Felícia Boronkayová

Touto spomienkou spred dvadsiatich piatich rokov nás pobavil majiteľ pohrebnej služby Brigetio z&nbsp;Komárna, Alexander Földes. A&nbsp;určite nebol jediný. Bezzubí, potetovaní a&nbsp;opití, to boli prívlastky, ktoré, žiaľ, dlhé roky k&nbsp;hrobárom patrili. Navštívili sme ju, aby sme spoznali dvoch jej zamestnancov – kopáčov hrobov –, ktorí na stretnutí Slovenskej asociácie pohrebných a&nbsp;kremačných služieb v&nbsp;Lučenci získali ako debutanti tretie miesto a&nbsp;rozhodne nezapadajú do uvedenej „kasty“. Veľký zlom priniesol v&nbsp;tomto smere krízový rok 2008. „Nebola práca a&nbsp;u&nbsp;nás si začali podávať kľučku ľudia s&nbsp;maturitou a&nbsp;vysokoškolským diplomom, čím sme začali personálnu obmenu. Mohli sme si vyberať a&nbsp;viac dbať na to, aby naši kolegovia, či už oblečením, alebo správaním, posúvali aj povolanie hrobára vyššie,“ oceňuje dané obdobie majiteľ.

Podľa toho, čo vidíme, sa výrazne zmenili nielen hrobári. Pred pohrebnou službou stojí zasklený originálny pohrebný koč. Má 300 rokov, ale na posledné rozlúčky ho nepo­užívajú. „Je to len reklama,“ prehodí pán Földes, kým nám jeho manželka varí kávu. Sedíme totiž v&nbsp;kaviarni ich pohrebnej služby, kde usporadúvajú aj kary. Vľavo od nás je veľká vysvätená obradná miestnosť; z&nbsp;jednej strany technická, odkiaľ púšťajú pozostalým videá a&nbsp;piesne, je tam aj ornát pre kňaza či firemné sako pre človeka na civilné obrady. Nechýba stolík na dopísanie príhovoru. Z&nbsp;druhej strany kancelária majiteľa, obchod s&nbsp;truhlami a&nbsp;vencami a&nbsp;obrovské kryté miesto, ktoré slúži ako sklad a&nbsp;parkovisko pohrebných áut, chladiace boxy radšej vidieť nechceme. Nuž aj takto dnes vyzerajú niektoré pohrebné služby. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Najprv sa usilujeme zistiť, odkiaľ vôbec nápad súťažiť v&nbsp;kopaní hrobov, mnohí ho nazývajú „bizárom“, vôbec prišiel. A&nbsp;najmä prečo. „Na stretnutí pohrebných služieb a&nbsp;výstavách sa väčšinou zúčastňujú ľudia z&nbsp;fachu,“ zodpovie druhú polovicu otázky pán Földes. „Aby na ňu organizátori pritiahli aj laickú verejnosť, vymysleli sprievodné akcie, ako je prehliadka pohrebných vozov mestom či súťaž v&nbsp;kopaní hrobov,“ vysvetlí. „Aby ľudia videli, čo je to za ťažká práca, a&nbsp;nielen fyzicky. Nepozostáva iba z&nbsp;vykopania a&nbsp;zasypania hrobu, hrobári pracujú s&nbsp;telami zosnulých, čo je obrovský nápor na psychiku,“ na chvíľu sa odmlčí. „Napríklad pred dvomi týždňami sme boli po paniu, ktorú našli doma už mumifikovanú – lekári stanovili, že tam ležala tri mesiace,“ uvádza príklady. „Oni musia robiť s&nbsp;telami, ktoré rozmetá vlak na kúsky a, prehnane povedané, zbierajú ich lyžičkou kúsok po kúsku.“

Toto našťastie diváci na súťaži nevidia, tá je skôr o&nbsp;zábave a&nbsp;povzbudzovaní. Keď spoznáte pracovníkov pohrebných služieb lepšie, zistíte, že majú veľký zmysel pre humor. Kde však hľadať korene samotnej súťaže? „Ja si pamätám, je to tak dvanásť rokov,“ ujme sa slova pani Földesová, „niečo takéto sme videli v&nbsp;maďarskom Debrecíne. Viem, že to bol prvý ročník, pretože súťaž nakrúcala aj maďarská televízia.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Realita je trochu iná. Za touto atypickou súťažou stojí Slovák, predseda Slovenskej asociácie pohrebných a&nbsp;kremačných služieb, Ladislav Stríž. Pravidelné výstavy či veľ­trhy má veľa profesií, nečudo, že záujem o&nbsp;ne prejavili aj „pohrebáci“. „Problém bol v&nbsp;tom, že nás nik nechcel zobrať, všetci sa tomu bránili,“ spomína. Prišiel však rok 2012, keď ich prichýlilo výstavisko v&nbsp;Trenčíne. Potrebovali akciu spropagovať, pritiahnuť verejnosť i&nbsp;médiá. „A&nbsp;tak mi jedného krásneho rána napadlo, že urobíme súťaž vo výkope hrobov,“ hovorí Ladislav Stríž. K&nbsp;tomuto netradičnému nápadu ho priviedla nepríjemná skúsenosť. „Stretávali sme sa s&nbsp;ľuďmi, ktorí túto prácu dehonestovali. Hovorili, veď tí hrobári sú stále opití! Čo je to za robotu vykopať hrob? To vie každý. Priznám sa, že tieto poznámky ma svojím spôsobom vytočili, a&nbsp;tak som sa rozhodol, že im takto ukážeme, čo všetko to obnáša,“ potvrdí slová Alexandra Földesa. Na prvý ročník sa prihlásili dvojice hrobárov z&nbsp;krajín V4 – Poľska, Maďarska, Česka a&nbsp;Slovenska – a&nbsp;súťaž mala obrovský ohlas.

„Prišlo šestnásť televíznych štábov vrátane Al Džazíri, všetci nám chodili gratulovať a&nbsp;hrobári ďakovali za to, že ich podporujeme,“ živo opisuje vtedajšiu atmosféru Ladislav Stríž. Na druhý ročník, tiež do Trenčína, sa v&nbsp;roku 2014 prihlásilo až 49 dvojíc kopáčov, čím ďaleko presiahli územie Vyšehradskej štvorky. „Od nás túto súťaž prebrali Maďari a&nbsp;Poliaci,“ má právo byť hrdý na svoj nápad. Na trenčianskom výstavisku sa im pred jeho zrušením podarilo usporiadať ešte jednu súťaž v&nbsp;roku 2017. Po nej nastala pomerne dlhá pauza a&nbsp;nakoniec sa vlani akcia presunula do Lučenca. Pohrebné služby tam prichýlil a&nbsp;plánuje v&nbsp;tom pokračovať Michal Katreniak, majiteľ pohrebnej služby Archa, podpredseda a&nbsp;člen predstavenstva Slovenskej asociácie pohrebných a&nbsp;kremačných služieb. „Vlani sme v&nbsp;kopaní nesúťažili, toho roku sa nám podarili až dva rekordy so zápisom do slovenskej knihy rekordov. Vytvorili sme najdlhší sprievod pohrebných vozidiel – celkovo 25, z&nbsp;toho jeden koč bol z&nbsp;Českej republiky. A&nbsp;zaknihovali sme aj slovenský rekord v&nbsp;kopaní hrobu do hĺbky 86 centimetrov za hodinu,“ vymenúva. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Viac FOTO zo súťaže v kopaní hrobov v GALÉRII

Medzitým si k&nbsp;nám do kaviarne v&nbsp;Komárne prisadnú bronzoví kopáči Jozef a&nbsp;Ján Árpásovci v&nbsp;slušivých firemných overaloch. Bratia toho spočiatku veľa nenahovoria, a&nbsp;keď už, odpovedajú väčšinou jedným slovom a&nbsp;naraz, napríklad: Je pre hrobára ťažké nájsť si manželku? Nie. Ste ženatí? Nie. Nakoniec vysvitne, že starší Jozef je vdovec a&nbsp;v&nbsp;pohrebnej službe pracuje trinásť rokov. Mladší Ján šiesty rok, a&nbsp;keď sa stal hrobárom, manželku už mal. „Ja som tu kedysi robil, potom som chcel skúsiť niečo iné a&nbsp;nakoniec som sa vrátil,“ stručne zhrnie kus svojho života. Vo firme, ktorá má šesť kopáčov, pracujú spolu. Dôvod, prečo musia byť pri tejto práci dvaja, je jednoduchý. Bezpečnosť a&nbsp;efektivita. Jedného by mohlo počas výkopu zasypať a&nbsp;nemal by mu kto pomôcť. No a&nbsp;dvaja, najmä ak sú zohratí, zvládnu prácu rýchlejšie. Koľko hrobov za svoju kariéru bratia vykopali, nepočítajú, ale potrebné rozmery sypú z&nbsp;rukáva.&nbsp;„80&nbsp;krát 210 centimetrov, pri hrobe, kde pochovávajú jedného, hĺbka 160 centimetrov, ak sú v&nbsp;ňom viacerí, aj 220,“ dopĺňajú sa. Vyhĺbenie štandardného im trvá väčšinou hodinu a&nbsp;pol, niekedy viac, záleží od podložia.

„V&nbsp;Komárne máme prevažne pieskové, ale okolité obce ako Modrany či Búč majú tvrdú zem, tam to môže trvať aj tri hodiny,“ hovorí Jozef. Na súťaži mali za úlohu vykopať jamu s&nbsp;rozmermi 80 centimetrov krát 2 metre krát 80 centimetrov do hĺbky, následne ju zasypať a&nbsp;hrob upraviť s&nbsp;časovým limitom jednej hodiny. V&nbsp;ostatných rokoch sa dosť veľa hovorí aj o&nbsp;pomoci v&nbsp;podobe bagrov, dokonca elektrických. Árpásovci proti nim nič nemajú, ale väčšina cintorínov v&nbsp;Komárne je historická, hroby sú blízko seba a&nbsp;bager nemá šancu. Preto vezmú radšej do ruky krompáč a&nbsp;lopatu. „Rýľ a&nbsp;lopatu, krompáč nepoužívame,“ opravia ma. To je ich osvedčená technika. Na súťaži im stačila na tretie miesto, čo ich príjemne prekvapilo. „Tipovali sme, že budeme štvrtí,“ popravde povie Ján. Maďarskí kopáči sa totiž zatiaľ javia ako najzdatnejší. „Boli tam už štvrtýkrát, zrejme si vytvorili nejakú súťažnú techniku,“ vyhodnotia výkon víťazov. Ján a&nbsp;Jozef si to vyskúšali prvý raz, domov si odniesli sto eur, diplom a&nbsp;sošku s&nbsp;lopatkou.

„Na sledovanie konkurencie sme nemali čas, kopali sme,“ smejú sa odhodlaní skúsiť to o&nbsp;rok s&nbsp;lepším umiestnením. O&nbsp;rekord záujem nemali? „Mali, ale nedali sme to. Zaostali sme o&nbsp;šesť centimetrov,“ zhodnotia pragmaticky. Nemajú čo banovať, práve na­opak. K&nbsp;spomínanému oceneniu dostali „absenciu“ v&nbsp;práci zaplatenú a&nbsp;rysujú sa aj koncoročné odmeny. Ako je to teda dnes s&nbsp;tým alkoholom? „To sa nesmie,“ rázne povie Ján. Pozostalí sa neraz ešte v&nbsp;pohrebnej službe pýtajú, či im môžu priniesť alkohol, kávu, koláče či obložené chlebíčky. „Ja im vždy poviem, že ak chcú, môžu, ale až po obrade,“ vloží sa do debaty Alexander Földes. Naši kopáči sa vedia zabaviť aj bez neho.

Najdôležitejšie je po práci obrazne aj reálne zavrieť za ňou dvere. „Zapnem si ,telku‘, dám si pivo,“ povie za oboch Ján, ktorého pre výrazné črty tváre prezývajú Delon. Dnes štíhleho Jozefa vraj prezývali Churchill. „Ako dieťa bol trochu pri tele a&nbsp;suseda tvrdila, že sa na neho podobá,“ uvoľnia sa páni cestou na fotenie. Je okolo pol druhej popoludní. Keď sa vraciame, Ján nám prezradí, že takto pred rokom tragicky zahynul jeho 30-ročný syn. Službu mal vtedy brat Jozef. Našu debatu preruší Jánov zvoniaci telefón. „Áno. Ideme,“ povie stručne. „Pohotovosť?“ pýtam sa zbytočne. Prikývne, obaja pridajú do kroku, nasadnú do auta, aby v&nbsp;nemocnici vyzdvihli ďalšieho nebožtíka.

Bezzubí, potetovaní, opití. Takúto povesť mali kedysi slovenskí hrobári, dnes ich obdivujú

Felícia Boronkayová

Výber pre vás

Bezzubí, potetovaní, opití. Takúto povesť mali kedysi slovenskí hrobári, dnes ich obdivujú

Felícia Boronkayová

Súvisiace články

Biznis má v krvi. Vladimír Kobielsky rozbehol ešte ako študent potraviny, ktoré fungujú dodnes

Porotkyňa šou Pečie celé Slovensko Petra Tóthová zrušila cukráreň: Zničilo ma nájomné, priznáva

Po boku tehotnej Laury sa Boris Kollár vyšplhal na 113 kíl. Ide mu o zdravie, začal chudnúť

Boris Kollár robil pred vilou garážový výpredaj: Plačkovej René si uchmatol najvzácnejší kúsok

Slovenská dcéra Petra Muka (†45): Po otcovej smrti sme zostali samy ako prst, z Prahy sme ušli

Záhradnú idylu Emmy Tekelyovej narušil votrelec: Prichytila ho pri čine

Výber pre vás