Plus 7 dní

Keď sa Máro Mihalyné v roku 1794 narodila, zvonica v Čiernom Váhu ešte nestála. Keď ju o šesťdesiat rokov neskôr pochovávali na cintoríne pod ňou, hodiny na nej už odbíjali neúprosný čas. Ten ide stále dopredu a okolo tmavého dreva sa krútia ľudské životy a dejiny.

Hodiny mali iba rok, keď do okolitých lesov zavítalo jeho veličenstvo palatín Jozef Habsburský, korunný princ, vnuk cisárovnej Márie Terézie a brat cisára Františka. Zostal po ňom iba pamätný stĺp v blízkosti zvonice.

Roky bežali, hrobov na lesníckom cintoríne pribúdalo, úzkokoľajová železnica, ktorá sem privážala návštevníkov, začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia tiež vydýchla naposledy a nebyť lesníckej chaty oproti, odbíjali by hodiny čas už len samy pre seba.

Kolobeh života: Všimnite si maľbu na plechu - znázorňuje život človeka. Foto: Norbert Grosz

„Ako osemročný chalan som sem často chodieval na ryby. Vežu som, samozrejme, vídal, ale k mechanizmu hodín som sa dostal až o tridsať rokov,“ rozpráva Tibor Kováč.

Vychádzame po rebríku do veže, nadchýname sa starým hodinovým mechanizmom: „Je to unikátny jednoručičkový mechanizmus so signatúrou hodinárskeho majstra Michaela Topsehera z nemeckého Zuffehau. Vyrobil ho pravdepodobne na objednávku likavsko-hrádockého panstva v roku 1803."

"Len sa pozrite! Kyvadlo, pohon na dve ramenné závažia uchytené lanami, ktoré sa postupne spúšťajú do šachty až do hĺbky jedenásť metrov. Trvá asi dvadsať hodín, kým zídu celkom dole. Aby nezastali, treba ich naťahovať. Isteže, dalo by sa to zariadiť aj tak, že by ich riadil satelit, ale - bolo by to ono?“

Satelit... Pozeráme na staré drevo a čítame, čo tu ľudia popísali. Seeman Mano, rok 1903. „Tuna kopali jamu Ján Kičiak a M. Vilén 13/6/1936.“ Čo za jamu? Zrejme na závažie, možno bola zasypaná... Rok 1941. Azbuka - „Ivan“. Vedľa už len jeden z niekdajších dvoch zvonov, ktovie, či si ho vzala prvá, alebo druhá svetová vojna.

„Jedno závažie má štyridsať, druhé až deväťdesiat kilogramov,“ rozpráva Tibor Kováč nadšene. „A pozrite sa na to ručné kovanie! Kovové úpony s rastlinnými motívmi. Kovanie určite robili Nemci alebo Rakúšania, v tom čase boli tamojší hodinári oveľa zručnejší než napríklad Angličania. Nuž a odtiaľto sú na stroj napojené tri ručičky troch ciferníkov, ukazujú iba celú hodinu.“

Majster hovorí o svojom diele. Bol to on, kto tieto hodiny za tri mesiace opravil, a odvtedy znova odmeriavajú čas. „Ak nie ste technicky zdatní, slová, že princíp je veľmi jednoduchý, vám asi veľa nepovedali. Ale pohľad na tri čierne ciferníky na troch stranách veže hovorí za všetko.

Sú krásne! Ručičky majú pozlátené konce. Hore ich zdobí zoskupenie troch sĺnc a dole - Mesiac v nove. Keď som sa do drevených ciferníkov pustil, boli biele. Ale sondy odhalili, že pôvodne vyzerali takto,“ dodá Tibor Kováč. Reštaurátor hodín. Jediný na Slovensku s certifikátom opravovať staré hodiny aj v štátnych múzejných zbierkach.

Ročníková práca v pracovni primátora

Za sobášnou sálou Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku je malá miestnosť. „Toto je barok, druhá polovica 18. storočia,“ povie a čoskoro sa dozvieme, že tomu, aby tieto podlahové hodiny išli, venoval ďalšie tri mesiace svojho života.

„Štvrťový stroj s odbíjaním do zvoncov,“ povie. Pochopíte, až keď vidíte, ako kladivká udierajú do mosadzných postriebrených zvoncov presne tak, ako možno aj u vás doma na vašom budíku. „Toto je zvláštnosť, v okienku pod dvanástkou majú sekundovku. Väčšina tam mala dátumovku,“ dodá.

A potom povie čosi, čo aj dnešnému človeku urobí radosť - ani naši predkovia neboli veľmi iní než my! „Pozrite sa na meno na ciferníku - Joseph Kovaltsik in Shemnitz. To nebol výrobca, ale predajca! Ak na hodinách z tých čias nájdete meno, na osemdesiat percent si môžete byť istý, že je to meno predajcu. Ten, kto ich vyrobil, zostal v anonymite.

Nuž a skriňa, v ktorej je mechanizmus umiestnený, vôbec nie je taká vzácna, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je to fláder, imitácia dreva. Pod vrstvou namaľovanej kriedy je síce drevo, ale lacné, smrek. Povrch však vyzerá, akoby bola skriňa vyrobená z orecha. „Cena rozhodovala aj vtedy,“ dodáva.

„Prvé hodiny, ktoré som mal reštaurovať?“ zopakuje otázku. „Bolo to už v škole, moja diplomová práca. Pochádzali približne z roku 1900, merali čosi vyše osemdesiat centimetrov, pendlovky, čo sa nakrúcali kľúčikom. Pár častí mechanizmu chýbalo, inak bol v poriadku, tak som dostal jednotku,“ zasmeje sa.

A nakoniec povie, že tie hodiny ešte raz videl. „V časopise, stáli za vtedajším primátorom Bratislavy Petrom Kresánkom v jeho pracovni. Jeho mama bola muzeologička, špecializovala sa na hodiny bratislavských majstrov.“

Vyhýbame sa téme o hodinových mechanizmoch, to je téma skôr na knihu, uspokojíme sa s vysvetlením, že renesančné boli jednoduchšie, barokové, rokokové a klasicistické zložitejšie. Ale práve to bol zlatý vek hodín, od polovice 18. storočia do začiatku dvadsiateho. Hodiny už neboli len výsadou mocných a bohatých, ale aj mešťanov, a z kostolných veží a honosných nábytkových skríň prešli do vreciek.

Princíp mechanizmu je rovnaký, len súkolia sú poskladané tak, aby sa vošli do veľmi malého priestoru. S malými vecami, ako sa ukáže, je to niekedy ťažšie než s veľkými.

„Každé hodiny sú iné a každé sú niečím zvláštne. Keď dnes pri ich reštaurovaní zistíte, že im chýba nejaké koliesko, spoľahnete sa na počítač, jeho tvar a výroba sa dajú naprogramovať, ale je to drahé. Oveľa jednoduchšie je zájsť na burzu starožitností a pozrieť sa, či neponúkajú podobný alebo rovnaký strojček. Dobrou zásobárňou je Budapešť, mnohí zberatelia rozpredávajú z finančných dôvodov svoje zbierky,“ hovorí.

„Pokiaľ ide o nás, veľa hodín skončilo v zahraničí v deväťdesiatych rokoch. Dnes je viac naozaj vzácnych kúskov v súkromných zbierkach než v múzeách. Napokon, tie, čo vidíme vo vitrínach múzeí, sú len zlomok zbierok, ktoré zostávajú v depozitoch. A tie sú, žiaľ, v žalostnom stave.“

Spomenie aj obrazové hodiny s talianskym motívom, ktoré kedysi opravoval. „Spojazdnil som ich a predal. O pár rokov som ich uvidel na burze vo Viedni. Potešilo ma, že sa dostali až do Viedne, a prekvapilo, keď som videl tú závratnú sumu, čo za ne chceli.“ Konštatuje tiež, že dnes už našinci ťažšie púšťajú z rúk vzácnosti ako kedysi. „Aj keď nemajú peniaze na opravu, nechávajú si ich. Konečne chápu, že je to hodnota.“

„Reštauroval som veľkoplošné ciferníky na arcibiskupskom Kostole svätého Jána Krstiteľa v Trnave, na Kostole svätého Mikuláša v Prešove, ciferníky na zvonici v Sobotišti a naposledy vežové hodiny na hradnej veži v Budatíne,“ rozpráva a ukazuje fotografie.

Zdola tie hodiny vôbec nevyzerajú veľké, ale usudzujúc podľa už nepoužiteľného ciferníka z rímskokatolíckeho kostola v Trebišove, ktorý mu zostal v záhrade, sú obrovské. Priemer dva metre a viac.

Držať sa za hodinovú ručičku jednou rukou a druhou maľovať ako v groteske nemôže, pravidlá sú veľmi prísne. Na lano smie ísť len ten, kto má na to papier... Reštaurátor „len“ reštauruje. „Vo Švajčiarsku má dobrý reštaurátor vyšší plat ako kardiochirurg,“ povie.

Tak či onak, jedno aj druhé je jemná prácička a oboje si žiada trpezlivosť a presnú ruku. Kým sa zhovárame u Petra Kováča doma, naše slová sprevádza tikanie. Čas si ide po svojom a tu ho odmeriavajú desiatky hodín. Na policiach, na vlastných „nohách“, ukryté v obrazoch...

„Tieto obrazové hodiny sú namaľované na plechu. Aby mali krajší zvuk, keď hrajú. Lepšie sa tak prenáša zvuk z hracieho valca. Ale ako dokázali starí majstri osadiť hroty tých valcov, na to som neprišiel dodnes,“ prizná sa. Joh. Hertan in Brünn, 1830 - vraví záznam na hodinách. Bol to predajca? „Asi áno,“ odpovie Tibor Kováč. „Zvyčajne sa takýchto obrazov s rovnakým motívom nerobilo veľa, nanajvýš tri až päť kusov.“ A motív obrazu? Kolobeh života. Na ľavej strane sa hrajú deti, na pravej dvaja starci kráčajú cez most k cintorínu. Tik. Tak.

Na stene sa vyníma empírová orlica, stroj výrobcu C. Suchého z Prahy, z roku 1810. Empír si potrpel na honosnosť, táto je vyrezaná z jedného kusa lipového dreva. Barokové skrinkové hodiny približne z roku 1750.

„Zostal iba stroj, skrinka, v ktorej bol uložený, nie. Aj tak je to však veľmi cenný kus, kúpil som ho od zberateľa v Prahe, anglický strojček z Londýna, John Butmann,“ ukazuje na podpis Tibor Kováč. Aby z našich tvárí zmazal mrzutosť, že vidíme iba hodinový mechanizmus, ukáže na iné hodiny: „Vidíte, aj toto bol iba strojček, skrinku som vyrobil.“ Kto by jeho slová nepočul, ten by neveril.

Rôčky. Hodiny, ktoré na jedno natiahnutie idú celý rok. Začiatok 20. storočia, gravírovanie - ktosi ich daroval jednému riaditeľovi v Košiciach. A ďalšie hodiny, klasicistické z 18. storočia, viedenský mechanizmus. „Dorábal som časti dreveného rámu, ktorý už nemali. Je výhoda, ak okrem reštaurovania hodín robíte aj historický nábytok,“ vysvetľuje.

Nuž a nakoniec malý zázrak - 25 krát 20 centimetrov, hodiny z Budapešti z roku 1770 s obrazom namaľovaným na smalte. „Tie mám asi najradšej,“ povie Tibor Kováč, majster, ktorý za rok dokáže opraviť vyše päťdesiat hodinových strojčekov a ich hodinových schránok.

Kedy sa dostali hodiny z veží do vreciek?

Výber pre vás