reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Ulička historických remesiel v&nbsp;Košiciach. Hrnčiarska, ak chcete názov. Veľmi blízko Hlavnej ulice, až tak blízko, že zasadnete kdesi na tej Hlavnej a&nbsp;na Hrnčiarsku sa ni­kdy nedostanete. Vraj mala byť taká ako pražská Zlatá ulička, ibaže alchymisti tu nikdy neboli, ani remeselníci, len kadejaké živly. Vysťahovali ich, mesto sa malo starať, aby remeselníci mali robotu, a&nbsp;remeselníci mali ulici vdýchnuť život. „Lenže ten duch dobra sa kamsi stráca,“ hovorí Vladimír Eperješi, kováč, ktorý poslal draka na Chopok, postavil Eiffelovku a&nbsp;v&nbsp;záhrade svojho domu má plaza, akého ešte nikto nevidel. Šupinaté auto!

„Dnešné deti nevedia, čo je klinec a čo kladivo. Ani nechty si nestrihajú. Načo? Pri počítači si akurát tak zoderú brušká prstov. Čo sa týka zručnosti, chradne im mozog. Veď aj školské dielne zrušili, vraj aby si detičky neublížili!“ rozohní sa hneď na úvod a človek si dokáže predstaviť, že keď vymyslel, ako bude drakovi šľahať plameň z papule, musel byť spokojný.&nbsp; Vyštudoval železničné učilište, stal sa opravárom signalizačných zariadení. „Veľmi ma to nebavilo, ale chcel som maturitu,“ skonštatuje. Prácu mal istú, ale prišiel rok 1989 a&nbsp;on sa ocitol na úrade práce. „Vravím im, prišiel som si nájsť prácu. A&nbsp;oni mi na to, že vypíšte papiere. Ale ja chcem robotu, povedal som im a&nbsp;oni mi nato, že sa mám zaevidovať. Pochopil som, že tadiaľto cesta nevedie. Našiel som si sám. Chvíľu som bol čašník, potom kuchár, chvíľu som opravoval vagóny v&nbsp;Trebišove, predával som stravné lístky, vrátil som sa k&nbsp;vagónom. Viac ako dva roky pri jednej práci jednoducho nevydržím.“

Pri tej poslednej sa však stalo čosi nečakané. „Robil som s&nbsp;kovom a&nbsp;zavoňal mi. Veru, kov má svoju vôňu. Na rozdiel od dreva, ktoré mi doslova smrdí.“ A potom prišla výzva vo forme vety - Neukuješ mi bránu? „Nevedel som nič, mal som len zváračku a kovadlinu vyrobenú z koľajnice, ale povedal som si - ak sa nebude páčiť jemu, nechám si ju ja. Nenechal si ju. Zákazník ju kúpil. Vladimír Eperješi sa zohol po hodenú rukavicu. Rozlúčil sa s trebišovskými vagónmi a stal sa živnostníkom. „Kde však zohnať vyhňu?“ otázka, na ktorú jestvovala jediná odpoveď: „U deda na dvore.“ Poznal ju ešte z&nbsp;detstva. Stará vojenská skladacia, motor z&nbsp;diaľnopisu, otáčky sa regulovali cez tranzistor. „A plameň krásne šľahal!“ Netušil, či v&nbsp;nej má kúriť koksom, uhlím, alebo drevným uhlím, ale vyriešil aj to. Ako? „Aj uhlie mi zavoňalo!“

V roku 2005 sa pustil do Eiffelovky. „Krásna myšlienka, len chýbalo zopár odpovedí na hlúpe otázky - Prečo? Akú? S akými proporciami? Načo? Za čo? Parížsku vežu nikdy naživo nevidel a „internet bol vtedy ešte prizdochnutý“. Každý deň niekoľko hodín hľadal proporcie diela Gustava Eiffela. „Všade o nej písali kopu somarín, ale proporcie neboli nikde.“ A nadšene dodá, že Eiffelovka je najkrajší železný skvost na svete. Z miery ho nevyvedie ani obľúbený vtip domácich - Odkiaľ je Paríž najkrajší? Z Eiffelovej veže. Prečo? Lebo odtiaľ nevidno tú sprostú vežu!&nbsp; Tá jeho mala nakoniec sedem metrov a stála pred jeho domom v Trebišove.

„Chcel som sa zviditeľniť a to sa mi podarilo. Zaujímali sa o mňa médiá, dokonca mi raz pri dverách zazvonili českí novinári, či nepoznám toho ‚blbca‘, ktorý postavil tú vežu...“&nbsp; Po Eiffelovke prišla na rad šikmá veža v&nbsp;Pise. Triapolmetrová. „Zavolal som si partiu chlapov z piva, aby mi ju postavili. Obzreli si ju a&nbsp;pýtajú sa - A&nbsp;nechcete ju vyrovnať? Mohli by sme ju trochu pootáčať, aby stála rovno.“ Dnes má za sebou už dvanásť takých stavieb a&nbsp;všetky sú sústredené v&nbsp;jednom rekreačnom areáli pri Liptovskom Mikuláši. Londýnsky Big Ben, newyorská Socha slobody, bruselské Atomárium... „Mám čo vo svete obchádzať. Vlani som sa prvý raz dostal do Paríža, postavil som sa pod Eiffelovku a&nbsp;slzy mi vyhŕkli z&nbsp;očí. Podobajú sa! Tá moja s&nbsp;tou parížskou! Úžasné!“

Tvrdí, že postupuje „v leveloch“. Vraj, keby mu povedali, že raz bude robiť sochy, poslal by ich do hája. Robí ich. Vepi tinni boy, vepiho plechový chlapec, „môj plechový kamarát“. Pinocchio. „Jeho otec si ho vystrúhal, ja som si ich pozváral.“ Demitra, Sagan na kolieskach z&nbsp;kosačky. „Zhmotňujú to, čím som ja v&nbsp;živote prešiel. Bicykloval som, hrával som futbal...“ Ale potom prišli naozajstné triumfy!

Drak, ktorý vyletel na Chopok: „Keď začnem niečo robiť, nikdy dopredu neviem, aké to nakoniec bude. Dorábam a dorábam, ono sa to zväčšuje a raz to narástlo do takej miery, že som to musel rozpíliť na polovice, lebo by som to z dielne nedostal von,“ vraví majster. Našťastie, jeho grizly až tak „nenapuchol“. „Raz ročne bývajú na Hrebienku Medvedie dni. Mňa sa spýtali, či by som im neurobil medvedíka...“ Už asi tušíte. Ten malý medvedík nakoniec meria dva metre do dĺžky a&nbsp;je vysoký vyše metra. Samozrejme, celý je z&nbsp;kovu. A&nbsp;keď sa vyveziete sedačkou na Hrebienok, nájdete ho tam. Ale ešte väčší je drak na Chopku.

„Drak Demián odnepamäti chráni poklady pod Chopkom. Svojimi troma hlavami chrliacimi oheň a dym, mohutnými krídlami, silným chvostom, zubami ako britva a viac ako osemsto ostrými šupinami, tak ich, prosím, nechytajte a na draka nelezte. Na hrade Rotunda sa usídlil v roku 2014, jeho hmotnosť ako mláďaťa je 1 500 kilogramov a kráľovstvo pod Chopkom bude odtiaľto strážiť ešte dlhé roky...“ Podpis - Dragon Daddy VEPI. Čítate v nemom úžase s pocitom, že máte medzery vo vzdelaní. Povesť o drakovi, ktorý chráni poklady? V hlave iba tma. Niet sa o čo zachytiť. „Ale však to je hlúposť,“ hovorí Vladimír Eperješi. Niekto tú legendu našiel. Vraj v Demänovskej doline žil sedemhlavý drak, raz do týždňa vyletel z úkrytu a zničil, čo sa dalo. Potom sa narodil chlapec Demián, draka zabil a bol pokoj.“ Milé! A&nbsp;predsa sa ľudia pri ňom fotografujú ako pri bratislavskom Čumilovi.

„Ak je Chopok iba kopa krásnych kameňov, drak je presne to, čo ľudia potrebujú. Aby sa pri ňom odfotografovali a&nbsp;ihneď to zverejnili na sociálnych sieťach. Odoslané posolstvo znie - Som na Chopku a&nbsp;je tu aj drak, vidíš!?“ Či chcete, alebo nie, majster má pravdu. Čo myslíte, čo sme na terase reštaurácie urobili ako prvé my? Poslali sme Demiána do sveta! Aj keď v tej chvíli vyzeral ako kačka. Zaviaty snehom, za ním nepreniknuteľná hmla. Nevideli sme nič. Teda okrem draka!&nbsp; Drak sa vraj robí dobre. Grizlyho už ľudia videli, majú ho teda s čím porovnávať. Ale draka? „Žiada si to len fantáziu. Má tri hlavy, každá je iná. Keď sú na Chopku Dračie noci, jedna hlava z papule chrlí oheň, druhá dym, tretej šľahajú plamene z nozdier. Je to skriňa, vnútri má relé a časovače, v papuli zvonček, ktorý cingá. Každý rok mu robím servis, už ho viem napojiť aj na diaľkový ovládač a keby som chcel, môžem ho riadiť aj cez&nbsp; mobil,“ hovorí Vladimír Eperješi. Rok čo rok ho musí aj namaľovať. Lebo je železný, nie medený, ako by sa mohlo zdať. Zdanie v&nbsp;tomto prípade klame. Ale fakt je, že na vrchol Chopka vyletel. Odniesla ho tam helikoptéra, ale aj to sa ráta!

Dragon car alebo Dračie auto. Auto, ktoré vyzerá ako šupinatý plaz. Vraj nič nepredstaviteľné, teda aspoň nie pre majstra kováča. Vraj by vedel vyrobiť aj rušeň, a to by všetci kukali! Koniec koncov, už si vyrobil elektromobil i pojazdnú kaviarničku, tak prečo nie aj Dračie auto. „Stále som vyhňu ťahal za autom na prívesnom vozíku a začalo mi to ísť na nervy. Tak som si nakreslil lepší vozík a vtom mi napadlo, že vozík vlastne nepotrebujem. Je z toho elektromobil na kolesách z motorky, dlhý tri metre. Pojazdná kaviarnička? Tri roky som sa pozeral na starú fiatku, ako hrdzavie pred domom, a nakoniec som ju za dvesto eur kúpil. Namiesto kufra dostala slimačiu ulitu, pod ktorou je kávovar,“ rozpráva. Stále sa mu málilo. „Urob niečo, čo by odzrkadľovalo tvoje vnútro, povedal som si. Sme automobilová veľmoc, tak teda auto.“ A už to šlo. Dvojsedadlový sedan kabriolet. Podvozok z Volkswagenu, chrobáka z roku 1968. Ale, preboha, prečo dračie auto? „Neviem,“ znie odpoveď. „Asi preto, že šupiny sa robia dobre a skryjú všetky nerovnosti.“ Aby bolo dokonalé, muselo dostať aj patričné sedadlá. „Sú z krokodílej kože,“ ohúri nás na úvod. „Ale nie, len ju imitujú, sú z bravčovej kože. Takto to vymyslel jeden môj kamarát, Rus, ktorý žije na Slovensku.“ Dokonalý plaz!

Namiesto znaku firmy vpredu má ruku so vztýčeným prostredníkom - „Keď pôjde okolo bývalý premiér, nech vie, čo si myslím...“ Rukoväť radiacej páky tvorí hlava kostlivca. V steampunkovom štýle, ktorý má autor rád. Tisícšesťsto kilogramov železa, ktoré mu úrady nechcú uznať za auto, hoci jazdí. V Poľsku aj v Maďarsku by sa údajne dalo prihlásiť, u nás nie. Ale aj keby mu to prešlo, kam by ním chodil? „Na kávičku! Urobím rozruch, skryjem sa a nech všetci rozmýšľajú, kto to bol.“ My to však už vieme. Umelecký kováč Vladimír Eperješi, cechmajster Cechu kováčov a umeleckých kováčov Slovenska. Zdá sa, že o&nbsp;ňom ešte budeme počuť. Práve pracuje na lodi s kolesami, ktorá bude jazdiť po ceste, plávať na vode a&nbsp;hore bude mať ešte i vzducholoď. Bude teda aj lietať? „Vydržte!“ znie odpoveď. Takže, zachovajte pokoj. Majster nám prezradil len to, že aj toto čudo bude šupinaté. A&nbsp;vlastne - prečo nie?

Tomu sa hovorí fantázia: Zázraky, ktoré tento Slovák vyrába z kovu, vás dostanú!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Tomu sa hovorí fantázia: Zázraky, ktoré tento Slovák vyrába z kovu, vás dostanú!

Súvisiace články

Vesmír ako umenie: Toto sú najkrajšie zábery roka 2017

Bývalý minister školstva sa vrhol na umenie. TOTO sú Plavčanove krajinky

Štát dotuje umenie peniazmi z hazardu: Preperú sa milióny k vyvoleným?

VIDEO Fascinujúce umenie: Liečivý alikvótny spev a Tibetská spievajúca misa

Vskutku zaujímavá výstava: Naháči sa nahrnuli do galérie. Obdivovali umenie

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás