Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Pozorný vodič ho zazrie z diaľnice kúsok od Trenčína. Na skale v diaľke sa vynímajú fascinujúce ruiny, ale hrad to nie je. Kedysi sa na ňom usídlili „muži v čiernom“, benediktíni, ktorí zasvätili svoj život modlitbám a tvrdej práci.

Kláštor Veľká Skalka zďaleka nie je taký známy ako iné pútnické miesta. Aj dnes môžeme nasávať atmosféru spleti chodieb vyhĺbených vo vápencovej skale, kde sa pustovníckemu životu v prísnej askéze oddával Andrej-Svorad a Beňadik. Stali sa prvými zdokumentovanými svätcami na Slovensku. A to nie je jediné prvenstvo tohto miesta! „Veľká Skalka je naším najstarším pútnickým miestom a zároveň jediným, ktoré nie je mariánske, teda zasvätené Panne Márii. Okrem toho jaskyňa, v ktorej rozjímal Andrej, je prvá, o ktorej existujú písomné záznamy,“ hovorí sprievodkyňa Katarína Darvašová.

Nemusíme cestovať po celej Európe, aby sme si vychutnali tajomné miesta opradené legendami. Je jedno, či ste veriaci alebo neveriaci, katolík, evanjelik či budhista… Krása Skalky pri Trenčíne a ľudia, ktorí robia všetko pre jej záchranu, si získajú aj najzarytejšieho ateistu. História tohto miesta siaha do 11. storočia a spája sa so životom pustovníkov Andreja-Svorada a Beňadika, ktorí tu žili.

Po párminútovom výstupe vchádzame do brány niekdajšieho kláštora. Za zachovanými múrmi pri vstupe mali kedysi jezuiti dielne. Časť, v ktorej takmer sedemdesiat mníchov bývalo, už pochoval čas. „Rajská záhrada“ vďaka nadšencom, ktorí sa o toto duchovné miesto starajú, aj dnes nabáda na rozjímanie. Naša sprievodkyňa ukazuje na nákres, ktorý zobrazuje kláštor v jeho niekdajšej kráse. História sa s ním nemaznala. Najprv stadiaľ museli odísť benediktíni, potom jezuiti a nakoniec ho zdevastovala vojna a neúprosný čas. Ponechaný napospas osudu dlhé desaťročia chátral. Za posledné roky sa však stal duchovným aj kultúrnym centrom. Početné púte a literárno-výtvarné sympózium lákajú na vápencovú skalu neďaleko Váhu čoraz viac návštevníkov.

„Jaskyňa je prírodná, vytvorená vo vápencovej skale. Ale k tomuto portálu vám niečo poviem,“ zastaví nás Katarína Darvašová. „Viaže sa k Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Bol to tvrdý vojak, mal rozpor s cirkvou, tak ako skoro s každým. Aj keď ho exkomunikovali, Skalku mal rád a chodieval sem. Opát, ktorý ho tu vítal a slúžil mu sväté omše, sa tiež dostal do nemilosti cirkvi. Matúš Čák dal urobiť tento portál, ktorý vydržal už sedemsto rokov. V každom je aj niečo dobré,“ zamýšľa sa sprievodkyňa. Legendy hovoria, že Skalku a Trenčiansky hrad spájali tajné chodby. „Nemyslím si, že je to pravda. Skôr mohol byť hrad prepojený s dedinou Opatová,“ dodáva.

Fascinujúce je nielen miesto, ale aj príbehy o svätcoch s ním spojené. Starší Svorad pochádzal z Poľska. Narodil sa okolo roku 980 v roľníckej rodine. Keď prišiel na Slovensko, stal sa benediktínom, prijal meno Andrej a usadil sa v Kláštore svätého Hypolita na Zobore pri Nitre. Ako 40-ročný sa rozhodol pre pustovnícky život. „Vybral si našu jaskyňu na Veľkej Skalke,“ hovorí sprievodkyňa Katarína Darvašová. „Žil tu prísnym asketickým životom. Vodu pil len tri razy v týždni, počas 40-dňového pôstu pred Veľkou nocou jedol denne len jeden orech. A popri tom ťažko pracoval. Benediktíni sa totiž pridržiavali kréda Ora et labora - Modli sa a pracuj,“ opisuje naša spoločníčka.

A tak duchovne založený Andrej-Svorad celé dni pomáhal ľuďom klčovať les a v noci sa modlil. „Tradovalo sa, že spal posediačky a mal okolo seba kamene. Keď zadriemal, dopad na ne ho prebral a mohol pokračovať v rozjímaní,“ pokračuje Katarína Darvašová. „Zaujímavé je, že vtedy sa ľudia dožívali okolo štyridsať rokov a svätý Andrej-Svorad žil do šesťdesiatky. Ľuďom, ktorí sem prichádzajú, hovorievam, že aj askéza môže mať na človeka naozaj pozitívny účinok.“

A to zďaleka nie sú všetky útrapy a odriekania, ktorými tento pustovník prešiel. Na smrteľnej posteli požiadal, aby k nemu priviedli opáta Filipa. Ten našiel už len bezvládne telo. Pri jeho umývaní mnísi zbadali kovovú reťaz, ktorá „zvnútra mäso na hnilobu obracala, zvonku bola kožou obtiahnutá“, napísal päťkostolský biskup Maurus vo svojom diele Život svätých pustovníkov Svorada, vyznávača, a Benedikta, mučeníka. „Niekedy je to svoje ja potrebné zviazať do reťazí a držať ho pod kontrolou,“ komentoval v dokumente o Skalke askézu Andreja-Svorada monsignor Cyril Vasil z Kongreácie pre východné cirkvi.

Pustovníkovi posledné roky robil spoločnosť učeník Benedikt. „My mu hovoríme po slovensky Beňadik, aby sme ho odlíšili od Benedikta z Nursie, zakladateľa benediktínov,“ objasní nám sprievodkyňa.

Mladého mnícha nadchol asketický život Andreja-Svorada a nasledoval jeho príklad. Modlil sa a pracoval v jaskyni na Skalke, až kým si ho tam tri roky po učiteľovom skone nenašla krutá smrť. Banda zbojníkov ho prepadla v jeho skromnom príbytku v domnienke, že možno nájdu u neho nejaký majetok. Asketický mních mal len seba a svoju vieru. Barbarskí muži ho usmrtili a hodili do Váhu. „Nad vodou lietala orlica, aby upozornila na zabitého v rieke. Ľudia nakoniec prehľadali Váh a Beňadika našli - aj po roku bolo jeho telo neporušené,“ upresňuje sprievodkyňa.

Pozostatky Andreja-Svorada aj Beňadika uložili v nitrianskej katedrále. Oboch ich vyhlásili za svätých už päťdesiat rokov po smrti, v roku 1083. „Vtedy bol svätorečený aj uhorský kráľ Štefan, ktorý zjednotil a katolizoval uhorské kmene, a jeho syn Imrich. Vďaka tomu sa zachovali písomné zmienky aj o našich dvoch svätcoch a stali sa tak prvými na našom území, o ktorých existuje dokumentácia,“ dodáva.

Pri pustovníckej jaskyni vyrástol v trinástom storočí príbytok pre mníchov. „Základný kláštor v Nitre sa rozrastal, a tak sa rozhodli, že na pamiatku Andreja a Beňadika postavia ďalší na Skalke. Dodržiavali to svoje - Modli sa a pracuj. Ľudia ich nazývali muži v čiernom, lebo mali čierne habity. Venovali sa hlavne poľnohospodárstvu, napríklad pestovaniu chmeľu. Založili prvý pivovar v týchto oblastiach,“ opisuje Darvašová. Boli hlavnými dodávateľmi vína na Beckovský hrad a hrad v Trenčíne zase zásobovali zeleninou. „Viete, aká zelenina sa používala namiesto zemiakov a ryže ako príloha? Petržlen. My ho dnes len uvaríme a vyhodíme,“ pripomína naša spoločníčka.

Benediktíni však udržiavali aj duchovnú kultúru. V kláštore zriadili skriptórium na opisovanie kníh. „Na jednej omšovej knihe pracovali traja mnísi pol roka. Bola to náročná práca a cena tej knihy bola asi tri väčšie majere, čo je dnes jedno lepšie auto,“ zdôrazňuje. Stredoeurópskou raritou bolo podlahové kúrenie, ktoré mnísi zabezpečovali pomocou vyhriatych kameňov.

V roku 1528 kláštor obsadilo a opevnilo cisárske vojsko. „Cisár potreboval peniaze na vojnu, vzal benediktínom majetok a tí sa stiahli do materského kláštora v Nitre. Skalka zostala dlho opustená,“ dodáva Darvašová.

Život na Skalku sa vrátil s príchodom jezuitov. „Pri­šlo obdobie reformácie a Trenčín, ktorý je blízko českých hraníc, sa dostal pod jej vplyv. Tridsať rokov tam neboli katolícke omše, len evanjelické. Takže preto katolícka cirkev rozhodla, že sem umiestnia jezuitov, aby pomohli katolíckemu obyvateľstvu aj rekatolizácii,“ opisuje sprievodkyňa.

„V roku 1664 jezuiti kláštor zrekonštruovali a na skale vyrástla baroková stavba, v ktorej bývalo asi sedemdesiat mníchov. K pútnickému miestu patrí aj diecézna svätyňa svätého Andreja-Svorada a Beňadika na tak­zvanej Malej Skalke, vzdialená od kláštora dva kilometre. Pôvodne postavili malú kaplnku vďační veriaci na skale, z ktorej Beňadika zhodili do Váhu. V 16. storočí tu už stála nová, murovaná. Pričinila sa o ňu rodina Zápoľských, ktorá vlastnila aj Trenčiansky hrad. Hovorí sa, že raz išli tadiaľto na koči, ich kone sa splašili a hrozilo im, že sa zrútia do priepasti. Začali sa modliť a kone sa zrazu zastavili. Považovali to za zásah zhora, a tak postavili murovanú kaplnku,“ načúvame jednej z legiend.

V roku 1717 stavbu obnovili jezuiti. „Pôsobili v Skalke 108 rokov. V roku 1773 zrušili ich rád a museli opustiť kláštor. Aj keď po tridsiatich rokoch rehoľu obnovili, sem sa už nevrátili.“

Od odchodu jezuitov v 18. storočí začal kláštor chátrať. O obnove kostola na Malej Skalke sa rozhodlo až v roku 1921 po vysviacke prvých troch slovenských biskupov. Vtedy sa hovorilo, že toto miesto by sa mohlo stať centrom náboženského života katolíkov. Nestalo sa. V 70. rokoch minulého storočia dielo skazy na kláštore dokonali vandali. S postupnou záchranou pútnického miesta sa začalo až po Nežnej revolúcii. „Našťastie sa vždy našli ľudia, ktorých srdce bilo pre Skalku, a vďaka nim sa aspoň niečo z nej zachovalo,“ pripomína sprievodkyňa. Cítime z nej oduševnenosť a lásku k tomuto mystickému miestu. „Pravidelne som sem chodila na púte s manželom. Či pršalo, bolo zima, museli sme ísť. Viedol ma k tomu a po jeho smrti pred siedmimi rokmi som sa začala venovať sprevádzaniu na týchto miestach,“ vysvetľuje.

Dlhé roky bojovali o tabule pri ceste či o autobusovú zastávku. „Donedávna sa sem Trenčania ani ľudia z okolia nemali ako bez auta dostať. Od jari už pod Skalkou stojí autobus,“ dodá spokojne. Ukazuje nám fotografie z udalostí na Skalke, napríklad Nové svitanie. Lúka neďaleko kláštora je plná stanov, rodín aj jednotlivcov. „Je tu vždy úžasná atmosféra,“ rozplýva sa.

„Púte sa tu konajú niekoľkokrát do roka, ale hlavná je 17. júla, vtedy sa účastníci počítajú na tisíce,“ hovorí rímskokatolícky farár Peter Beňo. Rodák z Bánoviec nad Bebravou pútnické miesto spravuje už štyri roky. „Je to pre kňaza veľmi pekné poslanie. Našou snahou je čo najviac otvoriť toto miesto pre pútnikov, aby tu prekvital duchovný a náboženský život,“ dodáva.

Slovenský svätec žil v jaskyni o hlade a smäde, s reťazou zarezanou do mäsa

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás