Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Rodina Stana Dančiaka (†75) sa už teraz obáva, ako sa vyrovná s&nbsp;prázdnym miestom pri štedrovečernom stole. To patrilo legendárnemu hercovi, ktorý v lete navždy odišiel chorý a unavený na večnosť. „Viem, že by nechcel, aby sme trúchlili, takže sa budeme snažiť, aby sme Vianoce prežili v&nbsp;pohode a&nbsp;aby bolo veselo,“ prezradila nám hercova dcéra Zuzana Dančiaková (46), ktorá sa rozhodla kráčať v&nbsp;umeleckých šľapajach svojho otca. Pred trinástimi rokmi, keď začal mať vážne zdravotné problémy, herečka odsunula kariéru na druhú koľaj. „Chvíle s&nbsp;ním mi boli vzácnejšie než čokoľvek iné. Bojovali sme spolu až do konca,“ vyznala sa exkluzívne pre náš časopis a&nbsp;porozprávala tiež o&nbsp;potupných útrapách, ktoré musel otec podstúpiť na sklonku života.

Stano Dančiak skonal uprostred leta, odvtedy jeho dcéra zaháňa smútok prácou. Najčastejšie ju registrujeme v&nbsp;televíznych inscenáciách Rodinné prípady, účinkuje na doskách Slovenského národného divadla a&nbsp;najnovšie v&nbsp;divadelnej hre Posledné zbohom, ktorej dej sa odohráva na pohrebe. Hoci ide o&nbsp;komédiu s&nbsp;nádychom čierneho humoru, Zuzana ju na javisku takmer celú preplače. „Je to pochmúrne, je to o&nbsp;smrti milovaného človeka a&nbsp;to sa mi teraz naozaj nehrá ľahko. Musímsa odosobniť, no nie je to jednoduché. Tú hru som milovala od začiatku. S&nbsp;otcom som prechádzala jedno­tlivé fóriky a&nbsp;takisto sa na tom veľmi zabával. On mal tento druh humoru rád a&nbsp;určite by nechcel, aby som to odmietla,“ uvažuje nahlas.

Hoci sa nezadržateľne blížia Vianoce, Zuzana Dančiaková sa na ne nijako nepripravuje. „Bude tam všetko, čo tam vždy bolo. Okrem otca. To bude jediná, no zásadná zmena,“ smúti herečka, ktorá má ešte dvoch bratov. Tí už majú svoje rodiny, takže Štedrý večer strávia s&nbsp;nimi. Zuzana s partnerom Dušanom však bude rovnako ako po iné roky s&nbsp;mamou Darinou. „Ešte ni­kdy som nebola na Vianoce bez rodičov. Tentoraz bude mať ocino na stole už len svoj tanier. Pustíme si jeho obľúbené džezové koledy, tak budeme cítiť jeho blízkosť. Verím, že bude s&nbsp;nami a&nbsp;že na nás dáva pozor,“ hovorí a&nbsp;dodáva, že tentoraz asi budú doma na Vianoce prvýkrát dodržiavať pôst. „Keďže ocino bol cukrovkár, musel pravidelne jesť. Na neho sa žiaden vianočný pôst nevzťahoval. My sme argumentovali, že keď môže jesť on, môžeme jesť aj my. Tentoraz sa nebudeme môcť vyhovárať, takže budeme hladovať,“ hovorí a&nbsp;na tvári sa jej prvýkrát objaví úsmev.

Legendárny herec bol pre svoju dcéru podľa jej slov viac než otcom. A&nbsp;tak sa k&nbsp;nemu aj správala. „Odišiel mi nielen otec, ale aj najlepší kamarát. Chýba mi. Veľmi mi chýba,“ povzdychne si a vracia sa do obdobia, keď sa mu priťažilo a ona sa rozhodla pre vážny životný krok. „Prestala som hrať a&nbsp;budovať si kariéru. Otec mi bol prednejší. Iba som upravovala scenáre, ale to sa dá aj doma. Celých trinásť posledných rokov sme boli spolu. Každý jeden jediný deň. Bolo to veľmi intenzívne. Spolu sme bojovali o&nbsp;to, aby sa mal lepšie. Navštevovali sme lekárov, chodili sme na tréningy pamäti či na cvičenie. Doma sme veľa klebetili a&nbsp;spievali si. Bol veľmi veselý človek, no nie vždy bolo všetko veselé. Veľakrát som padla, ale nič neľutujem. Všetko, čo som prežila, bolo také, aké to malo byť. Som tomu rada. Inak by som nebola taká, aká som. Neviem, či som silná, ale určite som spravodlivá a&nbsp;myslím, že aj slušná. Tieto vlastnosti som si vážila aj u&nbsp;otca. Neopustili ho, ani keď bolo zle.“ Ako sa tých trinásť rokov cítil otec, jeho dcéra sa len domnieva. „Dúfam, že bol šťastný. On o&nbsp;svojom šťastí, o&nbsp;svojich pocitoch nikdy nehovoril. Keď človek stratí zrak, nikto si nevie predstaviť, čo to je za depresiu. Vždy keď som prišla domov, už od dverí som kričala - ,Staninko, už som tu.‘ Vždy bol taký rád... Bežné radosti sú najvzácnejšie.“

Dnes Zuzana presunula pozornosť na svoju mamu. „Vážim si každý deň, keď môžem byť s&nbsp;ňou aj&nbsp;bratmi. Nikto nám nevzal najmä smiech. To je najdôležitejšie. Mamina je tiež skvelá povaha a&nbsp;perfektná ,parťáčka‘, ktorá sa nevzdáva. Je to bojovníčka. S bratmi jej nedovolíme, aby bola sama. Nedáme jej veľmi vydýchnuť, ale ona má tiež svoj program. Stretáva sa s&nbsp;priateľmi a,&nbsp;samozrejme, má vnukov, ktorých miluje,“ spomína deti svojich bratov, dvojročného Adama a&nbsp;šestnásťročného Šimona.

Pri rozhovore so Zuzanou sme zabrúsili aj do obdobia, keď sa nám pán Dančiak sťažoval na nemilú skúsenosť - po tom, čo ochorel, sa na neho kolegovia vykašľali. Herečka však tvrdí opak. „Naozaj to nebola pravda. Oco to zle formuloval. Kolegovia sa na neho stále pýtali aj ho nechávali pozdravovať. Je pravda, že ho nenavštevovali, ale len preto, lebo na to nemali odvahu. To bol ich problém. Neviete, ako pristupovať k&nbsp;človeku, ktorý stratí zrak. Nevidíte mu do hlavy. Neviete, čo si myslí. Aj ja som sa s&nbsp;ním musela naučiť komunikovať,“ hovorí.

Paradoxne, zábrany v&nbsp;sebe potlačili najmä Dančiakovi priatelia z&nbsp;detstva a&nbsp;ľudia civilných profesií. „Chodilo za ním mnoho ľudí a&nbsp;s&nbsp;každým sa rád porozprával. Mohol to byť pokojne smetiar alebo predavač. Miloval chodiť na trh, kde sa zoznamoval s&nbsp;obyčajnými ľuďmi. Naťahoval predavačky, pomiešal im cesnak s&nbsp;cibuľou a&nbsp;vždy im spravil dobrú náladu. Keď nemohol, chodila som na trh ja a&nbsp;odvšadiaľ som počúvala - ,Zuzanka, ako sa má oco? Pozdravte ho.‘ Každý pozdrav som odovzdala a&nbsp;otec bol šťastný, že na neho myslia. Namiesto neho chodím kupovať kapra. Aj tento rok pôjdem. Ibaže už spolu nebudeme piecť a&nbsp;variť na Vianoce. Ja som varila, on ochutnával. Boli to krásne a&nbsp;vzácne chvíle,“ smúti nahlas.&nbsp;

Posledné dva roky pred smrťou bol legendárny herec pripútaný na lôžko a&nbsp;odkázaný na pomoc iných. Doma mal obetavú starostlivosť najbližších, podstatne horšie to bolo počas jeho hospitalizácií v&nbsp;nemocnici. „Poviem vám to úplne natvrdo. Tu sa pácha genocída na starých ľuďoch. Mnohé zo sestier nie sú ochotné urobiť nič, aby trpiacemu človeku uľavili,“ hovorí všeobecne známu vec o&nbsp;stave personálu slovenského zdravotníctva. Podaktorými nepohol ani fakt, že išlo o herca milovaného národom. „To sú len také predstavy... Otec pre ľudí už nič neznamenal. Keď som na jednu sestru už veľmi kričala, argumentovala, že čo bude robiť za ten plat. Tak som jej povedala, nech ide vykladať maslo do potravín. Čo iné by ste jej na to povedali? Aj ja mám v&nbsp;divadle malý plat a&nbsp;to mám hrať horšie? To predsa nejde. Naše povolania sú predsa poslanie pre ľudí. Tá neochota, to nie je o&nbsp;politike ani o&nbsp;peniazoch, ale o&nbsp;ľuďoch,“ vyčíta málo empatie sestričkám.

Otca preto navštevovala minimálne trikrát denne. „Chcela som mu byť nablízku pre prípad, keby niečo potreboval. Lenže na tej izbe som sa starala nielen o&nbsp;otca, ale aj o&nbsp;ďalších šiestich ľudí. Po týchto skúsenostiach sa už vôbec nebojím vrások ani staroby, ale že mi niekto, tak ako jemu, vezme dôstojnosť. Našťastie, keď už som v&nbsp;nemocnici veľmi kričala, pán primár bol taký zlatý, že otca presťahoval na JIS-ku. Posledné dva dni sa tam o&nbsp;neho starali naozaj krásne. Aj sa mu uľavilo. Popritom išlo o&nbsp;tú istú nemocnicu. Starí ľudia, ktorí tu niečo budovali, tvrdo pracovali a&nbsp;platili zdravotníctvo, by si zaslúžili úctu. Keď už sa dostanú do toho posledného štádia...“ konštatuje Zuzana na záver.

Dcéra Stana Dančiaka o jeho posledných dňoch: „Pre ľudí nič neznamenal. Vzali mu dôstojnosť"

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás