Tip na článok
Ladakhské dámy: Obecenstvo jedného z kultúrnych festivalov.

Žili si pokojne a pomaly. Až kým o nich nenakrútili bollywoodsky trhák

Obyvatelia prevažne budhistického regiónu prechádzajú obdobím výrazných zmien. Tie sa týkajú najmä konfrontácie tradičných hodnôt a výdobytkov materiálneho sveta. Severoindický Ladakh mení na nepoznanie
 aj bollywoodsky kasový trhák.

Galéria k článku (8 fotografií )
Cestou-necestou: Medzi Lehom a Ňomou je vyasfaltovaných len niekoľko desiatok kilometrov.
Prípravy na zimu: Opražené obilie treba dôkladne pretriediť.
Idylka v škole: Učiteľ s budúcimi mníchmi.

Niežeby na ich pomedzí domáci nelavírovali už dávnejšie, no v súčasnosti už tradície ťahajú za kratší povraz. A to neraz i medzi mníchmi v kláštoroch.

Cesty pokroku?

„Každý chce mať zrazu peniaze, auto, smartfón či dom kdesi oveľa južnejšie, v ktorom by prečkal drsnú horskú zimu. Ľudia zistili, že to všetko sa získať dá. Trebárs podnikaním v cestovnom ruchu,“ tvrdia svorne učitelia Ančuk a Čoktup, s ktorými sa zhovárame počas cesty stopom do mestečka Ňoma. Podobne ako iní miestni pedagógovia chodia do práce na mesačné turnusy,
po každom z nich nasleduje týždeň doma v kruhu rodiny. Miesto, kde budú učiť, si podľa vlastných slov sami vybrať nemohli - školu učiteľovi jednoducho pridelia.

Na vrcholku kopca: Budhistický kláštor Čemrí patrí k najkrajším v Ladakhu.
Na vrcholku kopca: Budhistický kláštor Čemrí patrí k najkrajším v Ladakhu.
Peter Hupka

Ňoma s necelou tisíckou obyvateľov leží v takmer štyritisícdvestometrovej nadmorskej výške a je posledným väčším sídlom v Ladakhu pred čínskou, respektíve tibetskou hranicou. Z regionálnej metropoly Leh sa sem putuje päť až sedem hodín a možno aj zlý stav neustále opravovanej cesty sa podpísal pod relatívnu nedotknutosť tohto miesta.

Keď film devastuje krajinu

„Keď je motivácia silná, ani tá najhoršia cesta návštevníkov neodradí!“ oponuje mi jeden zo štvorice mladých Indov, ktorí nás ochotne vzali i s velikánskymi batohmi do preplneného malého autíčka. „Chceme sa ísť pozrieť na jazero Pangong,“ spomínajú spoločný cieľ našej cesty. Ich dôvod je prozaický - cesta po stopách bollywoodskeho filmu s názvom Traja idioti. Komediálna dráma režiséra Rádžkumara Hiráního z roku 2009 sa stala jedným z najúspešnejších filmov z bombajských štúdií za posledné roky, zároveň spustila istý druh šialenstva medzi fanúšikmi. „Traja idioti skutočne spropagovali Ladakh a najmä vysokohorské jazero Pangong do neúnosnej miery. Iste, máme z toho profit. Ale tie miesta sa navždy zmenili,“ konštatuje náš kamarát Dawa, žijúci v Lehu. Práve on nám vybavoval povolenia na návštevu jazera v roku 2001. Vtedy boli jeho brehy panenské a počet návštevníkov mesačne sa dal zrátať na prstoch dvoch rúk.

Dnes na Pangong smerujú stovky - v drvivej väčšine indických - turistov denne. Predražené taxíky ani ubytovanie im problém nerobia. Nejde o výlety pre sociálne slabších, práve naopak. „Kto by sa rád pred kolegami v práci nepochválil fotografiou z lokality, kde sa známa snímka natáčala?!“ vraví Dawa. Patrilo by sa dodať, že Indov, ktorí za rýchly víkendový výlet do hôr neváhajú zaplatiť niekoľko stovák eur, je v krajine neúrekom. A domáci to vedia.

„Vojenská pomoc“

O to väčším prek-vapením pre miestnych podnikavcov je zistenie, že o predražené služby nejavíme žiadny záujem. Stopovať sa dá bez väčších problémov, na niektoré miesta jazdí autobus a napokon aj stan je výbornou alternatívou ubytovania v štýle indického „luxusu“.

„Máte ubytovanie v súkromí?“ „Máte vozidlo?“ spovedá nás mladá dedinčanka z obce Merak na južnom okraji jazera. Po dvoch zamietavých odpovediach s dešpektom dodá: „Tak načo ste tu?!“ Argumentovať krásou hôr, dedinskej žatvy či tyrkysových vôd jazera nemá význam. „Votrelcov“ má v okamihu prečítaných - z týchto turistov peniaze nebudú.

Kašmírski pekári: Čerstvý chlieb možno kúpiť najmä v moslimskej štvrti.
Kašmírski pekári: Čerstvý chlieb možno kúpiť najmä v moslimskej štvrti.
Peter Hupka

Tých, ktorí sú ochotní pomôcť aj nad rámec svojich možností, tu, našťastie, stále nie je málo. Jedným z nich je sikhský vojak na kontrolnom stanovišti armády v Lukungu na okraji jazera. „Počkajte!“ zakričí na náhodných stopárov asi jediné anglické slovo, aké pozná. Vzápätí zavelí mladému vojakovi a už sa nám na podnose nesú dva poháre vody. Mužovi z Pandžábu sa to však zdá málo. Postupne nám dá priniesť čerstvý jablkový džús, štyri tabličky čokolády určenej pre armádu a napokon po podriadenom posiela dve plastové stoličky. „Kto to kedy videl, stopovať postojačky!“ naznačuje prísnym, no v podstate komickým gestom. „Spasiteľovi pocestných“, ako sme muža v uniforme nazvali, sa to všetko vidí málo. Najprv ešte pošle vojakov, aby na cestu naukladali veľké balvany tak, aby na nás okoloidúci vodiči neprášili, a napokon nám sám zastaví auto, ktorého šoférovi z pozície moci prikáže: „Vezmeš ich do Lehu!“ Týmto činom síce vyvolá vlnu nevôle u indických mladomanželov, ktorí si za taxík riadne zaplatili, no rozprávanie príbehov dokáže roztopiť všetky ľady. A s mladomanželom Harinderom z Dillí a jeho polovičkou sme v mailovom kontakte doteraz.

Cena za obchod

Prechod cez päťtisíctristo metrov vysoké horské sedlo Čang-la je kombináciou nádherných výhľadov do doliny Indusu a únavného natriasania na nespevnenej ceste. Jednej z mnohých, ktoré v oblasti stavia a prevádzkuje projekt Himank organizácie BRO - Border Roads Organization. „Stavajú strategické cesty pre armádu. Často neveľmi kvalitné, ale vedúce do oblastí, kam postaviť pozemnú komunikáciu je úspech,“ dozvedáme sa od jedného z miestnych vodičov. Ďalší muž, ktorého každodenným chlebom je šoférovanie, vysvetľuje, že cesty patria vojsku rovnako ako práve budovaná rozsiahla sieť optických telekomunikačných káblov.

Ómmani padme húm: Mantra vytesaná do kameňa.
Ómmani padme húm: Mantra vytesaná do kameňa.
Peter Hupka

Pri debate s mužom, ktorý jeden z úsekov v nemenovanej lokalite Ladakhu pomáha stavať, sa nechtiac dostávame k téme korupcie. „Zajtra musíme ísť do Lehu dať v prepočte päťtisíc eur do vačku chlapovi z vedenia cestného projektu. Je to smiešne - veď káble i cesta sú vojenské. Napriek tomu mi taktne naznačil, že ak všimné nedáme, nájde poškodenia cesty, ktoré sme akože spôsobili pri zakopávaní káblov, a tie budeme na vlastné náklady opravovať. A takto je to lacnejšie...“ dodáva rezignovane.

„Jasné že je tu všade korupcia. Obyvateľov Ladakhu k nej priučili Kašmírčania. Veď spolu žijeme v jednom štáte!“ naráža na začlenenie Ladakhu pod Džammú a Kašmír náš ďalší známy z Lehu a dodáva: „V takomto systéme už žijeme všetci a nikomu to nepripadá ani trochu zvláštne.“

U malých mníchov

Aj na základe takýchto debát si opäť raz uvedomíme, že najkrajšie v živote človeka je detstvo - čas, keď spoznáva okolie a je plný ideálov. Keď sa teší z kamarátov, lásky rodičov a zo sveta z nepodozrievajúcej, detskej perspektívy. Je povznášajúce zacestovať si v čase a posedieť si v kruhu školákov.

V Ňome sú nimi malí budhistickí mnísi a ich učiteľ Tsewang Dordže. „Pozrite, akí sú títo chlapci hladní po vedomostiach! Škola sa im začína o desiatej, no prídu sem aj o hodinu skôr,“ teší sa mladý učiteľ, pripravujúc jedinú triedu v maličkej škole na vyučovanie. Tsewang chlapcov málo-triedky, z ktorých najmladší by u nás sotva dosahoval školský vek, učí históriu, jazyky, budhizmus a ďalšie predmety. Škola sa často končí až o štvrtej popoludní, no deti sa nezdajú príliš unavené a po vyučovaní domov s aktovkami doslova bežia. „Bývajú s rodičmi doma, i keď budú mníchmi. Zatiaľ sú to malí chlapci a odlúčenie od rodiny by neprospelo ich citovým väzbám,“ vysvetľuje večne usmiaty učiteľ.

Veselí: Mnísi z kláštora Diskit v doline Nubra.
Veselí: Mnísi z kláštora Diskit v doline Nubra.
Peter Hupka

Stretnutie s Tsewangom je príjemné a ľudské, hore v kláštore Ňoma gompa však už vládnu trhové pravidlá. „Poďte dnu!“ pozývajú nás do chrámu mnísi nacvičujúci tanec na kultúrny festival. „Čítate modlitebné texty?“ pýtame sa naivne jedného z nich, keď sedí chrbtom k modlitebni. „Nie, vypisujem vám lístky na vstup do kláštora, bude to sto rupií!“ dozvedáme sa prekvapivú odpoveď.

Prípravy na zimu

Hneď oproti škole stojí jednoduchý rodinný dom so záhradou a s políčkom, posledný na okraji dediny. Pri kamennom múriku slúžiacom ako plot čupí dvojica žien a na veľkých oválnych panviciach praží jačmeň. Opražením a následným pomletím obilniny vzniká tsampa - tradičný ladakhský i tibetský pokrm. Múka rozmiešaná s čajom či s vodou má pomerne vysokú energetickú hodnotu a vďaka jednoduchému skladovaniu a nízkej hmotnosti je vhodná i na cestovanie.

„áto miska sa volá lá a paličku na miešanie nazývame jokpa, zasväcuje nás pani domu do sezónnej činnosti, ktorou po žatve vrcholia prípravy na zimu. A zima tu býva krutá a dlhá, bez väčších zrážok, no s mrazmi aj niekoľko desiatok stupňov pod nulou.

Budhisti a tí ostatní

„Príjemná melódia mantry Avalókitešvaru, ktorá sa na konci deväťdesiatych rokov každodenne ozývala z reproduktorov budhistického chrámu na Hlavnom bazáre v Lehu, je minulosť. Nehrávajú ju, aby vraj nerušili ľudí, ale hlas muezína zvolávajúceho na modlitbu moslimov počuť päťkrát denne,“ konštatuje smutne tridsiatnik Taši, ktorý má v blízkosti bazára svoju kanceláriu. „Ešte aj zo sikhskej modlitebne gurudwary stále hrajú nejakú hudbu a to tu takmer žiadni sikhovia nežijú! Je to naša chyba, ukazujeme tým svoju slabosť. Rovnakú slabosť, akú ukazujú európske štáty v postoji k novým prišelcom z blízkovýchodného regiónu,“ netají sa svojimi názormi muž, ktorého manželka je Talianka a jej domovinu pravidelne navštevuje.

Tašiho slová odzrkadľujú problematický vzťah medzi budhistami a moslimami v regióne. Miestni budhisti s neskrývanou nevôľou sledujú, ako sa moslimská komunita v oblasti vzmáha a potichu mení tunajšiu demografiu. Tú si nemožno nevšimnúť - trebárs len podľa počtu nových mešít na miestach, kde predtým nestávali.

Praženie tsampy: Po žatve sa obilie tepelne upraví a neskôr zomelie.
Praženie tsampy: Po žatve sa obilie tepelne upraví a neskôr zomelie.
Peter Hupka

„Zisk moslimských dedín od Pakistanu počas trinásťdňového konfliktu v roku 1971 bol z nášho pohľadu hlúposť,“ poukazuje na jednu zo súvislostí lekár Rigzin, s ktorým sa zhovárame v doline Nubra, a dodáva: „Získali sme spolu s nimi obyvateľstvo nie práve priateľsky naladené k Indii a zmenila sa aj demografická štatistika - najmä v doline Nubra. Kým pred dvomi dekádami tu žilo trinásť percent moslimov, dnes tvoria už tretinu. Nie je to síce problém mojej generácie, ale moji vnuci sa poľahky môžu dožiť stavu, keď budú budhisti v Ladakhu menšinou,“ uvažuje Rigzin, ktorý sa snaží robiť medzi budhistami osvetu a želá si, aby mali čo najpočetnejšie rodiny.

Štrajk

„Dnes nič nekúpite, máme štrajk!“ dozvedáme sa strohý fakt
v jeden bežný septembrový pracovný deň. Hlad je veľký a tesne popoludní rastie do nevídaných rozmerov. Malou náplasťou sú nám aspoň čerstvé rajčiny kúpené potajomky od jednej z trhovníčok. Ako neskôr zistíme, staršia pani predajom výrazne zariskovala.

Príčiny štrajku nám rýchlo objasnia domáci: „Predstavte si, jedna dievčina - budhistka z Ladakhu - si vzala za muža moslima z Kargilu. Tak sme jej dali takýmto spôsobom najavo, že by sa mala vrátiť domov. Ultimátum na návrat jej síce vypršalo, ale nemôžeme len nečinne čakať. Je síce pravdepodobné, že domov sa nevráti, ale nemožno nevyjadriť svoj postoj!“ tvrdia svorne domáci budhisti.

„Kto to nariadil? Mafia!“ žartuje jeden z našich ladakhských známych. Od ďalších obyvateľov Lehu sa dozvedáme, že za štrajkom stojí Ladacká budhistická asociácia - organizácia založená v tridsiatych rokoch minulého storočia, zasadzujúca sa o záujmy budhistov v regióne. „A čo ak by niekto obchod predsa otvoril a predával?“ zaujímame sa. „No nič, obchod by sme mu rozbili a asi by z toho nevyšiel so zdravou kožou!“ „A kto je to my?!“ položíme upresňujúcu otázku. „Akože kto? Predsa budhistická asociácia!“ tvrdia jednotne domáci.

Na návšteve v Čemrí

Vzťahy medzi náboženstvami bývajú problematické, najmä ak nastupujú obavy z porušenia rovnováhy. Aj vzťahy budhistov medzi sebou však majú od ideálu ďaleko. Keď sa s Rigzinom, štyridsiatnikom z Lehu, v ktorého žilách koluje kráľovská krv, vydáme do kláštora v Čemrí, ležiacom na pahorku nad rovnomennou dedinou, pocítime to na vlastnej koži.

V Čemrí nie je žiadna reštaurácia, len malý obchod. Jeho majitelia nám síce dovolia nabiť si baterky vo fotoaparáte a v telefóne a prispejú i čajom a jednoduchým obedom, no posedenie na deke v ich záhrade je idylkou len navonok. Majiteľka domu si od Rigzina vypýta tisíc rupií. Táto suma v prepočte predstavuje čosi vyše trinásť eur, no tisícka je tu rovnako magická hodnota, ako kedysi bývala táto suma u nás v slovenských korunách. Rigzin bez zjednávania zaplatí, no o udalosti ešte hodnú chvíľu rozpráva. Jeho slová sú možno najlepším zhodnotením životného postoja tunajších ľudí. „Vieš, nie je to spravodlivé. Ale my ľudia z Ladakhu nevieme vyjednávať ani poriadne bojovať za svoje práva.“

VIDEO Plus 7 Dní