Jana Čavojská

Sára Činčurová absolvovala ako novinárka záchrannú námornú misiu na lodi Sea-Eye 4 nemeckej mimovládnej organizácie Sea-Eye. Humanitárne lode ako Sea-Eye 4 zachraňujú v Stredozemnom mori ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch počas úteku do Európy. Sea-Eye 4 zachránila v máji pred utopením 408 utečencov a migrantov. Sára pomáhala dostať z mora na palubu zúfalých ľudí vrátane malých detí. No veľa Slovákov jej za to v internetových diskusiách želá väzenie a ďalšie zlé veci. Na lodi si vypočula zložité a hrozné príbehy zachránených, zakúsila morskú nemoc aj totálne vyčerpanie. No bez váhania by do toho išla znova. Zachránené ľudské životy za to všetko stáli.

Sára je novinárka na voľnej nohe a&nbsp;na námornú humanitárnu misiu chcela ísť pomáhať ľuďom vo fatálnej situácii aj ako novinárka. Aby zistila, ako taká misia prebieha a&nbsp;urobila si predstavu o&nbsp;tom, koľko ľudí zomiera pri pokuse dostať sa cez Stredozemné more do Európy. Aj keď, ako hovorí, prinieslo jej to viac otázok než odpovedí.

Z&nbsp;mimovládnej organizácie jej zavolali začiatkom mája. Ak chce ísť na more, má byť o&nbsp;šesť dní v&nbsp;prístave Buriana v&nbsp;Španielsku. „Nechala som všetko tak a&nbsp;išla som,“ hovorí Sára. „Ledva som si stihla zohnať bezpečnostné topánky, pršiplášte, čelovky a&nbsp;vybaviť covidové testy.“

V&nbsp;prístave už čakala loď Sea-Eye 4, nákladná loď, postavená v&nbsp;roku 1972, ktorú nemecká organizácia vlani kúpila a&nbsp;zrenovovala, a&nbsp;ostatných dvadsaťdva členov posádky. Kapitán, prvý dôstojník a&nbsp;druhá dôstojníčka mali neustále službu na mostíku, traja lodníci sa zas starali o&nbsp;technické záležitosti spojené s&nbsp;plavbou. Na palube boli ešte dve kuchárky, lekár, zdravotná sestra a&nbsp;záchranár. Ostatní dobrovoľníci mali pomáhať pri záchrane ľudí a&nbsp;starostlivosti o&nbsp;nich. Na to musel každý ovládať poskytnutie prvej pomoci. Preto len čo loď vyplávala z&nbsp;Buriany, nasledoval intenzívny výcvik pre dobrovoľníkov.

Sea-Eye 4 mierila do takzvanej líbyjskej search and rescue zóny, teda do medzinárodných vôd v&nbsp;blízkosti pobrežia Líbye. Do teritoriálnych vôd takéto lode vstupovať nesmú. „Zo začiatku bola veselá atmosféra. No ako sme sa blížili k&nbsp;Líbyi, bolo to čoraz tiesnivejšie,“ spomína Sára. „Spávali sme oblečení, stále som mala pri sebe papierik s&nbsp;poznámkami, koľko vdychov sa dáva človeku, ktorý sa topil, koľko dieťaťu. Bála som sa, že si na to v&nbsp;panike nespomeniem.“

Na hornej palube sa dobrovoľníci striedali na hliadkach. Ďalekohľadom pátrali po lodiach a&nbsp;ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc. Informácie o&nbsp;ľuďoch na mori v&nbsp;núdzi dostávajú lode na záchranných misiách aj od organizácie Alarm Phone, ktorá prevádzkuje núdzovú telefonickú linku, alebo od humanitárnych lietadiel, ktoré zo vzduchu člny v&nbsp;problémoch vyhľadávajú. Aj tak sú záchrany iba náhodné. Odkedy sa v&nbsp;roku 2014 skončil oficiálny projekt talianskej vlády Mare Nostrum, ktorý zachránil zo Stredozemného mora približne 150-tisíc ľudí, pomáhajú na mori iba humanitárne organizácie. Ich lodí je málo, mnohé končia po záchranných misiách zadržané v&nbsp;európskych prístavoch, a&nbsp;more je obrovské.

