Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Jordánsko je malý kus zeme plný histórie, prírodných krás i mystických miest. I keď je tento arabský drahokam najbezpečnejšou krajinou na Strednom východe, je obkľúčený zónami vojnových konfliktov, občianskych vojen a nepokojov. Tu sa však jediné vojny zvádzajú na trhoviskách a v divokej premávke. Napriek tomu majú dve polície a pred vstupom do každej verejnej budovy, hotela či nákupného centra musíte prejsť detektorom, prípadne kontrolou strážnikov. Dôvodom sú teroristické útoky spred niekoľkých rokov i „nepokojní“ susedia. Jordánci žijú hlavne z turistického ruchu, preto si chránia povesť bezpečnej krajiny. Radi sa pochvália tým, že v rušných centrách i okrajových štvrtiach sa cudzinec môže bez strachu prejsť uprostred noci a ak je v úzkych, srdeční Jordánci mu vždy pomôžu. Nielen preto sa záujem o tento malý kus zeme stále zvyšuje. Jordánsko má toľko krás, až je záhadné, prečo ho turisti tak dlho obchádzali.

V hlučnom mikrobuse sa ženieme ulicami štvormiliónového Ammánu. Je ráno, ramadán, málokto vyjde z domu, ak nemusí. Cesty sú relatívne voľné. „Počas bežných pracovných dní je to však katastrofa,“ prehodí Pavla Satari, drobný usmiaty zázrak medzi turistickými sprievodcami. Energická dáma z Moravy, ktorá sa sem pred tridsiatimi rokmi prisťahovala za svojou láskou. Jordánsko má prechodené zo všetkých strán a dokáže o ňom hodiny rozprávať. O pamiatkach, živote i nekonečných dopravných zápchach, ktoré tu nadobúdajú hrozivé rozmery.

Môžu za ne nielen nízke ceny pohonných hmôt, ale hlavne rastúci počet utečencov. Od polovice minulého storočia sem mieria vždy, keď je u nich príliš horúco. Jordánci už postavili trinásť palestínskych táborov a len zo Sýrie naposledy prišlo zhruba 1,3 milióna migrantov. „To sa odráža aj na životnej úrovni,“ vysvetľuje Pavla súvislosti. „Tretina ľudí žije na hranici chudoby, nezamestnanosť prekročila osemnásť percent, zdroje vody pre všetkých nestačia. Voľakedy platili dane z príjmu len majetnejší, teraz je to minulosť. Zvyšujú sa ceny základných potravín vrátane chleba, ktorý bol dlho tabu.“

Cudzinec chudobu Jordánska príliš nevníma. Zvlášť nie v Ammáne, kde žije množstvo boháčov v luxusných vilách, ktorých pozemky neraz presahujú tisíc štvorcových metrov. Donedávna sa tu byt pod 120 štvorcových metrov ani nedal kúpiť. Bezdomovci sú skôr unikát. Po­dľa našej sprievodkyne by sa Jordánci prepadli hanbou, keby nechali člena svojej rodiny na ulici. Nuž, iný kraj, iný mrav. V niečom by sme sa od nich mohli učiť. I keď monarchiu vnímame ako prežitok, za istých okolností môže fungovať celkom slušne. Ak je kráľ múdry. Domáci na svojich panovníkov nedajú dopustiť. Majú síce väčšiu moc ako európski - vymenúvajú vojenských veliteľov, môžu rozpustiť parlament, odvolať vládu -, obyvatelia to však vnímajú pozitívne.

V parlamente, kde je viacero strán vrátane komunistickej, je pre nich kráľ nezávislá autorita. Jeho rozhodnutia nereprezentujú záujmy politických subjektov, ale dobro krajiny. Možno preto Arabská jar Jordánsko obišla. Vtedajší vládca Husajn totiž vyhlásil: „Pôjdeme cestou evolúcie, nie revolúcie.“ Nasledovali viaceré ústupky, ktoré eliminovali sociálne nepokoje, a výsledkom bolo, že z okolitých krajín, kde to vrelo, sa do hlavného mesta presunulo mnoho podnikateľov, obchodných i finančných inštitúcií, čo vtedy posilnilo ekonomiku štátu. Masívne vlny prisťahovalcov mu však podlomili kolená.

Míňame moderné výškové budovy, staré ošumelé činžiaky z vápenca a betónu s plechovými vodnými zásobníkmi na strechách, obchodíky, kde sa ovocie nekupuje na kilá, ale na debničky, minarety, chvíľu postojíme pri Mešite kráľa Abdulláha. Patrí k najnovším a pojme až desaťtisíc veriacich. Jej svetlomodrá kupola sa týči k jasnému nebu, v pozadí za ňou sa črtajú vrcholky mrakodrapov. Len pár metrov ďalej stojí dvojica katolíckych kostolov, čo nás vedie k debate o náboženskej znášanlivosti. „V Jordánsku vždy vládla tolerancia,“ hovorí nám Pavla.

„Ani história nespomína náboženské nezhody. Je tu viacero menšín, ale kresťania sú najpočetnejší. Musia byť zastúpení v parlamente, žijú podľa svojich pravidiel a islamské právo sa ich netýka. Aj ako vládni činitelia prisahajú na Bibliu, nie na Korán.“ Tvrdí, že moslimovia Krista rešpektujú. Ako predposledného proroka, ktorý však nedokončil svoje dielo, a tak musel prísť prorok Mohamed. Nuž, každý má svoju pravdu. Hlavne, že si pre ňu nikto neubližuje. Tunajšie kresťanské deti dokonca chodia do moslimských škôl, kde nemusia navštevovať hodiny náboženstva. Len ak chcú.

Teplota sa blíži k štyridsiatke, voda v plastových fľašiach sa takmer nedá piť. Je čas ochutnať trochu histórie. Hore, na kopci Džabál-al-Kalá, kde leží dávna Citadela, ju vnímame najintenzívnejšie. Práve tu bolo stovky rokov opevnené srdce Ammánu, obohnané 1 700-metrovým múrom. V rozsiahlom komplexe, odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto, nachádzame zachované stavby, chrámy i pozostatky trinásťmetrovej sochy Herkula.

Povzbudený dávnymi časmi vyrážame do Pompejí východu - Gerasy. Toto rozsiahle starodávne mesto obývané od čias neolitu vyráža dych. Kamenné cesty lemované tvarovaným stĺporadím, námestia, otvorené kamenné divadlá, kde sa dodnes konajú kultúrne festivaly, chrámy... To všetko nás necháva zabudnúť na mestský ruch a vytvára pred našimi očami obrazy zabudnutej minulosti. Skupiny turistov tu chvíľami striedajú beduíni na koňoch, usmievaví obchodníci, s ktorými treba tvrdo zjednávať, pretože ich ceny môžu padnúť až o osemdesiat percent, ale aj malí žobráci, ktorí nám pripomínajú, že ramadán je čas, keď najbiednejší bývajú najviac obdarúvaní.

Prach preľudneného severu striedame s menej osídleným juhom. Cesta do stotisícového letoviska Akaba je dlhá, a tak máme príležitosť vyspovedať našu sprievodkyňu. Téma práva žien v arabskom svete sa totiž u nás stále vykladá rôzne. Nakoniec, aj rôzna je. Podľa toho, ako si ktorá krajina islam vysvetľuje. „Keď som sem prišla, šatky neboli obvyklé a dodnes nie sú povinné. Mnohé ženy ich však nosia dobrovoľne. Myslím, že za to môžu vojny, strach zo smrti aj odpor k západnej morálke. Ľudia sa viac začali utiekať k bohu, náboženstvu.“ Pavla tvrdí, že ženy zďaleka nie sú také utláčané, ako sa to niekedy prezentuje.

„Jazdia autom, študujú na vysokej škole, sú v radoch polície, armády, v parlamente i vo vláde.“ Popri tom sú dôsledne chránené. Spomína si na príbeh bohatého mladíka, ktorý obťažoval na ulici dievča, a presvedčil ju, aby k nemu nasadlo do auta. Nech sa to skončilo akokoľvek, v našom svete by to bola banalita. Tu sa však takmer rozpútala vojna rodín a prípad sa skončil na súde. Rodina dievčiny požadovala nielen zhabanie mladíkovho auta, ale aj odrezanie uší, aby si zapamätal, čo sa sluší. Našťastie, súd drastické chúťky „poškodených“ nebral do úvahy. Chlapcovi uši zostali, o auto však prišiel.

Áno, chlapi neraz oslovia ženy na ulici, ponúknu im spoločnosť, sex i svadbu. Obvykle však cudzinky, ktoré považujú za vyzývavé. Ak im, nedajbože, opätujú pohľad, berú to ako súhlas. V domácom prostredí stále hrajú veľkú rolu tradície. Je normálne, že matky hľadajú partnerky pre svojich synov. Aj keď sa mladí dajú dokopy sami, málokedy sa ich vzťah bez súhlasu rodičov skončí manželstvom. „Matky vyberajú nevesty najprv medzi známymi, ale pokojne sa dievčaťa na ulici opýtajú, či je slobodné. Skúmajú, či majú podobné vzdelanie, a patria do blízkej spoločenskej vrstvy. Keď je všetko v poriadku, idú na návštevu rodiny nastávajúcej, preverujú jej povesť, čistotu domácnosti, zvyky a nechajú si týždeň na rozmyslenie. Medzičasom sa mladí spoznávajú. Vo finále do hry vstúpia otcovia, ktorí pripravia manželskú zmluvu. Tá je v Jordánsku povinná.“

Začína sa tvrdý obchod, kde je budúci manžel v jednoznačnej nevýhode. Musí sa zaviazať, koľko zlata žene dá aj čo všetko dostane v prípade jeho úmrtia či rozchodu. Tým sa záväzky manžela nekončia. Je jeho povinnosťou zaplatiť svadbu, kde neraz prídu stovky ľudí, zabezpečiť rodinu, bývanie. Na jeho bedrách je vybavenie domácnosti, stály príjem, z ktorého by mal žene dávať vreckové. Ak pracuje aj ona, nemusí platiť nič. Všetko, čo zarobí, patrí jej. Pritom po celý čas mužovi hrozí, že ak dôjde k rozvodu z jeho viny, musí jej vyplatiť všetko, čo v manželskej zmluve stojí. Podľa islamského práva môže mať viac manželiek, ale ku každej sa musí správať rovnako. Rozdeliť čas i sexuálne radovánky rovnakým dielom a ak jednej kúpi diamantový náhrdelník, druhú nemôže odbaviť šatkou z tržnice. Aj to by totiž mohlo viesť k rozvodu.

Pochopiteľne, patriarchát tu stále je. Vyplýva aj z postavenia muža v spoločnosti. Žena by ho mala aspoň navonok rešpektovať. Čo sa však deje doma, je druhá vec. Postavenie matky je veľmi významné, deti im dodnes bozkávajú ruky a manželia v súkromí dajú na ich názor. Fakt je, že žiarlia viac než bežní Európania a na zaostalom vidieku dochádzalo aj k fatálnym prípadom, keď sa nevera ženy skončila vraždou. Páchateľ - manžel alebo otec - sa potom sám išiel nahlásiť na políciu s vyhlásením, že bránil česť rodiny. To však nie je poľahčujúca okolnosť a trest im znižoval skôr fakt, že rodiny poškodených obvinenie stiahli. Tak sa z vraždy stalo zabitie v afekte.

Akaba nás víta zaliata slnkom. Niekdajšia prístavná dedina sa rozvinula do obľúbeného letoviska v bezcolnej zóne, kde návštevníkov čaká 26 kilometrov pobrežia. Aj to len vďaka kráľovi Husajnovi, ktorý dvanásť kilometrov „vybartroval“ so Saudskou Arábiou za časť jordánskeho vnútrozemia. Stoja však za to. Teplé Červené more má nádherné pláže a bohatý vodný život pri koralových útesoch. Širšie okolie Akaby núka lákavé turistické centrá. Ani nie dve hodiny nám trvá cesta do magickej Petry - viac než dvetisícročného mesta vytesaného do obrovských pieskovcových skalísk hrajúcich všetkými odtieňmi červenej.

Tu sa odvíjala história dávnych panovníkov, stratenej civilizácie Nabatejcov či beduínov ošľahaných vetrom. V časoch najväčšej prosperity tu žili desaťtisíce obyvateľov a vyrástli ohromujúce stavby. Či už je to divadlo pre 3 500 divákov so sedadlami vytesanými do kameňa, impozantné chrámy, svätyne, kláštor ed-Deir vysoký 45 metrov, kráľovské hrobky alebo slávna po­kladnica Al-Chazneh. Nabatejci dokázali zázraky, ku ktorým patril aj unikátny zavlažovací systém. Prosperitu si mesto získalo obchodovaním s kadidlom či myrhou i kontrolou obchodných ciest, ktorými stáročia tiahli karavány s tovarom. Po ničivých zemetraseniach však niekdajšie mesto plné života a zelených záhrad prakticky zaniklo a stratilo sa v prachu zabudnutia.

Až keď sem v 19. storočí zavítal švajčiarsky cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt, všetko sa zmenilo. Do skalného mesta začali prúdiť turisti, zaradili ho do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, nakrútilo sa tu viacero filmov. Ten najpopulárnejší - Indiana Jones a posledná krížová výprava - vyvolal skutočný boom a z tisícok návštevníkov boli zakrátko státisíce ročne. Dnes je Petra jedným z najväčších klenotov Jordánska. V tieni úzkych spevnených ciest, pod klenbou skál, ktoré dosahujú takmer sto metrov, aj na priestranstvách zaliatych slnkom pri pamiatkach môžete stráviť celý deň, ani tak neuvidíte všetko.

Stavby v gréckom, rímskom i egyptskom štýle, monumenty, sochy vytvorené ľudskými rukami i prírodou, čarovné pohľady na údolie či len farebnú hru pieskovcových stien, meniacu sa každým krokom. Všade sa o vás starajú beduíni, ktorí žijú viac-menej tradične. Vodu nosia na osloch z ďalekých žriediel, varia na ohniskách, bývajú v jaskyniach. Moderná doba však dorazila aj sem. Najfrekventovanejšie miesta sú pokryté bezplatným wi-fi a nie je vzácnosť uvidieť beduína, ako sa preháňa na ťave s mobilom v ruke.

Cestou k Mŕtvemu moru nemôžeme obísť biblickú rieku Jordán, ktorá delí Jordánsko od Izraela. Práve v jednom z jej ramien Ján Krstiteľ pokrstil Krista. O rieke sa však už prakticky nedá hovoriť. Poľnohospodári niekdajší divoký tok využívajú na zavlažovanie polí, takže z neho zostal malý, mútny, ostro strážený potok, kam si veriaci prichádzajú aspoň namočiť ruku či ovlažiť tvár. Veď čo ak?

No a potom už mierime na pobrežie najslanšieho jazera sveta. Rozprestiera sa viac než 400 metrov pod úrovňou mora. Uprostred vysokých hôr, pustatiny, v údolí, kde nás prudké slnko nepáli a vzduch presýtený slanou vodnou parou príjemne uvoľňuje. Pohľad na „sýtu“ hladinu trochu pripomínajúcu glej a šedivé obrysy Izraela v diaľke vyvoláva zvláštnu melanchóliu. Niet tu vtákov, rýb, rastlinstva. Len extrémne slaná voda bez života.

Preplávať na druhý breh je pre vysokú koncentráciu minerálov nebezpečné. Môžete prísť o oči, ale aj o život. Krátky pobyt v nej však, naopak, lieči. Z veľkej kovovej nádoby na seba natrieme vrstvu tmavého bahna a ponoríme telo do vody. Celkom to nejde. Aj tam, kde nesiahame, sa nám ramená tlačia nad hladinu a nohy sa neodbytne derú hore. Pri pohyboch treba byť opatrný. Žiadny kraul, prsia, len si ľahnúť na chrbát a nechať sa unášať na ledva postrehnuteľných vlnkách. Vychutnávať si príjemné teplo, relaxovať a naberať trochu koncentrovaného zdravia.

Pre neustále odčerpávanie vody z hlavného zdroja, rieky Jordán, hladina Mŕtveho mora nezadržateľne klesá. „Každoročne zhruba o sedemdesiat centimetrov a koncentrácia minerálov sa ešte väčšmi zvyšuje,“ hovorí nám jordánsky hydrogeológ Atef Zeidan. O možnostiach, ako ho zachrániť, sa hovorí dlho. Asi najreálnejšia je prepojenie Červeného a Mŕtveho mora takmer dvestokilometrovým kanálom i podzemným potrubím s čerpadlami a stanicami na úpravu vody. „Idea projektu je udržať hladinu aspoň na súčasnej úrovni,“ vysvetľuje Zeidan.

Na korbe starého džípu sa ženieme po piesočnatej ceste medzi vysokými pieskovcovými masívmi púšte Vádi Rum (Mesačné údolie). Vodič si jazdu na rozsiahlej rovine, kde niet kam naraziť, zjavne užíva. Na sedadlách, ktoré držia len silou vôle, strácame stabilitu a namiesto ostrenia objektívmi na nádhernú scenériu sa kŕčovito držíme kovových rámov, ktoré jediné sa zdajú pevné. V tichosti závidíme jazdcom na ťavách, ktorých počas divokej jazdy míňame.

Až keď nás vodič vyloží uprostred obrovskej planiny, do teplého ružového piesku, ktorý vraj lieči, naplno si začneme užívať majestátnosť jednej z najkrajších púští sveta. Unikátne farby, vysoké kopce vytvárajúce kaňony, rozplývajúce sa v sivom opare, pokoj a ticho. „Tu som sa narodil, vyrástol,“ vyznáva sa nám jeden z beduínov. „Je to kúsok raja, kde môžete stráviť množstvo času, previezť sa na džípoch, ťavách alebo sa len bosky prechádzať v tichu dún. Sledovať úchvatný západ slnka, ležiac pozorovať oblohu posiatu množstvom žiarivých hviezd. Toto je dokonalý únik z civilizácie, tu môžete snívať...“

Zabudnutý klenot východu: Kráľovstvo, kde matky dodnes vyberajú manželky pre svojich synov

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás