Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Škoda plakať nad rozliatym mliekom, krčí plecami nad osudom kedysi honosného kláštora Mariánska Čeľaď Terézia Pavlatovská (81), ktorá sa zaoberá históriou tohto miesta. A&nbsp;tá bola naozaj bohatá!

Pri kláštore so vzdelanými mníchmi bola osada plná ľudí, prežil nájazdy Turkov, počas napoleonských vojen v&nbsp;ňom bola poľná nemocnica a&nbsp;poznačil ho ničivý požiar po zásahu bleskom. Jeho definitívna skaza však prišla po Nežnej revolúcii. Po reštitúcii sa kláštor dostal do rúk cirkvi, ktorá zrejme nestíhala spravovať množstvo znovuzískaných majetkov. A&nbsp;takto to dopadlo! Dnes je ruina považovaná za jedno z&nbsp;najstrašidelnejších miest na Slovensku.

Aj keď bývalý kláštor patrí do katastra Veľké Lovce v Novozámockom okrese, autom sa k ruine dostanete z Podhájskej. Leží kúsok od lesnej cesty. Už na veľkom parkovisku zažije návštevník nepríjemný šok. Víta ho malé smetisko, ktoré na takéto miesto rozhodne nepatrí. Z&nbsp;kláštora pavlínov, mníšskej rehole založenej v&nbsp;Uhorsku v&nbsp;13. storočí, zostala naozaj len zrúcanina. Prišiel o&nbsp;strechu aj časti múrov, o&nbsp;interiéri nehovoriac. Kedysi bol plný života, či už duchovného, alebo svetského, dnes jeho zvyšky smutne vytŕčajú spoza divého zeleného porastu.

Do jeho útrob sa dostanete ľahko, o&nbsp;to ťažšie však milovník histórie znáša pohľad na rozpadnuté múry a&nbsp;rozbité schodiská. Zachovali sa klenby na niekdajších chodbách, ktorými zbožní mnísi potichu prechádzali ponorení do modlitieb, ale aj vchod do podzemia, ktoré je už dávno zasypané odpadkami. Na zemi obchádzame hŕby tehál, na stenách zanechali zopár odkazov či nevzhľadné grafity amatérski umelci.

Prvá písomná zmienka o&nbsp;osade Máriacsalád - Mariánska Čeľaď - je z&nbsp;roku 1210. Vtedy tu stála malá kaplnka. Keď územie v&nbsp;roku 1512 získal rád pavlínov, postavili tam dvojvežový kostol a&nbsp;kláštor zasvätený Panne Márii. V&nbsp;16. storočí však museli mnísi kláštor opustiť, lebo ho obsadili Turci. V&nbsp;rozľahlom podzemí, ktoré mnísi budovali v&nbsp;rokoch 1542 až 1550, sa ukrývali obyvatelia osady. „Jeden z&nbsp;nich napísal, že Turci bývali pred kláštorom v&nbsp;stanoch a&nbsp;že domáci ľud sa má ešte lepšie ako za bývalého panstva, lebo Turci nejedia bravčové mäso, a&nbsp;tak sa ujde im. Opisoval aj to, že im dávali olej na mastenie fúzov a&nbsp;že pijú nejakú čiernu vodu, myslel tým kávu,“ usmieva sa naša sprievodkyňa.

Kláštor dlhý čas pustol, ale od roku 1749 ho začali budovať nanovo, v&nbsp;barokovom slohu s&nbsp;bohatou vnútornou výzdobou. Podobal sa jednej z&nbsp;najvýznamnejších bazilík na Slovensku - Bazilike Sedembolestnej Panny Marie v&nbsp;Šaštíne-Strážach. Mal knižnicu s&nbsp;vyše tisíckou významných diel aj botanickú záhradu s&nbsp;exotickými rastlinami. Postupne sa stal známym pútnickým miestom.

V&nbsp;roku 1786 Jozef II. rád pavlínov v&nbsp;Uhorsku zrušil. Mnísi kláštor opustili a&nbsp;zamestnali sa ako učitelia po okolitých obciach. Hlavný oltár z&nbsp;kostola previezli do Čaky a&nbsp;zvony do Tešedíkova. V&nbsp;19. storočí komplex vyhorel, ale ešte dokázal vstať z&nbsp;popola ako vták fénix.

Až do roku 1989 sa areál kláštora využíval na svetské účely. Po roku 1948 mali rozľahlý komplex v&nbsp;správe štátne lesy, následne štátne majetky. Boli tam kancelárie aj základná škola. V&nbsp;blízkej bytovke niekoľko rokov žila Terézia Pavlatovská, ktorá v&nbsp;areáli bývalého kláštora pracovala ako účtovníčka. Zopár rodín tam malo svoj domov. „Posledná nájomníčka odišla z&nbsp;kláštorného bytu v&nbsp;roku 1970, to už boli vlastníkom areálu pamiatkari. Zriadili tam depozitár aj múzeum. Vymenili strechu a&nbsp;pripravoval sa aj projekt obnovy kláštora,“ vymenováva.

Keď v&nbsp;roku 1993 kláštor a&nbsp;poľnohospodársku pôdu vrátili cirkvi, všetko išlo dolu vodou. „Pamiatkari sa museli odsťahovať. Cirkev to dala do prenájmu družstevníkom a&nbsp;tí veľkými strojmi odvážali dvanásťmetrové hrady a&nbsp;iný materiál. Doslova to tu ľudia rozkradli! Bolo to otvorené, nestrážené, každý si bral, čo chcel,“ povzdychne si Pavlatovská. Z&nbsp;novej strechy už nezostala ani jedna škridla.

Tarézia Pavlatovská je nielen pamätníčka dávnych čias, ale pozorne sleduje aj súčasné dianie okolo kláštora. Viacerí lovci záhad označujú Mariánsku Čeľaď za najstrašidelnejšie miesto na Slovensku, ale naša spoločníčka nad neoverenými správami krčí plecami. „Boli tu vyvolávači duchov, ktorí chodili po ruinách a&nbsp;vykrikovali: ‚Ohlás sa, si tu?‘ A&nbsp;vraj sa im aj čosi ozvalo,“ spomína na návštevu Slovak Ghost Hunters - slovenských lovcov duchov. Tí hovoria, že na tomto mieste mali neuveriteľné zážitky. „Podarilo sa nám nahrať ženské povzdychy, ale aj mužský hlas. Opýtali sme sa ho, či sa tam stalo niečo zlé. Povedal, že áno, že sa tam stala smrť. Až nám prešiel mráz po chrbte,“ priznal jeden z&nbsp;nich, Matej Cich. Naozaj tam kdesi zostali uväznené nešťastné duše? „Možno sa ozývajú zvláštne zvuky, lebo je tu rozsiahle podzemie a&nbsp;staré múry,“ ponúka svoje vysvetlenie naša sprievodkyňa.

Niekoho pri návšteve schátraného areálu zamrazí, iní počujú hlasy a&nbsp;niekto sa zase môže stať svedkom pikantnejšej situácie, napríklad natáčania porna. „Raz som tam išla s&nbsp;jedným pánom z&nbsp;Hlohovca. Zbieral tehly a&nbsp;chcel vidieť tieto kláštorné, lebo boli označené písmenami CM, Mariánska Čeľaď. Na poschodí sme prichytili nejakých nahých ľudí, ako sa v&nbsp;kúte natáčali. Keď nás zbadali, rýchlo sa snažili zakryť plachtou,“ nerada sa vracia k&nbsp;tomuto zážitku domáca.

Hlohovčana však nič od jeho plánov neodradilo. Chcel vidieť aj podzemie a&nbsp;na všetko sa pripravil. Teda - skoro na všetko. Nasadil si čelovku, ale prešiel sotva tridsať metrov. Nedalo sa ísť ďalej, lebo pivnice boli zapratané odpadom rôzneho druhu - staré práčky, železá, ba i&nbsp;zdochnutá ošípaná. „Keď po revolúcii ľudia prestavovali v&nbsp;Podhájskej svoje domy na ubytovanie, staré haraburdy pohádzali sem. Presnejšie, do jamy, ktorá vznikla v&nbsp;roku 1987, keď tu chcelo päť podnikov z&nbsp;okolia vybudovať pre deti školu v&nbsp;prírode. Jedna časť sa však prepadla a&nbsp;keďže všade sú podzemné chodby, odpad, ktorý ľudia hádzali do jamy, sa postupne dostával do pivníc,“ vysvetľuje Pavlatovská.

Na mieste, kde učení mnísi podporovali školy, šírili vzdelanosť a neskôr v krásnych kláštorných priestoroch malo vzniknúť múzeum, je pusto a smutno. Jedno sa mu však nedá uprieť, stále má zvláštnu atmosféru, ktorá aj v minulosti vyvolávala rozličné predstavy. „Dnes ľudí zaujímajú hlavne neoverené povesti. Hovorí sa, že mnísi unášali ženy a zatvárali ich tu, ale to nikde nebolo písomne potvrdené. Aj dnes sa môže nájsť v nejakej skupine pedofil a to neznamená, že sú takí všetci,“ upozorňuje. Áno, to, čo sa najviac spomína o&nbsp;tomto mieste, sú desivé opisy zvrhlých mníchov, ktorí znásilňovali dedinčanky a&nbsp;potom ich zo strachu pred usvedčením v&nbsp;kláštore zamurovali.

Pani Pavlatovská pridá ďalšiu z&nbsp;legiend. „Na svätojánsku noc sa tam vraj otvárajú poklady. Išla tam žena s&nbsp;dieťaťom, nabrala si poklady, ale na dieťa zabudla. Vrátila sa poň o&nbsp;rok, ale najprv musela priniesť poklady späť,“ rozpráva domáca. Nakoniec si dieťa domov odviedla. „Kde bolo celý ten čas? V&nbsp;pivniciach? Kto sa oň staral?“ pýta sa až príliš racionálne žena, ktorá striktne rozlišuje medzi ľudovým rozprávaním a&nbsp;faktmi.

Prečo práve toto miesto tak intenzívne podnecuje ľudskú fantáziu? „Do roku 1801 tu bol cédrovo-bukový prales, ktorý z&nbsp;neho robil neprístupné miesto. Záhadne pôsobili aj pivnice s&nbsp;podzemnými chodbami, ktoré viedli od kláštora dvoma smermi. Mnísi tu po okolí vlastnili asi štyri tisícky hektárov pozemkov, mnohé ukryté v&nbsp;lesoch. To mohlo vtedy pôsobiť tajomne,“ vysvetľuje sprievodkyňa. Navyše, v&nbsp;hustých porastoch vraj vyčíňali zbojníci, ktorí sa často prezliekali práve za rehoľníkov. Možno preto duchovných bratov v&nbsp;povestiach obviňovali z&nbsp;najbrutálnejších činov.

Na zaplakanie! Z prekrásneho kláštora na juhu Slovenska zostala ruina. Toto sme dopustili?

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Na zaplakanie! Z prekrásneho kláštora na juhu Slovenska zostala ruina. Toto sme dopustili?

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Vstáva z mŕtvych: Telo pri Čiernom mori, srdce v parku v Lednických Rovniach

Kupcová, Halászová, Trošková: ZASPOMÍNAJTE na fešné spolupracovníčky okolo Roberta Fica

Záhada grófovho srdca: Muselo vraj zostať v slovenskom parku, ktorý miloval!

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás