Tip na článok
Zostali len dve: Babička sa pred časom pominula, dcéra a vnučka v jej diele pokračujú.

Prežili vojnu, socializmus aj ázijské eldorádo. Svet teraz dobýjajú s klobúkmi

Eleonóra Gašková, ktorá patrí do tretej generácie košickej klobučníckej rodiny, je neustále v jednom kole.

Galéria k článku (6 fotografií )
Tretia generácia: Eleonóra Gašková pokračuje v tradícii rodinného remesla. Jej klobúky poznajú zákazníci nielen na Slovensku, ale aj v Ázii a zámorí.
Klobúk pre Mariana: Populárny spevák a bavič Marián Čekovský dostal cylinder s malým svietiacim pianom.
Zostali len dve: Babička sa pred časom pominula, dcéra a vnučka v jej diele pokračujú.

Pred pár dňami sa vrátila z predajnej výstavy v Londýne a odvtedy jej telefóny neprestali zvoniť. Po pôste sa rozbehla sezóna svadieb, kde mamy mladomanželov nemôžu prísť bez elegantnej pokrývky hlavy, automobiloví veteránisti by radi niečo pôsobivé v retroštýle a o slovo sa hlásia aj folklórne súbory. Majiteľka štýlového obchodíka v centre metropoly východu môže byť spokojná. Klobučníctvo je biznis, ktorý napriek malým výkyvom stále žije a nestráca na lesku. Aj keď dnes sa remeselníci musia viac snažiť. Nestačí mať kvalitný tovar z domácej produkcie.

Mama, tiež Eleonóra: Naďalej pomáha dcére s obchodom v centre metropoly východu.
Mama, tiež Eleonóra: Naďalej pomáha dcére s obchodom v centre metropoly východu.
Rudolf Felšoci

Zákazníci sú pohodlnejší ako v minulosti. Treba s nimi komunikovať, oslovovať ich nielen cez internet a reklamné banery, ale aj osobne, ukázať sa na módnych prehliadkach, prezentáciách. Preto si Eleonóra chtiac-nechtiac z množstva zahraničných výstavných podujatí vyberá. Berie len tie, ktoré majú meno. Viedeň, Paríž, Praha, Budapešť a naposledy londýnsky Hat Week Exhibition. Nie, klobúky stále nezapadajú prachom zabudnutia. Naopak, vracajú sa a sú akcie, kam vás bez nich ani nevpustia. Napríklad júnové konské dostihy Royal Ascot neďaleko Windsorského zámku v Spojenom kráľovstve, na ktorých pravidelne vidieť členov kráľovskej rodiny. Ani tam kreatívna Košičanka nechce chýbať.

Splnený sen

Vráťme sa na východ Slovenska. Do roku 1942. Práve vtedy čerstvá absolventka modistickej školy Elena Budešová otvorila svoj prvý obchod v centre Košíc s názvom Salón Icka. Tak osemnásťročnú dievčinu, Eleonórinu babičku, volali priatelia. Vždy túžila vyrábať krásne klobúky, ktoré obdivovala na herečkách, keď ju otec, dobrovoľný hasič v štátnom divadle, pravidelne bral na predstavenia. Svoj sen si splnila. Netrvalo dlho a získala rozsiahlu klientelu. Nielen medzi hercami a opernými speváčkami. Do jej salónu prichádzali dámy a páni z celého mesta, honorácia, právnici, doktori, ale aj majetná rómska „šľachta“.

Elena Budešová: Zakladateľka klobučníckeho rodu v Košiciach
Elena Budešová: Zakladateľka klobučníckeho rodu v Košiciach
archív EG

„Vtedy nosil klobúk prakticky každý. Chudobní, bohatí, ženy aj muži. Vyžadoval si to bontón,“ hovorí Eleonóra. „O zákazníkov babička nemala núdzu a spolu s niekoľkými zamestnancami vyrábali tisícky klobúkov. Nebola jediná. V regióne sa tomuto remeslu venovalo viacero podnikateľov, ale o konkurencii sa nedalo hovoriť. Záujem bol obrovský a každá z klobučníčok vynikala v inej oblasti. Všetko, čo vyrobila, sa predalo. Ak nie, babička sa netrápila. Často mi vravela - Čokoľvek vyrobíš, nakoniec predáš. Tá hlava si po svoj klobúk nakoniec príde.“

Napriek hromade práce sa ďalšej nebránili. Radšej otvorili dve nové prevádzky. Okrem klobúkov robili ozdoby a kvety do vlasov, závoje, kravaty, motýliky, čiapky, baretky, turbany, vypletali korunky. Skrátka všetko, po čom ich klienti zatúžili.

Namiesto barov salóny

Prekvital obchod i dobré vzťahy. „V tých časoch sa veľmi nechodilo po podnikoch, baroch a kaviarňach. Miestami, kde sa honorácia stretávala, boli hlavne byty a salóny. Dámy priniesli sekt a kým predavači a krajčírky ich obskakovali, merali a upravovali ich módne doplnky, popíjali a živo diskutovali. Neraz medzi honosnými róbami, šperkami a drahými klobúkmi padli mnohé tajomstvá."

Ochutnávka z Londýna: Na predajnej výstave Hat Week Exhibition 2018 sa zišlo 130 klobučníkov z tridsiatich krajín. Košičanka tam nemohla chýbať.
Ochutnávka z Londýna: Na predajnej výstave Hat Week Exhibition 2018 sa zišlo 130 klobučníkov z tridsiatich krajín. Košičanka tam nemohla chýbať.
Rudolf Felšoci

„Bolo to také priateľské, až rodinné podnikanie,“ zasníva sa Eleonóra. „Myslím, že aj ľudia vtedy boli iní ako dnes. Skromnejší, poctivejší, úprimnejší.“

Kto by po rokoch povedal, že majiteľka exkluzívneho salónu vyšla zo skromných pomerov? Pravda je, že úspech si vydrela pracovitosťou a cieľavedomosťou. „Nič nám vtedy nechýbalo. Čo sme potrebovali, to sme mali,“ pokračuje obchodníčka. „Dokonca sme si, ako jedni z mála Košičanov, mohli dovoliť auto. To vtedy nemali ani policajti.“ Pobavene si vybavuje, ako u nich po nociach, keď babička pracovala, vyzváňali strážcovia zákona, aby ich zviezla na zásah alebo k nejakému prípadu na vzdialený koniec mesta.

Progres košických klobučníčok nezastavilo ťažké vojnové obdobie ani socializmus. Štafetu po babičke prevzala dcéra a nakoniec vnučka. Až kým na Slovensko nezaútočilo zahraničie. Ale to až oveľa, oveľa neskôr.

Ťažké časy

I keď sa Eleonóra Gašková v klobučníctve prakticky narodila, jej cesta k rodinnému remeslu nebola priamočiara. „Všetky sme medzi klobúkmi vyrastali a podieľali sme sa na výrobe,“ spomína. „Už ako deti sme pri televízii lepili kvety, lístočky a perličky na svadobné ozdoby, navliekali guľôčky. Neskôr som pomáhala v obchode. Nešlo o to, či chcem. Tak to jednoducho bolo.“

Klobúk pre Mariana: Populárny spevák a bavič Marián Čekovský dostal cylinder s malým svietiacim pianom.
Klobúk pre Mariana: Populárny spevák a bavič Marián Čekovský dostal cylinder s malým svietiacim pianom.
Rudolf Felšoci

Potom, keď si už mohla vyberať, vyštudovala scénické návrhárstvo, pobrala sa do Prahy a skúsila iné odvetvie. Nakoniec sa však vrátila a dnes neľutuje. Prešla kus sveta, spoznala mnoho zaujímavých ľudí a hoci obrat svojej babičky neprekonala, jej produkty cestovali do európskych miest, do Ázie či za veľkú mláku. Pamätá si aj horšie časy. Keď sa otvorili trhy a na krajinu pod Tatrami zaútočila Čína, Turecko, Poľsko, Rusko, Ukrajina, keď naše trhoviská zaplnili lacné nekvalitné napodobeniny. Okrem toho ľudia akoby sa o seba prestali starať. Volili športový štýl, ženy prestávali nosiť sukne, doplnky. Čím lacnejšie, tým lepšie.

„Vtedy sa veľa zmenilo, mnohí výrobcovia a obchodníci skrachovali, ľudia prišli o prácu. To obdobie bolo zlé a trvalo pridlho. Našťastie je preč. Muži opäť vyzerajú ako muži a ženy ako ženy, so všetkým, čo k nim patrí. Zákazníci sa vracajú k domácej kvalite. Je predsa rozdiel, keď si za dvadsať eur kúpite papierový klobúk či zhotovený z plastu a potiahnutý látkou, pod ktorým sa vám potí hlava, padajú vlasy a pri prvom daždi sa zdeformuje, alebo zaplatíte viac našim producentom a máte kvalitný výrobok na celý život. Navyše vyrobený na mieru presne pre vás. Veď ani topánky si nekupujete o dve-tri čísla väčšie. Hlava je na tom rovnako. Každá je iná a vyžaduje si vlastný štýl.“

Stále sa však stáva, že im do obchodu príde niekto s ázijskými umelinami, že by ich chcel upraviť. „Pýtam sa, ako opraviť niečo, čo nejde použiť ani ako handru?“

Všemožné požiadavky

Aj k Eleonóre chodia klienti so zvláštnymi požiadavkami. Niektorí ich berú ako bežné krajčírstvo, a tak už robili látkové poťahy na lampy, zašívali topánky či suché zipsy pod menovky na uniformách mestských policajtov. Títo ľudia sem však obvykle zablúdia skôr omylom, jednorazovo. Hlavná časť zákazníkov presne vie, kam mieri a čo chce. Pýtajú klobúky na smútočné obrady, svadby, promócie, špeciálne podujatia, tematické večery, dovolenky. Niektorí si dokonca prinesú obrázky s jasnou predstavou, ako by ich štýlová pokrývka hlavy mala vyzerať. Sú zákazky, na ktorých robia v klobučníctve niekoľko dní alebo ich posúvajú na pracovnom stole mimo zorného uhla s tým, že raz nájdu silu dokončiť aj tie.

A klienti? Stále sú medzi nimi herci, speváci, politici. Pred časom sa tu zastavil František Mikloško s manželkou, pravidelným zákazníkom je Rudolf Schuster či Marián Čekovský. „Tomu som navrhla a vyrobila špeciálny cylinder s malým svietiacim pianom navrchu. Zháňala som ho dlho medzi hračkami detí kamarátok. Niekedy patril akejsi bábike,“ hovorí Eleonóra s úsmevom.

Nezaniknú

Keď sa spýtame na ceny, mierne rozhodí rukami. Od pár eur po niekoľko stoviek. Vždy záleží na materiáloch a čase potrebnom na prípravu. Dodáva však, že aj tie najdrahšie sú v porovnaní so zahraničím niekoľkonásobne lacnejšie. „V Spojenom kráľovstve je 500-600 libier bežná suma a v USA som videla kúsky aj za tisíc dolárov. V porovnateľnej kvalite s nami.“ Tvrdí, že ak by na svetových výstavách ponúkala svoje produkty za slovenské ceny, bolo by to podozrivé a málokto by uveril, že sú naozaj dobré.

„Klobúk je čerešnička na torte, akási bodka za celkovým outfitom, niečo, čo vám dodá šmrnc,“ vyratúva podnikateľka. „Dokáže zdôrazniť vašu osobnosť, krásu, pridať na tajomnosti, ale aj zakryť nesúmernosť tváre, nepríjemné vrásky či dlhý nos. Prichádzajú k nám i chorí ľudia, onkologickí pacienti, ktorí po liečbe prišli o vlasy, takí, ktorí majú problém so slnečnými lúčmi, citlivou pokožkou či dutinami. Pre každého možno nájsť elegantný a funkčný doplnok.“

Košičanka sa budúcnosti nebojí. To zlé už prekonali. „Klobúky sú tu od starovekého Grécka, menia svoj vzhľad, štýl, niekedy sú možno extravagantnejšie, ale zostanú s nami ešte veľmi dlho,“ uzavrie presvedčivo.

VIDEO Plus 7 Dní