Simeon Polockij, učený mních a&nbsp;vychovávateľ cárskych detí, bol nadšený astronóm a&nbsp;astrológ. V&nbsp;roku 1671 spozoroval v&nbsp;susedstve Marsu jasnú hviezdu. Usúdil, že ide o&nbsp;znamenie radostnej udalosti v&nbsp;Kremli. Jeho proroctvo sa naplnilo 30. mája 7180 „od stvorenia sveta“, teda v&nbsp;roku 1672. Podľa nášho gregoriánskeho kalendára bol už 9. jún. Vtedy sa narodil Peter. Bol prvým potomkom, ktorého cár Alexej I. splodil so svojou druhou ženou Natáliou. Na rozdiel od starších bratov bol novorodenec silný, zdravý a&nbsp;čulý.

S&nbsp;prvou manželkou Máriou mal cár Alexej I. až trinásť detí, ale väčši­na z&nbsp;nich sa nedožila dospelosti. Jeho následník Fjodor zomrel ako 21-ročný. Na rad prišiel 15-ročný Ivan, ale aj on bol chorľavý, poloslepý a&nbsp;ani s&nbsp;jeho mysľou to nebolo v&nbsp;poriadku. Na nátlak bojarov a&nbsp;patriarchu Joakima vymenovali za cára aj 10-ročného Petra. Vlády sa ujala ich ambiciózna sestra Sofia. Podporovali ju takzvaní strelci – akísi ruskí mušketieri. V&nbsp;boji o&nbsp;moc zahynuli viacerí príbuzní a&nbsp;prívrženci cárovnej Natálie krutou smrťou – rozštvrtením či napichnutím na koly. Záhuba hrozila aj Petrovi.

Nemal ani sedemnásť rokov, keď sa oženil s&nbsp;20-ročnou Jevdokijou Lopuchinovou. Neprešiel rok a&nbsp;porodila mu syna Alexeja. Tým mladý cár preukázal dospelosť a&nbsp;schopnosť vládnuť. Chorý Ivan už do panovania nezasahoval. Zomrel ako 30-ročný. Sofia strácala postavenie. Spoliehala sa na strelcov, ale tí sa od nej odvrátili. Opäť nasledovalo kruté zúčtovanie – popravy, vyhnanstvá. Sofia skončila za múrmi Novodevičského kláštora.

Koncom marca 1697 sa z&nbsp;Moskvy vydala na dlhú cestu 250-členná delegácia. Cár v&nbsp;nej pútal pozornosť už svojou postavou, hoci sa snažil vystupovať inkognito ako Peter Michailov. Centrom jeho záujmu bolo Holandsko, ktoré v&nbsp;tom čase stálo na vrchole európskeho ekonomického rebríčka. Z&nbsp;20-tisíc európskych obchodných lodí sa až 16-tisíc plavilo pod holandskou vlajkou. Peter sa dal v&nbsp;doku v&nbsp;Zaardame najať ako tesár. Pracoval iba osem dní, keď ho spoznal lodník, ktorý žil predtým v&nbsp;Moskve. Amsterdamský magistrát mu umožnil zoznámiť sa so stavbou fregaty dlhej 30 metrov. Petra zaviedla zvedavosť do botanickej záhrady, dielní a&nbsp;mlynov, nemocníc, kostolov, ba i&nbsp;do nevestincov a&nbsp;blázincov. Dlhé hodiny sledoval prácu chirurgov. Nástrojmi, ktoré si od nich kúpil, naháňal hrôzu na cárskom dvore. Veľmi ochotne totiž pomáhal chorým, pričom jeho „chirurgické zákroky“ sa neraz skončili smrťou pacienta. Vyžíval sa najmä v&nbsp;trhaní zubov. V&nbsp;múzeu v&nbsp;Petrohrade môžeme dodnes vidieť vrece s&nbsp;vytrhanými zubmi, ktoré si cár uchovával spolu s&nbsp;inými kuriozitami.

S&nbsp;13-člennou skupinou sa preplavil do Londýna. Po veľkom požiari v&nbsp;roku 1666 sa z&nbsp;britskej metropoly stalo najmodernejšie veľkomesto vtedajšej Európy. Pohostinná vláda usporiadala na jeho počesť cvičný boj kráľovského loďstva. Cár daroval Viliamovi III. veľký rubín, na oplátku dostal jachtu s&nbsp;dvadsiatimi delami. Cár mal príležitosť nazrieť i&nbsp;na zasadnutie parlamentu. Presvedčil sa, že slová Viliama III., ktorý prípadné užšie anglo-ruské spojenectvo podmieňoval súhlasom poslancov, neboli iba výhovorkou. Videl, že kráľ je skôr oficiálnym reprezentantom ako absolutistickým vládcom. Najsmutnejší po odchode Rusov bol právnik a&nbsp;spisovateľ John Evelyn. Bývali v&nbsp;jeho dome a&nbsp;dokonale ho spustošili. Prestrieľané stropy, stovky rozbitých okien, vytrhané dvere, zničené obrazy, vypálené podlahy, na ktorých kládli oheň z&nbsp;dreva stromov vyrúbaných v&nbsp;okrasnej záhrade...

Koncom apríla 1698 sa cárska družina vydala na spiatočnú cestu. V&nbsp;Drážďanoch ju hostilo knieža Fürstenberg, večernou Prahou iba prešla a&nbsp;krátky odpočinok si dopriala až v&nbsp;karlínskej krčme U&nbsp;posledního peníze. V&nbsp;meste Stockerau, 28 kilometrov pred Viedňou, ho prijal cisár Leopold I. Vo Viedni zastihol cára rýchly posol s&nbsp;oznamom, že povstali obávaní strelci a&nbsp;tiahnu na Moskvu. Preto namiesto do Benátok cválal domov. Na tri dni sa zastavil v&nbsp;Bratislave, čo od roku 2014 pripomína pamätná tabuľa na budove Slovenského národného múzea. Do Moskvy dorazil večer 25. augusta 1698. Nešiel do Kremľa, ale do Preobraženského. Tam sa dozvedel, že rebélia bola potlačená. Mala krvavú dohru. Stovky strelcov skončili na šibenici, boli ukrižovaní alebo prišli o&nbsp;hlavu. Popravnú sekeru vzal do ruky aj sám cár.

„Šťastnejší“ prišli iba o&nbsp;nos alebo o&nbsp;uši a&nbsp;ich novým domovom sa stala Sibír. Cár ušetril starcov a&nbsp;mužov do dvadsať rokov, z&nbsp;ktorých chcel vychovať elitných vojakov, ako aj tých, ktorí pri mučení zošaleli. K&nbsp;nim možno zaradiť i&nbsp;Sofiu. Manželku Jevdokiju uväznil v&nbsp;suzdaľskom kláštore. Výchovu syna Alexeja zveril bývalému predavačovi pirohov, grobianovi bez vzdelania, ktorý cároviča naučil akurát tak piť vodku. Chľastu a&nbsp;ľahkým ženám dal Alexej prednosť aj v&nbsp;Drážďanoch, kam ho cár poslal študovať.

V&nbsp;máji 1703 cár rozhodol o&nbsp;vybudovaní mesta na Neve. Rýchlo rástli obytné domy aj paláce, manufaktúry, doky, lodenice. Počet obetí, ktoré zahynuli počas tejto výstavby, sa odhaduje na 30-&nbsp; až 40-tisíc. Nečudo, že novú metropolu, ktorou sa stal Petrohrad v&nbsp;roku 1712, nazývali Mestom postaveným na kostiach. Cár tvrdo presadzoval reformy. Medzi prvé patril príkaz strihania brady. Tradícia však hovorila, že chlapa bez brady ani nepochovajú ako kresťana, ale hodia ho do jamy ako psa. Podvolili sa, ale odstrihnutú ozdobu si odložili, aby im ju dali do truhly. Cár zriadil funkciu takzvaných pribyľščikov (pribyľ = zisk). Ich úlohou bolo vymýšľať, ako získať peniaze do deravej kasy. Tak sa zrodila daň za orechy, uhorky, ba aj za pitnú vodu. Kuriózna bola daň z&nbsp;očí, na ktorú sa sťažovali Baškirci, keďže za čierne oči bola daň šesť kopejok, zatiaľ čo za sivé iba štyri. Raz dostal list, ktorého pisateľ navrhol, aby všetky sťažnosti a&nbsp;žiadosti museli byť podané na označenom papieri, ktorý sa dal získať iba za poplatok. Ukázalo sa, že tento nápad sa zrodil v&nbsp;hlave nevoľníka Alexeja Kurbatova. Cár ho odmenil domom, dedinami a&nbsp;prijal ho do svojich služieb.

Hoci mnohí videli v&nbsp;Petrovi Antikrista, do práchnivejúceho Ruska vniesol čerstvý vzduch. Nehodlal sa však vzdať absolutistickej vlády. Na jej udržanie mu slúžila tajná polícia. Nenávidel korupciu, ale nepodarilo sa mu ju vykoreniť. V&nbsp;roku 1700 zasiahol do cirkvi, keď zabránil zvoleniu patriarchu a&nbsp;zriadil Svätú vládnu synodu. Rozvoj železiarstva a&nbsp;iných priemyselných odvetví a&nbsp;menová reforma so zavedením strieborného rubľa viedli k&nbsp;tomu, že na konci vlády Petra I. ruský vývoz dvojnásobne prevyšoval dovoz. Podľa jeho príkazu sa rok 7209 stal rokom 1700, ale v&nbsp;juliánskej podobe. Cyriliku nahradil azbukou. V&nbsp;roku 1724 založil v&nbsp;Petrohrade univerzitu a&nbsp;akadémiu vied. V&nbsp;roku 1720 schválil expedíciu Vitusa Beringa. Jej výsledkom bolo objavenie prielivu medzi Áziou a&nbsp;Amerikou.

Švédsky kráľ Karol XI. daroval Rusku takmer 700 diel ako pomoc vo vojne s&nbsp;Turkami. Aj po nástupe jeho 15-ročného syna Karola XII. sa hovorilo o&nbsp;„večnom mieri“. V&nbsp;skutočnosti sa obe veľmoci pripravovali na vojnu. Začala sa bitkou pri Narve 18. &nbsp;novembra 1700. V&nbsp;snehovej fujavici slávili úspech muži v&nbsp;modro-žltých kabátoch. Nasledujúci rok vpadla do Livónska ovládaného Švédmi (dnešné Estónsko a&nbsp;Lotyšsko) 60-tisícová armáda poľného maršala Petra Šeremeteva. Podľa cárovho rozkazu plienili krajinu a&nbsp;zabíjali ranených i&nbsp;zajatcov s&nbsp;výnimkou dôstojníkov, za ktorých očakávali výkupné. Po víťazstve nad Poliakmi sa mladý švédsky kráľ rozhodol vpadnúť do Ruska. Pridal sa k&nbsp;nemu vodca záporožských kozákov Ivan Mazepa. Cárske vojská ustupovali, zanechávajúc za sebou spálenú zem, a&nbsp;prinútili Švédov prežiť v&nbsp;poľnom tábore krutú zimu. Napriek porážke v&nbsp;bitke pri Lesnej, v&nbsp;ktorej Rusi zničili švédske zásobovacie kolóny, sa neskúsený Karol &nbsp;XII. rozhodol pre obliehanie Poltavy. K&nbsp;rozhodujúcej bitke došlo 27. júna 1709. Rusi po nej zahnali votrelcov k&nbsp;Dnepru, kde sa vzdali. Zranenému švédskemu kráľovi s&nbsp;časťou zdecimovanej armády sa podarilo ujsť do moldavskej pevnosti Bendery, ktorá bola v&nbsp;rukách Turkov. V&nbsp;náhlivosti stratil dva milióny dukátov – korisť zo saskej vojny.

Vojna sa skončila až 10. septembra 1721 podpisom mierovej zmluvy vo fínskom meste Uusikaupunki. Karol XII. sa jej nedožil. Zomrel ako 36-ročný. Zmluvou získalo Rusko Livónsko a&nbsp;ďalšie švédske pobaltské dŕžavy. Povzbudený cár sa pokúsil vytlačiť Turkov zo severných brehov Čierneho mora, ale prišiel aj o&nbsp;tie územia, ktoré pred rokmi získal, vrátane pevnosti Azov.

V&nbsp;roku 1711 sa Peter druhý raz oženil. Jeho manželkou sa stala Marta Skavronská, ktorá prijala meno Katarína. Jej pôvod je opradený rúškom tajomstva. Vychoval ju pastor Ernst­Glück. Ako 17-ročná sa vydala za švédskeho dragúna, ktorý zrejme zahynul vo vojne. Pri obsadení Marienburgu zaujala poľného maršala Šeremeteva. Odviedol si ju ako milenku. Cez knieža Menšikova sa dostala k&nbsp;cárovi. V&nbsp;roku 1711 prinútil k&nbsp;sobášu aj 21-ročného syna so Šarlotou Kristínou Brunšvicko-Wolfenbüttelskou. Žiadna láska medzi nimi nepanovala. Vzťah vyvrcholil, keď si cárovič priviedol milenku Afrosiniju, s&nbsp;ktorou ho spájala najmä láska k&nbsp;alkoholu. Šarlota krátko po druhom pôrode zomrela. Tri týždne nato porodila syna aj Katarína. Pred otcovým hnevom sa Alexej skrýval v&nbsp;pevnosti svätého Eliáša v&nbsp;Neapole. Tam ho našli cárovi poslovia a&nbsp;odovzdali mu otcov list. Uveril jeho obsahu a&nbsp;vrátil sa do Ruska. Stretli sa v&nbsp;Kremli 14. februára 1718. Naivný Alexej sa vzdal nároku na trón a&nbsp;otcovi prezradil mená všetkých, ktorí mu pomohli pri úteku. Syna dal zavrieť do Petropavlovskej pevnosti, kde na jeho mučenie sám dohliadal. Piateho júla 1718 ho uznali vinným z&nbsp;chystania vzbury. Dva dni nato, skôr, ako sa mohol dostať do rúk kata, Alexej zomrel. Údajne na infarkt, ale zrejme ho na Petrov príkaz zadusili vankúšom.

Peter splodil s&nbsp;Katarínou až tucet detí, ale väčšina z&nbsp;nich zomrela pri pôrode alebo krátko po ňom. Dospelosti sa dožili len dcéry Alžbeta (cárovná v&nbsp;rokoch 1741 až 1762) a&nbsp;Anna, ktorá síce zomrela ako 20-ročná, ale stihla porodiť budúceho cára Petra III. V&nbsp;polovici januára 1725 dostal cár Peter záchvat. Umieral deväť dní v&nbsp;krutých bolestiach a&nbsp;pri plnom vedomí. Napriek tomu neveril, že sú to jeho posledné dni. Veď mal iba 52 rokov. Váhal s&nbsp;testamentom. Následníka doň už nestihol dopísať. Zomrel 28. januára (8. februára) 1725. Oficiálne na zápal pľúc. Novodobí lekári usudzujú, že príčinou cárovho úmrtia bol „nezhubný nádor prostaty vedúci k&nbsp;zastaveniu moču a&nbsp;zlyhaniu obličiek, k&nbsp;čomu mohlo dôjsť aj v&nbsp;dôsledku zápalu močovodu“. Na trón zasadla vdova Katarína I. Jej meno je zvečnené v&nbsp;názve mesta Jekaterinburg, ktoré Peter I. pozdvihol na významné centrum železiarstva. Text: Jozef Sliacky

Krutý obor: Cár Peter I. Veľký reformami pozdvihol zaostalé Rusko, no jeho vláda bola plná krvi

Výber pre vás

Krutý obor: Cár Peter I. Veľký reformami pozdvihol zaostalé Rusko, no jeho vláda bola plná krvi

Súvisiace články

O život sa nebála, ani keď sa strieľalo: Odvážna Slovenka je riaditeľkou nemocnice v Damasku

Niečo tu nepasuje: V zahraničí zbierajú prestížne ceny, u nás ich radia medzi najhoršie školy

Smutná nevesta: Božena Němcová nemala o nápadníkov núdzu, ale pravú lásku nespoznala

Valentínske blues: Všade navôkol samá láska a vás sa chytá ťažká depresia? Nie ste v tom sami

Bojuje o prežitie: Obľúbená Čiernohronská železnica má problémy. Zachraňuje ju partia nadšencov

Výber pre vás