Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Väznice už dávno nie sú tým bezútešným miestom, kde odsúdenci hnijú za živa. Pravidelnú stravu, lekárske prehliadky, televíziu, športové, ba i kultúrne vyžitie si často nemôžu dovoliť ani ľudia na slobode.

Aj tak sa musia s kadečím popasovať - s obmedzeniami, pocitom viny či krivdy. Hľadajú spôsob, ako prežiť či vybabrať so systémom. Alebo uniknúť…

V roku 2015 sa v jednotlivých ústavoch na výkon väzby pokúsilo štyridsať ľudí o samovraždu a štyria vlastnou rukou zomreli. Rok predtým to bolo ešte väčšie číslo. Štúdia Rady Európy z roku 2011 ukázala, že Slovensko má so samovraždami vo väzniciach problémy.

Dokonca ročne je viac prípadov úmrtí vlastným zavinením než ostatných. Prečo sa ľudia za mrežami uchyľujú k extrémnym činom sebapoškodzovania a sebazničenia? A je vôbec možné týmto javom zabrániť?

Samovraždy za mrežami zďaleka nie sú len slovenský fenomén. Vlani v lete si vo väzbe siahol na život niekdajší detektív českého policajného Útvaru na odhaľovanie organizovaného zločinu Stanislav Švábenský, ktorému Vrchný súd v Olomouci pár dní predtým potvrdil trest šesť rokov väzenia za korupciu.

U nás bol medializovaný prípad mladého Žilinčana, ktorý si vzal život pred necelými troma rokmi priamo v Justičnom paláci v Bratislave. Keď dozorcovia pred osemnástou hodinou otvorili jeho celu, uvideli obeseného dvadsaťjedenročného muža bez známok života.

„Ľudia nereagujú na väzbu či výkon trestu rovnako: závisí to od toho, či je to prvý raz, a od množstva iných faktorov, ako sú osobnostné dispozície vyrovnávať sa so záťažou, predpokladaný trest, ale aj výčitky svedomia, pocity zlyhania či krivdy. Ide o celú plejádu reakcií na záťaž, na stres, aké poznáme aj v bežnom živote,“ hovorí Elena Žigová, súdna znalkyňa v odvetví psychiatria.

Odborníčka vysvetľuje, že predpokladané dokazovanie viny s hroziacim trestom odňatia slobody vedie aj k primitívnym reakciám osobnosti, ako je úniková reakcia. Tou môže byť snaha o útek, predstieranie choroby či duševnej poruchy, negácia skutku, vytesnenie z vedomia, racionalizácia a iné. No a jednou z takzvaných únikových reakcií je aj pokus o samovraždu.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/arcilotor-krejcir-cesi-nanho-boli-kratki-zatocil-nim-juhoafricky-sud.html">Arcilotor Krejčíř: Česi naňho boli krátki. Zatočil s nín juhoafrický súd</a>

Medzi štyrmi stenami. Na niekoľko rokov. Bez ženy, bez priateľov, bez drog. Len so svojimi myšlienkami, túžbami a pocitom krivdy. Odsúdený často nechce naozaj zomrieť. Jednoducho skúša. Seba i systém.

„Vo väčšine pokusov o samovraždu išlo o demonštratívne, nátlakové konanie voči personálu. Väznené osoby sa snažili získať zmiernenie niektorých obmedzení a dosiahnuť splnenie svojich požiadaviek,“ opisuje Adrián Baláž, riaditeľ Kancelárie generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS).

Často je v hre nielen strata slobody, ale aj z nej vyplývajúce obmedzenia a zhoršenie vzťahov s rodinou a partnerom. Človek, ktorý sa ocitne v takom špecifickom prostredí, ako je ústav na výkon väzby, začne uvažovať i spoznávať svet s inými pravidlami a prioritami.

A kadečomu sa priučí. Napriek prísnym zákonom a podmienkam či práve pre ne sú väzni naozaj vynachádzaví. Ak sa niektorí z nich rozhodne upozorniť na seba formou sebapoškodzovania, spôsob si nájde.

„Infikujú si rany fekáliami, hltajú predmety ako lyžičky, zatváracie špendlíky či jednorazové žiletky, spôsobujú si rezné rany, podstupujú dlhotrvajúcu hladovku,“ vymenúva Miloš Drgo, riaditeľ Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne.

„Niektoré väznené osoby nedocenia riziko závažnosti aj účelového sebapoškodenia a znášajú potom trvalé následky, napríklad pri demonštratívnom pokuse o samovraždu obesením môže prísť k trvalému poškodeniu mozgu,“ dodáva.

Kým z foriem sebapoškodzovania prevláda prehltnutie cudzieho telesa, rezné a infikované rany, v prípade samovrážd a pokusov o ne je to hlavne obesenie a podrezanie žíl. Ročne končí po poškodení vlastného tela vo väzenskej nemocnici približne stopäťdesiat až dvesto osôb.

„V mojej šesťročnej praxi psychiatra vo väzenstve sme sa s takýmito činmi odsúdených a obvinených niekoľkokrát stretli. Dokonaných samovrážd nebolo veľa. Prevažovali rôzne účelové reakcie, niekedy až s bizarným sebapoškodením, s jednoznačným pozadím - uniknúť z väzenia do nemocnice, do choroby, možno aj zvýšiť si tak možnosť úteku,“ hovorí psychiatrička Elena Žigová.

Spomína si na mladého samovraha, ktorý bol závislý od drog. „Mal za sebou príjmové konanie vstupu do výkonu trestu, správal sa pri tom normálne, ničím nebol nápadný a okamžite po zatvorení dvier na cele sa obesil. Poskytli sme mu okamžitú pomoc, resuscitovali sme ho dlho, nechceli sme ho stratiť, ale boli sme bezmocní,“ spomína na smutný prípad z praxe.

Väzenský svet má tiež svoje „módne trendy“. Aj pokiaľ ide o formy zásahov do vlastného tela. A nemáme na mysli len tetovanie, ktoré bolo kedysi poznávacím znamením nebezpečných chlapíkov „z chládku“.

V múzeu väzenstva v Leopoldove sme objavili kadejaké predmety, ktorými sa väzni kŕmili, aby aspoň na chvíľu zmenili väzenské múry za nemocničné. Klince, lyžičky, špendlíky... „To všetko sa našlo v ich žalúdku,“ ukazuje na kôpku drobných predmetov náš sprievodca.

„Keď niekto s niečím uspel a dostal sa do nemocnice, ostatní ho napodobňovali. Najmä tí menej odolní a závislejší jedinci sa inšpirovali konaním dominantných inteligentnejších väzňov, ktorí im boli vzormi. Týkalo sa to aj samovražedných pokusov - našťastie, nie vždy závažných a včas odhalených,“ uvádza psychiatrička.

Každý, kto vo väzbe či výkone trestu drasticky ohrozil svoje zdravie, skončí v trenčianskej väzenskej nemocnici. „Hospitalizovaní sú podľa typu sebapoškodenia a aktuálneho psychického stavu na internom, psychiatrickom prípadne na chirurgickom oddelení. U všetkých prebieha zistenie príčin sebapoškodzovania psychológom, prípadne psychiatrom,“ hovorí riaditeľ.

Odborníci na duševné zdravie sa snažia zistiť príčinu konkrétneho činu, nie vždy je to však jednoduché. Dá sa vlastne týmto formám násilia na sebe samom zabrániť? „Zbor v rámci interných postupov upravuje spôsob a formy účelného zaobchádzania s rizikovou skupinou väznených osôb, u ktorých príslušníci zboru alebo zamestnanci zboru vyhodnotia zvýšené riziko sebapoškodenia alebo samovražedného konania. Takéto väznené osoby sú zaradené do rizikových skupín s následným špeciálnym spôsobom zaobchádzania formou zvýšenej pozornosti, zvýšeného dohľadu alebo monitorovania,“ opisuje Baláž.

Ľudia v rizikovej skupine sú pod neustálym dohľadom kamier. Lenže sú miesta, kam ani oko tohto prístroja nedovidí. „Podľa platnej legislatívy môžu byť kamerovým systémom vybavené len určité špeciálne cely alebo izby, napríklad v oddiele doživotných trestov či s bezpečnostným režimom, cely určené na výkon disciplinárneho trestu a kompenzačná miestnosť,“ vymenúva Adrián Baláž.

Je jasné, prečo často k samovraždám dochádza na hygienických zariadeniach, ba i v bežných izbách. Tam jednoducho kamery byť nemôžu. A väzni sú o priestore, v ktorom majú nejaký čas pobudnúť, až príliš dobre informovaní.

Všetci, ktorí s väzňami prichádzajú do styku, sa zhodnú na jednom - ak sa raz človek rozhodne, ťažko mu v pokuse o samovraždu zabránite. Dokonca ani školení odborníci nevedia vopred presne vytypovať ohrozených ľudí.

