Tip na článok
Na snímke vpravo Karol Dobiᚠa Antonín Panenka (Bohemians) poèas III. roèníka medzinárodného halového turnaja internacionálov Kmeo band gold za úèasti tímov Bohemiansu Praha, Spartaka Trnava, Slovana Bratislava a bratislavského mužstva výberu osobností Kmeo band gold 28. decembra 2017 v Bratislave. FOTO TASR - Pavel Neubauer

Sústružníci: Dve významné osobnosti československého futbalu KAROLA DOBIAŠA a ANTONÍNA PANENKU nespája len najpopulárnejší šport

Keby Karol Dobiaš a Antonín Panenka neboli hrávali futbal, boli by dnes dôchodcovia so štyridsaťročnou praxou za sústruhom

Galéria k článku (3 fotografie )
Na snímke zľava bývalí reprezentanti a majstri Európy 1976 Karol Dobiáš, Antonín Panenka, tréner Jozef Vengloš a bývalý reprezentant Zdenek Nehoda počas autogramiády knihy Zlatý Belehrad 1976 pri príležžitosti 40. výročia v흻azstva československej futbalovej reprezentácie na majstrovstvách Európy v Belehrade 1976. Myjava, 21. mája 2016.
Reprezentačné družstvo
Na snímke vpravo Karol Dobiáš a Antonín Panenka (Bohemians) poèas III. roèníka medzinárodného halového turnaja internacionálov Kmeo band gold za úèasti tímov Bohemiansu Praha, Spartaka Trnava, Slovana Bratislava a bratislavského mužstva výberu osobností Kmeo band gold 28. decembra 2017 v Bratislave. FOTO TASR - Pavel Neubauer

Dve významné osobnosti československého futbalu KAROLA DOBIAŠA a ANTONÍNA PANENKU nespája len najpopulárnejší šport. Obaja sú decembroví Strelci. Trnavčan Dobiaš v roku 2017 oslávil sedemdesiatku, Pražana Panenku takéto výročie čaká tohto roku. Radi hrajú tenis, ale aj karty, radi si posedia pri pive, pochvaľujú si pevné rodinné zázemie, bez ktorého by nedosiahli futbalové úspechy. Stále si však radi obúvajú kopačky a na zelených trávnikoch aj v zrelom veku dokazujú, že futbal je hra a kumšt. Príležitostí je viac než dosť - futbalové turnaje internacionálov, rôzne slávnosti, ktorých súčasťou je futbal. O divákov nie je núdza.

Zhovárala sa s nimi KLÁRA GROSMANNOVÁ.

Na kamarátstvo neraz nestačia spoločné záľuby, vek, pôsobenie v jednom mužstve. Kedy ste sa vy tak spriatelili?

Dobiaš: V roku 1977, keď som po úspešnej kariére v Trnave prestúpil do Bohemiansu Praha. Tonda tam bol už vtedy ikona a kapitán. Po ňom som prebral kapitánsku pásku ja. S jeho súhlasom, on už nechcel kapitánčiť.

Panenka: Túžba po víťazstve bola hnacím motorom nás oboch. Spoločné záujmy nás spojili aj v súk- romí. Sme najlepší kamaráti. Na Karola prezradím, že je aj vášnivý tipovač. Mimochodom, obaja sme sa vyučili za sústružníka. Moderátor Karel Šíp sa ma raz vo svojej relácii spýtal, čo by bolo so mnou, keby som nebol futbalista a v belehradskom finále nepremenil penaltu. Povedal som mu, že by som bol sústružník so štyridsaťročnou praxou. A Karol zrejme tiež.“

Obaja máte manželky, na ktoré nedáte dopustiť, lebo budovali a upevňujú vaše rodinné zázemie, obaja máte dve deti.

Dobiaš: Manželka Alica, bývalá hádzanárka, sa vždy vzorne starala o deti aj o domácnosť. Deti sú dospelé, radosť máme z vnukov. Na jej pleciach je domácnosť i teraz, pretože dosť športových aktivít ma stále ťahá „do terénu“. Strpí však aj to, že keď som doma, rád si pospím do deviatej, stavím si na nejaké zápasy, večer si dám pivo pred telkou.

Panenka: Môj športovo-futbalový život bol krásny, hoci manželka má na to iný názor. Na výchovu detí bola sama, ja som bol stále preč z domu. Veď si len predstavte, že stále sme hrali, cestovali, boli na sústredeniach. Stávalo sa, že sme mali sústredenie v Prahe, neraz šesť týždňov, a doma som spal iba dvakrát! Naše manželstvo však doteraz funguje.

Každý chlapec zrejme rád hrá futbal, ale je rozdiel kopať do lopty na ulici a na tréningu. Aké boli vaše futbalové začiatky?

Dobiaš: Narodil som sa síce v Trnave, ale odišli sme bývať do Handlovej. Do Trnavy sme sa vrátili, keď som bol deviatak. Začal som hrávať za žiakov, súčasne som sa v Kovosmalte učil za sústružníka. Ligový debut v drese Spartaka Trnava na poste pravého obrancu som zažil v sezóne 1966/1967, vtedy Trnava vyhrala nad Bohemiansom 5 : 1. V trnavskom drese som odohral desať sezón, v 350 ligových stretnutiach som strelil jedenásť gólov. Nuž, áno, aj obrancovi sa pošťastilo.

Panenka: Začínal som tak ako mnohí moji rovesníci. Praha má veľa ihrísk, vnútroblokov, áut bolo menej. Vždy sa našla nejaká lopta. Ako deväťročný som sa dostal do Bohemiansu, hrával som v mládežníckych tímoch klubu, od roku 1967 do roku 1981 ako záložník v prvoligovom mužstve, kde som odohral 127 zápasov a dal 78 gólov.

Nehnevá vás, ak vás neznámi ľudia oslovia na ulici prezývkou alebo sa niečo spýtajú?

Dobiaš: Autorom mojej prezývky Patino bol Stano Jarábek. Vraj som v behu nejako čudne zakopával nohami. Pavel Skramlík o mne napísal knihu práve s názvom Patino. Nuž a keď ma niekto osloví, dám sa s ním do reči. Často sa stáva, že sú to cudzí ľudia. Nechcem sa povyšovať, porozprávam sa s každým, aj na ulici.

Panenka: Ja mám prezývku Páňa, asi odvodenú od priezviska. Mnohí ma však oslovujú Tondo alebo Tonda. Nikdy som si nemyslel, že futbal ma bude živiť dlhé roky. Keď ma ľudia spoznávajú, oslovia, je to príjemný pocit.

Spoločne ste obliekali zeleno-biely dres Bohemiansu, ale aj ten reprezentačný, československý. Ako si spomínate na Belehrad 1976, kde sa Československo neočakávane stalo majstrom Európy?

Dobiaš: Už v semifinále proti Holandsku sme boli outsideri, no vyhrali sme 3 : 1. Vo finále proti Nemecku sme prekvapili celý svet. Na dva nula pre Československo som zvýšil v 25. minúte. Gól som dal ľavačkou, nikdy predtým ani nikdy po tomto finále som ľavačkou gól nedal. Keď Nemci vyrovnali, prišli na rad penalty. V pôvodnom zozname som bol aj ja, ale z predchádzajúceho stretnutia som mal do krvava zodratú ruku, tak ma tréner Václav Ježek omilostil. Sláva však patrí predovšetkým Tondovi za jeho „vršovický dloubák“.

Panenka: Mojej penalte predchádzal dlhodobý tréning v našom klube s brankárom Zdeňkom Hruškom. Vedel som dva mesiace vopred, že kopnem oblúčik ponad brankára, ktorý neostane stáť, ale hodí sa vpravo alebo vľavo. Nebol to chvíľkový nápad. Rád by som však pripomenul, že hoci sme vopred boli nachystaní na jedenástky, nik nerátal s tým, ani hráči, ani tréneri, že k nim dôjde vo finále majstrovstiev Európy. Spokojnosť s penaltami by bola aj v semifinále. Takto sme sa teda zapísali do histórie majstrovstiev Európy ako víťazi.

Po odchode z Bohemiansu ste v kariére pokračovali v zahraničí. Ako si na to spomínate?

Dobiaš: Záujem o mňa prejavil Feyenoord Rotterdam už v roku 1968. Prestup do zahraničia mi predstavitelia československej telovýchovy nedovolili. Legálne sme mohli odísť hrať do zahraničia v 80. rokoch len po splnení troch podmienok - dovŕšení 32 rokov, odohratí najmenej 50 medzištátnych zápasov a s majstrovským titulom v klube. Tak som sa teda dostal v roku 1980 do holandského Lokerenu. Každý cudzinec musel však byť lepší ako domáci hráč, inak nemal v zostave miesto. A 32 rokov pre futbalistu je dosť. Musel som teda makať. V Lokerene som doteraz vážená osoba, pred štyrmi rokmi, keď oslavovali storočnicu klubu, som bol medzi pozvanými hosťami.

Panenka: Tak, ako sa Patino trápil s holandčinou, nemal som to v cudzine jednoduché ani ja. Odišiel som aj s rodinou legálne v roku 1981 do Rakúska. Pôsobil som v Rapide Viedeň, ale okrem Guten Tag, bitte ein Bier som nič po nemecky nevedel. Veľmi mi pomáhal Josef Kadraba, ktorý tam vtedy už pôsobil. Dcéra chodila do školy pri českej ambasáde, syna sme zapísali do rakúskej škôlky. O tri dni nám veľvyslanectvo odporučilo, aby sme chlapca zo škôlky odhlásili, aby nenasiakol západnou ideológiou. V tom čase som sa spriatelil s Anatolijom Zinčenkom, prvým ruským futbalistom, ktorého pustili na Západ. Rapid Viedeň žiadal iného hráča, Rusi poslali jeho.

Vraj vrcholový šport vedie k trvalej invalidite. Máte vážnejšie zdravotné problémy?

Dobiaš: V mojom veku sa ani nepatrí, aby som bol celkom zdravý. Mám za sebou bežné zranenia - zlomený členok, poškodený meniskus, popretŕhané väzivá, pretrhnutú achilovku. Začína ma trápiť pravý bedrový kĺb. Zatiaľ však vládzem vybehnúť na futbalový trávnik a niečo tým mladším ukázať.

Panenka: Mne už vymenili oba bedrové kĺby a ako dvadsaťročný som mal vážne zranenie oka. Lopta ma trafila do tváre, oko mi museli operovať, dva mesiace som bol v nemocnici. Ešte však dokážem žonglovať s futbalovou loptou, to je môj koníček od detstva.

Snom mnohých športovcov je vychovať športovo zdatných potomkov. Vám sa to splnilo?

Dobiaš: Starší syn Patrik to skúšal s futbalom, ale k tomu sa pridružili bitky a alkohol, čo sa mu znepáčilo. Tvrdí, že sa živí prácou. Richard hrá len amatérsky, ako štyridsiatnik už za starých pánov. Obaja ako deti hrali za Spartu. Vnuci Jakub, Marek a Riško hrajú futbal.

Panenka: Môj syn Tomáš hral za dorast. Napriek tomu, že mal veľmi dobrú techniku, chýbalo mu športové srdce. Nevedel a nevie nechať na ihrisku všetko.

Keď spolu zájdete na futbal alebo si ho zahráte, stále rozoberáte šance a góly?

Dobiaš: To predsa k tomu patrí. Priamy komentár divákov, ak sme nimi, alebo podrobná analýza po zápase. Nikdy neutekáme najkratšou cestou domov. Patrí sa posedieť pri pivečku a debatou dať bodku za podujatím. Za gólmi aj premárnenými šancami.

Panenka: Súhlasím. Patino, kam si sadneme po dnešnom futbale?

VIDEO Plus 7 Dní