Tip na článok
Zriedkavé momenty: Spoločné rodinné nedeľné obedy počas roka sa dajú porátať na prstoch.

Miroslav Lajčák na Vianoce nepečie ani nevarí. Vyjedá plechy a púšťa obľúbenú hudbu

Miroslav Lajčák na Vianoce nepečie ani nevarí. „Vyjedá plechy a púšťa nám svoju obľúbenú hudbu,“ komentuje manželka Jarka.

Galéria k článku (12 fotografií )
Miroslav Lajčák na Vianoce nepečie ani nevarí. „Vyjedá plechy a púšťa nám svoju obľúbenú hudbu,“ komentuje manželka Jarka.
Doma v Bratislave: Zľava Vanesa, Lara, Jarka a Miro.
Zriedkavé momenty: Spoločné rodinné nedeľné obedy počas roka sa dajú porátať na prstoch.

Šéfa slovenskej diplomacie ľudia vnímajú ako nudného a prísneho suchára, ktorý si dokonca aj v súkromí oblieka na voľný čas košeľu a nohavice. Ako to majú doma nielen počas sviatkov podelené, nám vysvetlila jeho manželka, moderátorka Jarka Lajčáková-Hargašová. Jej muž diplomat doma nepomáha, nepečie koláče ani nevysáva. Podľa Jarky sa však potuluje v kuchyni blízko všetkého diania.

Je s ním zábava

„Zabáva nás tým, že robí dídžeja. Deň pred Vianocami sa hrabe v cédečkách, ktorých má tisíce, rozmýšľa, akú hudbu nám bude hrať počas celého dňa, a šialene sa z toho vytešuje. Ja to v kuchyni vnímam tak okrajovo, naša Lara ako milovníčka hudby mu sekunduje. Hudba a naša prítomnosť ho dávajú do stavu pohody,“ opisuje Jarka tradičný priebeh sviatkov v rodine, kde je vzácne, ak je otec doma a nerieši nejakú krízu na opačnom konci sveta. „Vedela si, do čoho ideš, keď sme sa brali,“ sekunduje manželke šéf diplomacie. Ten svoje povolanie nezaprie ani počas fotografovania titulky týždenníka PLUS 7 DNÍ u nich doma v kuchyni. „Ja sa sám sebe viacej páčim z pravej strany,“ šteluje sa minister v civile pred objektívom fotografa. „Mama má dobrú ľavú stranu,“ komentuje dcéra Vanesa, ktorá pri fotení asistuje. „Počkaj, počkaj, mama má dobré obe strany… len aby bolo jasné…“upozorňuje Vanesu Miroslav. Diplomat sa nezaprie. Jarka, ktorá až do toho momentu bez slova poslúcha pokyny fotografa, fľochne na muža a zahlási: „Aha. Takže vianočný darček už nedostanem žiadny, toto bolo ono.“ Babičku a deda pozornými očami sleduje aj desaťmesačný vnuk Alex, pohodlne uvelebený na rukách mamy Vanesy, a kocúr Elias, bezpečne schovaný za závesom. Aj takto vyzerá bežný život v rodine moderátorky a ministra. Popri fotení všetci spomíname na Vianoce nášho detstva, za čias hlbokého socíku, keď v obchodoch takmer nič nebolo, banány či iné južné ovocie boli dostať iba raz v roku, stáli sa na ne dlhé rady a ak ste nemali tetu v zahraničí a bony do Tuzexu, zo sladkostí na stromček bolo dostať iba hnusné a tvrdé fondánové salónky.

„Ako som to zbožňoval, vyberať salónky z obalov. Do Vianoc sme ich nesmeli jesť, po Štedrom večeri iba opatrne, aby ostalo zdanie, že na stromčeku niečo ostalo,“ hovorí Miroslav. Jarka prázdne papieriky zo sladkostí zavesených na stromčeku vylepšovala kockovým cukrom. Okrem toho boli pre zimné prázdniny typické obľúbené televízne programy. Ani jeden z manželov však v detskom veku nevysedával pri rozprávkach. „Pozerával som Turnaj štyroch mostíkov. To boli preteky v skokoch na lyžiach, ale vždy mali smutný záver. Pretože po posledných pretekoch sa skončili prázdniny,“hovorí minister a jeho žena ho dopĺňa spomienkou, ako sa jediná z troch sestier vždy snažila mať na starosti výzdobu stromčeka: „Pretože bol v obývačke a keď išli nejaké športové prenosy, mohla som pozerať.“

Ľad na letisku

Najkomplikovanejšie Vianoce rodina zažila počas pôsobenia Miroslava Lajčáka na poste slovenského veľvyslanca v Belehrade. Ich najmladšia dcéra Lara, ktorá sa narodila v Srbsku, ešte nemala ani rok. „Chceli sme byť na Štedrý večer doma v Bratislave. Ale vtedajší premiér Dzurinda sa rozhodol, že príde navštíviť našich vojakov v Kosove. Ja som tam ako veľvyslanec musel byť. Takže Jarka naložila deti, malú Larku, tú ešte dojčila, aj Vanesu, do nášho auta a odcestovala s nimi do Bratislavy. Plán bol, že s premiérom špeciálom odletím na druhý deň za nimi,“spomína si Miroslav.

„Na 23. sme mali naplánovanú romantickú večeru, lebo Jarka má v ten deň narodeniny, mali sme rezervovanú reštauráciu. Všetko to bolo perfektne pripravené, až na to, že ráno 23. som sa zobudil a zistil, že v Kosove napršalo, zamrzlo to a všetky cesty boli ako jedno veľké klzisko. Letisko zavreli a povedali, že nie je šanca, aby na ňom čokoľvek pristálo. Tak som sa deň pred Vianocami ocitol v Kosove, nechali nás čakať na letisku, či ľad nepovolí. Ale nepovolil,“spomína si Miroslav Lajčák na moment, keď deň pred Štedrým večerom uviazol v Prištine, zatiaľ čo celá rodina aj auto boli v Bratislave.

„Ja som bola rozhodnutá, že sadnem do auta a idem si po svojho muža, nevedela som si Vianoce bez neho predstaviť,“hovorí Jarka. Upresnime, že do Prištiny je to poctivých štrnásť hodín cesty autom. A nie jednoduchej.

Miroslav Lajčák na Vianoce nepečie ani nevarí. „Vyjedá plechy a púšťa nám svoju obľúbenú hudbu,“ komentuje manželka Jarka.
Miroslav Lajčák na Vianoce nepečie ani nevarí. „Vyjedá plechy a púšťa nám svoju obľúbenú hudbu,“ komentuje manželka Jarka.
Matej Kalina

Malé auto a pes v škatuli

„Zisťoval som teda u kolegov, aké majú plány a či niekto nemá cestu do Bratislavy. Spolu so mnou rovnakú vec zisťoval aj veliteľ našej vojenskej jednotky, taký správny a statný urastený chlap. Spolu s ním sme sa služobným autom vrátili do Belehradu a tam sa našiel kolega, ktorý mal zhodou okolností najmenšie auto zo všetkých. Bol to taký malý dvojdverový Renault. Počkal na nás päť hodín a vyrazili sme do Bratislavy. Kolega s manželkou vpredu, statný veliteľ a ja vzadu. Aby toho nebolo málo, v aute sa s nami v prenosnej klietke viezol pes, ktorého kolega s manželkou išli na Slovensko ‚predstaviť‘ rodičom. Veliteľ sedel s kolenami na ušiach, lebo v aute viac miesta nebolo. Keď sme po niekoľkých dlhých hodinách dorazili tým malým autom do Bratislavy, takmer sme sa nevysúkali z auta, takí sme boli stuhnutí,“smeje sa Miroslav a Jarka dopĺňa historku, ktorá sa príchodom do Bratislavy neskončila, pretože mladý pár musel v Bratislave prespať v hoteli, lenže so psom ich tam nevpustili: „Dohoda teda bola, že pes, mopslík, musí ostať u nás. Bol v totálnom strese, pes dupal po parketách, všetko ocikal. Romantická večera sa nekonala, v noci sme nespali, lebo sme chodili von so psom, utierali po ňom mláčky a utešovali ho, lebo mu bolo smutno. Ale my sme boli šťastní, lebo si bol doma.“ Veselých momentov spojených s Vianocami majú veľa, najviac sa im vrylo do pamäti zdobenie stromčeka, pri ktorom diplomat stratil sebaovládanie a doplatila na to svetelná reťaz. „Poznáte to, keď sa svetielka zamotajú. Je to preto, aby ste si každý rok museli kupovať nové - ale ja som sa podujal na to, že ich rozmotám. Trvalo to asi 45 minút, všetci sme stáli v kuchyni a naťahovali šnúru, až tá struna praskla. Sviečky skončili na zemi a ja som po nich poskákal. Svetielka síce vyhrali, ale v konečnom dôsledku prehrali. Ale inak sa viem kontrolovať,“smeje sa minister Lajčák.

Vianoce na Manhattane

Minulý rok strávila rodina diplomata v New Yorku. „Boli to iné Vianoce, bola u nás manželova dcéra s rodinou. Chýbala mi však Vanesa, rodičia. Jedlo napodobníš, mali sme aj kapustnicu, aj šalát, mali sme rybu. Ale v konečnom dôsledku to bolo také zvláštne. Chýbal nám domov. Potom aspoň napadol sneh a mali sme peknú zimnú atmosféru. V Amerike napríklad nepoznajú adventné vence, obišla som niekoľko kvetinárstiev a nič. Nakoniec som v jednom  poprosila, aby mi veniec dali na stôl a prichytili naň štyri sviečky. Bol tam zamestnaný cudzinec, ktorý pochopil, čo chcem. Ale bola to veľmi zjednodušená verzia krásnych adventných vencov, ktoré máme u nás. Hľadala som aj ozdoby na stromček. Na Manhattane dostať iba turistické  suvenírové gule, kus za 50 dolárov. Neviem, či si miestni ľudia dali doviezť vianočné stromy od dizajnérov na kľúč, ale v obchodoch nemali žiadne ozdoby. Nakoniec sme ich išli kupovať až do New Jersey. Mali sme Vianoce, ale neboli to tie ‚naše‘ Vianoce, keď na druhý deň ideš na morčacie rezne k rodičom. Vianoce sú tradície, ak niečo vybočí zo zaužívaného poriadku, nie je to ono. Pomohlo, že Mirkova dcéra Nika prišla s celou rodinou, mali sme tu dve veľmi aktívne džavotajúce deti a to bolo veľmi radostné,“spomína si Jarka. A čo teda bude tohto roku iné? „No predsa Alex,“ usmieva sa minister, ktorý sa z najmladšieho vnuka veľmi teší. Hovorí, že vždy, keď ho vezme na ruky, drobec nasadí priam štátnický výraz. „A ty sa najviac tešíš na to, že pôjdeme do Tatier, na vzduch,“ pripomína Jarka mužovi, ktorý ne­smierne miluje Vysoké Tatry. „On už pod stromčekom odratúva hodiny, kedy vyrazíme do hôr, teší sa, že vytiahne skialpy. Pretože celý rok sedí v kancelárii, v prednáškovej sále, lietadle či aute, pre neho je pobyt na čerstvom vzduchu najslastnejší pocit. Preto chodievame v noci na prechádzky na Železnú studničku. Aj po štedrej večeri sa tam ideme prejsť. Mestská ochranka sa na nás vždy podozrievavo pozerá, čo tam hľadáme. Na Štedrý večer sa tam prechádzame len my, iní ľudia tam väčšinou nie sú. New York je super, keď si ideš obzrieť ozdoby a výzdobu. Všade sú davy turistov. Ale tešíme sa, že sme konečne doma na Slovensku. Že uvidím našich. Otec je po operácii, veľmi dobre rehabilituje, teším sa, že bude domáci moriak. Tradične bývala aj zabíjačka, ale teraz ju otec nemohol pripraviť. Kapra doma nemávame, ale o rok už možno bude. Keď ho pustíme do vane pre Alexa,“ vyratúva Jarka.

Rodinné foto: V New Yorku navštívila Lajčákovcov aj ministrova dcéra Nika, uprostred, s manželom a deťmi. Vpravo je tínedžerka Lara.
Rodinné foto: V New Yorku navštívila Lajčákovcov aj ministrova dcéra Nika, uprostred, s manželom a deťmi. Vpravo je tínedžerka Lara.
Archív M.L.

Najlepší darček

„Nič hmotné nepotrebujem, mňa by potešil napríklad svetový mier, o ktorý sa snažím už tridsať rokov môjho profesijného života a zatiaľ mám pocit, že to ide od desiatich k piatim,“zažartoval si diplomat. Ak by to však mal byť hmotný darček, želal by si obyčajné domáce oblečenie. „Jedinú materiálnu vec, ktorú sme identifikovali, že naozaj nemám, sú tepláky. Pretože ‚tepláky‘ sú pre mňa to, že si dám dole kravatu. Ale v poslednom čase ma začali doma kritizovať, že som trápny, keď sedím doma v rifliach a v košeli. Zistil som, že nemám veľmi v čom inom byť, lebo nemám také domáce tepláky. Mám veľa takých na šport, ale nie také na doma. Tak mám silné podozrenie, že nejaké sa pod stromčekom nájdu. Podstatné však je, aby bol mier doma, aby bola pohoda, pokoj a aby tam vonku za oknami vládol zdravý rozum,“ uzavrie debatu o darčekoch minister, ktorý neznáša, keď je doma zvýšený hlas. 

Bez hádok

„To sú také momenty, keď príde domov po ťažkých globálnych mierových rokovaniach a ja mu poviem, že naša tínedžerka si neupratala izbu. On sa na mňa pozerá s výrazom ťažkého nepochopenia. Ja som urazená, že ma nepodporil. Ale potom sa nad tým zamyslím a dôjde mi, že rozhádzaná izba nie je svetový problém či hlad v Afrike. Takisto si uvedomujem, že ak ju vidí po týždni, nebude na ňu kričať či hádať sa s ňou. A vôbec, môj muž celkovo neznáša, keď je doma zvýšený hlas, hádok a nedorozumení má dosť z práce. Doma bytostne potrebuje harmóniu, takže aj ja, ak by som aj mala tendenciu pohádať sa, radšej si zahryznem do jazyka. Lebo viem, že on si sadne na stoličku, okolo neho je chaos, baby sa naťahujú, ja do toho komentujem, prekrikujeme sa jedna cez druhú, džavoce Alex, kocúr skočí na stôl, môj muž tu uprostred toho sedí na stoličke a je šťastný. Ticho nás pozoruje, nezasahuje, usmieva sa a je rád, že je doma,“usmieva sa Jarka, ktorá spoločné rodinné nedeľné obedy počas roka poráta na prstoch. „Večer, keď príde a sedí nad papiermi a pracuje, často je aj polnoc, keď skončí - potom príde za mnou a potrebuje sa porozprávať, mať inú tému, vyčistiť si hlavu, sadnúť si s pohárom vína a mať pocit, že sa s niekým normálne rozpráva. Výsledok je, že potom ideme spať hlboko po polnoci a ráno sme obaja ako mátohy. Alebo ideme do lesa na Železnú studničku. Toto je priestor, keď viem, že mi ho ni­kto neukradne, môžeme sa rozprávať a predebatovať si veci. Samozrejme, telefón mu neustále zvoní, ale keď nezvoní, je to vzácny čas a ja som rada, že ho mám,“zhrnie Jarka v niekoľkých vetách dennú hektiku.

Kocúr Elias: Je nerozlučnou súčasťou ministrovej domácnosti.
Kocúr Elias: Je nerozlučnou súčasťou ministrovej domácnosti.
Matej Kalina

Ťažký rok

Život v new Yorku, dvojité sťahovanie, zložitá politická situácia. Tento rámec determinoval život moderátorky Jarky Lajčákovej-Hargašovej.

Aký to bol rok?

Ťažký a hektický. V Amerike to bolo rýchle, vzrušujúce, bolo toho veľa. Túžila som však byť aj doma pri dcére a pri malom vnukovi. Sťahovanie nebolo jednoduché a udalosti posledných týždňov boli extrémne vyčerpávajúce. Nielen pre manžela, ale pre celú rodinu.

Viete sa s tým vnútorne vyrovnať a preniesť si všetky tie negatívne veci z médií cez srdce?

Učím sa, je to celoživotný proces. Zvládam to striedavo - oblačno. Ak je záťaž menšia, zdá sa mi, že to zvládam, keď sa to vyvalí, mám pocit, že nie.

Ako reagujú ľudia, ktorých denne stretávate?

Stretávame sa s pozitívnymi reakciami, ale niekedy nemáte chuť rozprávať sa s ľuďmi na ulici či v obchode o politike. Ja som asi viac terčom, než môj muž, ten predsa len je väčšinu času v zahraničí a ja som doma. Aj keď si ľudia možno myslia, že žijem hogo-fogo život, pohybujem sa normálne medzi ľuďmi, chodím nakupovať. Pokojne aj v teplákoch. Samozrejme, že sa ma ľudia pýtajú, povedia mi, čo chcú povedať. Ja nie som odizolovaná. Ale nie sú nenávistní. V ostatnom čase som na sebe cítila viac pohľadov, keď s manželom vojdeme do nejakého nákupného centra, zažívame viac pozornosti. Ale reakcie sú viac-menej pozitívne. Niektorí sa chceli rozprávať, niektorí chceli vysvetlenia. To, čo je ťažké, ostáva za zatvorenými dverami, kde to musíme prežiť.

Diskutujete o politike doma s deťmi?

Manželova funkcia je verejná, všetky jeho rozhodnutia sa týkajú celej rodiny, detí. Aj keď sa naša tínedžerka tvári, že sa jej to netýka, logicky to okolo nej ide a musí sa s tým vyrovnať. Občas tomu musí čeliť aj v škole. Ale berieme to ako skúšku, z ktorej človek vyjde silnejší. Ak tým prejdeš, povieš si, že to asi takto malo byť. Ale vedela by som si život predstaviť aj bez toho.

VIDEO Plus 7 Dní