Barbora Nowotny, ako je jej meno zapísané v&nbsp;matrike, sa narodila 4. &nbsp;februára 1820 ako nemanželská dcéra Terézie Novotnej, slúžky v&nbsp;paláci vojvodkyne Kataríny Zaháňskej vo Viedni, a&nbsp;panského kočiša Johanna Pankla. Ale bolo to naozaj tak? Niektorí jej biografovia tvrdia, že sa narodila už o&nbsp;štyri roky skôr, a&nbsp;to samotnej vojvodkyni, pričom za otca považujú knieža Metternicha. Katarína však po prvom pôrode ochorela a&nbsp;nemohla mať ďalšie deti. Tak sa dostala do podozrenia jej sestra Dorothea, ktorá údajne dieťa počala s&nbsp;diplomatom menom Karl Clam-Martinic. Jej oficiálni rodičia sa zosobášili 7. augusta 1820. Odvtedy bola Panklová. Už pred svadbou sa presťahovali na Zaháňskej panstvo v&nbsp;Ratibořiciach pri Českej Skalici. Asi päť rokov u&nbsp;nich bývala babička Mária Magdaléna Novotná, ktorá sa hlboko zapísala do srdca a&nbsp;mysle malej Barunky.

Hoci Panklovci žili v&nbsp;chalúpke na Starom bielidle, mohla cvičiť hru na klavíri u&nbsp;súkromného učiteľa, mala voľný prístup do zámku i&nbsp;do vojvodkyninej knižnice. Boli to privilégiá, o&nbsp;akých sa mohlo chudobnému dieťaťu v&nbsp;tých časoch iba snívať. Navyše tri roky pobudla na panstve vo Chvalkoviciach, aby sa zdokonalila v&nbsp;nemčine a&nbsp;naučila sa pohybovať vo vyššej spoločnosti.

Ako 17-ročná sa na prianie rodičov vydala za Josefa Němca, financa staršieho o&nbsp;pätnásť rokov. Sobáš sa konal 12. septembra 1837 v&nbsp;Českej Skalici. Vojvodkyňa Zaháňska jej venovala dva páry strieborných náušníc. „Ženích je vysoký, štíhly, strohý tridsiatnik, nevesta mladá, smutná, no neskutočne krásna v&nbsp;bielom závoji a&nbsp;skvostných šatách z&nbsp;bledomodrého hodvábu. Ej, nebude to šťastné manželstvo, veru nebude, šepkajú si poverčivé ženy z&nbsp;okolia, aj Panna Mária nosila bledomodré šaty a&nbsp;čo všetko musela pretrpieť!“ dozvedáme sa o&nbsp;Barunkinej svadbe. Ženy mali pravdu. Problémom nebol len vekový rozdiel, ale najmä časté sťahovanie. Z&nbsp;Červeného Kostelca cez Josefov, Litomyšl, Polnú pri Jihlave, Domažlice, Všeruby, Nymburk a&nbsp;Liberec sa Němcovci dostali napokon do Prahy. Harmóniu nepriniesli ani traja synovia a&nbsp;dcéra. „Vydala som sa z&nbsp;vlastného nerozumu,“ napísala sestre Adéle. „Ako krásne som si predstavovala žiť po boku milovaného muža, ale ten život mi nebol určený. Zostala mi jediná vášeň – láska k&nbsp;mojim deťom, a&nbsp;pre tú som strpela posmešky, všetky sprostosti.“ Josef Němec si v&nbsp;revolúcii 1848/1849 vyslúžil povesť nebezpečného rebela. Poslali ho slúžiť do korutánskeho Villachu a&nbsp;neskôr až do Uhorska. Božena so štyrmi deťmi zostala v&nbsp;Prahe vo veľkej biede odkázaná na pomoc priateľov. „Ťažko povzniesť ducha, keď starosť o&nbsp;chlieb každodenný je ťarchou,“ povzdychla si.

Starosti chodila zaháňať do intelektuálnej spoločnosti. Bola krásna, obdivovaná, o&nbsp;ctiteľov nemala núdzu. Nečudo, že bola vďačnou témou pražských klebetníc. „Neviem, v&nbsp;čom spočívalo jej hlavné kúzlo, či vo skvelých farbách, alebo vo výraze na tvári,“ spomínala spisovateľka Karolina Světlá. „Ale isté je, že bola úchvatná.“

Dvorenie jej lichotilo. „Neodháňaj nikdy lásku od seba, je jej tak málo na svete,“ mienila. Ako intímni priatelia sa spomínajú viacerí muži, no nikdy nešlo o&nbsp;dlhšie trvajúci vzťah. Básnik a&nbsp;historik Václav Boleslav Nebeský sa zľakol vášne mladej ženy a&nbsp;utiekol do Viedne študovať medicínu. Prostredníctvom neho sa zoznámila s&nbsp;mnohými osobnosťami ako František Palacký, Josef Jungmann alebo Karel Havlíček Borovský. V&nbsp;Nymburku sa manželia Němcovci stali členmi utopického Českomoravského bratstva. V&nbsp;ňom ju upútal budúci lekár a&nbsp;prírodovedec, ale i&nbsp;revolucionár a&nbsp;politik Jan Helcelet. Lekárom bol aj tretí amant Vilém Dušan Lambl. Táto avantúra mala tiež rýchly koniec, keď manžel objavil jej milostný list. Zrejme posledným milencom bol študent Hanuš Jurenka mladší o&nbsp;jedenásť rokov, ktorý jej bol útechou po smrti 15-ročného syna Hynka. Tentoraz zasiahli Hanušovi rodičia a&nbsp;poslali syna študovať do Poľska.

Josef Němec sa vrátil do Prahy obvinený zo sprenevery. Navyše v&nbsp;jeho byte našli buričské tlačoviny a&nbsp;dve pištole. To prilialo olej do ohňa nevydareného manželstva. Vrcholom boli každodenné hádky, ba i&nbsp;bitky, ktoré riešila polícia. Údajne už rok po sobáši Božena uvažovala nad rozvodom, ale keď zistila, že je tehotná, túto myšlienku zahnala. Tentoraz, v&nbsp;roku 1861, žiadosť o&nbsp;rozvod podal manžel. Koncom roka odišla od rodiny do Litomyšla, kde žila bez priateľov, bez prostriedkov, o&nbsp;hlade, v&nbsp;horúčkach a&nbsp;bolestiach z&nbsp;postupujúcej rakoviny, ku ktorej sa pridala tuberkulóza. Manžel prišiel po ňu a&nbsp;odviezol ju do Prahy, kde však ráno 21. januára 1862 dotĺklo jej srdce. Pochovali ju medzi najvýznamnejšími Čechmi na Vyšehradskom cintoríne. Na poslednej ceste ju vyprevádzali tri tisícky priateľov a&nbsp;ctiteľov jej diela. Vďační vlastenci vyzbierali na pomník s&nbsp;bronzovým reliéfom 567 zlatých. Je to suma, ktorá by bola stačila na živobytie pre ňu a&nbsp;jej deti na niekoľko rokov. Napriek tomu, že nakladatelia ochotne tlačili Němcovej prózy, zisk z&nbsp;nich mali predovšetkým oni, pričom ju nechali živoriť. V&nbsp;tejto súvislosti sa spomína Antonín Augusta, ktorý sa pokúsil o&nbsp;súborné vydanie Němcovej diela s&nbsp;evidentnou snahou dobre na ňom zarobiť. Zasiahol Josef Němec a&nbsp;neseriózny nakladateľ radšej emigroval do USA, kde zomrel ako 34-ročný. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Spočiatku písala po nemecky, ale skoro prešla na češtinu. Dve jej rozprávky vložil do zbierky Kytice Karel Jaromír Erben. Rýchlo sa vypracovala na autorku prozaických diel s&nbsp;výraznými postavami ako Divá Bára alebo Rozárka. A&nbsp;napokon Babička, ktorú napísala po smrti milovaného syna. „Neviem, či som niekedy neskôr alebo niekedy predtým zažil pri knihe také hlboké pohnutie, taký čistý, blaživý dojem,“ vyjadril sa na adresu Babičky Alois Jirásek. Vyšla celkom asi 300-krát vo vyše dvadsiatich jazykoch. Čitateľsky obľúbenými sa stali i&nbsp;národopisné obrázky Boženy Němcovej. Mnohé z&nbsp;rozprávok sa dočkali filmového alebo televízneho spracovania, pre tvorcov sa však stala zaujímavým námetom aj samotná spisovateľka. Do jej duševného rozpoloženia sa dokázali vžiť české herečky Dana Medřická (televízny film z&nbsp;roku 1961), Jiřina Švorcová (Horúce srdce z&nbsp;roku 1962) alebo Jana Hlaváčová (film Veronika z&nbsp;roku 1985) a&nbsp;v&nbsp;muzikálovom spracovaní Lucie Bílá. Vo filme Babička v&nbsp;roku 1971 stvárnila Barunku vtedy 18-ročná Libuše Šafránková.

Josefa Němca poslali slúžiť do Miškovca. Manželka ho tam navštívila v&nbsp;roku 1851 a&nbsp;so Slovákmi sa stretla len na trhoch či počas sezónnych prác. Iné to bolo v&nbsp;Balážskych Ďarmotách, kam Němca preložili. V&nbsp;roku 1852 ho sprevádzala na služobnej ceste na Pohronie. Hoci sa v&nbsp;kúpeľoch Sliač zdržala iba štyri dni, pocítila úľavu. Krajinou i&nbsp;ľuďmi bola nadšená. „Ach, priateľu, viete, čo by bola moja túžba? Len jeden rok, ba pol leta môcť cestovať po tých slovenských dedinách, nie v&nbsp;mestách, ale v&nbsp;tých horských zákutiach, v&nbsp;tých osamelých dedinách! Tam je pokladov, o&nbsp;ktorých sa Vám ani nesníva!“ písala profesorovi Aloisovi Vojtěchovi Šemberovi do Viedne.

O&nbsp;rok neskôr jej polícia nedovolila opustiť Ďarmoty. Tam sa jej zošit zapĺňal poznámkami, ktoré poukladala do národopisného obrázka Uhorské mesto Ďarmoty. Citlivo v&nbsp;ňom vykreslila život ľudu v&nbsp;kraji, v&nbsp;ktorom sa prelína slovenské a&nbsp;maďarské etnikum, vybadala rozdiely v&nbsp;živote oboch národov i&nbsp;v&nbsp;ich povahe a&nbsp;učaroval jej aj život kočovných Cigánov, ktorí si rozložili tábor na okraji mestečka. V&nbsp;Ďarmotách sa stretla aj s&nbsp;búrlivákom, básnikom Jankom Kráľom, ktorý tam pôsobil ako stoličný úradník.

V&nbsp;lete 1855 dostala pas, bez ktorého by nemohla navštíviť kraje vtedajšieho Horného Uhorska, kde oči policajných špehov sledovali každý jej krok. Cestu zdôvodnila liečením v&nbsp;kúpeľoch. „Lízinko milá, priala by som Vám podívať sa do tunajších krajín, sú to rozkošné kraje a&nbsp;ja z&nbsp;mojej izbičky vidím na hory zôkol-vôkol,“ napísala zo Sliača priateľke Eliške Lamblovej. „Len sa spýtajte brata, on tu bol a&nbsp;povie Vám, ako je tu krásne. Pri svite aj mraku zaklopená je dolina hustou hmlou, akoby sa veľké vlny rieky v&nbsp;nej prevaľovali, a&nbsp;nad hmlou vyvstávajú modré vrcholy hôr a&nbsp;do samých oblakov čnejú, vyššie, nižšie, špicaté i&nbsp;homoľovité.“ Veľkou oporou jej bol rímskokatolícky farár v&nbsp;Hájnikoch Štefan Záhorský. Denne k&nbsp;nemu schádzala na obed. Zaviezol ju na Radvanský jarmok, ba navrhol, aby sa jej vtedy nezamestnaný muž stal správcom cirkevného majetku v&nbsp;Rybároch, čo Němec odmietol. Jeden deň využila na vychádzku do Zvolena. Z&nbsp;hájnickej fary išla popri Hrone do mesta, prehliadla si centrum a&nbsp;zámok a&nbsp;cez Borovú horu sa vrátila do kúpeľov. Po návrate do podkrovnej izbietky písala listy a&nbsp;poznámky. Kúpele a&nbsp;ich okolie zachytila v&nbsp;roku 1859 v&nbsp;článku Kraje a&nbsp;lesy vo Zvolensku.

Kúpeľný lekár ju presviedčal, aby sa zdržala dlhšie. Aj sama cítila, že by jej to prospelo, ale túžba spoznávať Slovensko a&nbsp;Slovákov bola silnejšia. Všímala si kroje i&nbsp;obyčaje, ktoré zachytila v&nbsp;Obrazoch zo života slovenského. Rada sa rozprávala s&nbsp;ľuďmi, zachytávala nárečové slová a&nbsp;ústnym podaním sa k&nbsp;nej dostali mnohé povesti a&nbsp;rozprávky. V&nbsp;Banskej Bystrici našla prístrešie v&nbsp;rodine mešťanostu Michala Rárusa. Navštívila i&nbsp;Júliusa Plošica, zanieteného národovca, farára v&nbsp;blízkych Selciach. Podnetné bolo stretnutie s&nbsp;Jánom Franciscim Rimavským. V&nbsp;Brezne pobudla u&nbsp;lekára a&nbsp;spisovateľa Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského, s&nbsp;ktorým navštívila čiernobalocké handle a&nbsp;Bacúch. „Voda je veľmi dobrá, studená ako ľad a&nbsp;taká silná, že keď človek pohárik vypije, akoby klinec strávil,“ zapísala si po ochutnávke medokýša z&nbsp;bacúšskeho prameňa, ktorý dnes nesie jej meno. Bohatý na dojmy bol jej pobyt na fare básnika Sama Chalupku v&nbsp;Hornej Lehote. Cez Tisovec sa vybrala do Revúcej, kde mala prevziať Francisciho zbierku slovenských rozprávok, no z&nbsp;doteraz nevyjasnených dôvodov jej ju Ľudovít Reuss nedal. Pravdepodobne z&nbsp;obavy, aby sa zbierka nedostala do rúk policajných špehov, čím by sa tento klenot ľudovej kultúry navždy stratil. Navštívila aj Sama Tomášika v&nbsp;Chyžnom, ktorého poznala ako autora hymnickej piesne Hej, Slováci.

Ľutovala, že sa nemohla stretnúť s&nbsp;básnikom Andrejom Sládkovičom, ktorý bol vtedy farárom v&nbsp;odľahlej Hrochoti. S&nbsp;ním, ale i&nbsp;s&nbsp;ďalšími národovcami však viedla čulú korešpondenciu. „Mne sa mnohí smejú zo slovakizmu,“ napísala profesorovi Šemberovi. „Nech sa smejú. Myslím si, že ma neodstrašia. Nie je to zištnosť ani predpojatosť, ale úprimná vzájomná láska. Ja som Slovákov poznala a&nbsp;viem, že sú hodní toho, aby sme si ich všímali. Tam je pokladov neoceniteľných. My potrebujeme jeden druhého, je dobre, aby sme sa poznávali, podporovali a&nbsp;pre vzájomný cieľ pracovali.“

So zlým pocitom z&nbsp;policajného dozoru 21. októbra 1855 opustila Banskú Bystricu. Poštovým vozom sa zviezla dolu Hronom do Nány, odkiaľ premávali vlaky do Viedne i&nbsp;Prahy. Verila, že sa na Slovensko vráti. Kríza v&nbsp;rodine, choroba a&nbsp;predčasný skon odniesli jej túžby do večnosti. Zozbierané materiály vystačili na desať zošitov slovenských rozprávok, ktoré vyšli o&nbsp;štvrťstoročie skôr ako Škultétyho a&nbsp;Dobšinského zbierky. Podľa požiadaviek vydavateľa ich napísala po česky, ale na radu prvého reformátora (spolu s&nbsp;Hodžom) štúrovskej slovenčiny Martina Hattalu dialógy a&nbsp;niektoré výrazy ponechala v&nbsp;slovenčine. Bola smutná, keď jej slovenskí priatelia túto realitu knižného trhu nepochopili. Do slovenského prostredia je zasadená aj Němcovej próza Chyža pod horami. „Ako som vyrástla, tak som vyrástla,“ napísala Samovi Chalupkovi, posielajúc mu Babičku. „Prozreteľnosť Božia sa o&nbsp;mňa postarala; dala mi srdce zdravé, v&nbsp;ktorom vrie láska k&nbsp;človečenstvu, kus fantázie, a&nbsp;potom ma prehnala školou všelijakého utrpenia. Tak som sa stala tou, ktorou som, a&nbsp;hoci by ma mnohokrát túžba po poznaní po vesmíre prehnala, predsa sa uspokojím s&nbsp;málom a&nbsp;tú malú časť vďačne podávam na oltár mojej vlasti. Kto dostal viac, nech viac pomôže!“ Text: Jozef Sliacky

Smutná nevesta: Božena Němcová nemala o nápadníkov núdzu, ale pravú lásku nespoznala

Výber pre vás

Smutná nevesta: Božena Němcová nemala o nápadníkov núdzu, ale pravú lásku nespoznala

Súvisiace články

Posledný let Otta Smika: Rodák z Tisovca likvidoval nacistické ciele ako na bežiacom páse

Záletný básnik Balaša: Zvolenského rodáka Maďari oslavujú, Slováci nepoznajú

Hrdinský vzdor: Fíni najprv zahanbili Červenú armádu, nakoniec prišli o časť územia

Výber pre vás