Keď na konci studeného januára v štyridsiatom piatom červená armáda tiahla víťaznú líniu cez Krakov do Osvienčimu, 21-ročný major David Alexandrovič Dušman nemal ani potuchy, aké hororové príbehy sa za múrmi vyhladzovacieho tábora diali. O to viac bol v šoku, keď so svojim tankom T-34 prerazil ostnatý elektrický plot a uvidel skutočné peklo na zemi. "Kostry, všade kostry," spomínal v jednom z rozhovorov. "Ľudia vo väzenských mundúroch, vychudnutí na kosť sa potácali z barakov, sedeli alebo ležali medzi mŕtvolami. Ich prižmúrené oči akoby sa strácali v štrbinách. Bolo to strašné. Dali sme im všetky konzervy, čo sme mali."

Hromady mŕtvych

David sa v Osvienčime nezdržal dlho. Úlohou jeho jednotky bolo len vytvoriť cestu pre vojakov 322. streleckej divízie a pokračovať ďalej v love na fašistov. Ale to, čo za ten krátky čas videl, ho prenasledovalo do konca života. Asi sedem tisíc väzňov, ktorých ruská armáda za ostnatým plotom našla, patrilo totiž k najzúboženejším, určeným na likvidáciu ešte pred príchodom osloboditeľov. Nemci ju nestihli dokončiť. Museli rýchlo ničiť dôkazy o zavraždení viac než milióna ľudí, o sadistických "lekárskych" experimentoch na ženách a deťoch pod vedením Josefa Mengeleho a zorganizovať presun zhruba šesťdesiattisíc fyzicky zdatnejších zajatcov do iných koncentračných táborov. Stal sa známy ako pochod smrti.

Ešte pred odchodom z Osvienčimu nacisti stihli postrieľať asi šesťsto ľudí a ich telá zostali ležať vonku na zemi. Z tých, čo v tábore prežili najmenej 4,5 tisíc potrebovalo urgentnú zdravotnú starostlivosť, 1500 napriek pomoci zomrelo. O hrôzach, ktoré sa v tomto koncentráku odohrávali sa mladý major sovietskej armády dozvedel až neskôr.

Major, majster a špičkový tréner

David videl tie najdesivejšie obrazy vojny. Dosť na niekoľko životov. Zúčastnil sa bojov pri Stalingrade, Kursku, bol niekoľkokrát vážne zranený, prišiel o časť pľúc. Z 12-tisícove divízie patril k necelej sedemdesiatke, ktorá prežila.

Po vojne sa dlho zotavoval zo zranení. "Nemohol som ani poriadne chodiť, pretože mi nestačil dych," prezradil v rozhovore pre Reuters. "Vytvoril som si vlastný tréningový plán a postupoval krok po kroku. Až do bodu, keď som sa v roku 1951 stal majstrom Ruska v šerme."

Krátko na to prevzal pod svoje trénerské krídla ženský národný šermiarsky tím a venoval sa mu ďalších tridsať rokov. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) ho zaradil k najlepším trénerom sveta. „Smrť Davida Dušmana ma hlboko zarmútila,“ uviedol vo svojom vyhlásení Thomas Bach, prezident MOV nemeckého pôvodu a bývalý šermiar. "Keď sme sa v roku 1970 prvýkrát stretli, okamžite mi ponúkol priateľstvo a rady. Napriek osobným skúsenostiam počas druhej svetovej vojny, Osvienčimu a jeho židovského pôvodu. Bolo to také hlboké ľudské gesto, na ktoré nikdy nezabudnem.“

Viac fotografií z Osvienčimu v GALÉRII ►►►

David Dušman sa v 90-tych rokoch minulého storočia preťahoval najprv do Rakúska, potom do nemeckého Bavorska. Zúčastňoval sa stretnutí veteránov, pravidelne na školách rozprával o hrôzach vojny i holokaustu. Zomrel koncom minulého týždňa v mníchovskej nemocnici vo veku 98 rokov.