocní. Mohli by zasiahnuť. Takže aj s tým sa musíme v Amerike vyrovnať. Existuje mnoho rôznych faktorov, s ktorými sa tu stretávame. V Európe pri homogenite väzenskej populácie môžu ľudia prirodzene cítiť väčšiu empatiu k niekomu, kto vyzerá alebo znie ako oni. Možno ich nechcete tak dlho nechať hniť vo väzení a ani to nerobíte. Čo je najväčším problémom amerického väzenského systému? Je to ľahostajnosť tých, ktorí sú poverení našou rehabilitáciou. A v konečnom dôsledku to dolieha aj na nich. Je to nešťastné. &nbsp; Absolvovali ste kurzy, využili ste programy. Je to niečo, čo sa dá ľahko získať? Nie. V americkom väzení som bol v období, ktoré by som nazval stratenou generáciou. V deväťdesiatych rokoch zrušili vládne financovanie vysokoškolského štúdia vo väzení. Takže posledných dvadsať rokov bolo tunajšie väzenie iba o dvore, násilí a televízii v celách, čo znamená zbavenie spôsobilosti. Je to celá kopa ničoho. Akýkoľvek pozitívny program sa realizoval vďaka dobrovoľníkom a súkromnému financovaniu: workshopy zamerané na alternatívu k násiliu, niekoľko vysokoškolských programov, nejaký ten workshop písania. V roku 2008 ma pobodali v inom väzení a previezli ma do Attiky, čo je najtvrdšie väzenie v New Yorku. Dozvedel som sa, že tam existuje malý workshop tvorivého písania, ktorý navštevuje hŕstka chlapov, a našťastie sa mi podarilo dostať sa tam. Áno, vtedy sa nič konkrétne nedialo – ale čítali sme zbierky najlepších amerických esejí a rozoberali písanie. Keď som potom uverejnil svoj prvý text v časopise The Atlantic, náš profesor bol šokovaný viac ako ja. To odštartovalo moju kariéru.

V roku 2008 ma pobodali v inom väzení a previezli ma do Attiky, čo je najtvrdšie väzenie v New Yorku.

