Úprimne, nie som veľký fanúšik britskej kráľovskej rodiny. Nepáčia sa mi teórie o modrej krvi, delenie ľudí na vyššie a nižšie spoločenské vrstvy. Nebavia ma príbehy o dievčatách, ktoré túžia stať sa princeznami, a keď sa im sen splní, nevedia, čo od dobroty, ani tie o bludných synoch a ich nešťastných milenkách. Celé to divadlo mi pripadá príliš pompézne a trochu, s prepáčením, povrchné. Na druhej strane ľudia v zložitých časoch potrebujú rozprávky, hoci aj novodobé. Potrebujú útechu, inšpiráciu a pevný bod, na ktorý sa môžu spoľahnúť.
A presne ním kráľovná Alžbeta bola, a to dlhých, obdivuhodných sedemdesiat rokov. Keď nastupovala na trón, svet sa stále spamätával z hrôz druhej svetovej vojny, v Sovietskom zväze vládol Stalin, v Spojených štátoch Eisenhower a v Československu Gottwald. Úplne iné časy, ale základný princíp panovania kráľovnej Alžbety sa za celé tie roky nezmenil - celý život sa snažila robiť to, čo sa patrí, čo považovala za správne, prospešné pre krajinu a monarchiu. A nie vždy to bolo jednoduché. Často hrozili konflikty s politikmi, občas museli priniesť obetu jej najbližší príbuzní, inokedy zas čelila tlaku verejnosti. A aby to nemala jednoduché, kompromisy hľadala pred očami celého sveta. A všetko zvládla, je priam neuveriteľné, že sa jej meno nespája so žiadnym závažnejším škandálom. Nie div, že v kontraste s jej vnútornou silou, priam nadľudskou schopnosťou ovládať emócie jej príbuzní so svojimi pokleskami a depresiami občas pôsobili ako tlupa nezrelých, pochabých detí.
Práve preto ako niekto, komu je britská kráľovská rodina viac-menej ľahostajná, musím povedať, že Alžbeta II. nám bude veľmi chýbať. Lebo mám pocit, že dnes je čoraz menej ľudí ochotných obetovať vlastné pohodlie a chvíľkové šťastie, aby urobili to, čo považujú za správne, čo sa patrí. S Alžbetou akoby navždy odchádzala tá poctivá časť starých časov.