„Keď vedúci misie dostane informáciu o&nbsp;tom, že nablízku je čln, rozoznie sa na lodi alarm. Zídeme sa v&nbsp;jednej miestnosti, vedúci misie nám podá potrebné informácie, a&nbsp;bežíme na svoje miesta,“ rozpráva Sára. „Informáciu o&nbsp;prvom člne sme dostali od organizácie Alarm Phone. Oznámili nám, že šestnásť hodín cesty od nás je čln, sú na ňom aj ženy a&nbsp;deti a&nbsp;niektorí ľudia sú už vo vode. To bolo strašné. Vedeli sme, že šestnásť hodín cesty je priveľa a&nbsp;je jasné, že tam nemôžeme byť včas. V&nbsp;tej chvíli sme boli jediná loď nablízku.“

Potom našli prázdny čln. Boli v&nbsp;ňom osobné veci ľudí, ale žiadne telá. Pravdepodobne tých ľudí zastavila líbyjská pobrežná stráž a&nbsp;odviezla ich naspäť do Líbye. A&nbsp;potom zbadali malilinkú rybársku loďku s&nbsp;dvomi mužmi. „Na druhý deň prišla obrovská búrka. Našu veľkú loď zaplavovali vlny. Bolo mi veľmi smutno, keď som si uvedomila, čo asi by sa s&nbsp;tými mužmi stalo, keby sme ich nezachránili,“ hovorí Sára.

Nasledoval pokojný deň. A&nbsp;potom šialený deň záchran. Dňa 16. mája o&nbsp;15.06 zbadali zo Sea-Eye 4 dva modré drevené člny. Preplnené, dokopy na nich bolo 178 ľudí. „Záchrana prebieha tak, že žeriavmi spustíme na more dva rýchle gumené člny s&nbsp;trojčlennými posádkami, tie sa priblížia k&nbsp;utečencom, prekladajú ich k&nbsp;sebe a&nbsp;postupne dovážajú k&nbsp;našej lodi. My ich potom vyťahujeme na palubu,“ vysvetľuje Sára. Na videu z&nbsp;gopro kamery, ktorú mal jeden zo záchranárov v&nbsp;gumenom člne na prilbe, vidno, ako zúfalí ľudia z&nbsp;modrého člna skáču do vody a&nbsp;snažia sa plávať k&nbsp;záchranárom. Tí im hádžu záchranné vesty a&nbsp;rukami naznačujú, aby to nerobili a&nbsp;aby pokojne čakali vo svojom člne na záchranu, pretože panika na mori je to najhoršie, čo sa môže stať.

„Ľudí sme postupne vyťahovali na palubu. Tá situácia bola pre nich emocionálne veľmi náročná. Bolo im zle, odpadávali, modlili sa, ďakovali nám za záchranu života. Zdravotníci musia veľmi rýchlo identifikovať, koho treba zobrať na ošetrovňu, a&nbsp;zároveň ho čo najrýchlejšie ošetriť, lebo sú tam len tri lôžka,“ rozpráva Sára. „Zachránení ľudia boli úplne premočení, takže sme ich balili do termofólií. Usádzali sme ich, registrovali a&nbsp;každému prideľovali číslo. Ak bol čas, dávali sme im vodu a&nbsp;jedlo. Ak čas nebol, lebo sme museli zachraňovať ďalších, a&nbsp;neboli akútne dehydrovaní, voda a&nbsp;jedlo neboli prioritou. Potom sme im rozdávali karimatky a&nbsp;spacáky. Pre ženy a&nbsp;deti boli na palube pripravené kontajnery.“

Posádka ešte neskončila s&nbsp;podporou zachránených, keď o&nbsp;19.49 dostala hlásenie od pilota humanitárneho lietadla. Čln s&nbsp;51 ľuďmi. Sea-Eye 4 pokračovala smerom k&nbsp;nim. „Bolo tam veľmi veľa detí a&nbsp;mladistvých. Bolo to strašné. Najmladší chlapec mal dvanásť rokov. Všetci boli v&nbsp;takom šoku, že nedokázali nič povedať. Mysleli si, že je s&nbsp;nimi koniec,“ hovorí Sára.