Máte plný prístup k internetu alebo časopisom, knihám? Žiadny internet. Na radiátore mojej cely je nahromadených veľa kníh, na podlahe stohy časopisov a tu i tam sa tiež povaľujú zložky s rôznymi materiálmi, z ktorých vychádzam. Odoberám veľa tlačených predplatných a žiadam ľudí, momentálne hlavne svoju PR manažérku Megan Poscovú, aby mi zaujímavé články posielali poštou. Píšem a často aj prepisujem (je to vlastne, o čom písanie je) svoje články, koncepty alebo knihu tri alebo štyri hodiny denne v ranných hodinách. Popoludní si idem na dvor zacvičiť, potom sa vrátim do cely, osprchujem sa, najem sa a pustím sa do čítania. Moja myseľ veľa skáče. Čítam tak päť vecí naraz. Práve teraz čítam Podsvetie Dona DeLilla, profil z časopisu The New Yorker, The Sunday Times, knihu o písaní od Matta Bella s názvom Odmietnite to mať hotové a Bratia na tri od Abeho Streepa. V inom článku ste poukázali na to, že Trump podpísal viac zákonov o reforme trestného súdnictva ako ktorýkoľvek iný prezident za poslednú generáciu. Bol napriek svojej kontroverznej osobnosti a politike najlepším prezidentom pre väzňov? Keď som povedal túto vetu, mal som v úmysle provokovať. Myslím si, že v prípade Donalda Trumpa išlo takmer o náhodu. Jeho zať Jared Kushner bol veľmi zanietený pre reformu trestného súdnictva, pretože jeho otec bol vo väzení. Takže si myslím, že všetkých získal na svoju stranu iba z tohto dôvodu. Potom schválili zákon, ktorý bol v skutočnosti prospešný len pre federálnych väzňov. Pravdou však je, že je jediným prezidentom, ktorý podpísal zásadný zákon o reforme trestného súdnictva za celú generáciu. A to pozitívny. V súvislosti s trestným súdnictvom bolo prijatých veľa negatívnych zákonov. No aby som odpovedal na vašu otázku, myslím si, že Donald Trump je oportunista. Myslím si, že to bola pre neho politická hra, čistá príležitosť. Podpísal ten zákon, pretože si myslel, že mu to prinesie úžitok. Ale nie je dobrý prezident. Ani dobrý človek. Kedysi som bol tak trochu ako on: manipulatívny človek, ktorý vždy hľadal spôsob, ako niečo získať pre seba. Intuitívne som vycítil, že aj on je podobného charakteru. Je to dosť skazená osobnosť. „Láska za&nbsp;mrežami je možná. Je to len absurdne ťažké.“ V&nbsp;tomto článku ste napísali, že ste boli dvakrát ženatý a&nbsp;obe vaše manželstvá zlyhali. Nakoľko je na&nbsp;vine systém a&nbsp;nakoľko vy sám? Udržať si vzťah, keď ste vo väzení, je neuveriteľne náročné. Určite som kritikom amerického trestného súdnictva a&nbsp;väzenského systému, ale jednou z&nbsp;vecí, ktoré štát New York robí správne, je, že umožňuje manželské návštevy, aby sme sa mohli zosobášiť a&nbsp;zažiť intimitu. Je to dôležité. Mne sa to nepodarilo. Neviem, či by som z&nbsp;toho vinil systém. Iní majú oveľa úspešnejšie vzťahy ako ja. Len štyri štáty z&nbsp;päťdesiatich v&nbsp;Spojených štátoch povoľujú manželské návštevy. Mal som teda šťastie, že som v&nbsp;štáte, ktorý ich umožňuje, a&nbsp;zažil som ich s&nbsp;dvoma bývalými manželkami. Som šťastný, že som s&nbsp;nimi mohol stráviť ten čas. Veľa obetovali, aby mohli byť so mnou. A&nbsp;ja naozaj nie som chlap, ktorého by bolo ľahké milovať. Som dosť zahľadený do&nbsp;seba, hlavne do&nbsp;svojej práce, a&nbsp;sebecký. Aj keď sú tieto vzťahy ťažké, jednou z&nbsp;výhod pre ženy vonku je, že uväznenému človeku ide len o&nbsp;ne. Neustále im volajú. Je naozaj všetko o&nbsp;nich. No keď som našiel svoju vášeň v&nbsp;písaní, už to nebolo len o&nbsp;nich. Všetko sa začalo točiť okolo mojej kariéry. Preto bolo ťažké ma milovať. Takže by som povedal, že je to skôr moja chyba. Nehádžem to na&nbsp;systém. Asi si tu nerobím dobrú reklamu, hoci som teraz slobodný. No na&nbsp;tom ešte popracujem.&nbsp;

Ja naozaj nie som chlap, ktorého by bolo ľahké milovať.

Ďalším dôležitým problémom, ktorému ste sa venovali, je kríza duševného zdravia vo väzniciach. Mohli by ste opísať najhorší prípad, ktorý ste kedy videli? V&nbsp;roku 2018 som bol vo väznici Sing Sing, kde som pracoval ako pomocník na&nbsp;oddelení duševného zdravia. Videl som toľko smutných príbehov a&nbsp;po&nbsp;tom, čo som o&nbsp;tejto problematike uverejnil články v&nbsp;časopisoch Esquire a&nbsp;New York Magazine, ma z&nbsp;tejto práce odvolali. Na&nbsp;oddelení bol napríklad Jamajčan s&nbsp;plešatou hlavou pokrytou chrastami a iba jedným dlhým zubom. Mal srdečný smiech, ktorý by ste mu závideli, keby ste nevedeli, že je schizofrenik. Pred niekoľkými rokmi som o&nbsp;ňom písal na&nbsp;Twitteri: Zoznámte sa s&nbsp;Raymondom Jonesom, číslo väzňa 75A0083, ktorý si mal odsedieť dvadsať rokov až doživotie v&nbsp;Green Haven za&nbsp;vraždu z&nbsp;roku 1972. Zabil svojho šéfa pre šek na&nbsp;dvanásťtisíc dolárov. Je vo väzení štyridsaťsedem rokov, trinásťkrát mu odopreli podmienečné prepustenie. Schizofrenik, katatonik, trpiaci tardívnou dyskinézou v&nbsp;dôsledku dlhodobého užívania antipsychotík, Jones nemá rodinu, nepamätá si na&nbsp;posledný telefonát a&nbsp;takmer pol storočia ho nikto nenavštívil ani mu neposlal opatrovateľský balíček. Na&nbsp;zasadnutí komisie pre podmienečné prepustenie v&nbsp;roku 2018 odznelo toto odmietnutie: „Neboli ste schopný súvisle komunikovať s komisiou, prepustenie nie je v&nbsp;tomto čase vhodné. Naďalej sa starajte o&nbsp;svoje psychické potreby a&nbsp;buďte discip­linovaný.“ Stále je zatvorený v&nbsp;Green Haven. Nastalo nejaké zlepšenie, odkedy ste vo väzení? Keby ste sa ma spýtali, aký bol denný režim, keď som prišiel do&nbsp;väzenia pred viac ako dvadsiatmi rokmi, povedal by som vám, že dnes je to takmer rovnaké. Veľa času v&nbsp;cele, veľa času na&nbsp;dvore, veľa drog. Takže mnoho zlepšení nebolo. Nedávno sa obnovilo financovanie vysokej školy zo strany vlády, takže sa vracia viac programov. Niektoré štáty, ako napríklad New York, prijali zákon, ktorý obmedzuje dlhodobé samoväzby, ale chlapci sú stále na&nbsp;samotkách. Len zviazaných reťazami na&nbsp;niekoľko hodín denne ich pripútajú k&nbsp;stolu kvôli programom. Väznica je celá posratá a&nbsp;je plná posratých ľudí, tých, ktorí tu žijú a&nbsp;pracujú. Európska filozofia – „dynamická bezpečnosť“ –, ktorá vyžaduje, aby sa personál neustále zaoberal väzňami, je opakom americkej „statickej bezpečnosti“, ktorá spočíva v neustálej kontrole a veľmi obmedzenej interakcii medzi väzňami a personálom.

Najmenej v dvoch článkoch ste písali aj o úzkosti. Použili ste veľmi dobrý príklad: nemožnosť vymočiť sa pred dozorcami. Čo je na úzkosti vo väzení najhoršie? Najhoršie na nej je, že sa nelieči, ani terapiou, ani liekmi. Aby som bol spravodlivý, sú na tom oveľa horšie ľudia, ktorí trpia psychózou. Keď som mal v cele záchvat paniky, bola to najstrašnejšia vec, akú som kedy zažil. Záchvaty paniky som mal, keď prišiel covid, potom zase, keď sa mi rozpadalo manželstvo, a veci ako vymočiť sa pod pohľadom dozorcu, aby som mohol ísť na manželskú návštevu, sa stali takmer nemožnými. Ich reakciou bola vždy podozrievavosť a frustrácia, čo úzkosť v tých chvíľach len zhoršovalo. Bolo to kafkovské. No úzkosť, ako som sa naučil, je strach z budúcnosti. A teraz je to ťažké, lebo sa toho v mojom živote veľa deje. Moje vyhliadky na prepustenie sa zlepšujú a guvernérka sa môže rozhodnúť v prospech – alebo neprospech – môjho prepustenia. Keďže už nie som tvrdý chlapík, ktorým som bol, väzenie sa pre mňa stalo ťažším.

Väznica je celá posratá a&nbsp;je plná posratých ľudí, tých, ktorí tu žijú a&nbsp;pracujú.

A čo vnímanie duševných chorôb vo väzení? Desať z jedenástich psychiatrických pacientov „ubytovaných“ vládou je vo väzení, takže by sa mohlo zdať, že väzni sú na duševné choroby zvyknutí... Je to naozaj tak rozšírené a mnohí muži, ktorí trpia vážnymi duševnými chorobami, nie sú na špeciálnych oddeleniach. Častokrát skončia s ostatnými vo všeobecnej populácii. Jeden muž na mojom oddiele sa neustále rozpráva sám so sebou a všetci ho jednoducho ignorujú. Takže sme si na to zvykli. Človek, ktorý trpí psychózou, nikoho veľmi neohuruje. Sú akoby tu, ale nie sú tu. Sú takmer neviditeľní. Je to dosť smutné.

Poďme sa bližšie pozrieť na vaše písanie. Ako môžete byť dobrým novinárom z väzenskej cely? Neviem, či som sa chcel stať novinárom. Nebola to méta, cieľ. Na začiatku som sa iba zúčastňoval na seminári tvorivého písania. Vždy som mal rád príbehy a ich rozprávanie. K žurnalistike som sa dostal, pretože mi umožnila odpútať sa od seba a začať sa pozerať na ľudí okolo seba. Vnímal som to ako prezieravé rozhodnutie. Pretože ak sa pozriete na časopisy v Amerike, možno to platí aj pre Európu, najviac publikovateľných prác je novinárskych. Buď sú to kritiky alebo časopisecké písanie, nejaký typ publicistiky či literatúry faktu. Môj profesor tvorivého písania ma upozornil na to, koľko ďalších novinárov sa venuje trestnému súdnictvu a väzenskému systému. Pomyslel som si: skúsim to aj ja, dám tomu šancu. Ak začnete písať a máte to šťastie, že vám zverejnia texty, tak sa stanete novinárom, čo určite znie oveľa lepšie ako odsúdený vrah. Písanie bolo u mňa vždy o identite. Umožnilo mi to byť niečím viac než len zločincom, ktorý urobil hroznú vec. V predstavách väčšiny ľudí sa však novinári musia stretávať so zdrojmi, chodiť do terénu, na tlačové konferencie, podujatia... Čím to kompenzujete? Existuje veľa druhov žurnalistiky. Ja som sa stal printovým novinárom, ktorý píše v prvej osobe. V Európe máte napríklad Francúza Emmanuela Carrèra, ktorý taktiež píše v prvej osobe a do mnohých svojich príbehov vkladá sám seba. Čo sa týka štýlu, začal som písať o sebe skôr, ako som sa naučil históriu novej žurnalistiky, gonzo žurnalistiky či osobnej žurnalistiky. Tento štýl novinárčiny nesie rôzne názvy. Zvyčajne ho nájdete skôr v časopiseckom písaní ako v novinovom. Považoval som za potrebné, aby som čitateľovi povedal, prečo som bol vo väzení. Začal som totiž publikovať v magazínoch, ktoré mali dosť veľké publikum, a v nich zvyčajne nevidíte písať ľudí, ktorí boli odsúdení za vraždu. Niekedy som musel vysvetľovať, urobiť pauzu v texte, keď som o niečom písal, a povedať: Hej, toto sa stalo. Takto som skončil vo väzení, ale mám vám čo povedať. Obraciam sa na čitateľa: Ak môžete, nesúďte ma príliš prísne, myslím, že vás to, o čom píšem, zaujme. Veril som, že to ľudia ocenia a povedia si: Dobre, tak čo máš? Mojím cieľom je vziať čitateľov do sveta, v ktorom žijem, a možno keď dočítajú, budú mať trochu iný názor nielen na mňa, ale aj na ľudí okolo mňa. Povedzme si konkrétne, ako to funguje. Ako napríklad komunikujete s editormi? V americkom väzení máme telefóny a zoznam schválených čísel. Niekedy máme rekreačný čas, teda čas mimo cely, a týmto osobám môžeme volať po pol hodine na dvore a v bloku. Vtedy telefonujem editorom, s ktorými pracujem. Napríklad teraz, ako voláme spolu, som v spoločnom priestore na oddiele. Okolo mňa sú dve poschodia ciel, ktoré sa točia a na oddiele sú štyri telefóny. Ak za mnou po pol hodine nikto nie je, môžem vám zavolať späť. Ak by som s vami upravoval nejaký text, bola by to príležitosť, aby ste mi hovorili o mojom materiáli, aby som vám nadiktoval nejaké zmeny. Okrem toho máme tablety. V posledných rokoch došlo k určitému technologickému pokroku. Máme terminály, ktoré inštaluje súkromná spoločnosť. Ak chcem poslať správu, pripojím svoj tablet k terminálu a správy sa potom rozošlú ľuďom, ktorí majú účet v JPay. To je názov tej spoločnosti. Tieto e-maily sú praktické, pretože majú funkciu strihania a vkladania. Môžem teda veľa písať v konceptoch, v tele e-mailov. Je to však trochu kontroverzné, pretože firma zarába na väzňoch. Mnohým sa to nepáči. Sú s tým komplikované problémy, ale určite mi to umožnilo efektívnejšie pracovať s editormi. Vo väzení ste už viac ako dve desaťročia. Myslíte si, že môžete písať o niečom inom ako o svojom živote vnútri alebo o väzenskom systéme v USA? Keď premýšľate o systéme trestného súdnictva, existuje logická časová os so začiatkom, stredom a koncom. Na začiatku sa človek dostane pred porotu. Bohužiaľ, akokoľvek sa snaží, ak je vinný, zatknú ho. Následne poputuje do väzby, potom sa dostane na súd, kde ho aj odsúdia. Nasleduje výkon trestu. Ale ak sa na to pozeráte ako na dejový oblúk, je to len polovica príbehu. Alebo niekedy – v závislosti od toho, ako dlho ste vo väzení – to môže byť veľká časť príbehu. Keď výkon trestu sa skončí, nasleduje návrat do sveta, na slobodu. A je to fascinujúca časť príbehu, ktorú som ešte nezažil. V mojom štýle sa prelína memoárová literatúra s publicistikou, takže si v príbehu vždy nájdem úlohu.

Mojím cieľom je vziať čitateľov do sveta, v ktorom žijem, a možno keď dočítajú, budú mať trochu iný názor nielen na mňa, ale aj na ľudí okolo mňa

Mohli by ste to vysvetliť? Je to o tom, ako s vami niečo pohne a ako veľmi je to niečo zložité. Keď sa po toľkých rokoch vo väzenskej kultúre máte zaradiť späť do spoločnosti, môžete očakávať množstvo prekážok. To všetko sú témy, o ktorých sa dá písať. Môže to byť písanie o tom, aké to je opustiť väzenie. Aký je to pocit. A myslím, že to isté, čo robím tu, môžem robiť aj vonku. Ak niečo ľudí zaujíma, tak je to návrat väzňov do spoločnosti. Pretože tam ide o veľa. Stávky sú dosť vysoké. Dotýka sa ich to. Takže si myslím, že moja skúsenosť s kriminalitou, s väzením, je aj o návrate do spoločnosti. Tento príbeh sa ešte zďaleka neskončil. Keď premýšľam o článku, hľadám štyri prvky príbehu, ktoré identifikoval Graydon Carter, bývalý redaktor časopisu Vanity Fair. &nbsp; A tie sú? Každý príbeh musí mať vstup, rozprávanie, odhalenie a konflikt. Bez konfliktu to nejde. Vstup môže byť vonkajší, ale aj vnútorný, teda vstupujete ako aktér alebo pozorovateľ. Rozprávanie to je štruktúra – má tam byť začiatok, stred a koniec. Odhalenie je skúsenosť, ktorú odovzdávate. Chcete, aby čitateľ dočítal váš materiál s tým, že sa niečo naučil. Aby mal odpoveď na otázku: Prečo to vlastne čítam? Ako ma to obohatilo? A potom je tu konflikt. Myslím, že vždy, keď niekto číta čokoľvek, čo píšem, dodávam istú mieru polemiky, stretu, v dobrom aj zlom. &nbsp; V niekoľkých článkoch ste napísali, že ste skeptický voči novinárom zvonka, ktorí píšu o väzení. Prečo by sme nemohli písať o veciach, ktoré sme nezažili na vlastnej koži? Som skeptický voči bulvárnym novinárom. Nie som skeptický voči všetkým. Myslím si, že najmä v Amerike je medzi týmito typmi novinárov rozdiel. Niektorí bulvárni novinári používajú svojský tón. Ak napríklad čítate The New York Post a potom prejdete na The Atlantic, dovolím si tvrdiť, že ten druhý je úplne iná úroveň žurnalistiky a písania ako ten prvý. Jeden je bulvár, druhý nie. Nepozerám sa na nich cez prsty. Mám však voči nim trochu odporu, je to možno aj o mojom egu. Hovorím to, že bulvárni novinári sú trochu klebetní a nepáči sa mi ich tón. Môžem to teraz povedať aj preto, lebo píšem pre oveľa prestížnejšie médiá ako oni.

Buďme teraz všeobecní. Čo je dobrý novinár? Zvedavosť je najdôležitejšia vlastnosť, ktorú musí novinár mať. Keď sa púšťate do spracovania príbehu, musíte mať otvorenú myseľ. Myslím si, že by ste mali mať prístup aj k tým, o ktorých píšete. Ak sa chystáte písať o nejakej postave, skúste sa s ňou aspoň spojiť, pokúsiť sa s ňou telefonovať alebo stretnúť. Ako vyzerá, ako znie, aké má spôsoby? Ako na vás pôsobí? Samozrejme, niekedy sa to nedá. No to neznamená, že by ste nemali ten príbeh napísať. Ja však s ľuďmi, o ktorých píšem, trávim veľa času. Trávim čas aj s tými najlepšími editormi na svete. Mám aj ten luxus, že vydám len niekoľko článkov ročne. Moja situácia je iná, ako to majú mnohí iní novinári. Oni musia platiť účty a teda publikovať viac ako niekoľkokrát ročne. Takže sa s vami do debaty, čo znamená byť dobrým novinárom a kto ním nie je, asi nepustím.&nbsp; Myslím si však, že niektoré z tých vlastností, ktoré som spomenul, by mohli ľudí nasmerovať správnym smerom. &nbsp; Diskriminovali vás niekedy médiá, s ktorými ste chceli spolupracovať? Mal som veľké šťastie. Mohol som publikovať v najprestížnejších publikáciách na svete a som veľmi vďačný za príležitosti, ktoré som dostal. Určite by som nevyplakával, že som nejako diskriminovaný za to, že som vo väzení, ale áno, mám svoj príbeh a predstavuje záťaž pre editorov. Musia to zvážiť vtedy, keď im ponúkam svoje články. No ide to ako snehová guľa. Keďže ma už publikovali v rôznych magazínoch, editori ďalších titulov si povedia: Keď sa odvážili oni, hádam by sme ho mohli publikovať aj my. Samozrejme, nie každý článok, ktorý napíšem, je aj publikovaný. Niektoré materiály mi odmietli. Ak sa mi editori neozvú, možno nechcú publikovať niekoho, ako som ja. Možno je to problém. Ale vo všeobecnosti si myslím, že vydavatelia sa zaoberajú vydávaním dobrých textov. Som, aký som, ale myslím si, že to, či mi článok vyjde, alebo nie, je viac o jeho kvalite ako o tom, či som väzeň.&nbsp;&nbsp;

Myslím, že vždy, keď niekto číta čokoľvek, čo píšem, dodávam istú mieru polemiky, stretu, v dobrom aj zlom.

Mohli by ste to bližšie vysvetliť? Ak mám čo povedať, nemyslím si, že ma budú súdiť. Existuje temná stránka médií, ktorá môže byť vykorisťovateľská, a o tom píšem knihu. Môj nedávny článok v New York Review of Books bol práve o tom, recenzoval som knihu Sarah Weinmanovej, Darebák. Myslím si, že Amerika je závislá od skutočných zločinov. Niektorí z týchto rozprávačov sa nazývajú novinármi a ja neviem, či nimi naozaj sú. &nbsp; Čo tá temná stránka médií pre vás v praxi znamená? Megan Posco, moja PR manažérka, sa mi snaží kryť chrbát. Drží ďalej odo mňa ľudí, ktorí sú na temnej strane amerických médií. Keď odovzdávate svoj príbeh, vzdáte sa aj kontroly nad ním. Keď naopak rozprávate príbeh, máte moc. Teraz robíte so mnou rozhovor. Takže môžete o mne napísať takmer čokoľvek, čo chcete. Môžete používať fakty a spriadať s nimi príbeh podľa vášho uváženia. To je rovnaká moc, akú mám ja, keď píšem príbeh. Ale keď sa vzdáte rozprávania a váš príbeh má na starosti niekto iný, ide o to, ako ho vidí on. Pýtate sa ma, či som bol niekedy diskriminovaný. Pozrite sa, mňa je ľahké odsúdiť. Zastrelil som človeka. Zobral som niekomu život. &nbsp; Nazerajú na vás cez túto prizmu? Samozrejme, je to na stole, lebo to je hrozná vec. Je to niečo, s čím budem musieť žiť celý život. Je to niečo, kvôli čomu mám veľké a hlboké výčitky svedomia. Veľmi dlho mi trvalo, kým som to celé spracoval, kým som naozaj pochopil zlo, aké som vykonal. Lebo viete, vždy môžete nájsť nejaké ospravedlnenie, nejaké racionálne zdôvodnenie pre svoje skutky, prečo som to urobil. Bol som drogový díler, takže si môžete povedať: Taký bol životný štýl. Trvalo mi roky, kým som sa na to začal pozerať inak, kým som prijal všetky svoje skutky a začal cítiť skutočné výčitky svedomia a ľútosť nad nimi. Chápem, že môžu mať ľudia voči mne predsudky. Veď ide o to najhoršie, čo môže človek urobiť – vziať život inému človeku. Preto predpokladám, že ma budú ľudia súdiť a niektorí novinári sa na to zamerajú, hlavne tí, ktorí sa venujú kriminalite. Vystaviť sa posudzovaniu je veľmi náročné. No myslím, že je to nevyhnutné, najmä, ak sám píšete. &nbsp; Ako reagujú vaši spoluväzni, keď sa dozvedia, že ste novinárom? Niektorí to rešpektujú, iným je to fuk. Sme tu – v americkom väzení – dosť krytí pred svetom. Väznice sú subkultúra a každý je v inom štádiu svojho uvedomenia, svojej nápravy, rehabilitácie. Myslím si, že platí, že sa všetci snažíme, aby sme boli lepší. Niektorí ľudia sú zvedavejší ako iní. Vlastne je to podobné ako v spoločnosti. Mám pocit, že veľa chlapov rešpektuje moje písanie. Sú aj takí, ktorí chcú písať niečo vlastné. Tým rád pomôžem, vediem ich. A niektorým z nich aj vyšli články, z čoho sa veľmi teším. A čo si o vás myslia dozorcovia? Viete, dozorcovia sú tiež ľudia. Nie všetci nám idú po krku. Priznávam, nie je tu medzi nimi a nami veľa priateľskosti, ale nejaké náznaky áno. Občas sa zhovárame. Mnohí poznajú moje články. Čítali ich, ale nehovoria mi o tom. Neobťažujú ma, nerobia mi zle. Možno je to taký repelent, tá moja novinárčina – nerobia mi zle, lebo sa nechcú ocitnúť v mojich príbehoch. Aké je bolo pre väzenského novinára byť na druhej strane – na strane respondenta? Mnohé z týchto otázok a odpovedí o americkom väzenskom systéme je pre mňa spôsob ako sa vyventilovať. Snažím sa zbaviť svojej nevôle voči systému. Nakoniec sa človek musí napraviť sám. Pozrite sa na Nelsona Mandelu. Prijal svoj osud a zachránil svoju dušu – a ako sa ukázalo, aj svoj národ. Som veľvyslancom neziskovej organizácie Freedom Reads, ktorá v ubytovacích jednotkách a celách amerických väzníc inštaluje mikroknižnice najlepších kníh a ponúka literárne a spisovateľské workshopy. Jej zakladateľ a riaditeľ Reginald Dwayne Betts je môj kamarát. Odsedel si viac ako osem rokov za krádež auta, ktorú spáchal v šestnástich rokoch, dostal sa von a stal sa slávnym básnikom, spisovateľom a právnikom. Skutočne úspešný príbeh. Teraz hovorí, že bolo veľmi ťažké dostať do basy literatúru, ktorá mení život. A je to pravda. Som jediný človek v mojom bloku, ktorý dostáva The Sunday Times, The New Yorker a mnohé ďalšie. Predplatné kníh a časopisov stojí peniaze. Ale keď sa ľuďom vo vnútri umožní prístup k literatúre, môžu sa dostať k oveľa väčšiemu množstvu informácií. Pozrite sa, čo sa stalo so mnou. Keby ten profesor angličtiny nikdy dobrovoľne neprišiel do&nbsp; väznice Attika a neučil ten workshop tvorivého písania, neviem, či by som mal túto kariéru. Nemyslím si, že by sme viedli tento rozhovor.

Zavolať americkému väzňovi napriamo sa z&nbsp;pochopiteľných dôvodov nedá. V&nbsp;USA majú väzni k&nbsp;dispozícií telefóny a&nbsp;zoznam schválených čísel. Na&nbsp;tieto čísla môžu volať po&nbsp;polhodine. Telefóny sú na&nbsp;dvore väznice a&nbsp;v&nbsp;bloku.
 My sme sa nakontaktovali na&nbsp;Megan Poscovú, ktorá je spojkou Johna J. Lennona s&nbsp;vonkajším svetom, jej telefónne číslo je v&nbsp;zozname schválených osôb. V&nbsp;dohodnutom čase nám zavolala a&nbsp;spojila s&nbsp;ním prostredníctvom svojho mobilu. Keďže po&nbsp;prvej polhodine nášho rozhovoru nečakal na&nbsp;uvoľnenie telefónu ďalší väzeň, mohli sme hovoriť ešte dvakrát tridsať minút.