Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Za posledné roky sa naučila, že skutočné šťastie človek nemôže hľadať nikde inde ako v sebe. „Ako mi raz povedal Sáva Popovič - ,keď robíš umenie kvôli peniazom, múza utečie´. A u mňa to platí stopercentne. Najradšej tvorím len tak pre radosť,“ hovorí spisovateľka a tvorivá žena Kristína Mišovičová, ktorá máva besedy s deťmi aj s dospelými po celom Slovensku. „Jedna z najemotívnejších bola v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom,“ priznáva.

„Keď som sa ocitla v plnej miestnosti odsúdených mužov, nebolo mi všetko jedno,“ usmieva sa. Celý čas bola presvedčená o tom, že pôjde o besedu s odsúdenými ženami. „Vravela som si, že to bude super, veľa z nich je určite matkami, babkami, predstavím im svoje ženské romány, detské knižky, porozprávam, aké je čítanie a písanie super,“ spomína na chvíle do momentu, kým nezistila, že jej publikum budú tvoriť odsúdení muži. „Bála som sa. Strašne. Ale nie toho, že by mi hrozilo nejaké fyzické nebezpečenstvo. Koniec - koncov, kde si viac strážená ako práve vo väzení? Obavy som mala skôr z toho, ako zvládnem besedovať s odsúdenými mužmi. Keď začali prichádzať, v hlave mi dokola vírila jedna myšlienka: ,O čom, preboha, budem ja, detská autorka, rozprávať týmto životom ošľahaným chlapom?´“

Nakoniec všetko prebehlo v príjemnej atmosfére. Najviac ich zaujímali čísla - koľko stojí vydanie knihy, ilustrácie, koľko sa dá na knihe zarobiť. „Tak sme sa ,zakecali´, že nám po takmer dvoch hodinách musel prísť zaklopať na dvere strážnik, že už fakt musíme končiť,“ smeje sa.

Kristína Mišovičová od svojich dvanástich rokov býva v malej dedinke na Záhorí – Sekule. Prvú knihu napísala ako sedemnásťročná, ale skončila v zásuvke. „Vrátila som sa k nej až na materskej dovolenke. Mala som vtedy 26 rokov a bolo to obdobie, kedy na Slovensku začali vo väčšej miere vychádzať slovenské autorky. To bola pre mňa motivácia skúsiť poslať svoj rukopis do viacerých vydavateľstiev. V krátkom čase sa mi jedno z nich ozvalo a v roku 2008 uzrel svetlo sveta môj prvý román Nezabudni milovať.“

Od tej doby píše s menšími či s väčšími prestávkami stále - pre dospelých aj pre deti. Prvú knihu pre najmenších si dokonca vydala sama. „Musela som nájsť ilustrátora, redaktora, grafika, tlačiareň, založiť e-shop a dokázať knihy predať. Začiatky boli naozaj ťažké, no pred pár dňami mi vyšla už piata kniha Tulaj zo zberného dvora a prvotné trápenie sa zmenilo na ozajstnú radosť z každého jedného kroku, ktorý zrod knižky sprevádza.“

Pracuje na obecnom úrade vo vedľajšej dedine – v Moravskom Svätom Jáne, kde má na starosti kadečo - od kanalizácie až po kultúru. „Práve kultúra je tá časť práce, ktorá ma naozaj baví – organizovanie a moderovanie rôznych podujatí, no mám rada aj prácu matrikárky, kde mám na starosti okrem smutných udalostí – úmrtí, aj tie radostné, ako je narodenie detí a sobáše,“ opisuje Kristína, ktorá sa vďaka tejto práci zoznámila aj s Martinom Bagárom – hospodárom z markizáckej Farmy. „Farma sa niekoľko rokov natáčala práve u nás v Sekuliach a v jednej z epizód sa konal sobáš, kde som bola ako matrikárka sobášiť. S Martinom sa z nás stali skutoční kamaráti a práve on je krstným otcom jednej z mojich kníh – Malvínkine Vianoce,“ dodáva aktívna žena, ktorá sa okrem svojej rodiny, písania a bicyklovania, venuje aj výtvarným činnostiam.