O&nbsp;23.50 zbadala hliadka z&nbsp;hornej paluby ďalší čln. „Bola polnoc a&nbsp;my sme opäť spúšťali na vodu záchranné člny. Už sme boli veľmi unavení. Pre záchranárov bolo hrozne ťažké zasahovať potme.“ Na tomto člne boli hlavne utečenci zo Sýrie. Všetci vystrašení a&nbsp;premočení. Veľa detí, aj osemmesačné bábätko. Sáre najviac utkvelo v&nbsp;pamäti desaťročné dievčatko. Na člne bolo bez rodičov. Snažila sa mu vyzliecť mokré oblečenie, aby ho mohla zabaliť do termofólie a&nbsp;zahriať. Išlo to ťažko, dievčatko strácalo vedomie, nakoniec ho stratilo úplne a&nbsp;museli s&nbsp;ním utekať na kliniku. Osemročný chlapček skoro zomrel na podchladenie. Boli tam aj tehotné ženy - a&nbsp;pre Sáru bolo strašné vidieť tehotné ženy v&nbsp;takejto situácii.

Túto skupinu naloďovali do tretej ráno. Kým sa o&nbsp;všetkých postarali, zaregistrovali ich, rozdali im deky a&nbsp;vodu, už svitalo. Od piatej mala Sára hliadku, takže nespala ani minútu. A&nbsp;o&nbsp;desiatej zbadali ďalší čln. Zachránili ešte osemdesiat ľudí. Dokopy 408 ľudských životov. Z&nbsp;toho 150 maloletých, z&nbsp;nich dvadsať mladších ako dvanásť rokov. Najmladšie dieťa malo osem mesiacov.

Humanitárne lode niekedy celé dni čakajú na prístav, lebo žiadna krajina im nechce dovoliť priviezť budúcich žiadateľov o&nbsp;azyl na svoje územie. Sea-Eye 4 mala šťastie. Dovolili im pristáť v&nbsp;Pozzale na Sicílii. Počas štvrodňovej plavby prišiel čas aj na osobné rozhovory. Sára hovorí po francúzsky, takže komunikovala hlavne so ženami z&nbsp;frankofónnych krajín subsaharskej Afriky. „V&nbsp;Líbyi prešli detenčnými centrami. Znásilňovali ich tam a&nbsp;bili, niektoré predali na otrockú prácu. Veľa z&nbsp;nich bolo po opakovaných znásilneniach tehotných. Niektoré mali v&nbsp;detenčných zariadeniach v&nbsp;tých neľudských podmienkach aj deti. Keď mi o&nbsp;tom rozprávali, strašne plakali. Hovorili, že aj smrť je lepšia, ako zostať tam, a&nbsp;radšej jej išli na more v&nbsp;ústrety. Jedna žena mi rozprávala, ako dva dni pred cestou nič nejedli, aby zredukovali svoju hmotnosť. Len sedeli pri pobreží a&nbsp;pili vodu.“

Štvordňová cesta bola pre dobrovoľníkov neustála makačka. Bolo sa treba postarať o&nbsp;408 ľudí: rozdávať jedlo, umývať riad, upratovať, prebaľovať bábätká, hrať sa s&nbsp;deťmi, ktoré boli traumatizované a&nbsp;prahli po ľudskom dotyku. Samozrejme, všetci sa striedali na hliadkach. Navyše mala Sára šialenú morskú nemoc, bolo jej hrozne zle a&nbsp;neustále vracala. Napriek tomu to boli pre ňu šťastné dni a&nbsp;má na ne krásne spomienky. „Keď pomôžeš zachrániť toľko ľudských životov, je ti jedno, že si unavená a&nbsp;vraciaš. Raz večer som mala hliadku. Sedela som na stoličke, loď sa kolísala a&nbsp;určite bolo na mne vidieť, že mi je strašne zle. Jeden z&nbsp;utečencov prišiel, zabalil ma do deky a&nbsp;odišiel. Ani som nestihla zakričať, aby mi nedával svoju deku, a&nbsp;už bol preč.“

