V štvrtý januárový večer roku 1945 sa do Rejdovej vkrádala skupinka premrznutých a&nbsp;vyhladnutých ľudí. Dedinčania ich priateľsky prijali, nachovali, konečne mohli prespať v&nbsp;teple. Boli v&nbsp;relatívnom bezpečí. Nemci a&nbsp;gardisti sa Rejdovej vyhýbali údajne pre šíriaci sa týfus. Od východu dolietali ozveny výbuchov mín a&nbsp;granátov, štekot guľometov a&nbsp;samopalov. Front bol blízko, ale Rejdovčania neznámych partizánov presvedčili, aby sa ukryli v&nbsp;starých banských štôlňach. Pred ich vchodom sa 23. januára 1945&nbsp;ozvala ruština. Anabáza v&nbsp;zime a&nbsp;snehu bola na konci.

Dušou skupinky, v&nbsp;ktorej boli dvaja britskí a&nbsp;dvaja americkí agenti, bola Mária Gulovičová. Narodila sa 19. októbra 1921&nbsp;ako dcéra gréckokatolíckeho farára a&nbsp;učiteľky. Poslali ju do kláštora. Nedokázala si zvyknúť na jeho prísnosť. Išla k&nbsp;tete do Viedne, kde sa vyučila za krajčírku. Život vo veľkomeste sa jej zapáčil a&nbsp;keď sa vrátila do rodnej dediny, odmietla návrh rodičov, aby sa vydala za mladého farára. Otec nakoniec privolil, aby išla študovať na gréckokatolícky učiteľský inštitút v&nbsp;Prešove. Hoci aj tam panovali prísne mravy, Mária vydržala, zdokonalila sa v&nbsp;nemčine a&nbsp;ruštine a&nbsp;tešila sa najmä na hodiny dejepisu a&nbsp;literatúry. Štúdium ukončila v&nbsp;čase, keď sa rozpadla Československá republika a&nbsp;vznikol oklieštený, naoko samostatný slovenský štát. Z&nbsp;nového režimu bola deprimovaná. Prekážala jej totalitná fašistická ideológia i&nbsp;rozpínavosť spišských Nemcov. Prijala miesto učiteľky v&nbsp;Jarabine. Udali ju, že odmietla hajlovať, a&nbsp;jej kolegu za rovnakú „vinu“ poslali „na prevýchovu“ do pracovného tábora.

V&nbsp;máji 1943 si našla pokojnejšie miesto pod Poľanou, v&nbsp;Hriňovej. Učila asi 40 detí vo veku od deväť do dvanásť rokov. Na jar nasledujúceho roka jej nečakane zaklopala na dvere sestra Marta s&nbsp;rodinným priateľom Júliusom Gold­bergerom. Nebola to obyčajná návšteva. Goldberger bol Žid, ktorému ako majiteľovi píly dali zatiaľ gardisti pokoj, ale oprávnene sa obával o&nbsp;život svoj a&nbsp;hlavne svojej sestry a&nbsp;jej päťročného syna. Požiadal Máriu, aby ich aspoň na nejaký čas ukryla. Urobila tak, hoci si uvedomovala, aké nebezpečenstvo jej hrozí.

Ubehlo neveľa dní a&nbsp;objavil sa udavač. Našťastie, v&nbsp;úlohe vyšetrovateľa prišiel do Hriňovej slovenský kapitán Milan Polák, ktorý bol zapojený do protifašistického odboja. Našiel pre prenasledovaných novú skrýšu v&nbsp;Banskej Bystrici, kam sa presťahovala aj Mária. Oficiálne sa živila ako krajčírka, ale kapitán Polák mal s&nbsp;ňou iné plány. Všimol si, že šarmantná a&nbsp;jazykovo zdatná deva môže pomôcť ako kuriérka. Poslal ju do Bratislavy, odkiaľ mala do Banskej Bystrice dopraviť kufor. Netušila, čo v&nbsp;ňom je. Do vlaku nastúpila štátna polícia s&nbsp;jasným cieľom prehliadnuť batožinu cestujúcich. „Bola tam skupina dôstojníkov wehrmachtu, ktorá obsadila kupé a&nbsp;flirtovala so mnou, čo som opätovala,“ spomínala s&nbsp;odstupom času. „Hovorili: Slečna, chcete sedieť s&nbsp;nami? Urobili mi miesto a&nbsp;jeden dôstojník mi pomohol niesť kufor. Policajti pri prehliadke iba zasalutovali a&nbsp;odišli.“ Nemecký dôstojník jej dokonca pomohol s&nbsp;kufrom i&nbsp;na banskobystrickej stanici. Až potom sa dozvedela, že v&nbsp;ňom bola vysielačka. Napriek tomu, že jej bola na stope štátna polícia, odvážila sa na „výlet“ do hôr ako spojka organizátorov povstania s&nbsp;partizánskymi veliteľmi Veličkom a&nbsp;Jegorovom. Po vypuknutí SNP ju poverili tlmočením ruskej misii pri veliteľstve povstaleckej armády. Prekladala správy, ktoré potom v&nbsp;zašifrovanej podobe posielali na Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia do Kyjeva.

Na letisko Tri duby priletela americká misia. Jej úlohou bolo zachrániť letcov, ktorí boli zostrelení nad Slovenskom, a&nbsp;hľadať možnosti leteckej podpory povstaleckej armáde. Išlo o&nbsp;agentov OSS (Office of Strategic Services, predchodca dnešnej CIA). Velil jej poručík James Holt Green. Väčšina z&nbsp;nich mala skúsenosti s&nbsp;bojom po boku juhoslovanských partizánov proti nemeckým okupantom. Niektorí mali rodové korene na Slovensku alebo v&nbsp;Maďarsku. Pred obsadením Banskej Bystrice Nemcami boli nútení ustúpiť do neznámych slovenských hôr, do ktorých sa po daždivej jeseni vkrádala krutá zima. V&nbsp;tejto ťažkej situácii sa im stala veľkou oporou práve Mária Gulovičová.

Osudy amerických a&nbsp;britských agentov v&nbsp;SNP vari najpodrobnejšie zachytil Jim Downs v&nbsp;knihe Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, ktorá vyšla v&nbsp;roku 2004 aj v&nbsp;slovenskom preklade. Zhromaždil správy z&nbsp;archívov i&nbsp;z&nbsp;výpovedí tých, ktorí vojnové besnenie prežili. Čerpal hlavne z&nbsp;rozhovorov s&nbsp;Máriou Gulovičovou a&nbsp;z&nbsp;jej správ pre OSS. S&nbsp;Američanmi sa stretla v&nbsp;Jegorovovom partizánskom tábore. Prijala ich ponuku, aby im pomohla ako tlmočníčka, ale aj znalkyňa slovenských hôr a&nbsp;ich obyvateľov, bez ktorých podpory – hlavne čo sa týka potravín – by v&nbsp;zasnežených horách nemali šancu prežiť. „Máriu každý miloval. Bola to neskutočne statočná mladá žena, ktorá sa vždy postarala o&nbsp;potraviny,“ spomínal po rokoch agent Bill McGregor. Nie všetci mali dostatok fyzických a&nbsp;psychických síl, aby zvládli pochod v&nbsp;daždi, snehu, mraze a&nbsp;o&nbsp;hlade. Niektorí nevydržali a&nbsp;pri zostupe do podhorských dedín padli do rúk vojakov 218. jednotky abwehru, známej pod názvom Edelweiss, ktorej velil zanietený nacista, rakúsky šľachtic, major Erwin Thun von Hohenstein. „V&nbsp;živote na ten deň nezabudnem,“ spomínala Mária Gulovičová na 11. november 1944, keď sa skupina spolu s&nbsp;partizánmi brodila snehom cez nízkotatranský hrebeň. „Vietor fúkal tak silno, že prevracal ľudí. Naše obočie a&nbsp;vlasy sa premenili na cencúle. Naše šatstvo a&nbsp;obuv boli zmrznuté a&nbsp;tvrdé ako kameň. Nemala som rukavice a&nbsp;cítila som, že mi ruky mrznú. Nič sa s&nbsp;tým nedalo robiť. Popoludní sme boli všetci na smrť unavení, ale neodvážili sme si sadnúť ani na chvíľu. Neskôr sme videli partizánov, ktorí neodolali – a&nbsp;zmrzli na kosť. Po čase sme ich zrátali a&nbsp;bolo ich 83.“ Premrznutí sa prebrodili snehom do tábora československej paradesantnej brigády, ktorej velil plukovník Vladimír Přikryl. Mimochodom, v&nbsp;roku 1949 ho komunisti poslali na štyri roky do väzenia a&nbsp;ďalšie roky sa mohol živiť iba ako robotník. Pridelil im jednu chatku, v&nbsp;ktorej si mohli liečiť rany a&nbsp;omrzliny. Dňa 28. novembra jednotka Edelweiss prepadla tábor. Gulovičová aj po rokoch spomínala so slzami v&nbsp;očiach na hrôzu, keď esesáci hádzali bezmocných ranených partizánov do horiacich domov. Zahynuli aj dve zdravotné sestry, ktoré vyčerpanej skupine pomohli postaviť sa na nohy. Pred nimi bol ďalší pochod v&nbsp;snehu a&nbsp;krutom mraze a&nbsp;noci pod holým nebom. V&nbsp;Mýte pod Ďumbierom prišli o&nbsp;dvoch kamarátov, ktorí zišli do dediny po potraviny. Jedným z&nbsp;nich bol Tibor Keszthelyi, Američan s&nbsp;maďarskými rodovými koreňmi, na ktorého Mária spomínala ako na blízkeho človeka. Pre nemecké hliadky sa im len občas podarilo ísť po ceste. Dediny obchádzali veľkým oblúkom v&nbsp;hlbokom snehu, ktorý sa im stal i&nbsp;lôžkom bez toho, aby sa mohli zohriať, keďže oheň by ich prezradil. Skupina sa na pokraji kolapsu priam doplazila 14. decembra na chatu na Homôľke nad Polomkou.

Chata na Homôľke sa stala záchrannou stanicou pre vyčerpaných mužov i&nbsp;dve obetavé ženy. Okrem Márie bola totiž v&nbsp;skupine Margita Kocková, ktorá sa narodila v&nbsp;USA slovenským vysťahovalcom a&nbsp;slúžila v&nbsp;britskej rozviedke. Do Polomky schádzali po potraviny, ale aj dobíjať batériu, aby sa mohli spojiť vysielačkou so základňou v&nbsp;Bari. Do dediny chodil najmä radista Joe Horvát. Bol synom rodiny, ktorá sa vysťahovala do USA práve z&nbsp;Polomky, a&nbsp;v&nbsp;dedine mal sesternicu Annu i&nbsp;viacerých kamarátov, bývalých spolužiakov. Všetci dúfali v&nbsp;leteckú pomoc. Neprišla. Polomčania márne varovali agentov. Dedina sa zapĺňala nemeckými a&nbsp;maďarskými vojakmi, ktorí ustupovali pod náporom sovietskych a&nbsp;rumunských vojsk. Častejšie boli i&nbsp;nemecké hliadky. Thun von Hohenstein nezaháľal. Chcel dostať amerických a&nbsp;britských agentov živých. V&nbsp;jeho jednotke boli nielen Nemci, ale i&nbsp;ukrajinskí a&nbsp;ruskí dezertéri a&nbsp;vyše 200 Slovákov pod velením neslávne známeho kapitána Ladislava Nižňanského, ktorý sa zúčastnil prepadu dedín Ostrý Grúň a&nbsp;Kľak v&nbsp;januári 1945.

Prichádzali Vianoce. Aj v&nbsp;chate na Homôľke zavládla slávnostná atmosféra. Nechýbal stromček ozdobený papierovými hviezdičkami a&nbsp;kúskami sviečky. Popíjala sa slivovica, spievalo sa i&nbsp;tancovalo. Ako to v&nbsp;takýchto prípadoch neraz býva, aj tentoraz sa dostali k&nbsp;slovu udavači a&nbsp;zradcovia. Thun von Hohenstein sa potešil, keď mu ukrajinský dezertér priniesol do Brezna správu, že videl dym nad Homôľkou. Podľa niektorých zdrojov anglo-amerických agentov udal gestapu obuvník z&nbsp;Polomky, ktorého – hoci bol rodom Nemec – vnímal Horvát ako priateľa z&nbsp;detstva. Spomína sa aj Bandi Gönder, partizán, ktorý sa po hádke – vraj kvôli žene – vytratil z&nbsp;chaty pod Veľkým bokom a&nbsp;pridal sa k&nbsp;jednotke Edelweiss. Údajne to bol on, kto v&nbsp;druhý sviatok vianočný viedol po boku Thuna von Hohensteina trestnú výpravu na hrebeň Nízkych Tatier. V&nbsp;nej boli i&nbsp;Polomčania, ktorí pod hrozbou trestu smrti museli niesť zbrane a&nbsp;muníciu. Jednotka bola oblečená v&nbsp;slovenských uniformách, aby oklamala prenasledovaných. Našli ich nepripravených. Zrejme sa chystali na ďalší pochod. Umývali sa, holili. Nemali šancu na odpor. Ako zajatci zahynuli v&nbsp;Kremničke alebo po mučení v&nbsp;koncentračnom tábore Mauthausen. Za túto akciu pochválil Thuna von Hohensteina samotný Himmler. Neušiel však zaslúženému trestu. 9. mája 1945 sa dostal do rúk sovietskych vojakov a&nbsp;12. februára 1946 ho popravili guľkou do tyla v&nbsp;maďarskom meste Šopron.

Ďalším cieľom trestnej výpravy Edelweissu bola chata v&nbsp;sedle pod Veľkým bokom. Boli v&nbsp;nej väčšinou ranení partizáni, ktorí nemali šancu postaviť sa na odpor alebo zutekať. V&nbsp;chate bola i&nbsp;Mária a&nbsp;dvaja Američania a&nbsp;Briti. Mali šťastie v&nbsp;nešťastí, zastavili sa v&nbsp;nej počas cesty po potraviny do Malužinej. Podarilo sa im uniknúť dažďu guliek. Silvester prežili v&nbsp;snehu a&nbsp;mraze pod holým nebom. Z&nbsp;horehronských dedín k&nbsp;nim prilietal spev a&nbsp;streľba, ktorou Nemci vítali nový rok 1945. Potrebovali sa dostať cez Hron. Podarilo sa im to až na druhý pokus, pričom sa nevyhli nedobrovoľnému a&nbsp;nebezpečnému kúpeľu v&nbsp;studenej vode. Slobody sa dočkali 23. januára 1945. Konečne sa mohli poriadne umyť, vyprať si oblečenie a&nbsp;vyliečiť rany. Ale museli aj vypovedať pred vyšetrovateľmi sovietskej rozviedky NKVD. Trvalo mesiac, kým sa dostali do Bukurešti, odkiaľ ich letecky dopravili do Talianska na americkú zá­kladňu v&nbsp;meste Bari.

Máriu poslali ako tlmočníčku do oslobodenej Prahy, kde sa stretla s&nbsp;budúcim šéfom CIA Allenom Dullesom. Presvedčil ju, aby emigrovala. Dozvedela sa, že Nemci popravili jej sestru Martu, keď prepadli ich rodičovský dom. Neodchádzalo sa jej ľahko, ale ktovie, ako by posúdil jej hrdinstvo pofebruárový režim. Jej otca odsúdili komunisti na dva roky nútených prác. Jeho „vinou“ bolo, že odmietol prejsť na pravoslávnu vieru. Rodina musela opustiť faru. V&nbsp;roku 1946 si Mária Gulovičová prevzala vysoké americké vyznamenanie Bronzovú hviezdu. Príbuzných mohla navštíviť až po štvrťstoročí v&nbsp;roku 1970. Zúčastnila sa aj osláv 50. výročia SNP v&nbsp;roku 1994, keď zavítala i&nbsp;do Polomky a&nbsp;na Homôľku. Žila v&nbsp;Kalifornii pod poangličteným priezviskom Gulovich (po druhom manželovi Liu), kde sa živila ako realitná maklérka. Bola dvakrát vydatá a&nbsp;mala syna a&nbsp;dcéru. Podľahla rakovine 25. septembra 2009. Text: Jozef Sliacky

Statočná Mária: Odvážna mladá učiteľka sa zapísala do histórie SNP. Po vojne Slovensko opustila

Výber pre vás

Statočná Mária: Odvážna mladá učiteľka sa zapísala do histórie SNP. Po vojne Slovensko opustila

Súvisiace články

Trávnikár zo Slovana: Hrával po boku legendárnych futbalistov a hnevá ho, ako niektorí skončili

Kráľ filigránu: Vymyslel tajuplnú vázu, ktorá nadchla zlodejov. Našli ju v pražskom šperkárstve

Neskúsený Varnenčík: Vládnuť začal ako14-ročný, v dvadsiatich mu Turci napichli hlavu na kopiju

Vládkyňa kódov: Emily pomohla poraziť Nemcov, po sebe nezanechala žiadne stopy

Nemilosrdný kat: Necítim ľútosť, asi je to pomätenosť zmyslov, kajal sa muž, čo popravil kráľa

Výber pre vás