Anka Žitná Lučaiová

Pornofarár Ivan Mucha sa so svojou kauzou, ktorá ho stála miesto predsedu synody ECAV, vyrovnal vskutku ako džentlmen na úrovni.

Napísal autobiografický román, kde zo seba urobil vzor všetkej cnosti, okydal všetkých svojich kritikov, z exmanželky a exmilenky urobil ženy ľahkých mravov a z biskupa prefíkaného a falošného intrigána. Milosrdne však pozabudol na to, že to bol on, kto posielal ženám z erotických zoznamiek vulgárne pornografické správy a fotografie svojho obnaženého prirodzenia. Dokonca sa k tomu na súde priznal.

„Bratia a sestry, človek si už naozaj myslí po skúsenostiach v ECAV, že ho už naozaj nič, ale nič nedokáže prekvapiť. A dnes prišlo niečo, čo prinesie iba život, lebo vymyslieť by to hádam nedokázal ani Shakespeare. Odvolaný predseda synody Ivan Mucha vydal knihu Hon: Príbeh pre Coru. Videl som iba pár strán, ale je to naozaj ‚veľmo veľmo tuhý tabak‘. Kniha je pokusom o autobiografické zhodnotenie kauzy ‚obrážťoky‘ brata seniora Novohradského seniorátu z jeho pohľadu, je popretkávaná biblickými citátmi, a mnohí duchovní a laici z cirkvi majú pseudonymy podľa biblických postáv. Brat biskup Sabol je napríklad označovaný ako Herodes Veľký, pani nová seniorová zase ako Deborah,“ píše evanjelický aktivista Štefan Panuška.

Okolo najnovšieho počinu farára Ivana Muchu sa strhla pomerne drsná diskusia, evanjelickí veriaci si nekládli servítky pred ústa. Farníkov - a nielen v Málinci - pobúrilo, že Muchovo dielko „krstili“ v chráme v Málinci spolu s Ivanom Muchom aj dozorca novohradského seniorátu Ján Dobšinský a krupinský farár a konsenior Hontianského seniorátu Miroslav Dubek. Knihu chcú predávať na oficiálnych oslavách 500. výročia reformácie. Veriaci však nezapreli ani zmysel pre humor.

„Kupujme teda posvätené, pokrstené ‚obrášťoke<a href="">‘</a>,“ uťahuje si z knižky jeden z nich narážajúc na nahaté ‚obrážteky‘, ktoré pán farár posielal žene zo zoznamky. Druhý cirkevník zasa kontruje, že ak by v knihe boli tieto obrázky, zrejme by ju smeli predávať iba plnoletým osobám. Tým, čo sa hnevajú, že knižku uviedli do predaja v málinskom kostole, zasa ďalší vtipkár odkazuje, že kým sa kniha v kostole nejde sobášiť s ďalšou knihou, aby si potom adoptovali malé leporelo, všetko je v najlepšom poriadku.

Jedna z málinských farníčok, Muchova kritička Elena Melichová, je z toho, čo sa v knihe píše, zhrozená a zhnusená. „Krst tejto knihy kde 99 percent je samé klamstvo, bol v našom chráme božom za účasti tých ctených pánov, ktorí tu už boli spomínaní. Pýtam sa, je farár Mucha Boh, že si dovolil ľuďom dávať mená z Biblie? Tým, ktorí sú jeho srdcu blízki a ktorí mu neskonale slúžia, dá mená dobrých, vznešených ľudí. Tí, ktorí sa postavili proti nemu, majú mená zlých alebo ešte horších. Keby to boli len z nášho cirkevného zboru, ale on ide ďalej až do najvyšších štruktúr cirkvi. Celá kniha je o ňom, aký je dobrý, bezúhonný, ako sa mu zo všetkých strán ubližovalo, ako trpel. Útočí na každého, kto mu protirečil, ale na konci sa za všetkých modlí a odpúšťa. Spomína len to, čo jemu vyhovuje, čo nie, to nespomína,“ komentuje pani Melichová.

Podľa iných znalcov pomerov v cirkvi je už takéto konanie za hranicou prípustného. „Však to je na disciplinárku - na všetko už vedia disciplinárku vymyslieť a na znevažovanie krstu a bohoslužobného miesta nie,“ píše teológ Michal Athanasios Devečka, ktorý sa čuduje, prečo sa Ivan Mucha, ak mal pocit ublíženia a urážky na cti, neobrátil na civilné súdy so žiadosťou o ospravedlnenie či náhradu škody. Ivan Mucha totiž prišiel o post predsedu synody po tom, čo sa dostali na verejnosť informácie o jeho divokom súkromnom živote.

Na internetových zoznamkách sa zoznamoval so ženami, posielal im erotické správy aj fotografie, opisoval im, aký je divoch, aj erotické praktiky, ktoré s nimi bude robiť. Milenku si vraj vodil aj na faru - a tam narazil na odpor farníkov, ktorí mu život na fare platia. Veriaci sa sťažovali aj u generálneho biskupa a biskupa Západného dištriktu ECAV, tí však svojho človeka - farára Muchu - podržali.

Jediný, kto sa kriticky ozval, bol biskup Východného dištriktu Slavomír Sabol. Ivan Mucha sa hájil tým, že všetci o ňom hanebne klamú. Pritom na súdnom pojednávaní o úprave styku s dieťaťom po rozvode manželstva pod tlakom dôkazov sám priznal, že obscénne správy a fotografie naozaj posielal. Dokonca aj prejavil ľútosť nad svojím správaním a uznal, že ako farár pochybil.

V knihe už však nič z jeho deklarovanej ľútosti nevidieť. Farár vo svojej autobiografii sám seba prezentuje ako obeť, ktorej ubližovali, či hrdinu z dobrodružných románov, keď sa chváli, ako do krvi zbil údajného milenca svojej exmanželky. Opisy jeho nezištnej pomoci trpiacim ľuďom v ťažkých situáciách sa striedajú s opismi jeho vlastných duševných útrap, keď „prosil Boha, aby si ho vzal“, zavŕšených mesianistickými zvolaniami typu „zlo na mňa nemalo vplyv a bolo prikrátke, aby mi zabránilo v tom, čo som mal pre Boha vykonať“.

Rozum ostáva stáť aj nad jeho chápaním postavenia žien. Mucha sa chváli svojím príkladným postojom manžela, ktorý manželke dôveruje natoľko, že jej dokonca dovolí šoférovať ich spoločné auto. Alebo jej on sám, bez jej vyjadrenia, kupuje šaty a topánky - a keď ho náležite nepochváli, manželku označí za nevďačnicu.

Ako chce radiť svojim farníkom pri ich ťažkostiach, ak vlastné manželské problémy riešil „žalovaním sa“ u svokrovcov či dokonca v kázni, o tom už ani nehovoriac. Naopak, v knihe nie je ani zmienka o tom, že manželka a jej sestra našli v kúpeľni zamaskované skryté kamery, ktoré ich sledovali a zaznamenávali počas hygienických úkonov. Na promiskuitu sa sťažovala aj jeho expriateľka, ktorá ho opustila po tom, čo ho prichytila pri nadväzovaní známostí s inou ženou. Ani to však hlavný hrdina románu nezažíva.

Okrem ľudí z rodiny, do ktorých sa farár Mucha obul, pošpinil cirkevnú vrchnosť. Aj tu však mal dvojaký meter. Zatiaľ čo o biskupovi Západného dištriktu, ktorému dal v knihe meno Nikodém, sa vyjadruje ako o svojom priateľovi a podporovateľovi, na biskupovi Východného dištriktu Slavomírovi Sabolovi nenechal nitku suchú. Nazval ho Herodesom Veľkým s prívlastkami intrigán najväčšieho kalibru či prefíkaná líška.

Pri opise jedného zo stretnutí Mucha píše: „Diskusiu som sa snažil ukončiť slušne, s úsmevom a pokojom ako džentlmen, aby sme sa rozišli v dobrom ako bratia a sestry. Predsa ma však mrzelo, ako sa Herodes Veľký voči mne zachoval, pretože nebol ochotný uznať, že sa dopustil krivdy na svojom kolegovi a že neprejavil štipku ľútosti. Asi je to naozaj tak, že rozpoltený jazyk je znakom rozpolteného srdca… že veľkosť človeka nespočíva vo funkcii, ale v charaktere, ktorý ho zdobí, a v úprimnom srdci, ktoré bije v hrudi.“

„Nemám k tomu čo dodať. Ja sa necítim tým, koho tam opisuje, ani to nie je pravda. Z toho, čo mi bolo povedané, som údajne ja ten hlavný organizátor všetkého, čo sa mu stalo. Ľudia si však dokážu spočítať dva a dva. Keby nemal inú podporu, asi by si takéto niečo nedovolil napísať,“ skonštatoval biskup Slavomír Sabol. K počinom farára škandalistu a najnovšie aj románopisca Ivana Muchu sa vyjadrila i renomovaná psychiatrička a sexuologička Danica Caisová.

Tá je presvedčená, že farárske povolanie nekorešponduje s jeho správaním. „Keby to bol umelec, napríklad režisér či herec, mohol by byť veľmi kreatívny. V takomto povolaní by jeho prejavy boli vítané. Naopak, v povolaní dušpastiera sú skôr na príťaž, tu od neho jeho veriaci očakávajú určitú konzistentnosť a morálku,“ uzavrela lekárka.

Oko za oko, zub za zub? Kontroverzný farár z Málinca si pokánie vykladá po svojom

Výber pre vás