Tip na článok
Bioprodukty: Pri ich pestovaní sa nepoužívajú umelé hnojivá, herbicídy, pesticídy ani iné chemické látky. Povolené je len zelené hnojenie a prírodné anorganické hnojivá.

„Bio je len ťahák na ľudí, prostriedok na čerpanie dotácií,“ tvrdí exminister pôdohospodárstva

Ľudia majú plné zuby druhotriednych potravín plných chémie. Čoraz viac hľadajú domácu produkciu alebo siahnu po biopotravinách. Ak im na ne stačí príjem

Galéria k článku (9 fotografií )
Bioprodukty: Pri ich pestovaní sa nepoužívajú umelé hnojivá, herbicídy, pesticídy ani iné chemické látky. Povolené je len zelené hnojenie a prírodné anorganické hnojivá.
Slepačí raj: Sliepky sa ťažko môžu sťažovať. Majú všetko - obrovský výbeh, prirodzenú potravu aj statné kohúty.
Výsmech: „Na domácu
prvovýrobu dávajú
Maďari 232 miliónov eur ročne, Česi 150 miliónov. Slováci? Na výsmech nám zo štátneho rozpočtu vydelili milión!“ hovorí Stanislav Becík.

Už niekoľko rokov fenomén bio zvoľna útočí aj na Slovensko. Internet, špecializované obchody, ale aj obchodné reťazce nám ponúkajú biopotraviny, bionápoje, biovíno, biokávu, biokozmetiku, dokonca bioodevy. Nie príliš úspešne, pretože našinci sa do noviniek tradične masovo nehrnú. Bioprodukty, hlavne v oblasti potravín, majú takmer toľko zástancov ako odporcov či pochybovačov.

Tí prví vnímajú staronový trend výroby potravín ako modlu, ktorá vyrieši ich zdravotné problémy, hoci neraz jediným ich kontaktom s prírodou je návšteva parku na mestskom sídlisku. Druhí zas upozorňujú, že celé biošialenstvo je marketingový ťah, spôsob, ako dolovať granty, predražiť ponúkané výrobky či dokonca podvod. Pýtajú sa, či v znečistenom životnom prostredí, kontaminovanej pôde, krajine pretkanej preplnenými cestami, kde temer všade stojí nejaká páchnuca fabrika, je vôbec možné dopestovať, dochovať niečo zdravé.

Slepačí raj: Sliepky sa ťažko môžu sťažovať. Majú všetko - obrovský výbeh, prirodzenú potravu aj statné kohúty.
Slepačí raj: Sliepky sa ťažko môžu sťažovať. Majú všetko - obrovský výbeh, prirodzenú potravu aj statné kohúty.
PETER GALAN

Aká je garancia obsahu tovarov dovezených z krajín prešpikovaných korupciou, ktoré sa k prísnej kontrole potravinárskych inštitúcií stavajú, mierne povedané, vlažne? Dobrému menu bioprodukcie neprospievajú informácie o benevolentných pravidlách v Európe v súvislosti s využitím umelých hnojív ani aféry, ktoré zaznamenávame hlavne spoza rieky Moravy, kde nedávno ryža s označením bio obsahovala najviac arzénu zo všetkých testovaných vzoriek a mikotoxíny, biosemená ľanu a chia z tretích krajín zasa hraničné množstvo pesticídov.

Na druhej strane je fakt, že spotrebiteľov, aj u nás, už hnevajú druhotriedne potraviny z dovozu, mäsové výrobky bez mäsa, navoskované ovocie, ktoré nie a nie hniť, mlieko, ktoré neskysne, len zosmradne, dopekaný chlieb zo zmrazených zmesí, chémia, éčka, dochucovadlá. Je však skutočne bioprodukcia tým správnym smerom, ktorým sa máme uberať?

Na farme

Pri slove bioprodukcia majiteľ gazdovského dvora v Branove Stanislav Becík mierne zaškrípe zubami. Podľa neho máme úplne iný problém, ktorý treba riešiť.

Bez certifikátu: V Branove sa na bio nehrajú. Podľa nich je dôležité vyrábať potraviny klasickou poľnohospodárskou metódou. V zdravom prostredí, so zdravým rozumom.
Bez certifikátu: V Branove sa na bio nehrajú. Podľa nich je dôležité vyrábať potraviny klasickou poľnohospodárskou metódou. V zdravom prostredí, so zdravým rozumom.
PETER GALAN

„Bio je len ťahák na ľudí, prostriedok na čerpanie dotácií,“ myslí si. Kvalita potravín predávaných na Slovensku je mizerná, farmičky s takzvanými čistými produktmi situáciu nezachránia. „Nakoniec, aj my tu robíme bio, len ho nazývame klasickou poľnohospodárskou produkciou, robenou v zdravom prostredí a so zdravým rozumom. Dovolím si povedať, že 99 percent slovenských potravín je zdravých a buď zodpovedajú kritériám na označenie bio, alebo sa k nim blížia.“ Príčinou sú hlavne ceny. Nikto neprehnojuje, pretože priemyselné hnojivá i pesticídy sú nekresťansky drahé. „Keby na to aj niekto mal, prečo by produkoval potraviny, ktorých predaj nepokryje náklady?“

Prechádzame po jednotlivých pavilónoch gazdovského dvora, zrekonštruovaných budovách plných hospodárskych zvierat. Stanislav Becík nás vedie do skladiska mäsových výrobkov s klobásami, so slaninou, s údenými výrobkami. „Nenájdete v nich žiadne stopy chemikálií. Len domáce koreniny a soľ. Všetky zvieratá chováme v prirodzených podmienkach, bez kŕmnych zmesí, umelých proteínov. Na porážku išli 180-200-kilové, aby boli oškvarky, masť... Tomu hovoríme zdravá potravina.“

Sami nedokážeme?: Niekedy malochovatelia húfne nosili králikov do výkupu. Dnes ich dovážame.
Sami nedokážeme?: Niekedy malochovatelia húfne nosili králikov do výkupu. Dnes ich dovážame.
PETER GALAN

O pár krokov ďalej je pavilón oviec. Včera sa tu narodilo niekoľko jahniat, večne sa tisnúcich k matkám a dožadujúcich sa ich mlieka. Niektoré zatiaľ ledva stoja na nohách. „Prečo ich nikto nechová? Veď potrebujú len trávu, ktorá rastie na každom kroku. U nás majú ideálne podmienky na život. Rovnako ako všetky hospodárske zvieratá. Nie je normálne, aby sme bryndzu vyrábali z francúzskeho a poľského mlieka, zatiaľ čo naše svahy zarastené trávou zívajú prázdnotou.“

Vedľajšia slepačia farma núka sliepkam podmienky, ktoré nemajú ani v domácich chovoch. Priestrannú halu vy­stlanú slamou, obrovský výbeh a niekoľko statných kohútov, ktoré sa na nedostatok partneriek nemôžu sťažovať. „Od jari do jesene dostávajú zelené krmivo, v zime plevy, obilné zvyšky. Výsledkom sú zdravé vajcia.“

V ďalších objektoch nachádzame vypasené zajace, holuby, husi. Stanislav Becík považuje za tragédiu, že králik z domácej produkcie je u nás úzkoprofilový tovar. Niekedy ich malochovatelia húfne nosili na výkup, dnes ich dovážame. Rovnako jatočné holuby, ktorým stačí minimálna opatera a pšenica. Tú však naši pestovatelia radšej vyvážajú na výkrm poľských prasiat. „Ubúdajú nám pestovateľské plochy špeciálnych plodín, znižuje sa výmera pre zeleninu, ovocie, klesajú stavy dobytka. Z troch kíl bravčového mäsa sú dve kilá dovezené. A neprajem vám vidieť, v akej kvalite.“

Cesta do záhuby

Majiteľ branovského gazdovského dvora tvrdí, že jeho cieľom je ukázať cestu, ako by sa to mohlo a malo robiť. Veď na Slovensku máme vyše 2 700 dedín, z ktorých temer každá bola v minulosti zameraná na poľnohospodársku produkciu. Dnes vidiek pustne, ľudia smerujú za robotou do mestských fabrík alebo na úrady práce. „Tu im ukazujeme, že to ide, že dedina môže žiť a ľudia slušne zarábať. To však bez pomoci štátu nejde. Veď dnes už nedokážeme konkurovať nielen vyspelým západným krajinám, ale ani Poliakom, Maďarom, Čechom. Prečo? Pretože aj tam už pochopili, že musia vlastnú produkciu podporiť. Maďari dávajú na domácu prvovýrobu 232 miliónov eur ročne, Česi 150 miliónov. Slováci? Na výsmech nám zo štátneho rozpočtu vydelili milión!“

Nelenia: Za dobré podmienky sa sliepky odmeňujú znášaním zdravých vajec.
Nelenia: Za dobré podmienky sa sliepky odmeňujú znášaním zdravých vajec.
PETER GALAN

Zdôrazňuje, že nie je normálne, aby Slovensko s najlepšími pôdno-klimatickými podmienkami v Európe malo najhoršiu obchodnú bilanciu s agrokomoditami. Rozdiel medzi vývozom a dovozom predstavuje 1,3 miliardy eur. Pochopiteľne, v náš neprospech.

„My už nedovážame len potraviny, ktoré sa u nás nedajú dopestovať, alebo mäso zvierat, ktoré u nás nežijú. Gro peňazí dávame za dovoz bravčového, hovädzieho, zeleniny, ovocia a mliečnych výrobkov!“

Pritom rozvoj domáceho poľnohospodárstva a živočíšnej výroby neprináša len zdravšie potraviny, a tým zdravšiu populáciu, ale i krajinotvorbu, zveľaďovanie životného prostredia, vytváranie pracovných miest. „Každý chce však za prácu adekvátny príjem a vo svete, kde vlády dotujú svojich domácich producentov, to ani u nás bez podpory štátu nemôže fungovať. Preto máme nemocnice plné ľudí v produktívnom veku a namiesto fariem produkujúcich neškodné potraviny nám obchody ponúkajú pekne zabalený tovar s chemickou vôňou, chuťou, farbou a nekonečnou trvanlivosťou. A pribúdajú lekárne. Veď máme jednu z najvyšších konzumácií liekov v Európe. To je cesta do záhuby. S chorým národom môžeme mať výkonnosť ekonomiky, akú chceme, ďalej sa nepohneme.“

Darmo sa sťažujeme na dvojakú kvalitu potravín, sami rozhodujeme o tom, čo a kde si kúpime. Supermarkety sa len prispôsobujú požiadavkám. Až keď budeme preferovať domácu produkciu, zmenia sortiment. „Sila štátu je v potravinovej sebestačnosti a cesta k tomu, aby sme sa vyhli krízam. Dnes je stav taký, že každý štvrtý kus hovädzieho mäsa je slovenský, z bravčového každý tretí, zeleninu pokrývame na tridsať percent, ovocie na necelých štyridsať. To je problém, ktorý musíme vyriešiť a potom sa zaoberať bioproduktmi. Ak ich vôbec ešte bude treba.“

Pravý chlieb

Oveľa priaznivejšie vníma bioprodukciu dnes odborníčka na zdravú výživu, autorka knihy a podnikateľka Lenka Mančíková. Na bio sa pred rokmi zamerala hlavne kvôli svojim trom deťom. Chcela, aby žili čo najzdravšie. Neskôr svoje aktivity upriamila na kváskové pečenie z múky v biokvalite a v tejto oblasti sa stala priekopníčkou. „Mojím cieľom je, aby si každý mohol upiecť doma zdravý, chutný chlieb a nebol odkázaný na dopekané pečivo zo supermarketov. Ľudia sú už otrávení z toho, čo trh ponúka, zaujíma ich zloženie. Chcú poctivé jedlo bez chémie.“

Nepopiera, že aj v biosektore sa kde-tu vyskytne problém, skôr však ojedinele. Kontroly sú mimoriadne prísne. „Štandardy sa stále zvyšujú, čo je pre malých producentov bio často až likvidačné. Keďže je naozaj ťažké dochovať či dopestovať čokoľvek v biokvalite, množstvá sú menšie a sú drahšie. Ale to, čo denne do seba dávame, ovplyvňuje, či budeme fit, alebo sa staneme pravidelnými konzumentmi liekov. Preto ak môžem a producentovi dôverujem, volím bio. Ovocie, zeleninu, mäso, mlieko. Hlavne pre deti. Sama to nepreháňam, ale sú potraviny, pri ktorých na biokvalite trvám - celozrnná múka a semienka, orechy. Obsahujú menej zvyškových pesticídov, dusičnanov.“

Ako pokračuje, ekologické poľnohospodárstvo je zo svojej podstaty ohľaduplnejšie k životnému prostrediu, nevyužíva umelé hnojivá, škodlivé postreky a GMO (geneticky modifikované organizmy). „Pri živočíšnej produkcii sa zvieratá musia chovať v súlade s ich prirodzenými potrebami. Žiadne veľkochovy, rastové hormóny ani preventívne antibiotiká. Výsledný produkt neobsahuje éčka, ktoré menia prirodzené vlastnosti potravín - farbivá, ochucovadlá, umelé sladidlá.“

Podľa nej si značka bio získava čoraz viac priaznivcov aj na Slovensku, ale Česi sú v tomto smere ďalej. „Roky sledujem, aké sú tam populárne farmárske trhy, návrat k tradičným hodnotám, poctivým výrobkom, ako podporujú lokálnych producentov. To sa postupne obracia aj u nás. Najmä medzi mladšími vidím posun v zmýšľaní k podpore lokálnosti, bioproducentov.“

Lenka je však tiež opatrná. Nie je bio ako bio a je pravda, že nových výrobcov pribudlo náhle akosi priveľa. „Vyberám si výrobcov a preferujem slovenské, české a rakúske výrobky.“ 
Bio, samozrejme, nie je všeliek a výsledky nemožno očakávať hneď. Navyše si treba uvedomiť, že nejde o žiadny nový vynález, len o návrat k prirodzenému stravovaniu. K tomu, čo sme tu dávno mali. Len sme na tú skutočnú chuť a vôňu už takmer zabudli.

Verím, že vývoj, ktorým sa svet uberá, sa nejako zastaví. Dnes výrobcovia pozerajú len na zisky. Neriešia, čo po nich zostane. Preto som rada, že vznikajú rôzne projekty, komunitné záhrady. Aj vo svojom okolí vidím trend vzájomnej výmeny medzi susedmi. Jeden niečo dopestuje, iný vychová, upečie. Teším sa z toho a všetkým nadšencom zdravej výživy fandím.“

Žiaľ, zďaleka nie každý má tieto možnosti. Než však siahnete po biotovare v supermarketoch, skúste najprv slovenských farmárov alebo tržnice. Väčšinou získate produkty zdravej výživy v dobrej kvalite a oveľa lacnejšie.

VIDEO Plus 7 Dní