Smrti sa nebojí. Odkedy sa ANDY HRYC (71) v lete dozvedel, že má akútnu leukémiu, počíta s tým, že môže kedykoľvek zomrieť. V rozhlasovej relácii znel takmer rozlúčkovo. Tešil sa z kariérnych úspechov, no nezabudol pripomenúť ani svoje deti Wandu a Huga. Práve v deň dvanásteho výročia synovej tragickej nehody, pre ktorú zo svojho života na dlhé obdobie Vianoce vymazal, zdvihol telefón MAREKOVI MAJZONOVI. O svojej chorobe aj bolesti porozprával otvorene, aby svojím prístupom motivoval iných, ktorí trpia rovnako.

Ako sa máte?

Zvláštna otázka. Nemám sa dobre. Mám diagnózu, ktorá je nevyliečiteľná a, žiaľ, fatálna. Nič sa s tým nedá robiť. Lekári nevedia, čo s tým, pretože u každého pacienta je priebeh tejto choroby individuálny. Mne nezostáva nič iné, len sa spoliehať na ich šikovnosť. Napriek tomu, že naše zdravotníctvo každý ohovára, je na veľmi vysokej úrovni.

S lekármi ste počas pandémie v kontakte častejšie než ostatní. Vnímate aj nedostatky slovenského zdravotníctva?

Generálne vzaté je v katastrofálnom stave. Precestoval som celý svet a bol som v špičkových nemocniciach. Napríklad v New Yorku je Mount Sinai Hospital, čo je židovská nemocnica, asi najlepšia na svete. Bol som aj na centrálnom príjme nemocnice v Bangkoku či Nairobi. Viem to posúdiť. Problém je, že našu krajinu neriadia odborníci, ale straníci. To znamená, že po každých voľbách príde strana, ktorá si tam nahádže svojich debilov, lebo sa im potrebuje zavďačiť. Keď riadi nemocnicu človek, ktorý to nevie, ako to môže asi dopadnúť? Nemocnice sa ako inštitúcie zadlžujú, i keď sa zdravotnícky personál snaží. Treba povedať, že máme vynikajúcich lekárov aj sestričky. Sú to všetko obetaví ľudia, ktorí si plnia svoje poslanie. Aj s materiálmi či prístrojmi to už začína byť dobré. Stále je to však poddimenzované, človek cíti, ako stále niečo chýba.

Bola možnosť ísť s vašou dia­gnózou do zahraničia?

Tá možnosť je vždy.

Prečo ste ju nevyužili?

Nevedel som, čo mi je. Nemal som žiadne symptómy. Zo dňa na deň na mňa niečo skočilo. Nevedel som si vysvetliť, čo to bolo, tak som sa obrátil na svojich doktorov, ktorým dôverujem. Vďakabohu zistili, že je to táto diagnóza. Keby som prišiel o tri alebo štyri dni neskôr do nemocnice, zomrel by som. Paradoxne mi COVID-19 pomohol, lebo v momente, keď bola na jar karanténa, zavrela sa Univerzitná nemocnica na Antolskej (v Bratislave - pozn. red.). A v tej obrovskej nemocnici nebol na chodbách ani jeden pacient. Lekári nemali čo robiť, pili kávu.

Spravili mi covidový test a keď bol negatívny, na druhý deň v priebehu jedného dopoludnia mi urobili kompletne všetky lekárske vyšetrenia, aké existujú. Nikde som nečakal, lebo tam nikto nebol. Objavili mi aj obojstranný zápal pľúc. Keďže som bol v beznádejnom zdravotnom stave, nasadili mi osemnásobok chemoterapie, ktorá sa dáva v bežných prípadoch. Neskôr mi lekári povedali, že sa chodili na mňa každých tridsať minút pozerať, či ešte žijem.

Vo vysielaní Rádia Slovensko ste nedávno bilancovali svoj život. Ak sa môžem spýtať priamo, vyrovnávate sa s faktom, že už nebudete dlho medzi nami?

(Smiech.) Samozrejme, veď mám chorobu, ktorá sa nedá vyliečiť. A lekári mi nevedia povedať prognózu, lebo jeden pacient s tou­to diagnózou prežíva ôsmy rok svojho života, iný zas dvadsiaty. Sú aj takí, ktorí zomreli tri týždne po tom, ako im to zistili. Človek bilancuje svoj život. Mám 71 rokov a treba počítať aj s tým, že jedného dňa sa nezobudíte.

Bežne človek nemyslí na nevyhnutnosť smrti. Nie je to pre vás stres?

Nie, vôbec nie. Ja som s týmto faktom vyrovnaný. Som v rukách veľmi dobrých lekárov. Bratislavská hematológia je svetové špičkové hematologicko-onkologické pracovisko. Niežeby si tak sami hovorili. Každé dva roky si musia obhájiť, či spĺňajú prísne americké kritériá, aby boli na zozname nemocníc, ktoré sú kompatibilné s celosvetovým systémom dodávania darcov kostnej drene.

Docent Mistrík, ktorého som pacientom, je zázračný človek. Navyše máme konzultácie aj v Prahe, kde sa tejto veci ujala docentka Jonášová. Je to lekárka, ktorá predĺžila Karlovi Gottovi, ktorý mal takú istú diagnózu ako ja, život o päť rokov. Mám k dispozícii dvoch najväčších odborníkov na danú problematiku široko-ďaleko, takže nemám vôbec žiadne pochybnosti, či som v dobrých rukách.

Mávate teda dni, keď vám je výrazne lepšie?

Je to psychická záležitosť. Fyzicky sa cítim veľmi dobre. Nemám nejaký špeciálny problém. Som slabý, lebo som schudol päťdesiat kilogramov. Má to na mňa vplyv, ale že by som sa tým špeciálne trápil, nemôžem
povedať.

Bojíte sa smrti?

Na to vôbec nemyslím. Dnes je už medicína tak skvele vybavená, že ma nikto nebude rezať zaživa. Lekári vedia celú záležitosť oddialiť, ale vedia ju aj, použijem hlúpe slovo, „spríjemniť“. Je to dosť zlý termín, ak sa týka smrti, pretože na konci života nie je nič príjemné, ale medicína dnes dokáže odchod aspoň zľahčiť.

Všeobecný úzus je taký, že o smrti sa nehovorí. Mala by zostať tabuizovanou?

Nie, prečo? Ako hovorí básnik: Smrť je len kus života ťažkého. Každý sme sa narodili na to, aby sme zomreli.

Máte pocit, že vplyvom vašej choroby o vás médiá javia oveľa väčší záujem?

Nie. Som odjakživa verejne činná osoba a pochopiteľne mám neustály kontakt s médiami. V jednej chvíli sme sa s mojou dcérou rozhodli, že chorobu nebudeme tajiť. Jednoducho to ohlásime, samozrejme, aj z praktických dôvodov. Nastala koronakríza, lockdown a ľudia sa báli chodiť do nemocníc. Táto choroba je spojená s veľkou spotrebou krvi a som odkázaný na darcov. Povedali sme si teda, že to dáme verejnosti na vedomie. Ohlas je fantastický. Keď náčelník Vzdušných síl Slovenskej republiky vyzval príslušníkov letectva, aby išli pre mňa darovať krv, prirodzene, že ma
to potešilo.

Mám dobré vzťahy s mienkotvornými médiami aj s „bulvárom“. A uvedomujem si, že ľudia sa o tieto témy zaujímajú. Uvedomujem si tiež, že môj otvorený postoj môže mať vplyv na správanie podobne postihnutých ľudí, ktorí na tom možno nie sú psychicky tak dobre ako ja. Chcem ísť príkladom a povzbudiť ostatných, lebo sú ľudia, ktorí keď zistia, že majú vážnu chorobu, upadnú do melanchólie a bolestínstva. To nie je, chvalabohu, môj prípad. Snažím sa ukázať, že sa tomu dá postaviť.

Predpokladajme, že nie plnohodnotne, ale dokážete si užívať život?

O plnohodnotnosti sa naozaj nemôžeme rozprávať, lebo som slabý ako mucha, ale to je len fyzická stránka veci. Je to otrava. Celý život som bol ja ten, kto robil rozhodnutia. Zrazu prišla okolnosť, o ktorej ja rozhodovať nemôžem. Ani nemusím hovoriť, že to človeku prekáža.

Ako trávite čas?

Dnes to nie je veľký problém. Sú sociálne siete, televízia aj internet. Režim mám postavený aj v súlade s tým, čo mi odporúčajú moji lekári. Mám perorálnu chemoterapiu, ktorá je kombinovaná s injekciami. Beriem silné tabletky, pravidelne chodím do nemocnice na kontroly. Robia mi odber, spravia krvný obraz, zistia, čo treba upraviť, a buď pridajú jednu tabletku, alebo odoberú. Je okolo toho veľmi veľa behania a jediná vec, ktorá mi na tom prekáža, je, že zaťažujem iných ľudí. Nie som momentálne v stave zvládnuť to bez cudzej pomoci. Visím na krku svojej manželke, ktorá sa o mňa obetavo stará. Moja dcéra podáva taký výkon, že to svet nevidel. Je mimoriadne úspešná vo svojej práci a som na ňu preto veľmi hrdý, popritom má tri deti, o ktoré sa musí starať. Navyše tatinko prišiel na staré kolená s chorobou.

Znervózňuje vás to? Veď by sme sa mali o svojich rodičov starať, keď to potrebujú.

Nie, je to klasika ako Dobšinského rozprávka O troch grošoch. Záleží aj na tom, ako človek vychoval svoje deti. Pri každej investícii je to tak. Aj v obchode a inde. Otázka je, ako investujete a ako sa vám to neskôr vráti.

Nebolo úmyslom, že som vás kontaktoval v tomto čase, no chcel som sa spýtať aj na syna Huga. Pred siedmimi rokmi ste povedali, že si poplačete aj desaťkrát denne. Stále je to tak?

(Dlhé ticho.) To sa neskončí nikdy.

Mali ste po boku niekoho, s kým ste sa mohli otvorene rozprávať o svojich pocitoch?

Sú takí ľudia v mojom okolí, no nie je ich veľa.

Predsa ste sa utiekali k alkoholu a práci.

Keď vás postihne takáto tragédia, máte len dve možnosti - buď ísť za ním, alebo s tým začať bojovať. Ani nemusím hovoriť, že som mal doma zrútenú manželku a dcéra Wanda bola na tom tiež zle. Uvedomil som si, že ak nechcem, aby sa táto katastrofa rozšírila na moje dievčatá, moju ženu a dcéru, musím zabojovať. Neboli vtedy v stave akýmkoľvek spôsobom sa ochrániť, musel som to spraviť ja. Som vďačný, že som to prežil a vydržal.

Aj pre Hugovu autonehodu ste nechceli oslavovať Vianoce. Zmenili ste názor aj vplyvom svojej choroby?

Vianoce som nemal rád odjakživa, ale z iných dôvodov. Vyrastali sme bez otca. Keď som bol malé dieťa, môj otec bol zavretý v Leopoldove. U nás sa o radosti na Vianoce hovoriť nedalo. Pre nás je december katastrofálny mesiac, lebo zomrela moja mama, môj otec aj syn. Jednoducho zle. Ja som od Vianoc nikdy v živote nemal špeciálne očakávania. Dnes sú tu však moji traja vnuci, ktorým sme to chceli spríjemniť, aby na Vianoce nezabudli. Ľahko sa môže stať, že tieto Vianoce by boli naše posledné spoločné.

Čiže toto vás presvedčilo?

Tí traja chlapci sú kúzelní a zaslúžia si, aby zažili to, čo som ja zažiť nemohol. Strávili sme Vianoce spolu, po dvanástich rokoch prvý raz. Aby sme to necítili, od Hugovho odchodu sme chodili do cudziny, kde sa Vianoce tak veľmi neoslavovali. Teraz sme si dali spraviť testy a vytvorili sme si bublinu. Našťastie, sme všetci negatívni. Malí sú už dosť veľkí na to, aby z toho mali zážitok.

Mali ste aspoň právo rozhodovať o tom, ako mali vyzerať vaše prvé Vianoce po dvanástich rokoch?

Nie. Rozhodovanie som prehodil na hlavu mojej dcéry. Ja som už len ten, kto v rodine prijíma rozhodnutia.

Bol nejaký darček, ktorý ste si želali pod stromček?

Nie. Neexistuje nič reálne, čo by ma potešilo, takže si nerobím žiadne ilúzie ani nádeje. Ale som rád, že zdravotné výsledky mám celkom dobré.

Keď už sa bavíme o rodine, sestra, s ktorou ste mali predtým konflikt, vám pomohla s krvou. Nepovedali ste si pri bilancovaní, že niektoré spory nemuseli byť?

Toto je príliš osobná otázka. Keď je človek aktívny, veľakrát narazí. Vo svojom živote som urobil veľa chýb. S odstupom času človek dokáže prijať ich dôsledky. Problém s mojou sestrou vychádzal z toho, že sme spolu podnikali. V takom prípade sa to občas stáva, bohužiaľ. Keď sa ma lekári pýtali, kto by mohol byť darcom kostnej drene pre mňa, ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude moja sestra. Prišla do nemocnice hneď, ako sa dozvedela, čo sa stalo. Volala sa inak ako ja. Povedala, že je darca. Všetci sa čudovali. Až keď povedala, že je moja sestra, začal sa celý proces. Zachránila mi život, to je fakt. Som jej za to, prirodzene, veľmi vďačný. Za minulosťou sme urobili hrubú čiaru a dohodli sme sa, že tie veci už nebudeme nijakým spôsobom otvárať, lebo to nemá zmysel.

Ste známy aj tým, že poviete skutočne všetko a bez servítky. Čím to je, že si to môžete dovoliť?

Prečo by som nemohol.

Prečo sa potom niektorí vaši kolegovia z brandže boja?

Naša brandža je zvláštna skupina ľudí, v ktorej je neuveriteľné množstvo veľmi vzácnych ľudí. Vážim si ich. Na druhej strane je v nej aj veľa takých hlupákov, farizejov a podliakov, až sa rozum zastavuje. Neviem si vôbec predstaviť, že by som sa mal riadiť tým, čo si o mne niekto z nich myslí. Mám svoj názor a stojím si za každým slovom, ktoré som v živote povedal. Stojím si aj za každým skutkom, ktorý som v živote spravil, aj keď som urobil chybu.

Čo si kto o tom myslí… Nech mi vylezie na hrb. Samozrejme, nadpolovičná väčšina ľudí, s ktorými som v živote spolupracoval, sú v pohode. Ja som sa celý život snažil byť nezávislý a pätnásť rokov som nehral v divadle, lebo som založil a riadil rádio Twist. To bola pre mňa alfa a omega. Bola to moja najvyššia úloha. V živote, tak ako v divadle, má každý svoju úlohu, počnúc hlavnou až po „prechod krížom cez javisko“. Celý život som si vytyčoval cieľ a išiel za ním, nech to stálo, čo to stálo. Takých ľudí veľa nie je, lebo na to treba mať odvahu. Nejde to samo.

A kde ste ju brali, keď všetci boli proti vám?

Nedá sa to tak povedať. Za komunizmu ma vychovávala ulica. A v zmysle princípu čo ťa nezabije, to ťa posilní som dostal dobrý tréning.

To ste mohli byť aj raperom.

Vtedy také nebolo. Musel som sa postarať o seba. Nenávidel som školu a všetkých učiteľov. Keď päťročný chlapec príde do školy a je ľavák, oni ho nútia písať pravou rukou. Aby to dosiahli, zviažu mu ľavú za chrbát. Vtedy bola aj ŠtB, všetci boli posratí od strachu. Susedia od nás bočili, prechádzali na druhú stranu ulice, keď sme išli s mamou. Toto človeka zocelí takým spôsobom, že sa už nepozerá napravo ani naľavo. Na starosti som mal ešte svoju mladšiu sestru. Mama chodila do práce, mňa vychovávala ulica a ja svoju sestru.

Dokázali ste si na tejto ceste vybudovať pokoru?

Celý svoj život som pokorný. Nevyzerám tak, lebo som vždy hral negatívne úlohy a ľudia si ma tak zapamätali. Je to tak najjednoduchšie. Mal som v živote obrovské šťastie, že som robil prácu, ktorú som miloval. To sa nepodarí každému. Nesmierne som si vážil, že to môžem robiť; že som sa mohol vyskytovať v spoločnosti, kde som sa vyskytoval; že som sa stretával s ľuďmi, ktorí boli pre mňa vzorom. Celý môj prístup k životu ako takému je prelínaný pokorou. Je to najdôležitejšia vec na svete.

Viac FOTO Andyho Hryca a jeho rodiny v GALÉRII>>

Nikto z nás nie je Pán Boh. Dôležité je vážiť si prácu iných ľudí. Nie som horenos. Niektorí kolegovia sa pri filmovaní niekedy správajú k technickým zložkám, ku kulisárom alebo k osvetľovačom, povýšenecky. V zmysle - vy ste tu kvôli nám. Ja som to bral vždy tak, že sme jeden tím. Najväčším dôkazom, že som išiel správnou cestou, je, že za pätnásť rokov, čo som bol generálnym riaditeľom Twistu, som riadil asi 1 500 zamestnancov. Dodnes dostávam od nich reakcie. Píšu mi, ako sa im tam pracovalo, čo im to dalo… Ak sa vrátime asi desať rokov dozadu, väčšina ľudí, ktorí aspoň chvíľu robili v Twiste, vtedy v médiách niečo znamenala. Som hrdý na to, čo som urobil.

Je niekto z novej generácie hercov alebo mediálne známych ľudí, v kom sa vidíte?

Na Slovensku jeden, aj v Českej republike.

Ako sa volajú?

Milan Ondrík mi pripomína mňa, keď som bol mladší. V Česku Vojto Kotek.