Vyloďovanie zachránených v&nbsp;Pozzale trvalo dva dni, lebo každému robili covidový test, brali odtlačky prstov a&nbsp;registrovali ho. „Každý, kto odchádzal, nás objímal a&nbsp;ďakoval nám,“ spomína Sára. Posádka musela zostať na palube v&nbsp;karanténe ešte desať dní. A&nbsp;potom sa stalo ešte niečo veľmi pekné. Primátor Palerma Leoluca Orlando pozval celú posádku Sea-Eye 4 na radnicu, poďakoval im za záchranu 408 životov a&nbsp;udelil im čestné občianstvo mesta. Dobrovoľníci boli z&nbsp;rôznych krajín a&nbsp;on ich vyzval, aby každý povedal niečo vo svojom jazyku. Sára povedala, že aj ľuďom zo strednej a&nbsp;z&nbsp;východnej Európy záleží na záchrane ľudských životov v&nbsp;Stredozemnom mori, veď aj my sme boli ešte nedávno utečenci.

Posádka Sea-Eye 4 je už doma. Loď zostala zadržaná v&nbsp;prístave v&nbsp;Palerme. Ako sa obvykle humanitárnym lodiam stáva, úrady našli pri kontrolách veľa nedostatkov, niektoré z&nbsp;nich sú očividne iba zámienky. Lode humanitárnych organizácií takto autority zadržiavajú v&nbsp;rôznych prístavoch aj celé mesiace. Ich posádky často čelia obvineniam z&nbsp;napomáhania nelegálnej migrácii.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/zufalstvo-utecencov-radsej-smrt-mori-ako-libyjske-peklo" target="_blank" rel="noopener">GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;</a>

A&nbsp;v&nbsp;Stredozemnom mori zatiaľ umierajú ľudia. Len od začiatku tohto roka je tam potvrdených 832 úmrtí. To znamená, že sa našli mŕtve telá. No väčšina ľudí zmizne vo vlnách bez stopy a&nbsp;nikto sa nikdy nedozvie, čo sa s&nbsp;nimi stalo. „My sme zachránili štyristo ľudí za dvadsať hodín. Takže koľko ich tam v&nbsp;skutočnosti musí byť?“ pýta sa Sára. Oficiálne sa od roku 2014 utopilo na ceste do Európy cez Stredozemné more viac ako dvadsaťtisíc. Neoficiálne číslo je mnohonásobne vyššie.

Zúfalstvo utečencov: Radšej smrť na mori ako líbyjské peklo

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Zúfalstvo utečencov: Radšej smrť na mori ako líbyjské peklo

Jana Čavojská

Súvisiace články

Oborínsky zázrak: Malá obec na východe Slovenska vybudovala za pol milióna túto nádheru!

Kontroverzné názvy slovenských obcí: Rómska osada Jánošikovo a Štúrovo s maďarskou väčšinou

Drahší ako zlato: V Bulharsku práve zbierajú ruže na najkvalitnejší ružový olej na svete

Zúfalé: Slovenské opatrovateľky v Rakúsku ťahajú 24-hodinové služby za almužnu

FOTO Svet v malom: Hrali ste sa s takýmito hračkami? Ak áno, už nie ste práve najmladší

FOTO Neodolateľné kopanice: Ako si správne obliecť kroj? Je to celá veda!

Ukradnuté ryby: Továrne na rybacie kŕmne zmesi berú živobytie chudobným Gambijčanom

Najstarší lekár: Karol Mika ordinuje už neuveriteľných šesťdesiatšesť rokov!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás