Dušan Valent

Pár rokov po tom, ako zahynul syn ruského cára Ivana Hrozného cárovič Dimitrij, sa v Rusku udiala podivuhodná vec. Na scéne sa objavil a o trón sa uchádzal syn Ivana Hrozného a následník trónu Dimitrij. Áno, ten mŕtvy.

Dimitrij uspel. Netrvalo dlho a&nbsp;nového cára zavraždili. Výsledok? Zjavil sa a&nbsp;o&nbsp;trón opäť za­bojoval syn Ivana Hrozného a&nbsp;následník trónu Dimitrij! Je logické, že aj toho zakrátko odpratali. Možno uhádnete, čo nasledovalo. Áno. O&nbsp;trón sa uchádzal syn Ivana Hrozného a&nbsp;následník trónu Dimitrij.

Asi nikoho neprekvapí, že prelomu 16. a&nbsp;17. storočia v&nbsp;Rusku sa hovorí obdobie zmätkov. „Nadbytočný“ výskyt cárovičov Dimitrijov nebol jedinou jeho zvláštnosťou.

Výraz „obdobie zmätkov“ (1598 až 1613) znie na prvé počutie nevinne. Zďaleka nevystihuje hĺbku krízy, ktorá vtedy postihla ruský štát. Obdobie totiž okrem chaosu, ktorý sa týkal pozície panovníka - len v&nbsp;rokoch 1605 a&nbsp;1606 sa na tróne vystriedali štyria cári -, prinieslo krajine totálnu devastáciu a&nbsp;skazu. Historici sa zhodujú, že išlo o&nbsp;jednu z&nbsp;najhlbších kríz, aké kedy Rusko postihli.

„Bola to vlastne občianska vojna, boj všetkých proti všetkým, v&nbsp;ktorej sa zrútila tradičná cárska moc. Navyše do nej zasiahli susedné krajiny, Poľsko a&nbsp;Švédsko,“ upozorňuje český historik Milan Švankmajer. Špecialista na novoveké dejiny Ruska dodáva, že kríza ohrozila samotnú existenciu štátu. V&nbsp;dôsledku neúrod, pľundrovania a&nbsp;bojov pri­šlo o&nbsp;život podľa odhadov milión až pol druha milióna ľudí. Niektoré oblasti na západe zostali prakticky vyľudnené.

Za jednu z&nbsp;príčin, ktorá viedla k&nbsp;obdobiu zmätkov, sa považuje politika cára Ivana Hrozného. Bezohľadne vykorisťoval prostý ľud a&nbsp;úplne vylúčil spoluúčasť bojarov a&nbsp;inej šľachty zo správy krajiny. Nadobudol pocit, že šľachtici ohrozujú jeho moc, tak ruskú nobilitu prakticky vyhladil. Pred jeho nohami sa rozkotúľali desiatky, ak nie stovky „skazených“ bojarských hláv. Pravda, preháňame. Mnohých bojarov dal namiesto sťatia, rozsekať či napichnúť na koly.

Po smrti Ivana Hrozného v&nbsp;roku 1584 sa „na papieri“ ujal vlády jeho 18-ročný syn Fiodor. Bol to mĺkvy askét (tak ho vystihol vlastný otec) a&nbsp;nejavil o&nbsp;vládu žiaden záujem. Väčšinu času trávil na modlitbách. „Tento ,svätý hlupáčik‘ bol úplne neschopný vládnuť Moskovskej Rusi,“ konštatuje Milan Švankmajer. Namiesto neho tak prakticky vládol mocný moskovský aristokrat Boris Godunov.

Cár nemal následníka, takže Godunovovu cestu k&nbsp;oficiálnej moci mohol ohroziť jedine Fiodorov nevlastný brat Dimitrij, žijúci s&nbsp;matkou vo vyhnanstve. Cárovič však, na Godunovovo veľké šťastie, ako osemročný nečakane zahynul. Neskolila ho žiadna choroba, ale rana nožom do hrdla. Úmrtie vyvolalo podozrenie, že k&nbsp;nemu došlo na príkaz aristokrata bažiaceho po moci. Nasledovalo rozsiahle vyšetrovanie. Počas neho vďaka darom od Godunova vyšetrovatelia, členovia rady bojarov aj viacerí svedkovia náhle a&nbsp;výrazne zbohatli. Takže nikoho neprek­vapil záver, že smrteľné zranenie si cárovič Dimitrij spôsobil sám, keď pri hre s&nbsp;nožom dostal epileptický záchvat.

Nech už je pravda o&nbsp;Dimitrijovej smrti akákoľvek, Godunov bol podľa historikov prinajmenšom spočiatku mimoriadne schopným vládcom, rešpektovaným doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí, spojencami aj nepriateľmi. „Zároveň mu však nedôverovali a&nbsp;podozrievali ho z&nbsp;toho, že je schopný akejkoľvek zloby. A&nbsp;on zrejme skutočne bol. V&nbsp;Borisovi Godunovovi sa triezvy rozum vladára snúbil s&nbsp;úplným nedostatkom akýchkoľvek morálnych zábran, keď bola alebo mohla byť ohrozená jeho moc,“ poznamenáva Milan Švankmajer. Výsledok? Ani po smrti Ivana Hrozného si ľud a&nbsp;nobilita Ruska nevydýchli, práve naopak. Represie len prebiehali o&nbsp;čosi menej brutálne. Kotúľalo sa menej hláv aj zaostrené koly zostali prevažne nevyužité. Namiesto toho politickí oponenti Godunova putovali do núteného exilu v&nbsp;kláštoroch alebo cudzine.

Godunov sa oficiálne ujal vlády v&nbsp;roku 1598, keď zomrel chorľavý cár Fiodor. Nástupom na trón však pobúril mocné bojarské rody. Tie sa na rozdiel od neho považovali za autentických dedičov moskovského trónu. Mnohí bojari preto privítali, keď sa v&nbsp;roku 1603 „objavil“ a&nbsp;o&nbsp;trón uchádzal syn Ivana Hrozného a&nbsp;Fiodorov nevlastný brat Dimitrij.

Dimitrij síce zomrel osem rokov predtým, no oveľa dôležitejšia ako táto skutočnosť bola nevraživosť bojarov a&nbsp;prostého ľudu voči Godunovovi. A&nbsp;predovšetkým skutočnosť, že samozvanec sa opieral o&nbsp;podporu mocného poľského kráľa Žigmunda III. Pomohli aj fámy, že Dimitrij nezomrel, len sa niekde ukrýval. Tie vychádzali z&nbsp;ľudových povier, podľa ktorých cár môže zomrieť jedine prirodzenou smrťou. Okrem bojarov návrat Dimitrija privítala nemalá časť ruského ľudu. „Po generácie utužovaná autorita cárskeho majestátu viedla k&nbsp;tomu, že vernosť a&nbsp;služba cárovi boli úplne nezrušiteľným imperatívom. Zatiaľ čo o&nbsp;Godunovovi sa vedelo, že nie je z&nbsp;cárskeho rodu, teraz sa objavil „pravý cár“ Dimitrij,“ vysvetľuje Švankmajer.

Nový Dimitrij toho pôvodného vôbec nepripomínal. To nevadilo. „Na rozdieloch medzi pravým cárovičom Dimitrijom a&nbsp;samozvancom nezáležalo. Medzi oboma vlastne neexistovali žiadne podobnosti. Napriek tomu tí, ktorí boli najbližší ku&nbsp;skutočnému, nebohému cárovičovi, zo všetkých najviac obhajovali pravosť samozvanca,“ píše historik a&nbsp;špecialista na ruskú históriu Daniel Shubin.

Dnes samozvaného cároviča označujeme ako Lžidimitrij. Predpokladá sa, že v&nbsp;skutočnosti to bol Jurij Otrepiev, bývalý ruský mních. Predstúpil pred poľského kráľa a&nbsp;deklaroval, že v&nbsp;skutočnosti je cárovičom Dimitrijom, ktorý sa doteraz ukrýval. Žigmund III. mu prekvapivo uveril a&nbsp;vytiahol s&nbsp;ním do Moskvy. Ľud sužovaný rokmi neúrody a&nbsp;hladomormi, ako aj utláčaní šľachtici, nenávidiaci Godunova, ochotne podporili cudzie vojská. Brány miest sa Lžidimitrijovi otvárali bez boja, pridali sa k&nbsp;nemu tisíce kozákov a&nbsp;napokon k&nbsp;nemu prebehol aj významný vojvodca. Godunov napokon urobil jediné, čo mu umožňovalo zo situácie vyviaznuť s&nbsp;akou-takou cťou. Náhle zomrel. V&nbsp;apríli 1605 ho skolila mŕtvica.

V&nbsp;Moskve za nového cára vyhlásili Godunovho šestnásťročného syna. Ani nie po dvoch mesiacoch vlády ho však zaškrtili a&nbsp;trónu sa ujal Lžidimitrij. „Grigorij Otrepiev dosiahol svoj cieľ, ale zároveň tým podpísal svoj ortieľ. Mnohí veľmoži ho poznali a&nbsp;vedeli, o&nbsp;koho ide. Podporovali ho, aby sa zbavili Godunova. Teraz prišiel rad na neho,“ píše Švankmajer. Početné nešťastné rozhodnutia Lžidimitrija ešte vyostrili odpor proti nemu. Ako ministrov dosadzoval namiesto ruských šľachticov poľských&nbsp; a&nbsp;v&nbsp;máji 1606 si vzal za ženu poľskú šľachtičnú Marinu Mniszkovovú. Tej sa, pretože bola katolíčka, v&nbsp;Moskve nehovorilo inak ako „kacírska ku***“. Ešte toho istého mesiaca do Kremľa vtrhol dav vedený Lžidimitrijovým hlavným oponentom, vojvodom Vasilijom Šujským. Falošný Dimitrij sa snažil zachrániť si život skokom z&nbsp;okna. Po dopade sa však zranil tak vážne, že ho sprisahanci dohnali a&nbsp;dobili na smrť.

Šujskij nehodlal nič nechať na náhodu. Aby predišiel fámam o&nbsp;prežití cára, nahú mŕtvolu Lžidimtrija vystavoval tri dni na verejnosti. Následne ju na Červenom námestí verejne spálil a&nbsp;popol vystrelil delom na západ, k&nbsp;Poľsku, odkiaľ Lžidimitrij prišiel.

Vojvoda z&nbsp;Novgorodu Šujskij sa stal cárom a&nbsp;aby si upevnil moc, snažil sa burcovať ľud proti svo­jim politickým oponentom. „Rebeli nakázali otrokom bojarov, aby zabili svojich pánov, a&nbsp;sľubovali im ženy, majetky a&nbsp;pôdu ich pánov,“ sumarizuje ruský historik Sergej Platonov. Táto snaha sa však Šujskému napokon vymkla spod kontroly. Oslabený ruský štát nedokázal dozerať na dodržovanie zákonov. V&nbsp;dôsledku toho sa rozmáhalo nespútané kriminálne besnenie. A&nbsp;čoraz viac ľudí, zmietaných vo všeobecnom chaose, volalo po návrate „starých poriadkov“, akokoľvek ubíjajúcich - ale predsa len poriadkov.

Napriek všemožným snahám Šujského sa čoskoro vynoril a&nbsp;cársky titul si nárokoval ďalší údajný princ Dimitrij. Objavil sa v&nbsp;lete 1607 a&nbsp;vošiel do histórie ako Lžidimitrij II. O&nbsp;jeho pôvode sa dodnes vedú spory. Aj on si získal podporu poľského kráľa Žigmunda III. a&nbsp;s&nbsp;pomocou kozákov niekoľkokrát porazil cárske vojsko. Dočasne opanoval celú západnú časť ruského cárstva a&nbsp;21 mesiacov neúspešne obliehal Moskvu. Poľský kráľ Žigmund III. však za jeho chrbtom intrigoval - vyjednával s&nbsp;moskovskými hodnostármi nielen o&nbsp;zvrhnutí „cárika“ Šujského, ale aj o&nbsp;poprave Lžidimitrija II., aby bol za cára zvolený jeho pätnásťorčný syn Vladislav. V&nbsp;praxi by teda vládol on sám.

Už koncom roka 1608 však Lžidimitrij II. strácal podporu obyvateľstva. To pobúrili vojská plieniace vidiek a&nbsp;vysoké dane, uvalené na regióny, ktoré mal pod kontrolou. Lžidimitrij II. napokon prichádzal aj o&nbsp;poľských spojencov, ktorých mu prebral Žigmundov syn Vladislav. V&nbsp;roku 1610 ho zavraždili, pričom cárovi Šujskému medzičasom zostalo verných iba niekoľko najväčších miest.

Šujskij v&nbsp;boji proti poľským okupantom utrpel viaceré zdrvujúce porážky. Najhoršiu pri Klušine, kde 4. júla 1610 poľské vojsko vedené elitnými husármi rozprášilo päťnásobnú presilu Rusov a&nbsp;ich švédskych spojencov. Po tragickej prehre mnohí ďalší Rusi prisahali lojalitu poľskému princovi Vladislavovi. Cár Šujskij sa zúfalo snažil zozbierať vojsko na odvetu, no moskovská nobilita sa mu obrátila chrbtom a&nbsp;uvrhla ho do exilu v&nbsp;kláštore. Odtiaľ ho vydali do poľského zajatia, kde v&nbsp;roku 1612 skonal.

Bojari sa síce zbavili Šujského, no zároveň odmietli uznať poľskú kontrolu nad ruskými krajinami. Okrem iného preto, že poľský princ Vladislav síce oficiálne nastúpil na ruský trón, no napriek dohode neprijal pravoslávie. V&nbsp;boji s&nbsp;poľskými okupantmi sa im však nedarilo. Do poľských rúk napokon padla aj Moskva.

V&nbsp;Nižnom Novgorode sa medzitým začalo formovať povstanie. Jeho ústrednou postavou bol starosta Kuzma Minin. V&nbsp;meste sa zišla silná vojenská posádka. Zakrátko sa k&nbsp;nej ochotne pridali aj mnohí mešťania a&nbsp;remeselníci. Vznikla početná a&nbsp;odhodlaná domobrana. Kým krátko predtým ruský ľud podľa Sergeja Platonova „nemal v&nbsp;sebe ani zrnko patriotizmu a&nbsp;ochotne kolaboroval s&nbsp;votrelcami“, po založení domobrany nastala zmena. „Celá krajina sa vzoprela Vladislavovi a&nbsp;jeho otcovi Žigmundovi. Bojarská duma v&nbsp;Moskve stratila svoj význam a&nbsp;prestala vládnuť,“ sumarizuje historik.

Minin oslovoval jedného bojara za druhým a&nbsp;naliehal na nich, aby sa spojili, vyhnali katolíckych okupantov a&nbsp;znovu nastolili pravoslávie. Vzbúrenci najprv v&nbsp;októbri 1612 porazili Žigmundovo vojsko tiahnuce na pomoc posádke v&nbsp;Moskve. Následne v&nbsp;Kremli obkľúčili a&nbsp;vyhladovali zvyšných sedemtisíc okupantov. Keď Poliaci zjedli posledné kone a&nbsp;krysy, údajne sa uchýlili ku kanibalizmu. Týmto krokom len oddialili neodvratné a&nbsp;v&nbsp;novembri 1612 sa poľská posádka Moskvy vzdala.

Medzičasom sa objavil tretí falošný Dimitrij, pravým menom Sidorka. Kozáci v&nbsp;okolí Moskvy ho v&nbsp;marci 1612 dokonca uznali za cára. Podporovali ho aj Švédi. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch samozvancov koniec tretieho Lžidimtrija nastal už po pár mesiacoch. Skončil v&nbsp;železnej klietke, ktorú po oslobodení Moskvy predvádzali na uliciach, aby ho mešťania mohli na vlastné oči vidieť, opľuť a&nbsp;obhádzať exkrementmi či odpadkami. Napokon Lžidimitrija III. obesili.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/zmrtvychstanie-carovica-syn-ivana-hrozneho-najprv-umrel-potom-nastupil-tron" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Obdobie zmätkov ukončil v&nbsp;roku 1613 bojarský snem, ktorý zvolil nového cára. Išlo o&nbsp;mladíka Michaila z&nbsp;mocného západoruského rodu Romanovovcov.

Zmŕtvychstanie cároviča: Syn Ivana Hrozného najprv umrel, potom nastúpil na trón

Dušan Valent

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Zmŕtvychstanie cároviča: Syn Ivana Hrozného najprv umrel, potom nastúpil na trón

Dušan Valent

Súvisiace články

Prekliatie: Pokiaľ vás považujú za nudných, nemáte to v živote ľahké

Fiasko: Ozrutná ruská superzbraň mala vyhrať vojnu. Bezmocne zapadla v prvej mláke

Tajomstvo Veľkého Johna: Súboje zvierat s váhou dvoch slonov boli neľútostné i zákerné

Gigantické sopky na Plute: Namiesto lávy chrlia ľad!

Vojna o Jenkinsovo ucho: Bizarná zámienka viedla k jednému z najvýznamnejších konfliktov

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás