Plus 7 dní

Adela Banášová v relácii Milujem Slovensko pri názve Popudinské Močidľany tiež strieľala vedľa. Ak ste tento názov ešte nepočuli, nech sa páči: patrí záhoráckej obci v Skalickom okrese.

„Nám zdejším nepripadá divný, len cudzím,“ zatiahne po domácky starostka Dana Žúrková. Už tretie volebné obdobie šéfuje obci, nad ktorej názvom ľudia krútia hlavou. Aj domáci. „Nemalo sa to stať. Nasilu zlúčili Popudiny a Močidľany,“ povzdychnú si. Ale zvykli si. Aj na dva kostoly či dvoje hodov.

„Som Záhoráčka. V mladosti som žila v Skalici, skoro som sa vydala a od roku 1993 som sa s manželom usadila v Popudinských Močidľanoch.

Mne sa ten názov nezdal divný, lebo som ho poznala od detstva - k starým rodičom sme cez túto obec prechádzali. Ale iní sa nad ním pousmejú. A ťažko sa vyslovuje - keď bol môj manžel vo vedomostných súťažiach, aj moderátor mal s tým problém,“ pousmeje sa Dana Žúrková.

Pridá aj ďalšie skúsenosti s jedným z najdlhších názvov obce na Slovensku. „Keď mi na úrad prídu nejaké štatistiky, tak sa v zozname ľahko nájdem, lebo takmer všetky obce majú kratšie meno než my.“

S vypisovaním poštových poukážok je to však horšie. „Nikde nie je toľko políčok, aby sa tam vošiel celý názov. A keď niekto napíše len Popud. Močidľany, Popuďania sú urazení,“ naráža na odveké spory medzi dvoma časťami obce.

Popudiny a Močidľany. O oboch je písomný záznam už z roku 1392 - jedna sa spomína pod menom Popudym, druhá Mochilan. Patrili k panstvu Holíč, v osemnástom storočí skalickým jezuitom a potom Habsburgovcom.

Kým názov Močidľany je odvodený od slova močidlo a spája sa s močaristým miestom alebo miestom močenia ľanu a konopí, význam názvu Popudiny už nie je taký jednoznačný. Niektorí historici tvrdia, že pochádza zo slova popudiť.

Nie, domáci nikoho nerozčuľovali. Jeho ekvivalent poštvať patril do loveckej terminológie. Iný výklad ho spája so slovom púť vo význame cesta, lebo obec vznikla pri hlavnej ceste, ktorá spájala Holíč a Senicu.

„Močidľany boli bohatšie, žili tam majetnejší sedliaci. Popudiny sú na kopci, obývali ich tí chudobnejší. A medzi oboma časťami vždy bola rivalita. Prejaví sa občas aj dnes,“ hovorí starostka.

V roku 1958 sa dovtedy samostatné obce zlúčili. Komunisti tak rozhodli, nikto sa nepýtal na názor domácich. „Ľudia o to nestáli, každá obec si chcela zachovať to svoje. Ale nepomohli si, okresný národný výbor rozhodol. Ani názov sa nerodil ľahko. Kým niektoré obce získali novotvar, ako napríklad neďaleké Dubovce, u nás to neprešlo,“ vysvetľuje Dana Žúrková.

V hre bol názov Májovce, lebo o zmene sa rozhodovalo v máji. To však domácim nebolo po chuti. Rovnako ako jeden názov - buď Popudiny, alebo Močidľany.

„Nakoniec vznikli Popudinské Močidľany, ale aj na to sa mnohí sťažovali - že prečo by mali byť Močidľany podradené Popudinám. Ale dobré to je. Veď komu by čo povedali nejaké Májovce?“ usmieva sa starostka.

„To sa nemalo stať - ani čert spolky nemiluje,“ naráža na zlúčenie dvoch dedín Bernardína Sprušanská. V Popudinách prežila celý život. Ťažký, ale o to pestrejší. Trpkými skúškami zocelená má aj vo svojich osemdesiatich siedmich rokoch energiu na rozdávanie.

„Narodila som sa ako druhá dcéra roľníka, sestra Hedviga bola o sedem rokov staršia. Život sa mi zmenil po nástupe komunistov k moci. Otec nechcel ísť do družstva, a tak ho v máji roku 1951 zatvorili. Najprv dostal trest smrti za vlastizradu. Jeden udavač tvrdil, že mu dal automatickú zbraň. Agenti ju stále u nás hľadali a keď ju nenašli, dostal dvadsať rokov,“ spomína.

Odsedel si, či skôr oddrel, v Jáchymovských baniach deväť. „Mala som trinásť rokov, keď ho zatkli. Ľudia reagovali rôzne, niektorí hovorili, že mal byť už dávno vo väzení, lebo bol rebel, ale väčšina nás ľutovala. Všetka práca zostala na troch ženách,“ povzdychne si.

„My sme furt Popuďané a oni Močidlané, furt si držíme svoje. Jakživ by som si nepýtala lístok do Popudinských Močidlán, vždy len do Popudín,“ tvrdí.

„Sme rozdielni. My Popuďané sme chudobnejší, ale združenejší. Močidlané sú bohatší. Nazývali nás kozari, lebo sa u nás chovalo veľa kôz. Pyšnejší boli, honosnejší. Ale my sme sa mali lepšie.

Všetci močidlianski chlapci chodili za dievčatami do Popudín. Aj ja mám za muža Močidlaňáka. Mali sme podobné osudy, spojili nás. Tiež mu otca zavreli bez súdu. Všetko im vzali, sedemčlennú rodinu pichli do komory a nemali si z čoho ani obed uvariť,“ rozhovorí sa Bernardína Sprušanská.

Svoje milované Popudiny by nikdy neopustila, hoci mala príležitosť. „V roku 1968 sme si našli kamarátov z Viedne. Môj muž si vtedy z Rakúska doviezol Mercedes, ojazdený, ale aj tak nám ho všetci závideli. Tí naši známi nám ponúkli, že môžeme zostať. Bola som obchodníčka, zamestnali by ma. To bolo v roku 1970.

Na jednej strane som sa bála, že otca znovu zavrú, na druhej strane verila, že aj u nás bude lepšie. Manžel si otvoril autodopravu. Lenže prišiel Husák a boli sme tam, kde sme nechceli byť,“ dodá zatrpknuto žena, ktorá sa dodnes politicky angažuje.

Je predsedníčkou miestnej organizácie SDKÚ a vedie senicko-skalickú pobočku politických väzňov zo Zväzu protikomunistického odboja.

Aj v močidlianskej časti obce sa nájdu takí, čo na svoje nedajú dopustiť. Ján Ondruš je však iný. Býva v dome, kde kedysi jeho dedo a neskôr i otec prevádzkovali krčmu.

„Otec elektromontér sa za prácou zatúlal na severnú Moravu, založil si tam rodinu. Lenže v roku 1934 sa môj starý otec zadlžil, krčma išla do konkurzu a najstarší syn mal prednostné právo ju získať. A tak sa sem s rodinou napokon prisťahoval. Mal som päť rokov,“ spomína. A ešte niečo sa mu vybavuje v pamäti.

„Bol to tu zaostalý kraj. Ženy sa česali len v sobotu. Naozaj, to som zažil. Žena si začesala vlasy dozadu, nasadila šatku a bolo. Až v sobotu si ich umyla a použila hrebeň,“ dodáva.

Aj on priznáva, že v Močidľanoch bolo viac bohatých sedliakov než v Popudinách. „Mne sa však to delenie vôbec nepáčilo. Môj otec bol veľmi šikovný a robil všelijaké veci do domácnosti.

Raz mu jeden močidliansky sedliak doniesol opraviť mašinku na mäso, že nemelie. Otec ju otvoril, nože boli otočené naopak. Keď mu ju vrátil, povedal mu to. A ten sedliak sa urazil!“ naráža na pyšnú náturu Močidľancov Ján Ondruš.

Ani manželku si nehľadal medzi domácimi. Pracoval v ostravských baniach a na Morave spoznal svoju životnú lásku Vierku. Sestru svojho kolegu z baní si priviedol na Slovensko, do Močidlian.

„Miestne mamky mi vyčítali, že som si vybral cudziu a že mi nestačia domáce. Bola moderná a tu boli ešte sedliačky,“ dodá. Vychovali spolu päť detí a na život v Popudinských Močidľanoch si nesťažujú. „Dobrú starostku máme,“ pousmeje sa.

Každá časť obce má svoj kostol aj vlastné hody - v auguste popudinské hody, v októbri močidlianske hody. „Na niečo je tá súťaživosť dobrá, obe časti sa snažia,“ usmeje sa starostka.

„Mladších obyvateľov však už spory týkajúce sa názvu nezaujímajú. Ja bývam v popudinskej časti, ale cítim sa Popudinskomočidlianka, hoci tiež si niekedy skracujem názov a poviem, že som z Popudín,“ dodá.

V skutočnosti obec trápia oveľa závažnejšie problémy než delenie na Popudincov a Močidľancov. „Stále nemáme kanalizáciu a vodovod. Každý má svoju studňu. Ľudia vypúšťajú splašky kade-tade, takže pitná voda je kontaminovaná. Nie sú peniaze. Bojujeme, ale byrokracia nepustí. Dosť nás to ubíja.

Viete, naši občania sa cítia druhoradí - v niektorých obciach kanalizácia je, kde sa stihla za komunizmu vybudovať, a tam, kde sa to nestihlo, trpia. Štát sa zbavil zodpovednosti, hodil to na obce, dal im balík peňazí, ten však nestačí. Keby sa nám aspoň ten vodovod podaril...“ povzdychne si starostka obce, ktorá napriek týmto ťažkostiam prekvitá.

Škola nezíva prázdnotou, pretože každý rok v Popudinských Močidľanoch pribudne zo desať detí. „Od roku 2009 máme úžasné ochotnícke divadlo, ktoré má pod palcom miestny lekár Marián Sivoň."

"Siahli po hre Stanislava Štepku Pokoj domu tomuto s podnázvom Správa z cesty po Európe a jej domoch a dvoroch. Stanislav Štepka súhlasil s uvedením jeho hry a našich hercov povzbudil. Bol nadšený aj z toho, ako ju zahrali,“ dodáva hrdá starostka.

Popudinské Močidľany: Čudný názov obce sa rodil v hádkach obyvateľov

Fico sa priznal k dovolenke vo Vietname: V Hanoji som bol len deň

Dominika Cibulková: Profesionálna kariéra športovca ma zocelila.

Dominika Cibulková: Profesionálna kariéra športovca ma zocelila.

Výber pre vás