Jana Čavojská

Život Aleša Bílka je už viac ako 40 rokov spojený s&nbsp;Čiernohronskou železnicou. Do Čierneho Baloga prišiel prvýkrát ako 17-ročný študent. Učil sa v&nbsp;Plzni za rušňovodiča a&nbsp;v&nbsp;časopise Železničiar našiel inzerát, že hľadajú dobrovoľníkov na brigády, ktorí pomôžu zachrániť lesnú železničku. Úradníci ju totiž uzavreli a&nbsp;rozhodli o&nbsp;jej zošrotovaní. Našťastie sa vďaka nadšencom podarilo vyhlásiť sedemnásť kilometrov trate spolu s&nbsp;infraštruktúrou za národnú kultúrnu pamiatku. Trvalo to roky, no zo železničky sa stala vyhľadávaná turistická atrakcia. Opäť však musí bojovať o&nbsp;prežitie.

Je to ako splnenie detského sna: viezť sa malým vláčikom, ktorý ťahá parná lokomotíva. Deti sú nadšené a&nbsp;je to zážitok aj pre dospelých. Tí najstarší si pritom ešte pamätajú, že železnica kedysi okrem dreva vozila aj cestujúcich. V&nbsp;najlepšom období, čo boli 50. a&nbsp;60. roky minulého storočia, prepravila medzi Čiernym Balogom a&nbsp;Hroncom denne 250 ľudí. Vozila zamestnancov píly Smrečina aj bežných cestujúcich. Lístok stál vtedy päť korún. Hoci sa vedenie národného podniku Smrečina sťažovalo, že vagóniky nie sú v&nbsp;zime vykúrené a&nbsp;lesníci na verejnosť kašlú, obyvatelia boli za železničku vďační. Lenže potom štátne lesy rozhodli o&nbsp;zrušení železničky. „V&nbsp;tých časoch stála nafta 90 halierov a&nbsp;autá boli dostupné. O&nbsp;parné lokomotívy sa bolo treba starať. Už ich nikto nevyrábal. Náhradné diely sa zháňali ťažko. Starostlivosť potrebovali aj koľajnice. Lesné cesty však stavali z&nbsp;iných zdrojov,“ hovorí Aleš Bílek o&nbsp;dôvodoch rozhodnutia úradníkov. Tým ešte ako-tak rozumie. No nechápe, prečo tak trvali na okamžitom zošrotovaní lesných železníc. „Už vtedy sem chodilo veľa nadšencov. Bolo jasné, že lesná železnica môže mať veľký význam pre cestovný ruch. V&nbsp;karpatskom oblúku ich bolo kedysi viac ako tisíc. Na Slovensku tvorili desať percent železničnej siete. V&nbsp;každej veľkej doline nejakú postavili. Iný spôsob dopravy dreva totiž neexistoval. Predtým sa splavovalo, ale to bolo možné len na jar, keď bolo veľa vody. Lesná železnica bola lacná a&nbsp;umožňovala celoročnú prevádzku. Dnes ich veľa v&nbsp;Karpatoch nezostalo. Maďari si ich nechali 30. Využívajú ich na cestovný ruch a&nbsp;pár z&nbsp;nich stále vozí aj drevo. Jedna zostala v&nbsp;Rumunsku, prepravuje drevo aj turistov, a&nbsp;jedna turistická je v&nbsp;Poľsku.“ U&nbsp;nás sa zachovala ešte Kysucko–oravská lesná železnica a&nbsp;do Múzea liptovskej dediny v&nbsp;Pribyline previezli 800 metrov z&nbsp;trate, ktorá viedla údolím Čierneho Váhu. V Čiernom Balogu sa rýchlo podarilo dať dokopy partiu nadšencov, ktorej súčasťou bol aj Aleš Bílek. Budovy, koľajnice, mašinky aj vagóny našli v&nbsp;zlom stave. Všetko bolo rozbité, ošarpané, zhnité. Lesníci vedeli, že úzkokoľajka končí, tak do nej posledné roky neinvestovali. Dobrovoľníci sa pustili do opráv, organizovali tábory Stromu života. Tesne pred revolúciou sa podarilo presadiť uznesenie vlády, prostredníctvom ktorého dostala železnicu do vlastníctva organizácia Slovenský zväz mladých (SZM). A&nbsp;v&nbsp;roku 1992 začala premávať ako turistická atrakcia.

Lenže s&nbsp;novým obdobím prišli nové problémy. Peňazí na opravy bolo menej a&nbsp;menej, až nakoniec neboli žiadne. Majetok bývalého SZM nezískali ľudia, ktorí by ho zveľaďovali, ale ktorým pripadol v&nbsp;rámci delimitácií majetku socialistických organizácií. Tí rozkrádali, čo sa dalo. Aleš Bílek dostal výpoveď a&nbsp;v&nbsp;roku 1995 prestala železnica premávať. Pamiatku opäť zachránila tvrdohlavosť ľudí, ktorým na nej záležalo. Aleš Bílek vysvetľuje, že dali dohromady starostov siedmich obcí, v&nbsp;ktorých katastri bola železnička, a&nbsp;založili združenie Mikroregión Čierny Hron. Podarilo sa naň železničku previesť, a&nbsp;keď neskôr vznikla nezisková organizácia Čiernohronská železnica, vymysleli so starostami systém: pozemky a&nbsp;budovy zostali v&nbsp;majetku obcí a&nbsp;hnuteľné veci vrátane koľajníc darovali neziskovke. „Ani sme vtedy netušili, ako dobre sme to vymysleli,“ konštatuje Aleš Bílek. Do projektu je zaangažovaných niekoľko subjektov a&nbsp;sú závislé jeden od druhého, takže projekt už roky dobre funguje. Samozrejme, takáto náročná prevádzka, navyše sezónna, nemôže generovať zisk. „Sme v&nbsp;permanentnom finančnom ‚prúšvihu‘. Ale zocelilo nás to,“ smeje sa Aleš Bílek. Zvykli si na to, že musia šetriť, na čom sa dá, zháňať sponzorov na olej, uhlie a&nbsp;drevo a&nbsp;budovať si širokú základňu dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú pomáhať zadarmo, z&nbsp;lásky k&nbsp;železnici. To sa týka aj rušňovodičov. Sú to nadšenci z&nbsp;veľkej železnice, keďže rušňovodič potrebuje skúšky. Mnohí z&nbsp;nich boli z&nbsp;Alešovho rodného Česka. Do Čierneho Balogu ich lákala nostalgia. „Slovenský dopravný úrad im však prestal uznávať české lekárske a&nbsp;psychologické skúšky.“ Aleš s&nbsp;manželkou Máriou a&nbsp;jediným zamestnancom, rušňovodičom Borisom Hlaváčom, vedia, že počas letnej sezóny si musia zarobiť na celý rok fungovania. V&nbsp;zime realizujú len príležitostné jazdy – na Mikuláša, na Vianoce, na Troch kráľov a&nbsp;cez fašiangy. No v&nbsp;lete vraj jazdí všetko, čo má kolieska. Ročný počet cestujúcich sa už vyšplhal nad stotisíc. Majú sedem parných lokomotív –&nbsp;tri sú priamo z&nbsp;tejto trate, štyri zo zrušených úzkokoľajných železníc na Slovensku, v&nbsp;Rumunsku a&nbsp;Česku – a&nbsp;desiatky osobných vagónikov z&nbsp;Maďarska, Rumunska, zo Švajčiarska, z&nbsp;Rakúska či Poľska. V Čiernom Balogu používali totiž iba uzavreté vozne s&nbsp;pecami na drevo. Tie sa na letné vyhliadkové jazdy nehodili. Majú ich však odložené na špecializované jazdy historických a&nbsp;fotografických vlakov alebo pre filmárov. Príležitostne premáva vagónik z&nbsp;kultového filmu Nevera po slovensky, nakrúcali tu aj porovnateľne obľúbený film Pokoj v&nbsp;duši.

Parné lokomotívy treba dookola opravovať. Každý rok musia mať revíziu a&nbsp;každých päť rokov generálku. Aj ich prevádzka je náročná. Ak chcete o&nbsp;deviatej začať jazdiť, o&nbsp;šiestej musíte začať v&nbsp;lokomotíve kúriť a&nbsp;premazávať súčiastky. Je tam horúco, človek sa ušpiní. Navyše potrebujete dvoch ľudí: rušňovodiča a&nbsp;kuriča. Po šichte vás čaká podobný proces ako ráno, s&nbsp;tým, že určite vyskočí ešte nutnosť nejakej drobnej opravy. Pre riziko požiarov treba hlavne v&nbsp;suchých mesiacoch na trati hliadkovať. Baločania majú vlastný hasičský vlak. Ešte náročnejšie to je s&nbsp;koľajnicami. „Udržiavať trať je drahé. Potrebuje generálku každých dvadsať rokov. Toľko peňazí naraz sme však nikdy nemali. Podvaly a&nbsp;opotrebované úseky koľajníc vymieňame po častiach,“ vysvetľuje Aleš Bílek. Pre nedostatok financií momentálne nie sú schopní prevádzkovať celú trať v&nbsp;pôvodnej dĺžke. Úsek do Hronca potrebuje veľkú rekonštrukciu. Lenže železnička na tom finančne vôbec nie je dobre. Najprv kúpil developer pozemok bývalej píly v&nbsp;susedstve, cez ktorý vedú koľajnice. Jediný, ktorý nepatril žiadnej z&nbsp;obcí. Začal trať blokovať a&nbsp;železnička to musela riešiť súdnou cestou. Na právnikov minuli takmer 200-tisíc eur. „Ale bez toho by sme už neexistovali,“ podotýka Aleš Bílek. Do toho musel Banskobystrický samosprávny kraj zrušiť pripravovaný projekt pravidelnej vlakovej dopravy medzi Čiernym Balogom a&nbsp;stanicou Podbrezová-Chvatimech. Nezisková organizácia si naň zobrala úver a&nbsp;nakúpila elektrické vagóniky zo Švajčiarska. Mali doplniť autobusovú dopravu v&nbsp;regióne, umožniť ľuďom cestovať do Banskej Bystrice vlakom, s&nbsp;prestupom na stanici Chvatimech, čo by oproti autobusu znamenalo časovú úsporu a&nbsp;na rozdiel od áut aj vyhnutie sa zápcham. Denne by prepravovali aj stovky ľudí zamestnaných v&nbsp;Podbrezovej. Lenže peniaze, ktoré mal kraj vložiť do projektu, musel neplánovane použiť na zabezpečenie autobusovej dopravy do Banskej Štiavnice, Kremnice a&nbsp;Tisovca, lebo železnice zrušili veľa vlakových spojov. Čiernohronskej železnici zostal na krku úver a&nbsp;momentálne nepoužiteľné elektrické vláčiky.

Úplne poslednú ranu im zasadila kalamita. Aleš Bílek hovorí, že to bol doslova smrteľný úder. Lesníci plánujú vyťažiť dokopy až desať miliónov kubíkov dreva. Vydrovskú dolinu úplne uzavreli. Lesnícky skanzen, do ktorého železnička prepravovala v&nbsp;sezóne až päťtisíc návštevníkov denne, je tiež mimo prevádzky. A&nbsp;ešte asi dva roky aj bude. „V&nbsp;lete sa ľudia čudovali, že vôbec jazdíme. Za minulý rok sme boli na 50-percentnej návštevnosti,“ hovorí Aleš Bílek. Takú stratu už vykryť nedokázali, všetky ušetrené peniaze išli na právne služby a&nbsp;švajčiarske električky. „Skončili sme úplne bez peňazí.“ Ako jedinú možnosť videli zbierku na plat­forme Donio. V&nbsp;priebehu mesiaca vyzbierali takmer 50-tisíc eur. „To nás potešilo a&nbsp;úžasne nakoplo. Ľudia nám píšu veľmi pekné komentáre. Sme šťastní, že toľkým záleží na kultúrnych pamiatkach. Nečakal som to,“ úprimne priznáva Aleš Bílek. „Všetkým veľmi ďakujem. Umožnili nám prežiť túto zimu. Veľmi, veľmi úsporne pripravujeme letnú sezónu, lebo vieme, že návštevníci sa nám pre uzáveru Vydrovskej doliny nevrátia.“ Snažia sa vymyslieť iné atrakcie. Našťastie Horehronie je veľmi zaujímavý región. Je tu veľa kvalitných asfaltových cyklociest. Na trati medzi Čiernym Balogom a&nbsp;Hroncom, ktorá vedie krásnou Hrončianskou dolinou, sa ľudia môžu odviezť takzvanými cyklodrezinami. Na trase je detské ihrisko, prístrešok na ohník a&nbsp;pikniky, plánujú ešte vyhliadkovú plošinu. Na konci dobročskej trasy je zas rozhľadňa, od konečnej zastávky vláčika stačí prejsť jeden a&nbsp;pol kilometra. Mimochodom, je to asi najznámejšia trať na Slovensku a&nbsp;je svetovým unikátom, vedie totiž priamo cez futbalové ihrisko, presnejšie medzi ihriskom a&nbsp;tribúnou. Kedysi tu tribúna nestála a&nbsp;koľaje viedli vedľa malého ihriska. Keď chcel neskôr futbalový klub pristaviť tribúnu pre divákov, jediné miesto, ktoré prichádzalo do úvahy, bol svah za traťou. Vtedy to nepredstavovalo problém. Zápasy sa hrávali cez víkendy a&nbsp;lesní robotníci vtedy nepracovali, takže železnička nepremávala. Zmenilo sa to až s&nbsp;turistami. Najprv to bol šok, hlavne pre rozhodcov a&nbsp;súperov, ktorí o&nbsp;vlaku netušili. Vraj to občas domácim pomohlo streliť aj gól.

Teraz tu plánujú takzvaný fotopoint a&nbsp;ďalší program. Hoci pre cestujúcich je najväčším zážitkom to, keď sa práve hrá futbal – a&nbsp;pre divákov a&nbsp;samotných hráčov nepochybne tiež. „Snažíme sa urobiť všetko pre to, aby sme sem ľudí prilákali. Ale určite ich nebude toľko, ako keď bol v&nbsp;prevádzke skanzen. Ten bol veľkou atrakciou,“ smutne konštatuje Aleš Bílek. Vzápätí v&nbsp;sebe nezaprie optimistu. „Je to ťažká robota, ťažký život. Ale som presvedčený, že som si vybral dobre. Tu ste každý deň v&nbsp;kontakte s&nbsp;prírodou. A&nbsp;robota je fantastická. Vozíte deti, ľudí, ktorých vlaky zaujímajú. Sú nadšení. Je to drina, ale robíme, čo nás baví. Nie každý má také šťastie.“ Aleš Bílek však vie, že on s&nbsp;Máriou sú tí nadšenci, ktorí s&nbsp;úzkokoľajkou žijú a&nbsp;je „ich“. Nazýva to syndrómom Malého princa a&nbsp;jeho ruže. „Kto príde po nás, bude to vnímať inak. Zistí, že je to drina, že tu treba byť cez víkendy a&nbsp;nikdy na tom nezarobí. Profesionálny zamestnanec bez osobného vzťahu k&nbsp;tomuto projektu ho nemá šancu udržať,“ konštatuje. S&nbsp;podporou ľudí zo zbierky si je istý, že ťažké časy pominú a&nbsp;súčasnú krízu železnička prežije. Do ďalšej budúcnosti vidí dve možnosti: ak raz on s&nbsp;manželkou odídu do dôchodku, buď si to vezme na starosť niekto miestny, aspoň v&nbsp;malom, a&nbsp;v&nbsp;sezóne bude voziť návštevníkov po jednej trati napríklad do lesníckeho skanzenu, keď ho obnovia, alebo sa nájde profesionálna firma, prípadne železnicu prevezme samosprávny kraj. S&nbsp;tým, že ju budú využívať dennodenne. Aj na prepravu dreva alebo cestujúcich. Iba tak má šancu prežiť a&nbsp;rozvíjať sa. A&nbsp;stále byť užitočná.

Bojuje o prežitie: Obľúbená Čiernohronská železnica má problémy. Zachraňuje ju partia nadšencov

Jana Čavojská

Výber pre vás

Bojuje o prežitie: Obľúbená Čiernohronská železnica má problémy. Zachraňuje ju partia nadšencov

Jana Čavojská

Súvisiace články

Lovec drahokamov: Ladislav Oravec objavil najväčší zafír na Slovensku. A nielen to

Ako v šachovej partii: Zuzana trpí sklerózou multiplex, napriek tomu je najfunkčnejšia v rodine

Recept na šťastie: Pátrali sme po tajomstve dlhovekosti ľudí na gréckom ostrove Ikaria

Svetové Horehronie: V Brezne parkujú autá DiCapria, kráľovnej Alžbety aj mafiána Steinhübela

Pekelné zbrane: Navštívili sme tajnú výrobňu ukrajinských dronov pri frontovej línii

Volanie Bieščad: V poľských horách si s medveďmi poradili

Výber pre vás