<p>Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.</p>


Kristína Dugovičová

<p>O histórii Slovenskej televízie sme sa pri príležitosti jej 65. výročia debatovali s archivárom Milanom Antoničom, ktorý na vlastnej koži okúsil sedemnástich riaditeľov. Prezradil, ktorý bol najlepší.</p>

<h3>V&nbsp;50. rokoch Slovenská televízia vysielala ešte aj inscenácie naživo. Naozaj sa z&nbsp;toho nič nezachovalo?</h3>
<p>Zostali nám len fotografie alebo scenáre. Existujú prípady, keď sa neskôr vytvorila iná verzia. Napríklad Marína Kráľovičová robila koncom 50. rokov monodrámu Ľudský hlas. Malo to taký úspech, že režisérovi Tiborovi Rakovskému to nedalo spávať a&nbsp;o&nbsp;päť rokov ju s&nbsp;Marínou nakrútil znova na&nbsp;film, rovnakými postupmi ako pri pôvodnej inscenácii. Naživo sa vysielalo všetko okrem kinofilmov zhruba do&nbsp;60. roku.</p>

<h3>To bolo nepretržité Teleráno. Mýlili sa ľudia pred kamerami?</h3>
<p>Vtedy mali všetci totálnu profesionálnu výchovu, ale bez brptov sa to nezaobišlo. Kolegovia z&nbsp;technického zázemia si pamätali, ako v&nbsp;inscenácii hrkútali holuby. Do&nbsp;štúdia na&nbsp;Zochovej, odkiaľ sa vysielalo naživo, vleteli dovnútra cez rozbité okno. Alebo raz uprostred inscenácie vybuchla žiarovka v&nbsp;reflektore, napätie v&nbsp;deji a&nbsp;zrazu rana ako z&nbsp;dela.</p>
<h3>Vraj žijeme hektickú dobu, ale vy tvrdíte, že televízna práca bola prvé desaťročia stresujúcejšia.</h3>
<p>Najmä v&nbsp;spravodajstve. Predstavte si, že ste redaktor a&nbsp;pošlú vás na&nbsp;celoslovenské dožinky v&nbsp;Nitre, ktoré sa začínajú poobede. Musíte to natočiť od&nbsp;príchodu straníckej delegácie až po&nbsp;Lúčnicu na&nbsp;záver, potom utekáte do&nbsp;Bratislavy, horko-ťažko vyvoláte film, zostriháte to, vymyslíte komentár. Vtedy sa púšťala pod každý šot nespievaná muzika. Tak ozvučovateľovi vo fonotéke povedali, že uprostred bude detailný záber na&nbsp;cimbalovku. Na&nbsp;magnetofónový pás teda nasadil zmes ľudových piesní. A&nbsp;celé Československo v&nbsp;detaile videlo, ako na&nbsp;dožinky prichádza stranícka delegácia a&nbsp;z&nbsp;pásu sa ozve melódia Bodaj by vás, vy mládenci, čerti vzali. Ten chlap mal obrovské problémy dokázať, že to nebol zámer.</p>
<h3>Dostali ste niekedy priamy zákaz archivovať, čo už bolo odvysielané?</h3>
<p>V&nbsp;časoch normalizácie bola určená špeciálna komisia, ktorá posudzovala spravodajské materiály, čo môže zostať a&nbsp;čo sa má zničiť. Môj geniálny šéf Ferko Brehovský sa nehádal, len tajne rozhodol, že nič sa ničiť nebude.</p>

<h3>Ako to?</h3>
<p>Škatule s&nbsp;týmito zábermi sme označili červeným štvorčekom a&nbsp;nosili ich do&nbsp;depozitára v&nbsp;Chorvátskom Grobe, tam sme ich uložili v&nbsp;jednej bočnej miestnosti a&nbsp;zapratali starým nábytkom. Vedeli sme, že tam nikdy nikto nepáchne. A&nbsp;keby náhodou, mohli sme sa vyhovoriť, že zhromažďujeme materiály určené na&nbsp;zošrotovanie. Našťastie, filmy sa nemohli len tak hodiť do&nbsp;kontajnera, likvidovali sa takzvaným odstriebrovaním. Po&nbsp;revolúcii sme všetko previezli naspäť do&nbsp;Bratislavy a&nbsp;znova uložili do&nbsp;regálov.</p>
<h3>Čo súdruhom na&nbsp;záberoch najviac vadilo?</h3>
<p>Koho na&nbsp;nich vidíme, nie o&nbsp;čom sú. Prekážal im kde-kto. Alexander Dubček na&nbsp;krajskej konferencii strany v&nbsp;Trnave. Alebo filozof Milan Šimečka, nesmierne inteligentný a&nbsp;rozhľadený človek, u&nbsp;ktorého som ešte absolvoval skúšku z&nbsp;dejín filozofie.</p>
<h3>Nikto z&nbsp;hercov, spevákov?</h3>
<p>To je zase iná pesnička. Treba si uvedomiť, že nikdy neexistovali priame písomné nariadenia. Každý týždeň bola porada na&nbsp;ideologickom oddelení ÚV KSS na&nbsp;Hlbokej ceste, kde sedeli šéfredaktori denníkov, šéfovia z&nbsp;rozhlasu a&nbsp;televízie. Nikdy to nebolo vo forme „nesmiete“, ale „nie je odporúčané“ alebo „nebolo by vhodné“. Riaditeľ alebo programový námestník sa vrátil z&nbsp;ÚV a&nbsp;povedal - Súdruhovia, Lasica a&nbsp;Satinský nie sú žiaduci na&nbsp;obrazovke. Nič sa nezničilo, len zodpovedný pracovník hodil kartu s&nbsp;ich reláciami do&nbsp;šuplíka s&nbsp;nápisom Nevysielať. A&nbsp;keď už aj mohli byť na&nbsp;obraze, nikto nenašiel odvahu, aby to vytiahol. Vysielali sa iba nové veci Lasicu a&nbsp;Satinského, ktoré od&nbsp;počiatočného námetu prechádzali schvaľovaním. Tam bola istota, že sú ideologicky neškodné.</p>
<h3>Aké boli ďalšie toxické mená?</h3>
<p>Klasickým príkladom bol Juraj Kukura. Keď v&nbsp;roku 1983 emigroval, nikto nemusel nič hovoriť, všetky inscenácie a&nbsp;filmy s&nbsp;ním sa automaticky nevysielali. Fungovala autocenzúra.</p>

