Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Keď&nbsp;jedno aprílové ráno prišiel po&nbsp;tréningu namiesto do&nbsp;práce za&nbsp;rodinou, štvalo ju, že k&nbsp;dvom malým deťom jej pribudla ďalšia starosť - ubolený muž. Unavený, ledva dokázal niečo povedať a&nbsp;jeho tvár bola taká sivá, že jej to malo napadnúť. Nenapadlo. Martin bol športovec, zdravý chlap v&nbsp;najlepšom veku, nefajčiar. Akýže infarkt? O&nbsp;pár hodín jej zomrel v&nbsp;náručí. Ďaleko od&nbsp;domova, v&nbsp;Moskve, kde Beáta poznala len zopár jeho priateľov.

Dve malé deti nechápali, že svojho ocka už nikdy neuvidia. „Bola som naštvaná! Na&nbsp;všetko! Že nešiel do&nbsp;nemocnice, na&nbsp;poisťovňu, ktorá mi povedala, že spolu pocestujeme jedným lietadlom - ale Martin v&nbsp;podpalubí ako nadrozmerná batožina,“ spomína na&nbsp;najťažšie chvíle žena, ktorá otvorene hovorí o&nbsp;pocitoch vdov a&nbsp;vdovcov. Dnes týmto ľuďom podáva ruku pomocou sociálneho podniku.

Beata Bobulová mala 36 rokov, keď spoznala Martina a&nbsp;postupne sa ich priateľský vzťah zmenil na&nbsp;partnerský. Narodili sa im dve deti, a&nbsp;keďže muž pracoval v&nbsp;Moskve, rodina za&nbsp;ním pravidelne cestovala na&nbsp;tri mesiace, kým im nevypršali turistické víza. „Túžila som ešte po&nbsp;jednom dieťati. Konečne sa s&nbsp;tým Martin nejako zmieril a&nbsp;vtedy...“ hlas sa jej zasekne.

O&nbsp;chvíľu však o&nbsp;osudnej noci hovorí až mrazivo otvorene a&nbsp;s&nbsp;nadhľadom. Celý deň sa jej partner sťažoval na&nbsp;bolesti, únavu, ale ani keď večer v&nbsp;posteli začal chrčať, neuvedomila si, aký vážny je jeho stav. „Myslela som, že žartuje, aby vystrašil deti, ktoré nechceli zaspať,“ priznáva.

Zažala svetlo a&nbsp;videla, ako z&nbsp;jej milovaného muža odchádza život. Človek, ktorý bol ešte včera plný sily a&nbsp;spoločných plánov, opúšťa tento svet a&nbsp;ona sa tomu snaží zabrániť. Dávala mu umelé dýchanie, volala o&nbsp;pomoc. Privolaný lekár len stroho konštatoval: „Zdes uže ničevo nezdelať, on uže mjortvy.“

Nasledujúce hodiny a&nbsp;dni prežila ako v&nbsp;mrákotách. Musela riešiť praktické veci, na&nbsp;ktoré nemala dostatok síl. Do&nbsp;lietadla, ktoré prevážalo jej zosnulého muža z&nbsp;Moskvy na&nbsp;Slovensko, si sadol rodinný priateľ. A&nbsp;v&nbsp;hlave jej vírilo množstvo otázok. Dalo sa Martinovej smrti zabrániť? Mala hneď zistiť, že ide o&nbsp;infarkt? Prečo matky na&nbsp;internete odhodlane hľadajú recepty na&nbsp;odstránenie detského soplíka, ale partnerove ťažkosti neraz podceňujú? Dnes už vie, že aj keby ho vzali do&nbsp;nemocnice, nepomohli by mu a&nbsp;umieral by v&nbsp;cudzom prostredí, ďaleko od&nbsp;rodiny.

„Je rozdiel medzi smútiacou matkou a&nbsp;smútiacou ženou. Svokrovci si liečili svoje rany a&nbsp;ja zase svoje,“ hovorí Beata, ktorá mala v&nbsp;Bratislave jednoizbový byt, ale doň sa s&nbsp;deťmi nechcela vrátiť. Všetko v&nbsp;ňom pripomínalo Martina. Jeho rodičia jej ponúkli, že sa môže s&nbsp;deťmi nasťahovať do&nbsp;ich domu.

Po desiatich dňoch odišla, lebo v obrovskej bolesti si ťažko k sebe hľadali cestu. „Svokra bola zlomená, nevládala rozprávať, ja som zase o tom hovoriť potrebovala. Som veľmi emotívna, nedávala som si servítku pred ústa a oni boli pred zrútením. Ťažko mohli so mnou vydržať a dnes to úplne chápem,“ priznáva žena, ktorá rozprávala o svojej situácii všade, kde sa dalo - od mäsiara až po najbližšie kamarátky, ktoré to s ňou nemali&nbsp; ľahké.

Vždy si našla zámienku, aby im niečo vyčítala, aby spochybnila problémy iných, ktoré v&nbsp;porovnaní s&nbsp;jej tragédiou vyznievali banálne. „Iritovalo ma, keď sa niekto sťažoval, akceptovala som len človeka, ktorý mal väčší problém ako ja,“ priznáva.

Bolela ju samota a&nbsp;riešila hlavne sama seba. Nepomáhali jej rady, že musí žiť pre deti a&nbsp;byť silná. „To som vedela a&nbsp;bola som si vedomá svojich povinností. Ale aj v&nbsp;lietadle si nasadí masku najprv matka a&nbsp;potom deti. A&nbsp;ja som sa potrebovala nadýchnuť a&nbsp;naštartovať,“ hovorí. „Keď sa rozvádzate, trvá to nejaký čas. Problémy trvajú dlhšie a&nbsp;môžete sa na&nbsp;novú situáciu pripraviť. Ak vám zo dňa na&nbsp;deň zomrie partner, je to šok,“ opisuje, čo bolo na&nbsp;jej situácii najťažšie. „Keď som prišla do&nbsp;nejakej miestnosti, mala som pocit, že všetci vidia, že som vdova. A&nbsp;to slovo na&nbsp;mňa pôsobí strašne. Brala som to ako biľag,“ dodáva.

Odkedy má opäť partnera, už na&nbsp;ňu to slovo tak drasticky nepôsobí. Od&nbsp;začiatku vedela, že jej pomôže nový vzťah. Rok po&nbsp;Martinovej smrti vzala osud do&nbsp;vlastných rúk. Vo svojom&nbsp;telefónnom zozname hľadala slobodného muža, zapojila do&nbsp;pátrania aj kamarátov. A&nbsp;podarilo sa. Pritlačila na&nbsp;jedného známeho, ktorý ju nakoniec zoznámil so svojím rozvedeným kamarátom. Prvé rande dopadlo dobre, ale hneď na&nbsp;neho „vybalila“, že by chcela ešte tretie dieťa. „Pochopila som, že je to ten správny, len to ešte musel pochopiť aj on,“ smeje sa.

Spoločne kúpili dom v&nbsp;Pezinku, v&nbsp;ktorom býva zatiaľ sama s&nbsp;deťmi, ale po&nbsp;rekonštrukcii poskytne domov aj priateľovi a&nbsp;jeho dvom deťom v&nbsp;striedavej starostlivosti. Nemá to s&nbsp;ňou ľahké. Spomienok na&nbsp;milovaného muža sa nezbavila. Prichádzajú nečakane, niekedy aj pri varení. „A&nbsp;potom mi povie: Ja viem, ja viem, Martin aj guláš varil lepšie.“

Okrem citovej traumy môže človek po&nbsp;strate partnera stratiť sociálne istoty. Beata síce bola ešte na&nbsp;rodičovskej dovolenke, ale potrebovala ďalší príjem. Do&nbsp;firiem Martinových kamarátov ponúkala pred Vianocami darčekové súpravy.

Do&nbsp;škatuľky naaranžovala zopár drobností a&nbsp;skúšala. „Vkladala som tam aj ozdobené drevené kolieska a&nbsp;práve tie, spolu s&nbsp;mojím príbehom, zaujali v&nbsp;jednej banke. Predaj prvých kusov ma motivoval na&nbsp;ďalšiu činnosť,“ hovorí o&nbsp;začiatkoch svojho kreatívneho projektu.

Oslovila aj iné vdovy, ktoré spoznala v&nbsp;občianskom združení (OZ) Kolobeh života. Jeho zakladateľkou je smútočná poradkyňa a&nbsp;etnologička Jana Pitková. „Stretávali sme sa na&nbsp;víkendových pobytoch a&nbsp;terapiách, kde je veľmi veľa emócií,“ rozpráva o&nbsp;kontakte s&nbsp;ľuďmi, ktorým smrť vzala partnera. Nečudo, že po&nbsp;príchode do&nbsp;skupiny zdravia: „Mrzí ma, že som ťa musel spoznať.“

Niekoľko vdov z&nbsp;OZ Kolobeh života spojilo svoje kreatívne sily a&nbsp;začali vyrábať <a href="https://www.mpromotion.sk/" target="_blank" rel="noopener">reklamné darčeky</a> pre obchodných partnerov a&nbsp;kreatívne súpravy pre deti. Predali viac ako desaťtisíc ozdobených koliesok. V&nbsp;období šíriaceho sa koronavírusu s&nbsp;podporou mesta Pezinok zase vyrábali „pohľadnice s&nbsp;dvoma dobrými skutkami“.

Po&nbsp;zakúpení si v&nbsp;nej dieťa našlo materiál na&nbsp;vytvorenie milého obrázka zajaca či ovečky. „Bol to vlastne pozdrav starým rodičom, ktorí zostali doma v&nbsp;izolácii. Jeden dobrý skutok bol, že potešia babičku, a&nbsp;tým druhým, že kúpou podporili osamelé vdovy a&nbsp;vdovcov,“ vysvetľuje žena, ktorá o&nbsp;svojom projekte hovorí s&nbsp;obrovským nadšením. Na&nbsp;stôl vykladá kolieska, s&nbsp;láskou ich berie do&nbsp;rúk a&nbsp;s&nbsp;rozžiarenými očami opisuje ďalšie plány. „Nadviazala som kontakt s&nbsp;výtvarníkmi, zapojila aj etnologičky a&nbsp;pripravujeme edukatívne súpravy s&nbsp;nejakou regionálnou povesťou, aby sa deti dozvedeli zaujímavosti o&nbsp;svojom okolí a&nbsp;zároveň niečo vytvorili. Každý rok by som chcela vytvoriť niečo nové a&nbsp;byť nádejou pre tých, ktorí zostali sami a&nbsp;bez príjmu,“ dodáva.

Smútok z&nbsp;jej srdca nevymizol, ale už sa nadýchla a&nbsp;odhodlane kráča vpred. Aj keď je vdova.

Zo dňa na deň, ďaleko od domova prišla o milovaného muža. Dnes pomáha iným vdovám a vdovcom

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás