Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Pietnejšie miesto by ste na Slovensku asi zbytočne hľadali. Na okraji Kremničky je závan smrti hmatateľný. Vedľa seba susedia banskobystrické krematórium, urnový háj, dom smútku, cintorín i&nbsp;miestny Pamätník SNP. Celá lokalita sa na konci vojny kúpala v&nbsp;krvi stoviek popravených, ktorých telá Nemci a&nbsp;slovenskí gardisti hádzali do veľkej protitankovej priekopy a&nbsp;zasypali. Desivé udalosti však po prelome milénia pripomínali skôr učebnice dejepisu. Kamenná mohyla slovenského architekta Dušana Jurkoviča, pôvodne postavená na holej pláni ako memento zďaleka bijúce do očí, bola až donedávna zanedbaná, zabudnutá, ukrytá v&nbsp;tieni starých vysokých tují. Aby toho nebolo málo, rovno na okraji priekopy, ktorú fašisti premenili na masový hrob, vyrástli rodinné domy a&nbsp;uprostred priľahlej pláne, kde sa zabíjalo tiež, stojí bilbord ponúkajúci záujemcom kúpu drahých pozemkov v&nbsp;lukratívnom malebnom údolí. „Pripadá mi to, akoby chcel niekto tie strašné udalosti vygumovať z&nbsp;pamäti ľudí, bagatelizovať,“ hovorí znechutene spisovateľka a&nbsp;historička Daniela Baranová. „Tisíc zavraždených, strelených do zátylka alebo udusených pod telami v&nbsp;jame. Vrátane detí. Najmladšie malo len dva týždne.“

Knihu Pred bránami pekla, v&nbsp;ktorej opisuje vraždenie v&nbsp;Kremničke a&nbsp;spomienky pamätníkov, vydala v&nbsp;roku 1995, keď prvýkrát zaznievali šumy o&nbsp;možnej výstavbe v&nbsp;blízkosti pamätníka. S&nbsp;nádejou, že sa ľudia spamätajú. Nestalo sa. Najprv vyrástla jedna ulica, neskôr&nbsp;druhá. „Tam, kde stoja najnovšie domy, ukladali v&nbsp;štyridsiatom piatom stovky exhumovaných obetí, zhruba tristo ich je stále pod zemou,“ pokračuje a&nbsp;vezme do rúk útle dielo, ktoré bolo preložené aj do hebrejčiny. „Keď v&nbsp;decembri 1944 esesáci popravili v&nbsp;jeden deň asi tristo ľudí, krv tiekla až k&nbsp;Hronu. Tých, ktorí sa snažili utiecť, strieľali ako zajace. Umierali v&nbsp;celom okolí. To miesto je plné utrpenia, negatívnej energie, zaliate krvou. Ja by som tam určite bývať nechcela.“ Spomenie si na pobyt v&nbsp;Nemecku, kde navštívila niekoľko bývalých koncentračných táborov. „V&nbsp;mestečku neďaleko tábora Bergen-Belsen, kde je pochovaných 50-tisíc sovietskych zajatcov, som pri fotografovaní zišla z&nbsp;cestičky a&nbsp;okoloidúci Nemci ma upozornili, aby som sa vrátila, lebo by som mohla šliapať po hroboch. Prekvapene som na nich pozrela, a&nbsp;tak dodali: ,Kto nedokáže prejaviť úctu mŕtvym, neváži si ani živých.‘ Tak to bolo všade. Bez ohľadu na to, že v&nbsp;zemi ležali ostatky vtedajších nepriateľov. Keď teraz vidím, že nedokážeme zachovať pietu ani voči ľuďom, ktorí trpeli aj za nás, je mi smutno. Všetkým záleží len na peniazoch, mamone. Akoby sme otupeli, úplne zľahostajneli.“

Daniela je už v&nbsp;dôchodkovom veku, no stále je plná energie, stále pracuje v&nbsp;múzeu, dokonca uvažuje o&nbsp;ďalšej knihe. Je o&nbsp;čom. Príbehov, ktoré sa nedostali do pôvodného diela, je dosť. Počúvala ich od pamätníkov, ale i&nbsp;od otca, ktorý ako pracovník Červeného kríža navštevoval Nemeckú, keď nacisti vraždili a&nbsp;pálili ľudí, aj Kremničku počas povojnových exhumácií. „Bol to tvrdý chlap, ale keď som ho presvedčila, aby mi o&nbsp;tých udalostiach rozprával, mal slzy v&nbsp;očiach. Tam sa odohrávali hrozné tragédie. Okolo Nemeckej odmietal jazdiť, nevedel zabudnúť na zvuk streľby, krik a&nbsp;plač ľudí pred smrťou. V&nbsp;Kremničke zase videl, ako z&nbsp;masového hrobu vykopali manželský pár v&nbsp;objatí alebo sedemročného chlapca, ktorému vlasy úplne zošediveli.“

Nielen jej otec sa nevedel vyrovnať s&nbsp;hrôzou, ktorá sa na týchto miestach odohrávala. Rovnako to mali obyvatelia Kremničky, ktorí vtedy žili. O&nbsp;popravách vedeli od prvého dňa, hoci sa ich nacisti snažili utajiť. Videli čierne autobusy a&nbsp;nákladiaky prechádzajúce cez námestie, ktoré väzňov z&nbsp;bystrickej väznice zvážali, počuli streľbu a&nbsp;hlavne opití gardisti po službe v&nbsp;krčme podrobne rozprávali, čo sa v&nbsp;uzavretom priestore dialo. A&nbsp;na čom sa sami podieľali. Jeden väčší „hrdina“ než druhý. Tamojší obyvatelia sa báli vychádzať aj na priedomie a&nbsp;po oslobodení sa dlho lokalite vyhýbali. „Sám Hitler bol šokovaný, že sa malý národ obkolesený nepriateľskými alebo obsadenými štátmi odvážil vzbúriť a&nbsp;mesiace odolával masívnej presile,“ uzatvára Daniela Baranová. „A&nbsp;my chceme SNP a&nbsp;udalosti, ktoré sa s&nbsp;ním spájali, ignorovať?“

Zdá sa, že áno. Hoci je víkend a&nbsp;počasie v&nbsp;čase našej návštevy pripomína skôr chladnú jar než vrcholiacu zimu, veľké parkovisko pod pamätníkom zíva prázdnotou a&nbsp;celé okolie je ľudoprázdne. Medzimestský autobus pri zastávke s&nbsp;názvom Krematórium len spomalí a&nbsp;pokračuje ďalej, nemá kto vystúpiť. Žiadne davy sa tam nehrnú, hoci mesto pred pár rokmi územie upravilo, osadilo informačné tabule. „Svojej histórii prikladáme malý význam a&nbsp;k&nbsp;Povstaniu máme stále nejednoznačný postoj,“ hovorí riaditeľ Stredoslovenského múzea Marcel Pecník, keď spolu kráčame alejou hore k&nbsp;mohyle. „Je pravda, že to s&nbsp;jeho propagáciou komunisti poriadne preháňali, ale po revolúcii prišiel opačný extrém. Mnohí ho začali znevažovať, dokonca sa hovorilo, že partizáni len kradli ľuďom jedlo, samopalmi strieľali hydinu a&nbsp;zbytočne Nemcov provokovali. Zabúda sa, že ak by nevypuklo, víťazné mocnosti by nás zaradili medzi porazené štáty.“ Na chvíľu sa zastaví a&nbsp;zahľadí na ploty najbližšieho radu novostavieb, tesne pri hranici najväčšieho masového hrobu. „Predstavte si, že tí ľudia si v&nbsp;nedeľu na dvore grilujú a&nbsp;výhľad majú rovno na pohrebisko. Som však ďaleko od toho, aby som ich obviňoval z&nbsp;neúcty. Mnohí možno ani nevedeli, kam idú bývať. Chyba je na strane úradov, že niečo také povolili.“

Naľavo od nás je pláň s&nbsp;bilbor­dom ponúkajúcim stavebné pozemky. Nateraz je zakrytý čiernym igelitom. Riaditeľ múzea dúfa, že k&nbsp;predajom nakoniec nedôjde, že možno štát predsa rozšíri pamiatkovú zónu a&nbsp;celé barbarstvo zastaví. „Kto aspoň tuší, čo sa tu stalo, nemôže s&nbsp;ďalšou výstavbou súhlasiť. Pamätník je celoslovenské memento, dovolím si povedať, že európskeho významu. Jurkovič ho projektoval tak, aby bol viditeľný zo širokého okolia. Ak by sa však budovateľské vízie naplnili, celkom by sa stratil.“

Keď s&nbsp;kolegami pripravovali knihu o&nbsp;Kremničke Miesto života, táto lokalita mu prirástla k&nbsp;srdcu. Nielen pre nádherné prostredie a&nbsp;milých ľudí, ktorí tu žijú. „Je to zaujímavý príklad novodobého rébusu, ktorý by sme vôbec nemali riešiť. Celé roky upozorňujeme na tunajšie vraždenie, na fakt, že tu sa vtedy na ľudskosť úplne rezignovalo.“ V&nbsp;myšlienkach sa vracia do čias, keď sa po potlačení povstania plnila banskobystrická väznica nielen odbojármi, ale i&nbsp;ľuďmi podozrivými z&nbsp;pomoci partizánom a&nbsp;kapacitne nápor nezvládala. „Trest smrti sa vtedy oficiálne neuplatňoval a&nbsp;do Kremničky odosielali ľudí, ktorí mali v&nbsp;dokladoch napísané, že sú prepustení. Strieľali ich bez súdu. Aj ženy, deti, starcov, Židov, Rómov, cudzincov podozrivých z&nbsp;účasti v&nbsp;SNP.“ V&nbsp;protitankovej priekope, ale aj na iných miestach spočinulo množstvo obetí fašistického a&nbsp;gardistického besnenia, ktoré trvalo od novembra 1944 až do marca 1945.

Po vojne prišli exhumácie. Vykopali 747 mŕtvych, viac nemohli, pretože z&nbsp;tiel v&nbsp;rozklade sa kontaminovala voda a&nbsp;okolím sa začal šíriť týfus. „Nie som si istý, či by sa malo v&nbsp;kopaní pokračovať, prevádzať ďalšie archeologické skúmania či znovu jatriť staré rany. Čo však viem určite, je, že tu sa akejkoľvek urbárnej činnosti malo rázne povedať nie.“ Je však realista. Vie, že v&nbsp;hornatom teréne Banskej Bystrice je tlak na akékoľvek stavebné pozemky obrovský a&nbsp;čierny igelit z&nbsp;bilbordu na priľahlej pláni zrejme čoskoro spadne. „Mnohým sa budovateľské plány z&nbsp;odbornej i&nbsp;ľudskej stránky nepozdávajú, no nie sme žiaden horkokrvný národ, ktorý by proti nim masívne protestoval. Nežijeme ani v&nbsp;čase, keď si Kristus mohol dovoliť vyhnať kupcov z&nbsp;chrámu. Žiaľ, namiesto toho, aby sme si históriu chránili, zo zlého sa poučili a&nbsp;dobrým sa inšpirovali, v&nbsp;tomto smere skôr cúvame. Dlhodobo.“

Ako vnímajú situáciu obyvatelia domov v&nbsp;tesnom susedstve s&nbsp;pietnou zónou? Viacerých hnevá, že sa na nich ukazuje prstom, no doteraz sa ich nikto nespýtal, ako to naozaj bolo. Martin s&nbsp;rodinou tam žije od roku 2017 a&nbsp;spočiatku vôbec netušil, že ich dom bude rovno vedľa pohrebiska. Jednoducho si kúpili pozemky, ktoré boli v&nbsp;územnom pláne, s&nbsp;inžinierskymi sieťami, osvetlením a&nbsp;v&nbsp;blízkosti mesta. „Keď sme sem prišli, celé okolie bolo zarastené ako prales. Päťmetrové náletové dreviny, vysoké kríky,“ spomína. „Až keď sme všetko vyčistili a&nbsp;dali do poriadku, bolo za vysokými tujami čiastočne vidieť pomník. No dlho bol zanedbaný, prakticky nik sa oň nezaujímal, cesta k&nbsp;nemu bola rozbitá. Až pred pár rokmi to tu mesto začalo upravovať, vypílili stromy, opravili chodník, osadili cedule.“

Jeho partnerka Alena dodáva, že pri kúpe im nikto ani nespomenul, že tam nejaká protitanková priekopa bola. „Pamätník som prvýkrát zaregistrovala, až keď sme stavali,“ pokračuje. „Ani by nám nenapadlo toto miesto zneucťovať, skôr sme ho zveľadili. Môj muž so susedom priestor za našimi plotmi roky kosili. Aj deti vedieme k&nbsp;tomu, aby prejavovali rešpekt pred obeťami, spoločne tam chodíme zapaľovať sviečky.“

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/zabudnute-memento-novousadlici-netusili-budu-byvat-hned-vedla-nacistickeho-masoveho-hrobu" target="_blank">Viac aktuálnych i historických fotografií si pozrite v GALÉRII</a>

Do debaty sa zapojí suseda z&nbsp;dolného konca ulice Zuzana. Potvrdzuje, že lokalita bola dlho neupravená a&nbsp;mohyla sa strácala za drevinami. „Potom sa asi v&nbsp;mestskom rozpočte našli peniaze, ktoré bolo treba minúť, a&nbsp;tak to tu upravili.“ Veľa návštevníkov však ani tak nechodilo. Z&nbsp;času na čas nejaký autobus a&nbsp;na výročie SNP vládna delegácia s&nbsp;vencami. Dnes, keď už vedia, čo a&nbsp;kde sa odohralo, si myslia, že ďalej by sa stavať nemalo a&nbsp;na okraji ich pozemkov by mal vyrásť vysoký živý plot. Aby sa zachovala atmosféra pietneho miesta. „Stali sa tu hrozné veci, zomreli nevinní ľudia, je našou povinnosťou prejaviť im úctu,“ uzatvára Martin. „Ale život ide ďalej a&nbsp;rodí sa nový. Akoby pokračovanie tých, ktoré tu boli zmarené.“

„V&nbsp;priamom kontakte s&nbsp;pamätníkom ani na plochách pôvodnej protitankovej priekopy a&nbsp;lúky pod cintorínom sa nestavia a nie je možné budovať objekty, ktoré by narúšali pietny charakter územia,“ hovorí vedúca oddelenia územného plánovania MsÚ Banská Bystrica Ivica Gašparovičová. V&nbsp;okolí mohyly by mala byť len parková zeleň. V časti parkoviska a&nbsp;pozdĺž Rakytovskej cesty sú určené pre občiansku vybavenosť s&nbsp;obmedzením na služby súvisiace s&nbsp;pohrebníctvom a&nbsp;pietnym charakterom. Zároveň by tam mali byť verejnoprospešné stavby. „V&nbsp;predchádzajúcich rokoch boli snahy o&nbsp;zmenu územného plánu pre možnosť bytovej výstavby. Mesto však jasne takéto zámery zamietlo.“ Vedúci stavebného úradu Banská Bystrica Filip Gašparec dopĺňa, že mesto lokalitu dlhodobo monitoruje a&nbsp;dlhodobo vyvíja aktívne kroky smerom k Pamiatkovému úradu SR, aby bol status národnej kultúrnej pamiatky priznaný nielen pamätníku, ale aj priľahlej „protitankovej priekope“, s ktorou susedia už skolaudované rodinné domy.

Pripomína, že v&nbsp;súvislosti s&nbsp;prijatou územnoplánovacou reguláciou, ktorá tam počnúc rokom 1999 povoľovala výstavbu, treba vnímať širší kontext. „Proces prijímania územného plánu má povahu všeobecne záväzného nariadenia, prebieha verejne a&nbsp;je výsledkom celospoločenského konsenzu. V&nbsp;určitom štádiu stanovenom zákonom majú dotknuté orgány chrániace verejné záujmy právo ho pripomienkovať, a&nbsp;teda aktívnym prejavom vôle zasiahnuť do znenia územnoplánovacej regulácie. Mesto Banská Bystrica neeviduje, že by niektorý z&nbsp;okruhu dotknutých orgánov ako reprezentantov štátnej moci do procesu aktívne vstúpil, prípadne manifestoval akýkoľvek&nbsp;nesúhlas.“

Zabudnuté memento: Novousadlíci netušili, že budú bývať hneď vedľa nacistického masového hrobu

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Zabudnuté memento: Novousadlíci netušili, že budú bývať hneď vedľa nacistického masového hrobu

Peter Galan

Súvisiace články

Zaujímavosti zo sveta: Šelma na ceste, vypiplaný humanoid i nová tvár britskej väznice

Toto ste už videli? Hriešny tanec v podaní opíc, všestranný robotický minibus i čokoládový hrad

Zaujímavosti zo sveta: Putovný bazén, hrozivé nálety operencov i priehľadný supertelevízor

Perličky zo sveta: Pojazdný priestranný byt, šampanské za stotisíc i cestovanie plné adrenalínu

Zaujímavosti zo sveta: Tangá pre zamilovaných, obrie ruské koleso i živý morský štít

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás