Tip na článok
Aj nasilu: So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

Zlikvidovať!: Ako to vyzeralo v Československu pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy?

Ladislav Švihran

Na jar v roku 1968 svet so zatajeným dychom sledoval udalosti, ktoré sa odohrávali v Československu.

Galéria k článku (4 fotografie )
Brežnev v Bratislave: Za falošným úsmevom sovietskeho vodcu, v strede, sa skrýval hnev. Vľavo prezident Ludvík Svoboda, vpravo prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček.
Spriatelené vojská: Priniesli škody na majetku aj na životoch.
Čo je s Dubčekom?: Pýtali sa noviny po únose vrcholných funkcionárov z Československa.

Vrcholní predstavitelia sľubovali, že systém za železnou oponou založený na násilí sa poľudští a pominie hrozba svetového konfliktu. V Kremli nemali taký názor. Boli presvedčení, že Sovietsky zväz má najspravodlivejší zo všetkých systémov, netreba ho reformovať a je zárukou svetového mieru.

Neposlušný

V Československu akosi nevedeli pochopiť túto pravdu. Napriek mnohým upozorneniam. Prvé prichádzali už koncom roka 1967. Vtedy Alexander Dubček, prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, ostro vystúpil proti prezidentovi a prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Antonínovi Novotnému. Stepan Červonenko, sovietsky veľvyslanec v Československu, bil na poplach. Aj Novotný bil na poplach. Požiadal o pomoc Leonida Brežneva. Najvyšší sovietsky predstaviteľ prišiel, vypočul si obe strany a povedal: „To je vaša vec.“ A odišiel.

Lenže všeličo sa začalo meniť. Červonenka, ešte nedávno každodenného návštevníka u prezidenta Novotného, už tak často neprijímali. A tak často neprijímali ani jeho rady. Ponosovali sa aj poradcovia, ktorí prinajmenej dvadsať rokov radili, ako správne vládnuť. To už bolo poburujúce.

Koncom marca 1968 sa najvyšší predstavitelia komunistických strán sovietskeho bloku zišli v Drážďanoch a Československu pohrozili. V apríli bola situácia ešte hrozivejšia. V sovietskej tajnej správe sa uvádza, že nemožno „úplne vylúčiť možnosť ďalšieho, nežiaduceho sledu udalostí a je nutné urobiť všetko pre zmarenie intríg nepriateľov socializmu“.

Československí súdruhovia sa nepoučili a pokračovali v reformách. Ba nabrali ešte rýchlejší kurz. Koncom júna 1968 vo viacerých novinách vyšla výzva s názvom Dvetisíc slov. Podpísalo ju sedemdesiat význačných československých osobností, žiadali v nej ešte zásadnejšie demokratické zmeny. Nebola to jasná výzva na kontrarevolúciu? Sovietske vedenie bolo o tom presvedčené. Neposlušný satelit bolo treba potrestať.

Obete invázie.
Obete invázie.
Plus 7 dní

Obor zhromažďuje sily

Už 8. apríla dostal veliteľ sovietskych výsadkárov generál Vasilij Margelov nariadenie, aby plánoval nasadenie výsadkárov na území Československa. Vysvetlili mu aj prečo. „Sovietsky zväz a ďalšie socialistické krajiny majú internacionálnu povinnosť priviesť svojich vojakov na pomoc Československej ľudovej armáde pri obrane vlasti pred hroziacim nebezpečenstvom.“ O niekoľko dní, presnejšie 12. apríla, dostal generál Alexander Majorov, v tom čase veliteľ 38. sovietskej armády, zapečatenú obálku s rozkazom ministra obrany Andreja Grečka pripraviť armádu na vpád do Československa.

Prípravy na inváziu sa stupňovali. Zakrátko prišiel do Československa hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy Ivan Jakubovskij, aby rokoval o vojenskom cvičení Šumava na našom území. Sovietska strana trvala na tom, aby sa cvičenie konalo už v máji, hoci pôvodný plánovaný termín bol október. Zakrátko sovietski predstavitelia púšťali v Moskve hrôzu na československú delegáciu.

Podľa sovietskych súdruhov sa náprava nečrtala, a tak stupňovali nátlak. Začiatkom mája rozhodli, že predĺžia vojenské cvičenie na území Československa. Vzápätí zvolali zástupcov socialistických krajín na rokovanie do Moskvy. Museli zhromaždiť aj sily spojencov. Rokovanie sa konalo bez zástupcov Československa. Nasledovali ďalšie a ďalšie výstrahy a čoraz hrozivejšie.

Dňa 3. augusta skupina vysokých československých funkcionárov odovzdala sovietskemu vedeniu pozývací list. Medziiným sa v ňom písalo: „V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a štátu, so žiadosťou o účinnú podporu a pomoc všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii.“ Podpísaní boli piati: Indra, Kolder, Kapek, Švestka, Biľak. Na inváziu bolo všetko pripravené. A to podľa starej osvedčenej šablóny - vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu, ktorá pozve okupantov. Tanky mohli rozohrievať motory.

Obor proti trpaslíkovi.
Obor proti trpaslíkovi.
Plus 7 dní

Slaboduché obviňovanie

Čo vlastne vyčítalo sovietske vedenie československému? Dňa 4. mája si Brežnev pozval najvyšších československých predstaviteľov do Moskvy. Tam ich zavalili výčitkami. Žiadali od nich, aby znova ovládli médiá, aby zakázali činnosť kontrarevolučným organizáciám, aby zakázali slobodu združovania... Československí súdruhovia vysvetľovali, že reformy, ktoré zavádzajú, neohrozujú socializmus, naopak, upevňujú ho. Podobné výčitky a už aj s vyhrážkami sa opakovali na ďalších stretnutiach. Podobná bola obrana. Akoby sa boli stretli obyvatelia dvoch planét.

Sovietska strana sa rozhodla výdatne masírovať verejnú mienku v krajine. Jej obyvatelia nemali prístup k objektívnym informáciám, a tak mohli uveriť „plazivej kontrarevolúcii“ i tomu, že československí obyvatelia stoja v pevnom šíku proti takej politike. Mohli uveriť aj správam, že Československo sa chystá vystúpiť z varšavského paktu, že na nemeckých hraniach už číhajú vojská NATO, aby zaútočili. Ba objavovali sa správy o tajných skrýšach zbraní.

Za tým všetkým sa tajil strach, aby sa demokratizačný proces neprevalil do ďalších socialistických krajín a do Sovietskeho zväzu.

Po mnohých rokoch inváziu do Československa odsúdili najvyšší ruskí predstavitelia - posledný prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov aj ruskí predstavitelia Boris Jeľcin a Vladimir Putin. Napriek vyhláseniam a napriek tomu, že ruská tlač už nie je vystavená cenzúre, štátna televízia Rossija 1 vysielala nedávno film, v ktorom vychvaľovala inváziu. V Československu sa údajne chystal ozbrojený prevrat a sovietski spojenci sa len bránili pred agresívnou Severoatlantickou alianciou. Slovenská i česká diplomacia proti filmu protestovali.

„Bratská“ pomoc sa začína: Dubček nachádzal akú-takú podporu u Jánosa Kádára. Teda spočiatku. Potom sa šéf maďarských komunistov naľakal prudkého obrodného procesu v Československu. Obával sa, že zasiahne jeho krajinu i jeho samého. Veď to on pomáhal potlačiť maďarské povstanie v roku 1956 a do Budapešti vtiahol na sovietskom tanku. A tak v poslednom období sa stal skôr prostredníkom medzi Moskvou a Prahou. Dňa 17. augusta sa na jeho žiadosť stretol v Komárne s Dubčekom a signalizoval mu možnú a skorú inváziu. Údajne ho veľmi rozhnevalo, že Dubček nebol ochotný podpísať dokumenty o okupácii sovietskymi vojskami.

Dňa 18. augusta sa v Moskve zišli najvyšší predstavitelia piatich členov Varšavskej zmluvy, aby schválili plán invázie. Ako neskôr zverejnili, prijali ho preto, „aby vyhoveli žiadosti o pomoc zo strany ozbrojených síl československého ľudu a väčšiny členov predsedníctva ÚV KSČ a viacerých členov vlády Československej socialistickej republiky“. Sovietska tlač sa neskôr odvolávala aj na pozývací list niekoľkých členov najvyššieho vedenia v Československu. Plán rozdrviť obrodný proces silou sa rozbehol.

V noci z 20. na 21. augusta dostali udalosti prudký spád. Zasadalo predsedníctvo ÚV KSČ a zaoberalo sa prípravou XIV. zjazdu KSČ. Schôdzu prerušil Vasil Biľak a ďalší návrhom schváliť rezolúciu o akútnom nebezpečenstve kontrarevolúcie. Stalo sa tak zrejme na pokyn Moskvy. Predsedníctvo zamietlo návrh. O 23.30 dostali správu, že vojská Varšavskej zmluvy obsadzujú československé územie. Predsedníctvo prijalo vyhlásenie, v ktorom nazvalo vstup vojsk Varšavskej zmluvy porušením medzinárodného práva a že sa tak stalo proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia.

Pomsta za odvahu

V súvislosti s inváziou sa spomína, že to bola vojensky perfektne pripravená a vykonaná akcia. Asi to celkom tak nebude. Veď československé vojská a bezpečnosť dostali rozkaz od nadriadených orgánov neklásť odpor. A bez boja sa ľahko dá postupovať. No politicky to bol totálny neúspech. Vláda a strana označili akt za inváziu, obyvatelia nevítali okupantov kvetinami, ale so všeobecnou nenávisťou, okupačnú robotnícku-roľnícku vládu sa nepodarilo vytvoriť. Aktom agresie sa začala zaoberať Bezpečnostná rada štátu.

Tvrdohlaví títo Česi a Slováci. Veď oni skrotnú! Príslušníci sovietskej bezpečnosti ešte v tú noc nadránom odvliekli čelných predstaviteľov československej jari vrátane Dubčeka. Bez vedenia sa uduste vo vlastnej šťave! Až v roku 1990, po páde režimu, zistil novinár Slavo Kalný, kam ich odvliekli. Dva dni prežili v bývalej Chruščovovej poľovníckej chate asi tridsať kilometrov od Užhorodu.

Sovietsky veľvyslanec Červonenko márne kmital medzi zainteresovanými stranami. Prezident Ludvík Svoboda, armádny generál, všeobecne uznávaná autorita, odmietol rokovať o čomkoľvek, kým nevrátia uväznených. O dva dni ich prepustili a prepravili na rokovania do Moskvy.

Pokusy pokračovať v obrodnom procese nejaký čas pretrvali, no potom sa brány uzavreli. Na dlhých dvadsať rokov. Na dlhšie obdobie ako v iných krajinách.

VIDEO Plus 7 Dní