Tip na článok
Nagyszallo: Tak sa hotel volal v minulosti, keď doň chodievala budapeštianska smotánka.

Vďaka TÝMTO trom hotelom sa do našich veľhôr dostal svetový luxus

Dnešnému Grandhotelu Praha už, žiaľ, chýba všeličo z toho, čo ho kedysi robilo slávnym.

Galéria k článku (10 fotografií )
Pán architekt: Guido Hoepfner vtlačil Tatrám svoju pečať.
Maroš Semančík: Na koncepte výstavy pracoval pol druha roka.
Hotel Csákyho dom, Starý Smokovec: Takto vyzeral kedysi.

Bytovka s kozubom v spoločnom vchodovom priestore tak, ako to naprojektoval Guido Hoepfner a ako ju v roku 1912 v Tatranskej Polianke postavili. „Oheň som v ňom ešte nevidela, a to tu bývam už od roku 1979. Bola som v tomto dome na návšteve aj o desať rokov skôr, ale ani vtedy nehorel,“ konštatuje jedna z obyvateliek domu.

Povie, že byty sú tu krásne, že tento dom je „stará poctivá stavbárska robota“, a vyratúva, že ich je v ňom dokopy dvanásť a ešte nejaké manzardy v podkroví, ale tie sú, našťastie, prázdne. „Tí, ktorí tam bývali, nám veľa radosti nerobili. Báli sme sa, že to tu celé podpália.“ A potom pridá čo-to z histórie: „V najväčšom byte žil muž, ktorý mal chatu v Nízkych Tatrách. Dostal ho po vojne, lebo pomáhal partizánom a Nemci mu chatu spálili. Ale v roku 1948 oň prišiel...“ Dom premenili na sanatórium a neskôr sa opäť stal bytovkou. Asi jedinou na Slovensku, ktorá má vo vstupnom vestibule kozub. Aj keď oheň v ňom nikdy nehorel.

Budapešťan zo Spiša

„Bol to prvý rodinný penzión vo Vysokých Tatrách, ktorý prevádzkoval riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Dezider Reichart,“ hovorí historik umenia Maroš Semančík. Ak ešte povieme, že budova má veľa secesných prvkov, viac k nej veľmi niet čo dodať. Z toho, čo dal Guido Hoepfner Tatrám, je to naozaj len omrvinka. Omrvinka s dvanástimi bytmi. On bol iný pán architekt, projektoval oveľa väčšie a skvostnejšie veci. Napríklad tri obrovské hotely, ktoré podnes dávajú najmenším veľhorám ich typický charakter. A stavali sa v časoch, keď Vysokým Tatrám dominovali skôr stromy než architektúra.

Aj keď meno Guido pôsobí dosť netatransky, a to ešte mohol byť Quido alebo dokonca Kvído, takto ho zapísali do matriky jeho rodičia, keď sa v roku 1868 narodil. Dnes by sme povedali, že bol Spišiak, na svet prišiel v Spišskom Podhradí, vychodil levočskú reálku, ale potom odišiel do Budapešti, kde v roku 1891 skončil štúdium architektúry. Ako dnes mladí ľudia po štúdiách zostávajú v Bratislave, on sa usadil v hlavnom meste Uhorska. Ale za manželku si vzal Levočanku Máriu Fleischerovú, dcéru župného lekára.

Hoci sa zdá, že to bola naozaj rodina zo Spiša, nebolo to celkom tak. Guidov otec pochádzal z Nemecka, narodil sa v Sasku, šiel pracovať do Budapešti, potom do Viedne, kde sa zoznámil s Hermínou Maurerovou, Guidovou matkou, a keď ochorela, pobrali sa k Hermíniným rodičom do Spišského Podhradia. A ich syn Guido neskôr do Budapešti, aby sa kruh uzavrel. Takže tvrdiť, že to bol Slovák ako repa, zrejme nemôžeme. Napriek tomu dal Vysokým Tatrám to najkrajšie, čím sa doteraz chválime.

Na prelome 19. a 20. storočia pracoval na dostavbe a prestavbe Budínskeho kráľovského hradu, za čo mu František Jozef I. udelil Rad rytierskeho kríža Františka Jozefa, a práve v tom čase vyrastali jeho najlepšie projekty aj v Tatrách, ktoré sumarizuje výstava Maroša Semančíka v Múzeu v Kežmarku Architekt Guido Hoepfner - tvorca tatranských grandhotelov.

Lyžovačka za koňom

Čo by ste však robili v horách, kde sú len končiare a nekonečná nuda? S touto otázkou sa museli vyrovnať aj hotelieri Grandhotela v Starom Smokovci, keď ho po roku výstavby v lete 1904 otvorili. Zaviedli zimnú sezónu! Ak dovtedy Tatry fungovali iba od mája do konca septembra a potom zostali ľudoprázdne, zrazu sem zavítal inštruktor z Nórska, aby organizoval športové aktivity. Objednali sane, boby a panstvo sa mohlo vydať za snehom.

Človeku je až ľúto, že si dnes niektoré z týchto športov u nás už vyskúšať nemôže. Napríklad taký skijöring. Vymysleli ho v škandinávskych krajinách pred niekoľkými storočiami ako spôsob cestovania na dlhé vzdialenosti v zime a „zábava“ spočívala v tom, že sa dali ťahať na lyžiach sobmi. Soby v Tatrách nahradili kone. A keď vás začalo nudiť aj to, jednoducho ste sa pobrali do prepychového hotela, kde bolo úplne všetko. Aj s detskými hlavičkami, veveričkami, vtáčikmi a so šiškami na štukovej secesnej výzdobe.

„Vnútorné priestory tohto hotela sa niekoľkokrát menili, ale zvonka zostal nezmenený. S dostavbami začali veľmi skoro, už rok po jeho otvorení, lebo zistili, že reštaurácia je príliš malá,“ hovorí Maroš Semančík a dodáva, že tých zmien bolo viacero, aj za socializmu. „Všimnite si, že dvere na prízemí majú tvar gréckeho písmena omega, kým v strede, okolo vchodu, je len kruh. Pôvod tohto motívou môžeme hľadať v čínskych záhradách, ale architekt sa s ním pohral nielen v Tatrách, ale aj na Budínskom hrade.“

Dnes nám už nikto neprezradí, či Hoepfner využil tieto prvky hľadajúc pokoj po tom, čo jeho manželka Mária spáchala samovraždu. Aj keď sa potom znova oženil a vzal si rozvedenú dámu, nakoniec spočinul v Budapešti v spoločnom hrobe s prvou ženou.

Prvý americký bar na Slovensku

Roky 1903 až 1905. Kým v Starom Smokovci vyrastal Grandhotel, v Tatranskej Lomnici stavali ďalší Hoepfnerov hotel - Tatra Palace Hotel, ktorý sa dnes volá Grandhotel Praha. A hoci by z tých pomenených názvov bol zrejme pomýlený aj samotný tvorca, išlo o ďalšiu dokonale luxusnú stavbu. Investorom bola francúzska spoločnosť Compagnie Internationale des Wagons-Lits, tá istá firma, ktorá prevádzkovala napríklad vlak Orient expres.

Spomeňte si na Agátu Christie a jej Vraždu v Orient exprese, ktorú tak bravúrne vyšetril Hercule Poirot, a už tušíte, že pri výstavbe hotela sa naozaj nešetrilo. Navyše, bola to pre Vysoké Tatry pocta, lebo táto firma vytvárala aj prvú celosvetovú sieť exkluzívnych hotelov v atraktívnych destináciách. Nastúpite do super vlaku, odveziete sa na super miesto, kde prežijete super chvíle... Luxus a len luxus. „Palácový typ hotela predstavoval na prelome storočí najluxusnejšiu hotelovú kategóriu. V dobovom turistickom sprievodcovi ho svojou pompéznou nádherou prirovnávali k palácovým hotelom v Nice a Monte Carle,“ hovorí Maroš Semančík.

„Pre tento hotel vybrali naozaj úžasnú polohu, na kopci, takže dominoval a dominuje celej Tatranskej Lomnici. V tom čase už fungovala aj železnica zo Studeného Potoka do Tatranskej Lomnice, takže hosť si večer v Budapešti ľahol do vlaku a ráno sa zobudil pri hoteli v Tatrách,“ rozpráva Maroš Semančík. „V hoteli, ktorý mal byť na tie časy veľmi moderný.“

Ak do Starého Smokovca zavolali nórskeho inštruktora, aby mal kto učiť hostí skijöring, tak do Tatranskej Lomnice prišiel rovno černoch. Rozhodli sa, že v hoteli bude aj bar. Dnes celkom prirodzená súčasť, ale vtedy nevídaná novinka, veď bary boli typické len pre Spojené štáty. Aby to bolo dokonalé, pri otváraní Tatra Palace hotela bol aj šejker, černoch. To, čo je dnes mobil, internet a wi-fi, bola vtedy pošta, telegrafický a telefónny úrad, a tak ani tieto služby nemohli hosťom chýbať.

Dnešnému Grandhotelu Praha podľa autora výstavy chýba všeličo z toho, čo ho kedysi robilo slávnym. Zmenil sa nielen vnútrajšok, nielen fasády, kde zostali nedotknuté iba balkóny a pár drevených prvkov, ale pribudla novostavba, ktorá má byť akousi napodobeninou starého hotela, s ktorou ktovie či by Hoepfner súhlasil. On sa totiž skôr, než začal projektovať tatranské „megahotely“, šiel inšpirovať hotelovou architektúrou do Rakúska, Švajčiarska a Talianska, a to najlepšie zapasoval do svojich návrhov. Napríklad výťahy, elektrinu, ústredné kúrenie či tečúcu vodu v izbách, čo na tie časy bolo v našich tatranských končinách nevídané. Prístavby však neprojektoval.

Posledný padol ako prvý

Keď sa to tak vezme, dalo by sa povedať, že v prvých rokoch 20. storočia otvárali niektorý z Hoepfnerových hotelov každý rok. A keď už jeho hotely mal Starý Smokovec aj Tatranská Lomnica, pri­šlo na rad Štrbské Pleso. Za dva roky tu vyrástol Grandhotel Kriváň, ktorý odovzdali do užívania v roku 1906. Hoci aj tento stavala spoločnosť Compagnie Internationale des Wagons-Lits, nespĺňal štandardy grandhotela, pretože nemal dostatočnú ubytovaciu kapacitu.

Štrbské Pleso v tom čase nebolo veľmi rozvinutou lokalitou, chápali ho skôr ako príležitosť na jednodňovú turistiku. A tak sa Hoepfner rozhodol stvárniť ho inak než dva predchádzajúce hotely - namiesto jedného veľkého masívu naprojektoval viacero menších stavebných častí, aby svojou veľkosťou nepôsobil ako päsť na oko. V suteréne boli priestory na vodoliečbu.

Keď sa skončila prvá svetová vojna, z celého tohto hotelového komplexu stál po­dľa Hoepfnerovho projektu iba Grandhotel Kriváň a z ďalšej budovy, ktorá neskôr dostala názov Hviezdoslav, stáli iba základy po prvé poschodie. Potom sa projekt zmenil. Ak sa však pozriete na dnešný hotel Kempinski, vedzte, že tá najkrajšia časť naľavo od vchodu, je Hoepfnerova robota.

V Starom Smokovci nájdete ďalšie architektove stavby, kúpele a hotel Csákyho dom. Tá prvá veľa šťastia nemala, po 2. svetovej vojne ju využívali ako skladisko, neskôr ho prebudovali na obchod s potravinami a po „očistných kúpeľoch pre turistov“ v suteréne nezostalo vôbec nič. Teplá voda bola na prelome 19. a 20. storočia luxus, tu mali veľký kotol a jej dostatok pre všetkých záujemcov. Druhá budova, hotel Csákyho dom, mala ešte menej šťastia, vyhorela, a to, čo z nej zostalo, je skôr paródia na Hoepfnera než Hoepfner. Bez poschodia, bez veľkých štítov.

Ešte menej zostalo z pôvodného zariadenia hotelov, hoci aj ono malo Hoepfnerov rukopis. „Na vianočnej výstave Umeleckopriemyselnej spoločnosti v Budapešti v roku 1904 jeden jeho návrh získal najvyššie ocenenie v súťaži na zariadenie hotelovej izby,“ hovorí Maroš Semančík. A možno je to práve on, komu sa podarilo zachrániť pár posledných kusov, keď ich pri prestavbách vyhadzovali, zreštaurovať a ponúknuť očiam na výstave. Zachránil ich pred smetiskom.

Tým posledným, čo Guido Hoepfner vo Vysokých Tatrách naprojektoval počas prvej svetovej vojny, bol polyfunkčný objekt - kaviareň so strešnou terasou na Štrbskom Plese. Začali ju stavať srbskí vojnoví zajatci a hoci sa aj tento objekt stal národnou kultúrnou pamiatkou, pri výstavbe hotela Kempinski v roku 2004 ho zbúrali. Posledný padol ako prvý.

VIDEO Plus 7 Dní