Peter Hupka

olandský región Zeeland leží na juhozápade krajiny, v oblasti spoločného ústia riek Šelda, Mása a Rýn do Severného mora. Z veľkej časti ho tvoria deltové ostrovy a polostrovy a je najmenej osídlenou provinciou krajiny. Tunajších 380-tisíc obyvateľov predstavuje iba čosi vyše dvoch percent Holanďanov. Hoci malebný a slnečný kraj nie je celkom ideálnym miestom na život, vďaka odvážnym riešeniam grandiózneho projektu Deltawerken sú už „Zeelanďania“ pred vodou v bezpečí.

Až dvadsaťšesť percent krajiny leží nižšie než priemerná hladina mora a polovica má nadmorskú výšku menej než meter. Ak vezmeme do úvahy príliv, odliv a búrky, až päťdesiatdeväť percent rozlohy tohto husto obývaného štátu je ohrozených záplavami.
Zápas s vodou trvá už od prvopočiatkov osídlenia územia dnešného Holandska ľuďmi. Spočiatku si tunajší obyvatelia stavali únikové kopce, nazývané vliedberg, neskôr prvé primitívne hrádze. Vynález veterného mlyna pomohol čerpať vodu i vysušovať ďalšie poldre. Človek vo večnom súboji neraz ťahal za kratší koniec a víťazila sila prírody. Historické búrky a záplavy niesli i svoje mená: Záplava svätého Aachena, Elizabety, Felixa, Záplava všetkých svätých... Morská hladina pri nich neraz stúpala niekoľko metrov nad normálnu hodnotu, pre ktorú sa neskôr vžilo označenie NAP - Nor­maal Amsterdams Peil, Normálna amsterdamská hladina.

Kombinácia vysokého prílivu a búrky so silným vetrom môže byť v teréne s podobným reliéfom katastrofálna. Nešťastie obrovských rozmerov postihlo Zee­land a okolie v noci zo soboty na nedeľu 1. februára 1953. Hladina mora vtedy stúpla o vyše päť metrov nad NAP a voda na desiatkach miest pretrhla nedokonalé hrádze. Povodeň pripravila v spánku o život takmer dvetisíc ľudí, najviac na deltových ostrovoch Schouwen-Duiveland a Goeree-Overflakkee.
Počet utopených hospodárskych zvierat dosiahol podľa rôznych zdrojov od desiatok tisícov až do dvestotisíc. Takmer päťdesiatisíc domov bolo poškodených, z toho pätina bola zničená alebo sa musela zbúrať. Sedemdesiat­dvatisíc ľudí evakuovali. Morská voda zaplavila deväť percent obrábanej pôdy a územie, ktoré sa ocitlo pod hladinou, predstavovalo 1 365 štvorcových kilometrov, o sto viac, než má celý okres Brezno.
Spojenie s postihnutými regiónmi bolo prerušené a v kritickej chvíli domácim významne pomohli rádioamatéri, ktorí pricestovali z rôznych kútov štátu. So svojím technickým vybavením boli prvých desať dní po katastrofe jediným informačným kanálom spájajúcim najviac zasiahnuté oblasti s okolím.
Ničivé záplavy výrazne urýchlili prípravu a realizáciu ambiciózneho projektu Deltawerken, dômyselného systému protipovodňových hrádzí a priehrad, zamedzujúcich v podobných situáciách prieniku morskej vody na územie provincií Zeeland a Južné Holandsko.

Pôvodne sa uvažovalo o uzavretí všetkých spojení riek v delte s morom, kvôli ekonomickej nevyhnutnosti plavby zaoceánskych lodí do prístavov Antverpy a Rotterdam však zostala zachovaná splavnosť Západnej Šeldy i morskej cesty De Nieuwe Waterweg.
I samotné technické riešenia jednotlivých úsekov museli byť prijímané s ohľadom na miestne špecifiká. Kým v niektorých oblastiach úplné oddelenie vôd neprekážalo, na iných miestach bolo nevyhnutné postaviť polopriepustné či uzatvárateľné hrádze, aby sa zamedzilo zamŕzaniu vôd v zime, kvôli rybárom či ekológii.

Už päť rokov po povodniach boli uvedené do prevádzky prvé časti projektu. Bariéra Hollandse Ijssel a hrádze Veerse Gat a Zand­kreek. Voda medzi dvojicou hrádzí sa čoskoro stala sladkou a vzniklo tak umelé jazero Veerse Meer. Postupne pribudla bariéra Haringvliet a hrádza Bouwers. V sedemdesiatych rokoch prišla na rad i najzložitejšia časť projektu - prehradenie Východnej Šeldy. Bariéru so šesťdesiatimi dvomi uzatvárateľnými bránami, každú so šírkou štyridsať metrov, oficiálne otvorila kráľovná Beatrix v októbri 1986.
Vďaka Deltawerken sa znížila dĺžka kritických hrádzí o sedemsto kilometrov, zlepšilo sa zásobovanie poľnohospodárstva sladkou vodou na zavlažovanie, zlepšila sa mobilita ľudí a vďaka mostom a tunelom sa výrazne skrátilo cestovanie do predtým ťažko dostupných oblastí Zeelandu.

„Dnes je krásne svetlo, tak sa všetci tešíme!“ zhmotňuje do slov nedeľnú náladu v mestečku Vlissingen miestna obyvateľka Michele, ktorú počasie vylákalo i s rodinou na čerstvý  vzduch. Rovnako ako rybárov, cyklistov, majiteľov psov a zopár otužilých plavcov.
Iní pracujú i vo sviatočný deň. Posádky zaoceánskych lodí smerujúcich do ústia Západnej Šeldy alebo námorníci z oveľa menších plavidiel.
Na mieste, kde si po uzatváracích bránach plavebných komôr môžu cyklisti a chodci skrátiť cestu z nábrežia k vlissingenskej stanici, sa vytvára menší rad. „Treba chvíľu počkať,“ vravia domáci, zatiaľ čo červená loď s Jamesom a Ivanom na palube prechádza plavebnou komorou.„Sme ako veľký taxík a prepravujeme pracovníkov na ,off-­‑shore‘ veterné elektrárne, asi tridsať míľ od pobrežia pri Vlissingene. Ak ich práve nevezie vrtuľník!“ vysvetľujú zhovorčiví muži, kým sa hladina v komore nazývanej „lock“ neustáli a plavidlo nezamieri ďalej do vnútrozemského prístavu.

Na opačnú stranu Šeldy sa pešiaci a cyklisti dostanú i trajektom. Do Breskensu, mestečka na druhej strane rieky, sa vydal i poľský pár Andrzej a Sylwia so synom Igorom. Žijú v Holandsku a nedeľu využívajú na rodinnú plavbu do Breskensu, ktorá školáka viditeľne teší. Určite viac ako nasledujúca prechádzka plážami a vtáčími územiami k majáku označujúcemu dôležitú dopravnú cestu do Antverp. Lebo chlapci milujú najmä stroje...

Tristopäťdesiatpäť kilometrov dlhá rieka Šelda, po francúzsky nazývaná Escaut, tečie z Francúzska cez Belgicko do Holandska. Významná je najmä vďaka faktu, že je na nej druhý najväčší prístav v Európe - Antverpy. Tok rieky sa na holandskom území delí na dve časti. Kým Východná Šelda bola odrezaná od mora už stavbou železničného násypu v Kreekraku v roku 1867, Západná Šelda je dôležitou dopravnou tepnou.
Pri prechádzkach nábrežím hľadíme na obrovské kontajnerové lode smerujúce do Antverp a uvedomujeme si jej strategický význam. Nečudo, že práve tu sa odohrali ťažké boje počas druhej svetovej vojny, pri ktorých okupačné nacistické vojská urputne bránili svoje pozície, chápajúc ich dôležitosť.
Boje o Šeldu z jesene 1944 pripomína i pamätník vylodenia vojakov špeciálneho 4. komanda. Pomocou obojživelných vozidiel dosiahli pláž Uncle Beach, odkiaľ smerovali priamo k nemeckému oblastnému veleniu v hoteli Britannia a významnou mierou sa tak pričinili o oslobodenie mesta Vlissingen od nemeckej armády.

Výlet na umelý ostrov Neeltje Jans, ležiaci v ústí Východnej Šeldy, je cestou k najzaujímavejším častiam projektu Deltawerken vrátane hrádze Oosterscheldekering. Stretnúť tu možno rybárov, turistov s karavanmi, cyklistov i robotníkov pracujúcich na stavbe nových veterných elektrární. Vôkol panuje pohoda a ani skupina zememeračov s nivelačnými prístrojmi a teodolitmi, rozostavenými na hrádzach, neupozorňuje okoloidúcich, aby im nimi náhodou nepohli.
Protipovodňová zábrana Oosterscheldekering je najväčšou zo stavieb Deltawerken. Jej súčasťou sú obrovské posuvné steny, ktoré sa pri búrkach a jarných záplavách uzatvárajú, aby sa veľká voda nedostala späť do ústia rieky. Cesta vedúca po hornej časti hrádzí tvorí deväťkilometrový úsek N57 a spája deltové ostrovy Zeelandu. Kráčať ňou na sever až do dedinky Westenschouwen možno i peši. Jeden asfaltový pás je vyhradený chodcom a cyklistom.
Spomínaná hrádza Oosterschelde storm surge barrier, ktorej najdlhšia časť má tri kilometre, bola riešená ako polootvorená priehrada s oceľovými uzatvárateľnými vrátami z dôvodu ekológie a rybolovu. Fauna Východnej Šeldy slanú vodu potrebuje a úplné odrezanie jej vôd od mora by významne poškodilo tunajší ekosystém. Oceľové vráta sú preto väčšinou otvorené, no v prípade nebezpečenstva sa automaticky alebo manuálne uzavrú. Od uvedenia stavby do prevádzky boli uzavreté už dvadsaťšesťkrát.
Holanďania sú na diela Deltawerken patrične hrdí, čo dokazuje i zaujímavý text umiestnený na ostrove Neeltje Jans: „Príliv a odliv tu určuje Mesiac, vietor a my!“

Hoci má Holandsko najmä medzi milovníkmi prírody a hôr punc trochu nudnej krajiny, svoje si tu nájde i dobrodružnejšia skupina ľudí. Občas dostanete chuť pripojiť sa k „národu cyklistov“, s rovnakým entuziazmom vezmete do rúk kormidlo a opriete sa do pedálov. Alebo sa zatúlate do uličiek a medzi kanály hlavného mestečka provincie Zeeland - Middelburgu, kde sa pokocháte lúčmi slnka prechádzajúcimi korunami stromov až na nádvorie kláštora tunajšieho opátstva.
Napokon i v Middelburgu možno nájsť začiatky dlhých a objaviteľských ciest. Práve tu sa narodil Jacob Roggeveen, admirál a prieskumník holandskej Východoindickej spoločnosti, ktorý v roku 1722 náhodne objavil Veľkonočný ostrov.

Holandsko v súčasnosti zažíva ďalšiu kovidovú vlnu s priemerným denným prírastkom vyše dvadsaťtisíc nových prípadov. „Len nedávno nám opäť prikázali nosiť rúška, skrátili čas otvorenia reštaurácií a sprísnili podmienky vstupu do nich,“ konštatuje tridsiatnička Betje, s ktorou sa zhovárame na zastávke autobusu vo Vlissingene.
Keď však vstúpime do vozidla, je jasné, že aktuálne nariadenia rešpektuje sotva polovica cestujúcich. Podobná je situácia vo vlakoch. Nezriedka narazíte na skupinku študentov či usmiate dôchodkyne bez rúšok a respirátorov. No jedno je v Holandsku sympatické: spoločnosť tu, zdá sa, nie je nepriateľsky rozdelená. Nestretnete sa s pohŕdaním, nenávisťou, či dokonca agresiou ako reakciou na iný názor, aj keby ste s ním práve nesúhlasili.
„S ich prístupom si tolerantnosť môžu dovoliť!“ konštatuje Magdaléna zo zmiešaného slovensko-holandského manželstva, narážajúc na štatistiku. Podľa oficiálnych údajov dostupných na webových stránkach holandskej vlády dosiahol počet plne zaočkovaných dospelých obyvateľov krajiny 85,2 percenta. Spolu s tínedžermi od dvanásť do osemnásť rokov je tento údaj 83,4 percenta. Denný počet úmrtí na kovid v sedemnásťapolmiliónovej krajine sa v súčasnosti pohybuje na úrovni piatich desiatok, no za posledný mesiac má stúpajúcu tendenciu.Relatívne optimistické číselné údaje majú i druhú stránku. „Ťažko hovoriť o dobrovoľnosti, na názor sa nás nik nepýtal. Na veľa vecí sme pristúpili len preto, aby sme mohli ako-tak žiť ďalej. S cestovaním je to biedne, hostí máme minimum. A politici? Tí majú len plno rečí o pomoci podnikateľom, no tento rok je oveľa slabšia než počas predošlej vlny. Realita je omnoho prozaickejšia než vznešené sľuby. V podstate musíme byť ticho a prežiť!“ konštatuje Jamila, nájomníčka neveľkého hotelu vo Vlissingene. S nádejou sa však pozerá na ďalšiu letnú sezónu v rodnom Zeelande, ktorého pobrežie nielen domáci nazývajú holandskou riviérou. 

I tieto obydlia ležia pod hladinou mora.

Žijú v nich i niektorí obyvatelia Middelburgu.

Psíka z Westenschouwen vozí majiteľ za bicyklom v špeciálnom prívesnom vozíku.

Najznámejší veterný mlyn Vlissingenu.

Projektanti hrádzí nemysleli len na autá.

Na pláži vo Vlissingene poteší aj malý úlovok.

Prečo by svoju sochu nemohli mať i nevyliahnuté vtáčence.

I toto námestie vo Vlissingene nesie meno Šeldy.

Každá veková kategória obyvateľov Vlissingenu si nájde to svoje.

Tu si môžete dvojkolesového miláčika odložiť cestou do práce či školy.

Najzaujímavejšia časť projektu Deltawerken.

Ústie kanála Walcheren do Západnej Šeldy.

Pracuje na lodnom taxíku dopravujúcom do zamestnania pracovníkov veterných elektrární.

Táto veža vo Vlissingene je dnes reštauráciou.

I tieto na vtáčom území pri Breskense sú prehľadné a zaujímavé.

Ikonický maják na brehu Západnej Šeldy.