„Ochorenie spravidla začína po sedemdesiatke nenápadným zabúdaním. Pacient zabúda termíny schôdzok, dohovorov, príbuzným opakuje informácie v domnienke, že ich ešte nehovoril,“vysvetľuje docent Šutovský. Akonáhle si rodina začne všímať tento stav, spravidla vyhľadá neurológa. „Nasadia sa lieky ale ochorenie aj tak pokračuje. Nasleduje postupná dezorientácia v čase, neskôr v priestore, pacient okolo piateho roku trvania ochorenia prestáva spoznávať príbuzných a stáva sa plne odkázaný na ich pomoc,“ dodá lekár. Nejde však len o nevyliečiteľné chorenie, ktoré zasahuje starších ľudí. „Najmladší pacient, ktorého som liečil, ochorel ako 33-ročný a zomrel ako 45-ročný, pripútaný na lôžko,“vyvracia fámy, že sa to týka len dôchodcov.

Vo svojom myslení sú v mladosti

Pacienti si spravidla uvedomujú postupné zabúdanie. „Čím inteligentnejší je pacient, tým intenzívnejšie si to uvedomuje. Ako ochorenie pokračuje, pacienti si zamieňajú minulosť s prítomnosťou. V pokročilých štádiách si pacienti svoj deficit prestávajú uvedomovať, vo svojom myslení sú v mladosti, chcú ísť do svojich rodičovských domov v domnienke, že tam stále žijú. Chcú ísť vyzdvihnúť zo škôlky svoje deti, ktoré majú reálne po štyridsiatke a podobne,“ dodá Šutovský.

 

Celý rozhovor s docentom Stanislavom Šutovským si prečítate v ďalšom čísle týždenník PLUS 7 dní.