Ranné slnko vystúpilo už vysoko a jeho hrejivé lúče nás zobudia z krátkeho spánku pred najväčším kostolom na Blízkom východe - nazaretským Chrámom Zvestovania. Po večernom lete do Tel Avivu a nočnom presune cez prístavnú Haifu sme sa na pár hodín vystreli pod vysokou stenou so stĺporadím, tiahnucou sa okolo svätostánku. Zdobia ju desiatky obrazov Panny Márie s Ježišom, každý je venovaný inému národu sveta, navyše stvárnený charakteristicky pre konkrétny štát.

Japonský pripomína atramentové orientálne maľby, svätá Matka s tmavou pleťou symbolizuje Etiópiu, portugalský výjav autor vypracoval z typických keramických kachličiek azuleijos. Mozaika piety, Panny Márie s mŕtvym telom Ježiša v lone, spolu s vyobrazením baziliky v Šaštíne a so slovenským znakom patrí našej krajine. Ešte chvíľku sa snažíme oddychovať, príchod veľkej skupiny zbožných, no hlučných filipínskych turistov je však znamením vstať.

Srdečné pozvania

Práve v centre prevažne arabského Nazaretu, kde pred dvoma tisícročiami žil svätý Jozef s rodinou a kde archanjel Gabriel zvestoval Panne Márii príchod Božieho dieťaťa, sa začína turistická trasa - Ježišova cesta. Prechádza miestami spájanými s biblickými udalosťami a Kristovým pôsobením. Chrám Zvestovania vraj vznikol na miestach niekdajšieho obydlia Panny Márie, blízky Kostol svätého Jozefa zase tam, kde stála jeho dielňa. Míňame i kostol vystavaný na základoch starovekej synagógy - podľa Biblie tu Kristus kázal.

Kým arabskí predavači pomaly otvárajú svoje obchodíky, vojdeme na nádvorie Bielej mešity, vybudovanej koncom 18. storočia. „Názov Biela mešita symbolizuje čistotu, optimizmus i mier a harmóniu medzi jednotlivými náboženskými komunitami v Nazarete a okolí,“ vysvetľuje starší muž s tradičnou čiapkou na hlave a v prstoch si prehadzuje moslimský ruženec. Zároveň ukazuje na dom oproti, v ktorom sa v roku 1948 narodil. Presne v čase, keď bol vyhlásený izraelský štát, on však o svojej rodnej krajine hovorí ako o Palestíne. Prednáška pokračuje výkladom histórie jeruzalemskej mešity Al-Aksá, významnej pre moslimov, a pozvaním na obednú modlitbu a neskoršie občerstvenie.

Pohoda: Trojica zhovorčivých pánov pred nazaretskou Bielou mešitou.
Pohoda: Trojica zhovorčivých pánov pred nazaretskou Bielou mešitou.
Juraj Červenka

Haldy smetí

Veľkú časť Nazaretu vystavali na prudkom svahu, a tak stúpame uličkami až na vrchol širokého hrebeňa na samom okraji mesta. V záhradách rastú citrusy, v tieni odpočívajú dobre živené mačky. Kým steny niektorých domov zdobia citáty z Koránu namaľované ozdobnou kaligrafiou, vstupné brány na viaceré pozemky krášlia kríže.

Konečne opustíme asfaltovú cestu, tá sa mení na poľnú cestičku kľukatiacu sa medzi skalami a vyschnutými kríkmi. Blízke kopce hornatej krajiny spomína Biblia - na vrchu Tábor sa Ježiš pred zrakom apoštolov premenil, z hory Har Kidumim chceli zase obyvatelia Nazaretu Ježiša zvrhnúť dole. Z diaľky však dolieha nesúrodé zvolávanie na modlitbu z minaretov nazaretských mešít.

Galilea, tak ako mnohé časti dnešného Izraela, je pomerne husto zastavaná. Putujeme cez viaceré obce a mestečká, prakticky tvoriace aglomeráciu Nazaretu. „Hello! Šalom!“ pokrikujú na mňa usmievavé arabské deti. Žiaľ, turistický chodník lemujú smetiská a kopy odpadu najrôznejšieho druhu, od kostí hospodárskych zvierat po starý nábytok či zhrdzavené elektro­spotrebiče. Jedna zo smerových značiek je dokonca namaľovaná na obhorenom vraku auta. Všade naokolo však rastú kvety rozmanitých druhov a farieb, občas zbadáme agamu, na Blízkom východe hojne sa vyskytujúceho plaza. Pomerne dlhý jašter je však plachý, veľmi skoro zaznamená blízkosť človeka a bleskovo zmizne.

Kána Galilejská

Zapadajúce slnko sa odráža od zelenkavej plechovej kupoly mešity v dedine Mašhad - podľa tradície rodiska biblického proroka Jonáša. Mladí Arabi hrajú na ceste futbal, zahalené staršie ženy posedávajú na priedomí, izraelská polícia kontroluje prechádzajúcich vodičov. Slnečná žiara tajomne osvetľuje aj mesto Kafr Kanna na druhej strane trocha spustnutého poľa, kam sa blížime. Malebný pohľad umocňuje ešte Mesiac v splne, ktorý žiari vysoko na jasnej oblohe.

Mesto Kafr Kanna, známe ako Kána Galilejská, vošlo do dejín kresťanstva ako miesto prvého zázraku Ježiša Krista. Práve tu na svadobnej hostine premenil vodu na víno. Na dlhom kamennom múre v jednej z bočných ulíc je vyrytý úryvok zo Svätého písma o zázračnej udalosti. Mesiášov skutok pripomínajú i nástenné maľby neďaleko gréckeho ortodoxného kostola, dokonca miestne obchodíky predávajú pamätné fľaše s vínom z Kány Galilejskej. „Pútnikov z východnej časti Európy často nestretáme. Ježišova cesta je populárna najmä medzi Nemcami, Francúzmi, Talianmi či Španielmi. Zo Slovenska sme hosťa ešte neubytovali,“ priznáva správca skromného penziónu Chalíl, kresťanský Arab, a na privítanie nám podá šálku silného čierneho čaju. Kána Galilejská predstavuje ďalší obraz rôznorodosti Blízkeho východu - večerné plačlivé spievanie muezína strieda prenikavý zvuk kostolných zvonov.

Študenti a vojaci

Zrána znova kráčame malebnou krajinou. Nebyť odpadkov, pocity z putovania by boli dokonalé. Okolo nás sa rozpína svieži ihličnatý les - severný Izrael dokáže byť prekvapivo zelený. Postupne zavládne ticho, občas ho preruší monotónny bzukot opeľujúcich včiel. Ale pred civilizáciou len tak neuniknete. V lese zaznejú orientálne melódie - spočiatku slabo, postupne čoraz hlasnejšie. Školáci majú voľno a do lesíka si vyšli partie mladých ľudí z blízkeho mestečka Tur’an. So sebou si zobrali výkonnú hudobnú aparatúru. Volajú nás na kus reči, pýtajú sa, či máme dostatok vody, či nechceme zákusok a čaj. Hovoríme spolu po anglicky, arabskí žiaci z Izraela sa v školách totiž učia arabčinu, hebrejčinu i angličtinu. Podľa oblečenia dievčat je zjavné, že kým prvú skupinku stredoškolákov tvoria prevažne kresťania, tú druhú zase moslimovia.

Okolo obeda míňame oplotenie vojenskej základne Šimšon aj strážnu pozorovateľňu, z ktorej zamáva znudene pôsobiaci izraelský vojak. Z areálu základne vychádzajú mladí Izraelčania v uniformách, smerujú do neďalekých prevádzok rýchleho občerstvenia. Žiadna vojenská uniformita sa nekoná, ide o pestrú zmes ľudí - mladý černoch s kamarátom so semitskými črtami, dve fešné blondíny.

Stará opustená mešita: Pripomína zaniknutú arabskú dedinku Hittin, jej obyvatelia ušli počas izraelsko-arabskej vojny v roku 1948.
Stará opustená mešita: Pripomína zaniknutú arabskú dedinku Hittin, jej obyvatelia ušli počas izraelsko-arabskej vojny v roku 1948.
Juraj Červenka

Aby sme sa dostali k Múzeu 1. izraelskej pechotnej brigády, musíme sa cez lávku pre peších dostať na druhú stranu diaľnice. „Jednotka nesie názov Brigáda Golani a patrí k našim najslávnejším. Vznikla v čase, keď vznikal Izrael, bojovala proti Sýrii aj Egyptu, dokonca oslobodila unesených pasažierov na letisku v ugandskom Entebbe,“ vysvetlí nám pred vystaveným, trochu zhrdzaveným obrneným transportérom mladý vojak s jarmulkou na hlave. Na uniforme má našitý zelený olivovník, znak jednoty, v ruke drží plechovku koly.

Obrovské parohy

Hoci v Galilei žijú vskutku zaujímavé živočíšne druhy ako gazely, vlky či hyeny, stretáme iba kunu sledujúcu dianie okolo svojej nory a tri lane. Takisto početné stáda kráv. Okolo dobytka spravidla lietajú snehobiele hltavky chochlaté, v jeho blízkosti lovia hmyz. Vo Svätej zemi žije obzvlášť bohatá vtáčia populácia. Zo všetkých strán počujeme spievanie, štebotanie, krákanie a volanie. Na oblohe ticho hliadkujú dravce, spod nôh mi s hlukom vyletí hniezdiaca prepelica a poriadne ma vyľaká. Naším častým spoločníkom je roztomilý dudok s nápadným chocholom na hlave. Keď tento operený krásavec - mimochodom, jeden zo symbolov Izraela - vzlietne, na roztiahnutých krídlach vidieť charakteristickú čierno-bielu kresbu.

Horúci vzduch nasiakol príjemnými vôňami, či už sladkými kvetinovými, alebo osviežujúcou mätovou. Keď poobede stúpame ku kopcu sopečného pôvodu Hattin, prvýkrát nás očarí hladina Tiberiadskeho jazera, známeho pod názvom Galilejské. Hattin má dva vrcholy, pri troche fantázie vyzerajú ako obrovské parohy. Koncom 12. storočia tu armáda sultána Saladina porazila križiacke vojská a Jeruzalem znova padol do moslimských rúk. „Máš šťastie, Galilea je na jar svieža a rozkvitnutá. Sýtozelená krajina bude o pár mesiacov vyprahnutá a skôr hnedá. Čo nespasie dobytok, to zahubí silné slnko,“ hovorí Ariel, ktorého stretávame na jednom z vrcholov. Židovský mladík s gitarou v rukách si na Hattine robí piknik so svojou priateľkou, a kým on sa ochotne necháva fotografovať, mladá dievčina sa iba placho usmieva z diaľky.

Obyvatelia Izraela nevyznávajú iba judaizmus, islam a kresťanstvo, patria k nim i drúzovia, príslušníci samostatnej nábožensko-etnickej komunity. Pri zostupe z Hattinu míňame ich sväté miesto - údajnú hrobku proroka Jetra, Mojžišovho svokra.

Nocľah nachádzame na okraji osady Arbel, na malom hospodárstve s bohatou záhradou plnou pomarančovníkov. V prevažne židovských obciach smeti takmer nevidieť, domy s rozľahlými záhradami a pestovanými trávnikmi pripomínajú obytné stavby v Európe či Severnej Amerike.

Dobroty: Aj neskoro večer sa v Káne Galilejskej dajú kúpiť tradičné cukrovinky.
Dobroty: Aj neskoro večer sa v Káne Galilejskej dajú kúpiť tradičné cukrovinky.
Juraj Červenka

Koniec cesty

Ráno stúpame na bájnu horu Arbel, počas výstupu nás zaujmú ruiny starovekej štvorcovej synagógy. Ešte i dnes rozpoznať viaceré detaily stavby z rímskych čias - veriaci do svätostánku vchádzali z východnej strany, výklenok na Tóru smeroval k Jeruzalemu, súčasťou interiéru boli i lavice.

Vrchol Arbelu sa týči vo výške 181 metrov nad morom, napriek tomu dominuje celej krajine. Tá je totiž položená mimoriadne nízko - hladina Galilejského jazera sa rozkladá vyše dvesto metrov pod úrovňou svetového oceánu. Pod sebou máme prudký skalnatý útes a pred sebou výhľad na galilejskú krajinu. Polia striedajú malé hájiky a plantáže, slnko sa odráža od striech skleníkov. Priazeň prírody v kombinácii so šikovnosťou miestnych roľníkov urobili z kraja podo mnou zásobáreň najrôznejších plodín. V opare sa črtajú Golanské výšiny, územie, ktoré Izrael dobyl počas šesťdňovej vojny v roku 1967. Za nimi je vojnou zmietaná Sýria.

Za dedinkou Hamaam prekonávame posledné kilometre púte. Najprv cez olivové plantáže, neskôr okolo veľkého obchodného centra, ktoré doslova atakujú stovky zákazníkov zo širokého okolia. Blíži sa začiatok sabatu a pred západom slnka sa v celom Izraeli zatvorí väčšina obchodov i prevádzok. Nakoniec, okolo vykopávok starovekej Magdaly, rodiska hriešnice a Ježišovej nasledovníčky Márie Magdalény, smerujeme pomedzi trstinu až k brehu Galilejského jazera.

Som na konci púte. Arabská rodina sa prechádza po vyhriatom piesku, židovskí rybári z blízkeho mesta Tiberias lovia na športové udice. Z rádia dolieha hlasno pustený izraelský pop. Pozerám sa na rozľahlú modrú hladinu, na vody, po ktorých kráčal Ježiš a utíšil silnú víchricu.