<h3>Miesto toho televízia púšťala niekoľkohodinové zasadnutia KSČ?</h3>
<p>Ale kdeže. Vysielací čas bol už vtedy dosť drahý. Keď sa niečo vysielalo, tak spravodajský šot alebo 20-minútový zostrih prejavu generálneho tajomníka ÚV KSČ.</p>
<h3>Česi majú ikonický záznam, kde Milouš Jakeš hovorí, aká je Hanka Zagorová „milá holka“. Archivujeme aj v&nbsp;Bratislave niečo podobne úsmevné?</h3>
<p>Isteže. Kedysi dávno bežala relácia Nad listami divákov, kde vedenie reagovalo na&nbsp;ich podnety. No a&nbsp;máme jeden unikátny záznam z&nbsp;roku 1968, kde na&nbsp;listy divákov odpovedá Gustáv Husák a&nbsp;fajčí pritom ako Turek.</p>
<h3>Čo bol potom vrchol nudy?</h3>
<p>Bolo toho viac, napríklad celý cyklus Stranícke vzdelávanie, ktorý bol zameraný na&nbsp;výročia, Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu a&nbsp;podobne. Diváci museli počúvať, aký bol Lenin úžasný a&nbsp;čo všetko marxizmus-leninizmus znamená pre ľudstvo. Tvorcovia museli takéto povinné jazdy absolvovať, aby sa mohli dostať k&nbsp;normálnej robote. Každý si toho bol vedomý, veď v&nbsp;televízii nikdy nerobili hlúpi ľudia. Urobili inscenáciu o&nbsp;Vladimirovi Iľjičovi, aby o&nbsp;pol roka mohli inscenovať dramatizáciu americkej literatúry.</p>
<h3>Hovorí sa, že v&nbsp;Bratislave panovali voľnejšie pomery ako v&nbsp;Prahe. Cítili ste to?</h3>
<p>Nemám priame skúsenosti s&nbsp;ideologickým pôsobením českého vedenia, ale z&nbsp;toho, čo sa dá vydedukovať z&nbsp;uchovaného fondu, je jasné, že v&nbsp;Prahe bola ideologická kontrola oveľa prísnejšia. Z&nbsp;jednoduchého dôvodu, oni to mali poruke. Navyše v&nbsp;kritických sedemdesiatych rokoch sa hraná tvorba v&nbsp;Bratislave zameriavala na&nbsp;historické témy a&nbsp;Praha riešila súčasnosť. V&nbsp;Česku vznikali seriály Žena za&nbsp;pultom, Muž na&nbsp;radnici a&nbsp;podobne, zatiaľ čo na&nbsp;Slovensku sa nakrúcal Vivat Beňovský!, Louis Pasteur, Parížski mohykáni, kde nebolo ideologicky čo „pokaziť“.</p>
<h3>Slováci teda v&nbsp;prípade relácie Okná vesmíru dokorán neboli statočnejší?</h3>
<p>To bola srdcovka už nebohého kolegu a&nbsp;kamaráta Jara Čorbu, mimochodom, brata scénického výtvarníka Milana. Jednak to bol nesmierne vzdelaný a&nbsp;inteligentný človek, jednak ho zaujímal vesmír. Vladimír Železný, neskorší riaditeľ TV NOVA, vždy vedel dobre písať a&nbsp;zhodou okolnosti sa venoval vesmírnej problematike s&nbsp;Jiřím Grygarom. Ale keďže mal problémy v&nbsp;Prahe, Okná vesmíru dokorán s&nbsp;Grygarom ponúkli v&nbsp;Bratislave. Jaro to ako dramaturg riskol a&nbsp;prešlo to. Je však pravda, že v&nbsp;prvých dieloch je v&nbsp;titulkoch namiesto Vladimír Železný uvedený Vladimír Silný.</p>

<h3>Čiže to bol ojedinelý prípad?</h3>
<p>O&nbsp;iných neviem. I&nbsp;keď bývalý riaditeľ Jaroslav Hlinický, ktorého si napriek všetkým ideológiám nesmierne vážim, dokázal na&nbsp;ÚV obhájiť aj to, čo bolo myslené dvojzmyselne alebo povedané medzi riadkami. Bol to človek, ktorý vedel udržať poriadok, disciplínu, vážil si poriadnu poctivú robotu a, čo je nie je zanedbateľné, doniesol sem zahraničné koprodukcie s&nbsp;kapitalistickými krajinami.</p>
<h3>Kedy bolo ťažšie v&nbsp;televízii - za&nbsp;socializmu alebo za&nbsp;Mečiara?</h3>
<p>Nedá sa to porovnávať. Všetci hodnotia vždy len spravodajstvo, ale treba pozrieť aj ostatnú tvorbu. Možno by ľudia zostali prekvapení.</p>
<h3>Čo by sme zistili?</h3>
<p>Že napríklad v&nbsp;oblasti zábavy sa vyrábalo pred revolúciou neporovnateľne viac pôvodnej tvorby a&nbsp;kvalitnejšie. Na&nbsp;verejnoprávnu televíziu politický vplyv vždy bol aj bude. Ide o&nbsp;to, aby vedenie inštitúcie zvládlo tlaky. Preto sa tu toľkokrát menili riaditelia. Nie preto, že by boli neschopní.</p>
<h3>Koľkých riaditeľov Slovenskej televízie ste zažili?</h3>
<p>Asi sedemnástich.</p>
<h3>Ktorý bol najlepší?</h3>
<p>Z&nbsp;hľadiska histórie Jozef Vrabec. Bol to starý rozhlasák, ktorý sa do&nbsp;čela televízie dostal v&nbsp;60. rokoch. Za&nbsp;jeho riaditeľovania vznikli tie najslávnejšie televízne diela. Neprebudený, Krotká, Balada o&nbsp;siedmich obesených, Sladké hry minulého leta. To je na&nbsp;Guinnessovu knihu rekordov, zoberte si, že za&nbsp;jeho éry sme rok čo rok produkovali diela, ktoré nosili ceny z&nbsp;Cannes, Monte Carla, Hollywoodu. Pritom sú tie filmy diametrálne odlišné.</p>

<h3>Ako sa mu to podarilo?</h3>
<p>Dal priestor ľuďom, ktorí tomu rozumeli. Čiže žiadny kamarát alebo spolužiak zo školy, ktorý sa potrebuje zamestnať. Vyberal si iba tvorcov, ktorí na&nbsp;to mali. Jožka Vrabca som spoznal až ako dôchodcu, keď sa občas zastavil za&nbsp;mojím šéfom. Bol to typ rozprávkovo múdreho deduška, s&nbsp;ktorým ste sa mohli porozprávať, dokázal pochopiť, poradiť, ale hlavne počúvať. Až potom rozhodol. Keď nastúpila normalizácia, odvolali ho a&nbsp;urobili z&nbsp;neho vládneho splnomocnenca pre výstavbu Mlynskej doliny, čo bola síce dobre znejúca funkcia, ale prakticky neznamenala nič. Znášal to statočne.</p>
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/tvrda-cenzura-komunizmu-nikdy-neexistovali-priame-pisomne-nariadenia-opisuje-pamatnik" target="_blank" rel="noopener">FOTO tajného archívu v Chorvátskom Grobe V GALÉRII &gt;&gt;&gt;</a></h3>
<h3>A&nbsp;vždy to bolo tak, že keď sa zmenil riaditeľ, prišlo nové logo a&nbsp;vizuál?</h3>
<p>Dlho nebol dôvod meniť to, čo bolo zaužívané a dobré. Doteraz za najkrajšie logo v televíznej brandži považujem Bratislavský hrad, ktorý sa odráža v Dunaji. Chápem, že nemalo všeslovenský záber. Ale načo vymýšľať oranžový štvorec so strieborným chvostíkom, o ktorom nikto netušil, čo to je.&nbsp;</p>

Tvrdá cenzúra za komunizmu? "Nikdy neexistovali priame písomné nariadenia," opisuje pamätník

Kristína Dugovičová

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Tvrdá cenzúra za komunizmu? "Nikdy neexistovali priame písomné nariadenia," opisuje pamätník

Kristína Dugovičová

Súvisiace články

Nežné bitkárky: V slovenskom šoubiznise sa rozmohol nový koníček. Aha, aké rany rozdávajú!

Mokrý sa ani počas korony veľmi nezmenil: Jazdí štýlovo ako James Bond. Aha, na akom fáre

Chcú sa dostať k Tribulovi na turistiku? Títo prominenti vyrazili húfne do hôr

Seriálová Iveta sa so skutočnou Bartošovou poznala: Stretli sa za bizarných okolností

Nová favoritka Borisa Kollára: Ktorej žene ležala najviac v žalúdku?

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás