Marrákeš, Maroko City, Červené mesto. Zo strechy riádu jasne vidíme takmer sedemdesiat metrov vysoký minaret Kou­toubia. Po uplynutí 820 rokov od jeho dokončenia je najlepšie zachovanou veľkou islamskou vežou. Slúži ako spoľahlivý orientačný bod. Medina v Marrákeši, to je jeden ohromujúci súk, labyrint prepletených úzkych ulíc, často so zakrytými strechami. Jeho srdcom je námestie Jemaa el-Fnaa. Nie je úplne jasné, čo v preklade znamená. Sú viaceré možnosti. Prvou je Zhromaždenie mŕtvych - pripomína starý zvyk vystavovať tu hlavy popravených ľudí. Až do devätnásteho storočia slúžilo námestie ako miesto popráv. Druhá možnosť poukazuje na zaniknutú mešitu dynastie Almoravid.

Ako štvaná zver

Staré mesto (medina) a nové mesto (Ville Nou­velle) sú dva rozdielne svety. V novom meste je Jardin Majorelle. Pôsobivá botanická záhrada vytvorená francúzskym maliarom Jacquom Majorellom. Jej majiteľom sa stal ikonický módny návrhár Yves Saint Laurent, po smrti jeho popol rozsypali v záhrade. Má tu aj pomník obklopený vysokými bambusmi, kaktusmi, agávami, rôznymi palmami, umelými jazierkami s leknami a potôčikmi. Všade vládne zelená a modrá farba, no hlavne takmer dokonalý pokoj. Teda nebyť faktu, že z art deco vily so záhradou sa stalo akési pútnické miesto obdivovateliek slávneho dizajnéra. Turisti, módne fanúšičky, všade samé nezmyselné selfie. Aj toto miesto ide s dobou, zároveň je ňou kruto zasiahnuté.


Na Jemaa el-Fnaa nás lovia, poľujú na nás živnostníci z ulice. Krotitelia hadov aj cvičitelia opíc, pohoniči konských povozov, ženy maľujúce henou. Smrdíme dirhamom, túžia nás ozbíjať. Akýsi muž navliekol na chlpatého makaka futbalový dres Gonzala Higuaína (Juventusu Turín). Ďalší mu konkuruje opičím futbalistom z Paríža Saint Ger­main - Jonathan Draxler. Polomŕtvy had končí na mojom krku, zatiaľ čo fotografujem iného zúfalého plaza. Mužovi so zvláštnym elektrickým trojstrunovým hudobným nástrojom chýbajú všetky horné zuby, no elán a smiech má veľmi nákazlivé. „Cheval! Monsieur, cheval,“ z každej strany počuť ponuky od pohoničov. Títo promotéri konských záprahov sú momentálne najdotieravejší.

Námestie zaplnil dav ľudí. Sú tu rozprávači príbehov, herci i dramatici. Okolo nich vznikli kruhy načúvačov napäto čakajúcich na rozuzlenie príbehov. Ve­dľa zúrivo trieska skupina bubeníkov. Inde skúšajú rybárskymi udicami uloviť fľaše so sladenými nápojmi. Nájdete tu aj pouličných zubárov a liečiteľov. Uprostred pribudli stánky s jedlom.
Slovná prestrelka: Prebieha neľútostný boj o zákazníka. Pouliční bojovníci sú bezkonkurenčne dotieraví. Uštvali by aj ovady. Už nás obkľúčili. „Monsieur! Italiano, english, spain, france?“ zatarasil mi cestu svojím telom jeden mimoriadne nepríjemný chlapík. „Á, Bratislava!“ nedá sa odbiť. Zvuky, pachy, štuchance. Prestávam sa cítiť bezpečne. „Pane, poďte sa najesť do môjho stánku!“ pokračuje. „Číslo 92! Zapamätaj si číslo 92!“ dodáva so stupňujúcou sa agresivitou. „O. k., vďaka,“ snažím sa ho obísť. „Nie, nie! Naozaj musíte prísť k nám. Deťom dáme hranolčeky a pitie zadarmo,“ takmer do mňa strká. Moju komfortnú zónu narušil už dávno. „Vďaka za ponuku. Nie sme hladní. Aj tak je vás tu priveľa,“ jemne prechádzam do protiútoku. „Áno, veľa, ale my sme najlepší!“ skoro besnie. „Netáraj! Je tu mnoho stánkov. Všetky sú rovnaké. Jeden vedľa druhého,“ teraz sa už jemne bavím. „To je pravda, ale my máme najlepšie ceny,“ skúša naposledy, celkom zúfalo. „Ha-ha, o. k., možno neskôr,“ ukončujem.

Ranná atmosféra: Na námestí Jemaa el--Fnaa.
Ranná atmosféra: Na námestí Jemaa el--Fnaa.
Zdroj: Pavol Straňák


Námestie obklopuje veľa reštaurácií, všetky majú terasy s pekným výhľadom. Jedna taká je totálne preplnená turistami. Má najlepšiu polohu. Vidieť z nej na všetky strany Jemaa el-Fnaa. Chvíľu sa s nimi pretláčame o výhľad na západ slnka. Po zotmení prechádza námestie do nočného gastro šialenstva. Opäť ku mne priskakuje akýsi dotieravec. „Pane, ty si dobrý človek!“ hovorí síce pravdivo, no aj tak ma tým prekvapuje. „Ďakujem! Ako si na to prišiel?“ odpovedám. „Prišiel si navštíviť moju krajinu, musíš byť dobrý človek.“ „Ehm, merci!“  Večer oddychujeme na príjemnej streche riádu Johnboy. Mimochodom, dnes bolo v Marrákeši 25 stupňov Celzia. Na 14. novembra je to príjemná teplota aj na severnú Afriku.

Kožiarne

Od Bab Doukkala sa vydávame po Rue de Bab Doukkala naprieč medinou. Pokračujeme po Rue Dar el Racha, popri mešite Ben Youssef a Maison de la Photographie, dlho po Rue de Bab Debbagh, až sa dostávame do oblasti kožiarní (Tanneries). Prichádzame k hlavnej kožiarni. Z okna na druhom poschodí je na ňu dobrý výhľad. V budove sídlia obchody ponúkajúce výrobky z kože. Na prekrytie ostrého zápachu dostávame každý za hrsť voňavej mäty. Nie je náhoda, že kožiarne zriadili práve v tejto okrajovej časti mesta, priamo pod hradbami lemujúcimi medinu. A nejde len o zápach, kožiarne potrebujú vodu a je tu riečka.  Zápach vraj spôsobuje najmä jedna zložka z procesu spracovania koží - holubí trus. Pracovníci sú spravidla berberi z hôr, ochotní denne trpieť namáhavú prácu v ťažkých a nezdravých podmienkach. Niet im čo závidieť. Vonku je ešte tma. Marrákeš spí. Medina je zmenená. Slabé svetlá pouličných lámp prezrádzajú kopy porozhadzovaných odpadkov. Stánky predajcov niekam zmizli, predajne sú zatvorené. Niektorí úbožiaci nocujú schúlení v deravých dekách alebo pod kusmi škatúľ. V uliciach panuje nočný chlad. Na autobusovej stanici intenzívne pracuje čata upratovačiek. Umývajú podlahu. Od 8. hodiny čakáme na náš spoj. Ladíme si hodinky podľa tých staničných.


Moderným autobusom spoločnosti CTM cestujeme na západné pobrežie Maroka. V polovici trasy máme klasickú komerčnú prestávku - toalety, káva, zemiakové lupienky. Vzďaľujeme sa od Marrákeša. Krajina nenápadne mení vzhľad. Zvlnené polia, olivovníky, farmy, pastieri kôz a oviec, oblasť arganových stromov. Zo stanice CTM v Essaouire ideme taxíkom po pobrežnej ceste až k bráne do mediny. Je slnečný deň. Silný vietor rozváža do ulíc Es­saouiry jemne slanú vôňu oceána.

Raj pre surfing

Večer sa prechádzame starým mestom. Es­saouira je v porovnaní s Marrákešom výrazne menšia, staré mesto tvorí tiež iba niekoľko stiesnených ulíc chránených hradbami. Založili ju v roku 1760. V tom čase bolo mesto známe pod menom Mogador. Stal sa z neho významný prístav s obchodnými stykmi s Európou. Dnes je z Essaouiry jedno z najvyhľadávanejších letovísk najmä vďaka vetru alizze, ktorý celoročne zabezpečuje dobré vlny na surfing, windsurfing a najmä kitesurfing.  Hradby sú ideálne na prechádzky, umožňujú jednoduchú orientáciu a poskytujú závetrie. Ulice tvoria biele steny budov s modrými okenicami. Sú plné obchodíkov i galérií s rôznym umeleckým zameraním. Vyrábajú tu diela z kovu, keramiku, drevené sošky aj krásny nábytok z exotického dreva, predávajú obuv a odev z kože. Z veže Skala de la Ville je pekný výhľad na bujný Atlantický oceán aj severné mestské časti. Všade polihujú mačky a prísne zazerajú čajky. Svoj čas strávil v Essaouire Orson Welles aj Jimi Hendrix.

Úžasný výhľad na pobrežie: Mesto aj prístav z veže pri Skala du Port.
Úžasný výhľad na pobrežie: Mesto aj prístav z veže pri Skala du Port.
Zdroj: Pavol Straňák

Krajina rybárov

Inštinktívne smerujeme do prístavu. Zvečerieva sa. Svetlo je čoraz mäkšie. Modrú oblohu zaplnili kŕdle bielych čajok. Za bránou pri veži Skala du Port prichádzame do fantastickej krajiny rybárov, námorníkov, staviteľov lodí, potulujúcich sa mačiek a morských vtákov, obchodníkov s plodmi mora, opravárov drevených člnov, krajiny slanej vody, slnka a vetra. Vládne tu pracovný ruch. Z viacerých väčších lodí vykladajú ulovené sardinky priamo do pristavených nákladných áut. Niekoľko lodí vytiahnutých na súš práve opravujú. Zvárajú držiaky sietí, reparujú kormidlo, vymieňajú drevené obloženie trupu pod čiarou ponoru. V tieni týchto lodí postávajú rybári so svojimi úlovkami. Môžete si kúpiť najčerstvejšie makrely, sardinky, kraby, krevety, homáre, ustrice, sépie či chobotnice, mušle, alebo dokonca mečiara.
V dobre krytých častiach prístavu horúčkovito priväzujú malé uniformne modré rybárske člny. „Drevené člny aj veľké lode, všetko musíme rýchlo zabezpečiť,“ prihovára sa mi zjavne sprievodcovsky naladený námorník v starom svetri. „Aha, poď sa sem pozrieť! Tejto lodi menia obloženie. Toto je tík a tu použijú dub,“ nadšene ukazuje na kopy pripravených dosák.

Cez diery v rozobratom trupe vidieť drevenú kostru lode. „V tejto časti skladujeme ryby, tam sú kajuty pre rybárov.“ Pýtam sa, koľko ľudí je na palube počas rybolovu. „Okolo štyridsať námorníkov,“ vysvetľuje a hneď pokračuje: „Loď vypláva na more o pol tretej ráno, vracia sa o siedmej večer,“ hovorí o režime tohto chlapského remesla. „Makrely lovíme do veľkých sietí, chobotnice do takýchto pascí,“ skláňa sa nad akousi klietkou s jediným úzkym otvorom. „Na mečiare aj žraloky používame háky upevnené na dlhom lane,“ dodáva. „Dnes je tu preto tak veľa lodí, lebo od zajtra po ďalšie tri či štyri dni bude zlé počasie. So silným vetrom príde dážď a nebezpečné vlny. Lode nevyplávajú. Potom pôjdu opäť na more.“

Vždy čerstvé: Rybári predávajú svoje úlovky priamo v prístave.
Vždy čerstvé: Rybári predávajú svoje úlovky priamo v prístave.
Zdroj: Pavol Straňák


Vstávam skoro. Sám vychádzam do ulíc. Pomaly sa prebúdzajú. Vlastne okrem pekárov sú ešte všetky prevádzky zatvorené. Ranné ulice majú svoje čaro. Vonia pečivo (bagety, croisanty, koláče, chlieb), svieti pouličné osvetlenie, za hodinovou vežou vychádza slnko. Cez deň sú plné obchodov, stánkov, vecí a ľudí, takto zavčasu tu takmer nič z toho nie je. Idem svojou obľúbenou trasou popri hradbách Rue de la Skala až do prístavu. Lode sú ukotvené v bezpečí bariér. „Večer príde zlé počasie,“ hovorí mi jeden z mála námorníkov. „Včera žiadna nevyplávala, dnes nebudú ryby na predaj,“pokračuje pravdepodobne v domnienke, že som si prišiel kúpiť rybu. Kdesi som počul, že v minulosti nebol hlavnou činnosťou prístavu v Essaouire rybolov, ale obchod s otrokmi. Toto je už, našťastie, za nami. Napriek všetkým správam stretávam zopár predavačov sardiniek. Obrovské množstvo čajok robí nálety na zvyšky po čistení rýb.

PAVOL STRAŇÁK