Tip na článok
Pán Tomík s manželkou Máriou: Jeden z posledných svedkov, ktorým totalita zničila život.

Krátko po februári 1948 mu hrozil trest smrti, napokon sa pokúsil o útek z jáchymovského pekla

Anton Tomík je jedným z posledných pamätníkov udalostí a jeho životný príbeh odhaľuje neľudský aj absurdný teror, ktorý zavládol v našej krajine.

Galéria k článku (6 fotografií )
Archívny dokument: Výpočet armády, ktorú nasadili na utečencov z lágra.
Ako väzeň: Dostal 15 rokov, odsedel si deväť - za nič.
Pán Tomík s manželkou Máriou: Jeden z posledných svedkov, ktorým totalita zničila život.

Dnes 85-ročný penzista Anton Tomík býva s manželkou Máriou v radovom bratislavskom činžiaku. Spolu vychovali dvoch synov, ktorí až do pádu socializmu netušili, čo musel prežiť ich otec. Komunistický prevrat pred 70 rokmi navždy zmenil jeho osud a nenávratne mu zničil mladosť - odsúdili ho pritom za vymyslené obvinenie a väznili dlhé roky v lágroch totalitného režimu. Teda toho režimu, ktorý podľa proklamácií dbal o blaho ľudu, no v skutočnosti mal na rukách krv státisícov obetí. Anton Tomík je jedným z posledných pamätníkov udalostí a jeho životný príbeh odhaľuje neľudský aj absurdný teror, ktorý zavládol v našej krajine.

Rana za ranou

Keď prišiel Február 1948, bol som na strednej škole, ale vnímal som to, lebo sa už vedelo, čo boľševici robia v Rusku. Začala fungovať tajná polícia, bola tu armáda ozbrojených milicionárov, znárodňovanie. Všetko bolo násilné, zatvárali čoraz viac ľudí. Moji rodičia v Skalici boli roľníci, mali kravku, koníky. Otcovi sa vyhrážali, že ho vysťahujú do Sudet, ak nevstúpi do družstva, vzali mu pôdu, o ktorú sa starali generácie, sady mu vytrhali buldozérmi. Zlomilo ho to, ochrnul od pása dole. Na Miletičke, kde sme sa chodili hrávať na ihriská k saleziánom, zrazu stáli milicionári s guľometmi. A keď nám dali internát po vyhnaných uršulínkach, na chodbách na podlahe sme videli rozšliapané rodinné fotografie. Bola to rana za ranou.“

Ako väzeň: Dostal 15 rokov, odsedel si deväť - za nič.
Ako väzeň: Dostal 15 rokov, odsedel si deväť - za nič.
Foto: ABS ARCHÍV

Takto si spomína na február v roku 1948 Anton Tomík. Časy, keď sa u nás chopili moci komunisti, sú preňho stále živé. Nečudo. Tento pamätník stál zoči-voči socialisickej mašinérii ako devätnásťročný chlapec. Odsedel si deväť rokov. Za čo? Za nič. Pánovi Tomíkovi zničila totalita život len preto, lebo potrebovala vyrobiť nepriateľa.

Absurdné a hrôzostrašné

„Boli sme viacerí kamaráti a počas leta 1951 sme šli na niekoľko dní na výlet do Slovenského raja,“ spomína si Anton Tomík. „Kamarát v lese pre zábavu strieľal zo zbrane, bolo vtedy krátko po vojne a medzi ľuďmi bolo veľa zbraní. Našli sme pár zbraní a nenahlásili sme to, brali sme to ako dobrodružstvo. Zastavili nás lesníci, ktorým sme na požiadanie dali občianske preukazy, veď sme nič neurobili. Pre­spali sme v ubytovni a ráno nás už brali, putá na ruky, boli sme mladí a nikto z nás nevedel, čo sa deje.“

Absurdný a hrôzostrašný scenár bol rýchly - po záťahu na mladíkov nasledoval prevoz do Leopoldova a „výroba“ nepriateľa. Ako to prebiehalo? Stačilo, že nemali radi nový režim a že ako študenti priemyslovky mali Spolok amatérskych konštruktérov, v skratke SAK. Eštebáci z neho vyrobili Spolok antikomunistov. V paranoidnej spoločnosti zbalamutenej propagandou ich ihneď označili za „teroristov“, vytypovali si vodcu „protištátnej skupiny“ a následne z nich vytĺkli, čo chceli. Po rokoch sa mu vraj kamarát ospravedlňoval, že podpísal výmysly. „Ibaže ja som mu to nezazlieval, viem, čo robili s obžalovanými,“ hovorí nám dnes pán Tomík. „Celé to vykonštruovali. Vraj sme boli protištátna skupina, ktorá chcela urobiť atentát na vedúcich funkcionárov a Viliama Širokého, spojiť sa so Západom, vraj sme chceli rozvrátiť republiku, spáchať vlastizradu. Ako by sme to mohli urobiť my, vlastne ešte deti?“

Archívny dokument: Výpočet armády, ktorú nasadili na utečencov z lágra.
Archívny dokument: Výpočet armády, ktorú nasadili na utečencov z lágra.
ABS

V Leopoldove sa dostali do povestného mlyna - tam zomleli každého. V celách počuli rev mučených väzňov a štekot psov, ktorých púšťali na ľudí, na výsluchy ich vodili s páskou cez oči a v noci budili každých pätnásť minút, takže po niekoľkých dňoch mali problémy rozoznávať realitu. Bitka bola samozrejmou súčasťou výsluchov, vyšetrovatelia prevzali metódy od gestapákov aj súdruhov z Ruska, na nahých telách zahasovali cigarety, ženám obúchavali hlavu o stenu a mužom stláčali semenníky kliešťami. Eštebáci sami písali výpovede, v zápisniciach prakticky niet slov vyšetrovaných. Anton Tomík s kamarátmi nikdy nevideli obžalobu - ba dokonca, ako v kafkovskej tragikomédii, aj rozsudok videli až po páde socializmu.

Nechcel som zdochnúť

„Na súde sa moja mama rozplakala, keď začula, že prokurátor žiada pre mňa trest smrti. Vraj na výstrahu. Keď som to počul, prestal som vnímať, čo kto hovorí,“ spomína si pán Tomík.

Napokon dostal 15 rokov. Najprv sedel v Ilave, potom sa ocitol v Jáchymove. Tam komunisti zriadili pracovné lágre pri uránových baniach, v skutočnosti šlo o otrocké práce. Režim v lágroch bol brutálny a podmienky primitívne, všetkému dominovali sadisti a izolácia v kobke za každý prečin. V zemi dolovali rádioaktívny urán bez akýchkoľvek ochranných pomôcok, lekárskej starostlivosti a pri nulovej bezpečnosti práce. Vrcholom absurdity bolo, že Československo sa za mimoriadne nevýhodných podmienok vzdalo vyťaženého uránu pre Sovietsky zväz, Rusi ho totiž potrebovali na výrobu atómovej bomby.

Pracovné lágre: Boli formou masovej perzekúcie, komunisti prevzali metódy od nacistov aj ruských súdruhov.
Pracovné lágre: Boli formou masovej perzekúcie, komunisti prevzali metódy od nacistov aj ruských súdruhov.
ARCHÍV ÚPN

Týmito novodobými galejami prešlo až 70-tisíc politických väzňov, stovky ich zahynuli ešte pri výsluchoch, ďalší priamo v lágroch a iní po prepustení v dôsledku styku s rádioaktívnou rudou - Anton Tomík si stadiaľ priniesol tuberkulózu. Bol v lágri Nikolaj, ktorý sa aj v neľudskom systéme preslávil mimoriadnou tyraniou. Pri teplotách mínus 20 stupňov nemali žiadne poriadne oblečenie, v drevených barakoch sa večer nesmelo kúriť, cez dosky fúkal sneh. Trpeli hladom, do baní fárali zviazaní oceľovým lanom zarezávajúcim sa do tela. V hĺbke 450 metrov pod zemou, v prepojenej šachte medzi dvoma baňami, sa načierno stretol s kamarátom, takisto skalickým rodákom a politickým väzňom Antonom Srholcom.

V lágri patril medzi väzňov, ktorí štrajkovali za zlepšenie podmienok, napokon sa rozhodol spolu s ďalšími väzňami ujsť. „Bachar mi raz povedal - Tu zdochneš. Keď sa pokúsiš o útek, donesieme ťa naspäť zastreleného na doske. Boli sme doslova určení na likvidáciu. Ale ja som tam nechcel zdochnúť,“ hovorí dnes.

Husársky kúsok

Išlo o najväčší útek z komunistického lágra. Po nociach tajne kopali podzemný tunel, ktorým sa dalo len plaziť. Viedol popod ostnatý drôt a veže s ozbrojenými strážami. Napokon v jednej novembrovej noci 1955 ušli. Bolo ich desať a posledný za sebou sypal korenie kvôli psom. Režim na nich nasadil hotovú armádu - prenasledovalo ich tisíc vojakov a fízlov s výzbrojou 70 guľometov, 300 samopalov, vyše 500 pušiek, nad hlavami im lietali lietadlá. Štvanica trvala pár dní, Antona Tomíka postrelili a dostal navyše dva a pol roka. „Nerobili sme si ilúzie, že sa dostaneme za hranice. Utekali sme preto, aby sa o nás dozvedel svet, podobne ako keď utekal Vrba s Wetzlerom z Osvienčimu.“

Na slobodu sa dostal až v roku 1960, ale perzekúcie neprestali. Nemohol si nájsť prácu, podľa rozsudku mu navyše prepadol celý majetok a stratil občianske práva, nemohol ísť študovať ani voliť. O možnej rehabilitácii v roku 1968 rozhodovali tí istí ľudia, ktorí ho predtým odsúdili. Potom prišla okupácia ruskými tankmi a spravodlivosti sa nedočkal ďalších dvadsať rokov. Rehabilitácia prišla až po Nežnej revolúcii.

Obludné

„Prípad je klasickou ukážkou konštruovania obludných politických procesov v komunistickom Československu,“ uvádza v odbornej štúdii k prípadu historik Ústavu pamäti národa Branislav Kinčok. Po februárovom puči nešlo o náhodné zlyhania, ale o systém. „Na rozdiel od iných politických procesov, kde bola prítomná aspoň nejaká reálna protikomunistická činnosť, v tomto prípade k žiadnej podobnej činnosti nedošlo. ,Protištátna činnosť‘ skupiny mladých ľudí, ktorí boli na prahu dospelého života, bola jednoznačne konštruktom Štátnej bezpečnosti. Prípad je zároveň príkladom, z akých marginálnych dôvodov dokázali príslušníci ŠtB vyvodiť závažné dôsledky. Zničili mladosť a nenávratne narušili život mladým ľuďom, ktorí si v dôsledku mladíckej nerozvážnosti neuvedomili, že z ich pohľadu nevinná činnosť môže mať také fatálne následky,“ stojí v závere štúdie.

„Veľa nás umiera. Z tých, ktorí utekali, už nežije nikto. Posledných ,útekárov‘ skúšali vyhľadať cez Poštu pre teba a nikoho už nenašli,“ podotýka pán Tomík.

Prečo sa dnes relativizuje obdobie socializmu? Na internete sa o ňom šíria lži a dokonca najvyšší politickí činitelia hovoria, že bolo dobre. „Zhadzujeme veci zo stola,“ myslí si pani Mária. Ako učiteľka poznala snahy režimu o indoktrináciu detí komunistickou ideológiou. S manželom prežili spoločne 55 rokov.

„Keď niekto povie, že za socializmu bolo dobre, platí to pre niektorých, ale treba sa pýtať, či sa všetci mali dobre,“ dopĺňa jej manžel. „Ako chceme robiť demokraciu v štáte, kde predtým toľkí boli v strane? Ani jeden nebol odsúdený. A ubúda žalovaných aj žalujúcich. Je ťažké obnovovať spomienky. Pred časom som po dlhých rokoch šiel do Jáchymova, bolo to tam už všetko zarastené. Ale na všetko sú dokumenty, doklady. Tak, ako existuje medzinárodný zákon o propagácii nacizmu, má existovať rovnaký aj pre zločiny komunizmu, rovnako ako zákon o popieraní jeho zločinov.“

VIDEO Plus 7 Dní