Černobyľská tragédia sa do svetových dejín zapísala ako najhoršia jadrová havária v mierových časoch. Masívna explózia reaktora v atómovej elektrárni na Ukrajine uvoľnila 26. apríla 1986 obrovský rádioaktívny mrak, ktorý zasiahol veľkú časť Európy vrátane Slovenska. Priamych obetí narátali zhruba tridsať, ale o ich celkovom počte počas nasledujúcich rokov sa dodnes špekuluje. Niektoré odhady hovoria až o milióne ľudí, ktorí zomreli na chorobu z ožiarenia, ďalší sa stali pravidelnými návštevníkmi onkologických oddelení. Pôda v širokom okolí zostala kontaminovaná, státisíce ľudí vrátane obyvateľov niekedy prosperujúceho mestečka Pripiať prišli o svoje domovy. Desiatky kilometrov územia okolo elektrárne boli dlho uzatvorené. Až nová doba priniesla špecifický typ akejsi katastrofickej turistiky, ktorá roky plní vrecká súkromných podnikateľov i ukrajinskú štátnu po­kladnicu. Keďže však pandémia výnosný podnik výrazne limitovala, prišla vláda s nápadom zaradiť v železobetónovom sarkofágu zakonzervovanú atómovú elektráreň aj Pripiať a celú černobyľskú oblasť do Zoznamu sveto­vého dedičstva UNESCO. Aby po otvorení hraníc tragédia vynášala ešte viac.

Kultúrne dedičstvo

S tým, že ide predovšetkým o obnovenie vyschnutých finančných tokov, sa Ukrajinci ani netaja. Pripomínajú však, že vý­znam Černobyľa je oveľa širší. „Veríme, že jeho uvedenie na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO bude prvým a dôležitým krokom k tomu, aby sa toto miesto stalo unikátnym cieľom záujmu celého ľudstva,“ cituje slová ukrajinského ministra kultúry Oleksandra Tkačenka agentúra Reuters. „Dôležitosť černobyľskej zóny presahuje hranice Ukrajiny. Nejde len o pamiatku, ale aj o históriu a ľudské práva.“

Minister ďalej informoval, že v zozname by nemal chýbať obrovský vojenský radar postavený v 70. rokoch a celá zóna Černobyľa v okruhu tridsiatich kilometrov. Dnes toto územie pozostáva hlavne z množstva opustených, ošarpaných, zničených budov, sutín a okolitej divej prírody. Viaceré miesta sú stále označené ako nebezpečné pre pretrvávajúcu rádioaktivitu. Tkačenko vyjadril presvedčenie, že keď pominie epidémia koronavírusu, turisti, ktorí v minulosti v hojnom počte mierili hlavne do mesta duchov - Pripiati -, sa znovu vrátia a pečať UNESCO azda ich počet ešte zvýši. Je to pravdepodobné, keďže podobný efekt vyvolal aj seriál HBO Černobyľ v roku 2019. Za rok sa tam vtedy vystriedalo približne 120-tisíc návštevníkov.

Robotníci aj pamätníci

Aj keď je dlhodobý pobyt človeka na tomto území stále nebezpečný, predovšetkým pre kontamináciu pôdy, pravda je, že černobyľská oblasť zďaleka nie je taká opustená. Okrem platiacich návštevníkov sem pravidelne prichádzajú tisícky pracovníkov a dobrovoľníkov, zväčša na dvojtýždňové turnusy. Potom sa musia na čas presunúť do nezamorených oblastí. Ďalšie stovky, skôr starších ľudí, tu trvalo žili. Boli to pamätníci, ktorí sa nechceli vzdať rodnej hrudy a ilegálne sa vrátili. V prostredí, kde našlo útočisko množstvo druhov zveri, žili jednoduchým životom, hospodárili. Aj za cenu obrovského zdravotného rizika a hrozby sankcií od úradov. Zostala z nich necelá stovka, väčšina sa blíži k osemdesiatke.

Viac FOTO černobyľskej tragédie v GALÉRII

Nesmieme zabudnúť

Nech sa už dôvody ukrajinského snaženia môžu zdať akékoľvek zištné, sprístupnenie tejto oblasti má skutočne svoj hlbší význam. Ľudstvo by na tragédie a vlastné pochybenia nemalo zabúdať. Či už je to Černobyľ, Osvienčim, alebo ďalšie lokality pripomínajúce tragické udalosti. Ako nám pred niekoľkými rokmi po návšteve Černobyľa povedal jadrový fyzik Juraj Kotulic Bunta, je to miesto, ktoré v človeku zanechá hlboký dojem. U odporcu i priaznivca jadrovej energetiky, odborníka aj laika. „Pripiať veľmi hmatateľne demonštruje všetky negatívne dôsledky, ktoré môže nezvládnutá sila prírody človeku priniesť, na druhej strane paradoxne ukazuje, že sama príroda sa so zvýšenou radiáciou dokáže vyrovnať omnoho lepšie, ako sme si mysleli. Nerušená aktivitami ľudí prekypuje životom.“