„Veľmi detailne si vedia pripraviť samovraždu tí, ktorí trpia depresiou, ale disimulujú, teda zakrývajú to, čím vnútorne trpia. Toto sú najviac ohrození jedinci, pretože sa navonok javia ako v poriadku,“ opisuje doktorka Žigová.

„Psychológovia a psychiatri si viac všímajú aj reakcie na väzbu tých, ktorí sú za mrežami prvý raz. Aký čin spáchali, či sú to zrelé osobnosti, alebo nezrelí jedinci, ešte neodpútaní od rodičov, alebo, naopak, otcovia rodín, ktorí smútia za tým, čo stratili. Ale nič neplatí paušálne. Aj pocity viny vedú k rôznym formám extrémneho sebapoškodenia, kde samovražedný úmysel priamo nie je,“ dodáva psychiatrička.

Odborníčka vylučuje, že by sebapoškodzovanie či pokus o samovraždu súviseli s inteligenciu človeka. „Primitívne abnormné reakcie na stres vykazujú aj inteligentnejší ľudia, menej gramotní ľudia môžu byť, naopak, aj silnejšie a odolnejšie osobnosti. A existujú aj skratové reakcie a náhly, nepredvídateľný impulz na sebazabitie, a to z rôznych príčin.“

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/zavrazdil-dieta-base-tyra-holuby-tento-muz-nahana-spoluvaznom-hrozu.html">Zavraždil dieť, v base týra holuby! Tento muž naháňa spoluväzňom hrôzu</a>

Na otázku, či sa dá úmrtiam vlastnou rukou vo väzbe či väzení zabrániť, je podľa všetkých oslovených jednoznačná. Áno, odsúdení sú obmedzení v práve na nedotknuteľnosť osoby, v slobode pohybu a pobytu, v práve na zachovanie listového tajomstva a slobodného výberu lekára. Personál zboru však musí rešpektovať ľudskú dôstojnosť a nesmie používať kruté alebo ponižujúce spôsoby zaobchádzania.

„Z uvedeného vyplýva, že nemôžeme napríklad technickými prostriedkami monitorovať priestory štandardných ciel, kontrolovať či byť prítomní pri vykonávaní osobnej hygieny a hygienických potrieb. Zákon garantuje aj nepretržitý čas osemhodinového spánku na lôžku, osobitne u väznených osôb umiestnených v štandardnom režime, ktoré v čase od večierky do budíčka musia byť uzamknuté v celách,“ upresňuje riaditeľ Kancelárie generálneho riaditeľa ZVJS.

Aj keď každé úmrtie za mrežami, zvlášť vykonané vlastnou rukou, spôsobí rozruch a vyvolá veľa otázok, situácia vraj nie je až taká alarmujúca, ako sa na prvý pohľad javí. „Na porovnanie s civilným prostredím podľa štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií Slovenskej republiky sa v našej krajine pokúsi o samovraždu ročne priemerne 905 ľudí, dokonaných samovrážd je 569 ročne,“ vyratúva Adrián Baláž.

Najčastejšie príčiny sebapoškodzovania väzňov

- manipulatívne konanie na dosiahnutie individuálnych cieľov - zmeniť prostredie ústavu, vyhnúť sa povinnostiam, sankciám za neplnenie povinností alebo porušenie zákazu, dosiahnuť hospitalizáciu na psychiatrii a tak sa dostať ku psychofarmakám

- pri rezných ranách to býva redukovanie napätia a úzkosti v psychicky náročnej situácii, prípadne snaha o hospitalizáciu na psychiatrii, respektíve vyhýbanie súdnym pojednávaniam

- pri hladovkách často väznené osoby, ktoré sa cítia nevinné, upozorňujú na nespravodlivé obvinenie alebo odsúdenie, nespokojnosť s podmienkami výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody

- duševné ochorenie, napríklad psychóza, depresia

- neschopnosť adaptácie na podmienky výkonu väzby a výkonu trestu vyplývajúca priamo z osobnosti odsúdeného - patologické rysy, poruchy osobnosti

- riešenie osobných problémov bežných v civilnom živote - úmrtie v rodine, choroba príbuzného, strata vzťahu

- snaha o dosiahnutie prerušenia výkonu trestu zo zdravotných dôvodov

Všetko pre únik: Zúfalí väzni prehĺtajú lyžičky a infikujú sa fekáliami

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás