Tip na článok
Kto bol Vlado Štrba Narodil sa 12. októbra 1968 v Detve, žil v Holíči, kam sa priženil, mal štyri deti. Vyliezol na vrchol Čo Oju v roku 1997. Zúčastnil sa na expedíciách na ďalšie osemtisícovky: Broad Peak 1998, Makalu 2002, dvakrát Annapurna 2004 a 2005, Dhaulágirí 2012, dvakrát Everest 2016 a 2017. Zomrel na Evereste 21. mája 2017.

„Mám toho plné zuby,“ priznal Štrba v poslednom telefonáte z Everestu

„Vlado vedel, že sa musí spoliehať na seba, vravel, že nebude riskovať,“ spomína na Vlada Štrbu jeho blízky kamarát.

Galéria k článku (3 fotografie )
Pred dvanástimi rokmi: Keď ešte predčasne nezošedivel.
Rozlúčka: Vlado Štrba, vpravo, s manželkou Katkou, vedľa, a priateľmi pred odletom na poslednú akciu.

Everest je pre slovenských horolezcov tragický štít. Zo všetkých osemtisícoviek si vyžiadal najviac obetí. Vladimír Štrba bol šiesty, kto sa z neho nevrátil. V nedeľu 21. mája zahynul na zostupe. Mal štyridsaťosem rokov.

Jediný Slovák, ktorý to dokázal: Hámor zdolal všetky hlavné osemtisícovky

Priodvážny cieľ

Keď mi pred dvoma rokmi začal načrtávať svoj projekt - preliezť Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene Mount Everestu -, spontánne som vyhŕkol: „Neblázni, nepotrebujem písať ďalší nekrológ!“ Vedel som, o čom hovorím. V roku 1988 po prelezení tejto cesty alpským štýlom zostali nezvestní štyria špičkoví slovenskí horolezci Becík, Božík, Jaško, Just. Dodnes ich nenašli. Až s odstupom vyše dvadsať rokov som bol schopný ich príbeh spracovať knižne. Ten tragický príbeh poznám naspamäť.

Volali ju ženský Messner. Poľská horolezkyňa zmizla na Kančendžonge v Nepále, jej telo sa nikdy nenašlo

MIMORIADNA SPRÁVA Smrť slovenského horolezca v Himalájach: Vlado Štrba výstup na Everest neprežil!

Pred dvanástimi rokmi: Keď ešte predčasne nezošedivel.
Pred dvanástimi rokmi: Keď ešte predčasne nezošedivel.
MILAN VRANKA

Lenže Vlado sa tej myšlienky nemienil vzdať. V roku 1997 síce vyšiel na vrchol Čo Oju vysoký 8 201 metrov, ale to bolo pred dvadsiatimi rokmi. Na ďalších osemtisícovkách už úspešný nebol. O reálnosti vytýčeného cieľa pochybovali aj mnohí horolezci. Vlado však bol ochotný znášať kritiku na internete i sociálnej sieti, že ide najmä o marketingovú bublinu.

Prvý pokus v minulom roku sa skončil záchrannou akciou. Spolulezcovi Zolovi Pálovi prachová lavína načas poškodila zrak. Keď Vlado odchádzal tohto roku na ďalší pokus, sedeli sme pred odletom v bratislavskej letiskovej hale aj s jeho manželkou. „Katka, prečo ho púšťaš?“ obrátil som sa na ňu, aj keď odpoveď som poznal. „On by ma aj tak nepočúvol,“ odvetila. Vlado Katku pred kamarátmi volal „moja Štrbová“. S úsmevom rád pripomínal, že horolezectvo si pred svadbou poistil. Svojej nastávajúcej dal podpísať papier, že mu v lezení nebude brániť. A vlastne pre menšie hory nadchol aj manželku. Nebol však nezodpovedný. Skôr naopak.

Neuveriteľný výkon slovenského horolezca už dvadsať rokov nik neprekonal

Odhalenie po smrti horolezcu Štrbu (†48): Prečo sa vybral najťažšou cestou?

MILAN VRANKA

Pamätám sa, ako mi po návrate z jedného z pokusov o južnú stenu Annapurny, keď to vzdal už v nižších partiách steny, vysvetľoval: „Ja mám prah zodpovednosti položený nižšie, mám štyri deti.“

Zmena trasy

Predtým, ako sme sa rozlúčili, som sa ho ešte spýtal: „Vlado, je možné, že by si vystupoval aj klasickou trasou?“ „Musel by som doplatiť tisícku za povolenie hrebeňom, ale na to teraz nemyslím.“ Nakoniec k tomu došlo. Najprv vypadol z hry jeho spolulezec Pál, ktorý nechcel riskovať stratu nového zamestnania vo Švajčiarsku. A keď v everestskej oblasti zahynul vynikajúci švajčiarsky horolezec Ueli Steck, ktorý sa s Vladom ocitol na spoločnom permite, Vlado v správe na Facebooku naznačil, že podmienky v juhozápadnej stene nie sú dobré a uvidí, či to neskúsi po klasike prvovýstupcov. Napísal: „Zatiaľ mám v pláne presunúť sa do druhého tábora a tam uvidím, aké sú podmienky. Sneh a hlavne menšie či väčšie lavíny budú v stene problém. Rozhodnem sa, či pôjdem do juhozápadnej steny, alebo sa zaradím do radu na klasickej ceste.“

Dve obete čierneho obra: Československí horolezci a ich osemtisícovka Makalu

SMRŤ horolezca Štrbu (†48): Lekár vysvetľuje, aké muky prežíva ten, kto nemá dosť kyslíka!

Problémy na zostupe

Klasická trasa na Everest býva vybudovaná pre komerčné expedície plné klientov vystupujúcich so Šerpami a s prídavným kyslíkom. Viac ako technické ťažkosti, keďže fixné laná vedú až na vrchol, je problémom výška aj veľký počet vystupujúcich či zostupujúcich. Vlado pri výstupe strávil vo štvrtom tábore v Južnom sedle tesne pod hranicou 8 000 metrov dve noci.

Rozlúčka: Vlado Štrba, vpravo, s manželkou Katkou, vedľa, a priateľmi pred odletom na poslednú akciu.
Rozlúčka: Vlado Štrba, vpravo, s manželkou Katkou, vedľa, a priateľmi pred odletom na poslednú akciu.
MILAN VRANKA

Fúkal silný vietor, čakal na zlepšenie počasia. Vystupovať začal tretiu noc. A to nebolo dobré. Bol pridlho v zóne smrti. Čo sa stalo, sme sa pokúšali dozvedieť od Subina Thakuriho, šéfa agentúry Utmost Adventure Trekking, ktorá zabezpečovala organizáciu Vladovej výpravy v Nepále. „Vlado liezol bez horského vodcu a bez doplnkového kyslíka,“ odpísal. „Strávil dve noci vo štvrtom tábore a potom pokračoval na vrchol. Dosiahol Južný vrchol Everestu, ale na ceste stratil energiu a pravdepodobne silný vietor mu spôsobil omrzliny na rukách i nohách.“

Zápas o život

Najviac o Vladových posledných chvíľach vedel Ján Madarás, geológ, ktorý sa s ním zúčastnil na vlaňajšom pokuse. Bol s Vladom v telefonickom kontakte zo Slovenska. Ako nám povedal, počas zostupu s Vladom trikrát telefonoval.

Vlado mal problém so satelitným spojením a bez problémov sa dovolal iba jemu. On potom informácie prenášal Subinovi. „Vladov hlas bol jasný, zreteľný, nebadal som známky dezorientácie, krajného vyčerpania,“ opisoval Ján Madarás. „Napriek tomu som ho hnal dolu. Bol už príliš dlho vo výške nad 8 000 metrov.“ O 17.45 miestneho času sa Vlado rozhodol vrátiť, keď bol vari sto výškových metrov pod hlavným vrcholom. Z Južného vrcholu, vysokého 8 760 metrov, zostúpil za dve hodiny až do oblasti takzvaného balkóna vo výške okolo 8 400 metrov, odkiaľ sa druhý raz ozval. Rýchlosť zostupu nenaznačovala nijaké problémy. „Náš tretí telefonát však bol už iný,“ pokračoval Ján Madarás a pridal ich komunikáciu: „Kde si? - Pod balkónom. - Veď tam si už bol pred pol hodinou! Nezastavuj sa, okamžite dole! - Áno, ale som pomalý. Mám toho plné zuby. Začínajú mi omŕzať ruky aj nohy. Odkáž Subinovi, že potrebujem niekoho vo štvorke. Nech varí vodu, veľa vody, nech pripraví spacák, polievku. Nech začne vybavovať vrtuľník. Nech pošle niekoho oproti mne. - Vlado, nezastavuj sa, musíš ísť dolu, dolu, dolu! Musíš sám zísť. Veď Zolo Demján to dal potme bez čelovky z vrcholu až do dvojky. - Hej, ale to bol iný makač!“ To boli posledné Vladove slová. Už sa neozval.

„A neprijal ani moju poslednú esemesku, kde som mu písal: Vlado, zo štvorky ide oproti skupina s kyslíkom a jeden Šerpa po teba. Zostupuj, nesmieš sa zastaviť!“ Vlada našli v oblasti balkóna približne o štyri hodiny. „Pokúšali sme sa ho zachrániť, podarilo sa dostať ho do tábora štyri,“ napísal mi Subin Thakuri. Vlado bol však po ťažkom zostupe v kritickom stave a vo štvrtom tábore napokon skonal.

Zdolal 14 himalájskych osemtisícoviek, zabila ho obyčajná horská túra

Boj o život v priamom prenose. Slovenský horolezec skonal na milovanom Evereste

Himalájska méta

Vladov otec viedol v Detve turistický oddiel, a tak Vladova dráha bola vlastne predurčená. Keď mal trinásť, prešiel v lete i v zime hrebeňom Západných Tatier. K prírode ho to ťahalo a podľa toho si zvolil aj odbor - vyštudoval geológiu a geofyziku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.

Učarovali mu Vysoké Tatry. A keď sa po roku 1989 otvorili hranice, prišli na rad Alpy, Dolomity, Veľký Atlas, neskôr ďalšie. „Mojou métou boli najvyššie hory sveta, Himaláje a Karakoram,“ vravel. Dosiahol ju v roku 1997, keď vystúpil na vrchol šiestej najvyššej osemtisícovky sveta Čo Oju. Zažil tam nebezpečný pád a odniesol si to omrznutý palec na ruke. Výškové horolezectvo ho však dostalo. Pokúšal sa potom o Broad Peak, kde sa otočil vo výške 7 700 metrov, na Makalu o niečo nižšie.

Na ďalších - dvakrát na Annapurne, Dhaulágirí a Evereste - sa dostal do výšky okolo 7 000 metrov. Bol spoľahlivý, kamarátsky: Jedným z jeho najlepších horolezeckých priateľov bol Martin Gablík. Bol o šestnásť rokov starší, Vlada spoznal ešte ako chlapca prostredníctvom otca, tiež Vlada. Absolvovali spolu mnoho túr v slovenských horách, ale boli spolu aj na troch expedíciách na osemtisícovky. „Vlado bol dobráčisko,“ vraví Martin Gablík. „Kamarátsky, dalo sa naňho spoľahnúť, vedel mnohé zorganizovať, bol vytrvalý. Na Aconcague sme pod vrcholom v jednom stane prežili šesť či sedem dní a nevznikla medzi nami nijaká ponorková choroba.“ Pred odchodom na Everest ho Vlado navštívil. „Vravel som mu, že ak sa rozhodne prejsť na klasickú cestu, nech si dá pozor, aby neomrzol. V tých výškach sa dnes na ťažších miestach stojí v rade, a to je nebezpečné. Everest je vysoká hora, tam sa z bežnej veci môže vyvinúť problém. Zóna smrti sa začína už od 7 500 metrov, človek je vplyvom nedostatku kyslíka spomalený, hlava je otupená, stráca odhad aj pud sebazáchovy. A Vlado tam bol dlho. Vedel však, do čoho ide, mal ťah na bránu, muselo ho niečo zaskočiť. Žiaľ, práve na Evereste na klasickej ceste je väčšina klientov komerčných výprav, nie sú to skutoční horali. Vlado vedel, že sa musí spoliehať na seba, vravel, že nebude riskovať.“

U Vlada bolo cenné, že si lásku k horám nenechal pre seba. Prostredníctvom svojej trekingovej agentúry sprevádzal po horách záujemcov a svoje nadšenie pre hory vedel preniesť aj na iných. Mnohým bude chýbať.

Čítajte viac

VIDEO Plus 7 Dní