„Tvorenie je moja najväčšia radosť a zároveň obrovská psychohygiena. Veľmi rada vyrábam rôzne dekorácie, vence, ale len z výlučne prírodných, vlastnoručne nazbieraných materiálov. V období Vianoc zase rôzne vianočné dekorácie, reštaurujem nábytok, prerábam staré veci. No a mojou najväčšou vášňou okrem písania je maľovanie obrazov,“ vymenúva.

Od malička je jej súčasťou. „Keď som bola malá, chodili sme sem na chalupu, postupne tu moji rodičia postavili dom a v mojich dvanástich rokoch sme sa sem natrvalo presťahovali. Vedľa nás po celý ten čas bývala susedka, volali sme ju ,starenka´. Chodili sme si k nej po vodu, sedávali sme v jej letnej kuchyni, kde piekla tie najúžasnejšie koláče. A tak, keď starenka jedného dňa zomrela, s manželom sme si povedali, že by sme jej starý domček kúpili,“ delí sa s nami o milé spomienky na Záhorie, kde sa napokon usadila.

Dom kupovali v období covidu. Dlhšie neobývaná nehnuteľnosť, pretože starenka dožila v domove dôchodcov, bola poriadne zanedbaná. Manželia sa teda nadreli, kým ho dali do dnešného stavu.

„Od počiatku som vedela, že chcem, aby zostala zachovaná jeho autenticita. V žiadnom prípade som ho nechcela prerobiť na niečo moderné, preto som ho v tomto duchu začala aj zariaďovať. Nič z toho, čo v dome nájdete, nie je nové, všetko má svojho ducha a históriu. Veľa vecí som dostala od kamarátov, niečo sme kúpili v bazáre a ostatné som si priniesla zo zberného dvora a prerobila na svoj obraz. A práve to je to, čo naozaj milujem - dávať veciam druhú šancu a vdychovať im nový život.“

Zaujal nás jej „drevený Rovinj“, ktorý zhotovila po návšteve romantického mesta na Istrii. „Okamžite som sa do neho zamilovala. Prechádzala som sa po ňom bosá a nasávala úžasnú atmosféru, ktorá sála z každého jedného domčeka, obchodíka s umením a v tej chvíli som vedela, že toto mesto budem navždy milovať,“ neskrýva nadšenie. Doma potom pozbierala všetky možné drevené odrezky, staré klince, kolíky. „Keď som si to začala ukladať, manžel sa mi smial, či som sa vrátila do škôlky a staviam si kocky. Potom prišli na rad farby, lepidlo a všetky drobnosti. A odrazu bol z toho Rovinj.“

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/sobasila-farme-besedovala-vaznami-vlastnymi-rukami-pretvara-dom-je-ako-rozpravky" target="_blank">FOTO dreveného Rovinju</a>

S manželom Tomášom sú v dobrom aj zlom už vyše dvadsať rokov. „Spoznali sme sa, keď som bola na prázdninách u babky. Zbalil ma, okrem iného, aj na to, že študoval umeleckú školu. Paradoxné je, že zatiaľ čo ja som študovala ekonómiu, dnes sa venujem umeniu viac ako on. Tomáš využíva svoje umelecké cítenie najmä v práci, je totiž barber. Je aj veľmi zručný a častokrát pretvára moje nápady a predstavy do reálnej podoby. A má s nimi aj so mnou neskutočnú trpezlivosť,“ dodá s úsmevom.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/sobasila-farme-besedovala-vaznami-vlastnymi-rukami-pretvara-dom-je-ako-rozpravky" target="_blank">FOTO V GALÉRII</a>

Najťažšie v jej živote bolo obdobie, kedy mal syn Matúško vážne zdravotné problémy. „Trvalo to asi tri roky a boli to najhoršie tri roky v našom živote. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Nebyť tohto obdobia, možno by som nikdy nezačala písať a vydávať knihy pre deti.“

Sobášila na Farme, besedovala s väzňami. Vlastnými rukami pretvára dom a je ako z rozprávky!

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás