Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Toto žiaľ platí v slovenskej politike takmer dokonale. Čo je ľahšie, než vytvoriť imaginárneho nepriateľa? A tvrdiť, že v Istanbulskom dohovore je niečo napísané, hoci viete, že to tam nie je. Najmä, keď ste si istí, že váš volič si tento len 24-stranový text nikdy nepozrie. No aj tak ho začne bezhlavo nenávidieť. Nie Istanbulský dohovor je nebezpečím pre túto krásnu krajinu. Sú to populisti a leniví ľudia, ktorí ich poslúchajú.

Kto im pomôže?

Parlament dnes odmietol potvrdiť slovenský podpis pod Istanbulským dohovorom. Tento medzinárodný dokument, na ktorého príprave sa podieľala aj naša krajina, slúži v podstate na zjednotenie postupov, aké sa majú používať v prípadoch domáceho násilia a násilia na ženách. Nie však v anonymných prípadoch, ktoré sa odohrávajú ďaleko. Ale v takých, aké sa v našej krajine dejú pravidelne. Možno tieto postupy mohli pomôcť Ľubici (†41), ktorú dobodal jej muž priamo v policajnom aute. Alebo Miroslave (†43), ktorá policajtov prosila, aby ju ochránili pred manželom, lebo sa jej vyhrážal. Oni ju poslali domov, kde ju zastrelil a potom obrátil zbraň proti sebe. Alebo ďalším stovkám žien, ktoré na políciu aj pre takéto príbehy nikdy nepôjdu a doma ticho trpia. Kto im pomôže? Keď politici potopia ešte aj potrebný medzinárodný dohovor?

Lebo teplí

A potopia ho tak, že si vymýšľajú a klamú. Klamú o tom, že dohovor obsahuje partnerstvá gejov a lesieb, akoby to boli oni, kto môže za domáce násilie. Klamú o tom, že dohovor zavádza akúsi „gender ideológiu“, hoci v preklade ide o obyčajnú rovnosť medzi mužmi a ženami. A takýmto klamstvom zasejú medzi ľudí nenávisť, no majú plné ústa spájania a zmieru. Túto nenávisť sejú do krajiny, kde sú obľúbené príslovia o tom, že „Ak ženu udrieš, akoby si pole pohnojil“ a kde sa akceptuje „výchovná“ partnerke. V krajine, ktorá Istanbulský dohovor potrebuje ako soľ.