Karol Lovaš

Bežte navštíviť priateľov, ktorí umierajú. Zostaňte aspoň na chvíľu pri ich posteli. Raz budete vďaka tejto skúsenosti pripravení podať smrti ruku.

Čo mám robiť, chcem umrieť a&nbsp;nejde to. –&nbsp;„Musíte prestať chcieť, babička, a&nbsp;budete okamžite mŕtva.“ So smrťou je to ako s&nbsp;láskou. Môžeme sa „zašprajcovať“. A&nbsp;ono to nepôjde. Najťažšie a&nbsp;najzmysluplnejšie oslobodenie je oslobodenie od seba samých. Posledná posteľ je príležitosťou, ktorá nám s&nbsp;konečnou platnosťou umožňuje stať sa slobodnými. Richard Müller v&nbsp;jednej z&nbsp;piesní spieva, že smutné na poslednej posteli nie je to, že je človek zrazu malý, ale že sa o&nbsp;ňu s&nbsp;nikým nedelí. Mám pocit, že by mala v&nbsp;našom živote prichádzať ako predposledná, aby sme s&nbsp;tým, čo sa na nej naučíme, mohli aj niečo urobiť. JANA SIEBEROVÁ (59) je zdravotná sestra. Predstaviteľka hospicového hnutia v&nbsp;Českej republike. Autorka niekoľkých kníh s&nbsp;tematikou smrti a&nbsp;odchádzania. Jej posledná kniha nesie názov Láska, ktorá nás presahuje. Kamarátka smrti, vďaka ktorej nemusí byť viac apendixom. Najnovšie pomáha aj hospicovým pracovníkom na Slovensku. Rozprával sa s&nbsp;ňou KAROL LOVAŠ.

Prečo nás smrť desí? Pretože si nedokážeme predstaviť, čo je za ňou. Máme strach a&nbsp;bojíme sa neznámeho. Aj viera, pokiaľ ju máme, sa môže otriasť v&nbsp;základoch. Smrť je tajomstvo. O&nbsp;smrti sa nehovorí, nepíše, smrť schovávame za nemocničné plenty. Ako si ju predstavujete? Ako cestu, na ktorej nebudem sama. Verím, že sa na nej stretnem s&nbsp;absolútnou láskou, ktorou je pre mňa Boh, so svojimi rodičmi aj s&nbsp;pacientmi, ktorých som mohla na ich poslednej ceste sprevádzať. Kto má z&nbsp;nej väčší strach? Muži alebo ženy? So strachom sme na tom všetci rovnako. V&nbsp;období umierania sa s&nbsp;ním musíme „pobiť“. Spracovať ho. Na to potrebujeme mať pri sebe láskavých ľudí, ktorí budú našimi sprievodcami. Ak to nezvládne rodina, nastupujú hospicoví pracovníci. Jedna z&nbsp;našich pacientok bola žena – vdova. Nemala strach zo smrti, ale prežívala úzkosť z&nbsp;toho, kto sa postará o&nbsp;jej tri deti. Každému z&nbsp;nich napísala list s&nbsp;inštrukciami, čo majú robiť, keď tu s&nbsp;nimi nebude. Prežili spolu Vianoce a&nbsp;zomrela. Keď sa povie hospic, človek si predstaví smrť. Dá sa v&nbsp;hospici zažiť aj niečo krásne? Iste. Každý umierajúci človek nosí v&nbsp;sebe želanie, ktoré by mal rád splnené. Môj otec chcel ísť na miesta, kam chodil do školy a&nbsp;kde hrával so svojou kapelou ako dospelý. Jedna žena si priala navštíviť filharmóniu a&nbsp;užiť si koncert. Bola som s&nbsp;mladým chlapcom v&nbsp;kine, pretože chcel vidieť nový sci-fi film. Iný chlapec túžil skúsiť bungee jumping. Mladá žena po zistení onkologického ochorenia odmietla chemoterapiu a&nbsp;odišla s&nbsp;manželom na dovolenku. Spomínam si aj na situáciu, keď mladí rodičia s&nbsp;malou, ťažko chorou dcérkou odišli k&nbsp;moru. Chceli jej ho ukázať. Raz som dokonca k&nbsp;jednej umierajúcej priviedla milenca. Túžila sa s&nbsp;ním rozlúčiť. Uvedomenie si osobnej konečnosti je šancou na inventúru. Počas života nám na ňu nezvyšuje čas. Máte rady, ako sa nebáť smrti? Tie univerzálne neexistujú. Myslím si, že ľudia sa boja ani nie tak smrti ako skôr dlhého umierania. Uvedomujú si, že sa stávajú bremenom pre blízkych, zvlášť ak nemajú dobré vzťahy. Najčastejšie ich desí samota a&nbsp;opustenosť. Na poslednej posteli človek obyčajne ľutuje, čo urobil a&nbsp;nebolo to dobré a&nbsp;čo neurobil a&nbsp;mohol a&nbsp;mal spraviť. A&nbsp;potom rieši vzťahy. Čo ešte? Hľadá nádej. Vníma večnosť, ktorá ho v&nbsp;tej chvíli presahuje. I&nbsp;keď si ju dovtedy možno vôbec neuvedomoval. Snaží sa nájsť v&nbsp;tej neistote pevný bod. Na otázky ostáva často sám. Nočné rozhovory pri lôžku pacientov bývajú veľmi intímne až posvätné. Dôležité je zostať úprimný, láskavý a&nbsp;pravdivý. „Umieram, je to tak? Čo bude ďalej, Jana,“ opýtala sa ma pacientka. „Verím, že za smrťou je život,“ pošepkala som jej. „Ďakujem. To som potrebovala konečne od niekoho počuť.“ Nadránom pokojne odišla. Ako sa dobre pripraviť na svoju „poslednú posteľ“ v&nbsp;živote? Žiť tak, aby som mohla kedykoľvek umrieť. Pre mňa to znamená mať vyriešené komplikované vzťahy s&nbsp;blízkymi. Nebyť príliš zaťažená majetkom, to sa odchádza ťažko. Vážiť si rodinu, ktorá nemusí byť ideálna. Vážiť si domov. S&nbsp;čím všetkým sa dá v&nbsp;hospici ľuďom pomôcť? Aké želania má umierajúci človek? Každý človek, najmä ťažko chorý potrebuje blízkosť, dotyk, gesto, ktorým mu povieme, že je v&nbsp;krehkosti, ktorú zažíva, cenný a&nbsp;milovaný. Túži mať pri sebe rodinu a&nbsp;priateľov. Potrebuje prijímať a&nbsp;rozdávať lásku. Hospicová starostlivosť garantuje, že človek nebude trpieť neznesiteľnými bolesťami a&nbsp;v&nbsp;smrti nebude sám.

Kto to má ťažšie s&nbsp;umieraním, veriaci alebo neveriaci ľudia? Neexistuje jednoznačná odpoveď. Aj veriaci môže prežívať v&nbsp;závere života krízu viery. Záleží to na tom, či máme upratané v&nbsp;srdci. Vtedy odchádzame pokojne a&nbsp;zmierene. Veriaci človek počíta s&nbsp;tým, že keď prejde bránou smrti, čaká ho večný život. Neveriaci môže k&nbsp;tomuto záveru dospieť v&nbsp;posledných chvíľach života. Ako si predstavujete smrť? V&nbsp;rozprávkach nosí kosu. V&nbsp;čom je iná tá skutočná? Je tichá a&nbsp;nenápadná. Spoločníčka, ktorá neprichádza s&nbsp;kosou. Ponúka ruku, ktorá nás bezpečne prevedie na druhý breh. Predstavujem si ju ako plavbu po rieke. Smrť nie je zlá, obyčajne prichádza v&nbsp;spánku. Nechce desiť. Nie je nepriateľom. Čo najčastejšie želajú umierajúci tým, ktorí zostávajú? Majte sa radi. Odpúšťajte si. Robte dobro. Žite jednoduchý život. V&nbsp;ňom je krása. Mamy odovzdávajú dcéram recepty, otcovia radia synom, ako sa postarať o&nbsp;dom, záhradu. V&nbsp;čase odchodu nemyslia na seba. Sú plní starosti o&nbsp;najbližších. Sú to oni, ktorí hovoria: „Prepáč. Odpusť. Ľúbim ťa.“ Napriek tomu, že sú fyzicky slabí, sú neobyčajne silní. Múdri. Vedia, čo ste napísali v&nbsp;jednej zo svojich kníh, že „v&nbsp;živote máme tri istoty. Smrť, dane a&nbsp;lásku Boha.“ Tie dane sa ich už netýkajú. Sprevádzali ste na smrť českého kardinála Miloslava Vlka. Ako ju bral? Statočne. S&nbsp;nadhľadom. A&nbsp;s&nbsp;veľkou pokorou. Do poslednej chvíle pracoval. Mal radosť, keď mu zatelefonoval pápež a&nbsp;zaujímal sa o&nbsp;neho. Odchádzal pokojný. Zmierený. Za ruku ho držala rodná sestra. Bolo v&nbsp;niečom jeho umieranie špecifické? Keď mu lekári s&nbsp;veľkými obavami oznamovali onkologickú diagnózu, on sa na nich usmieval a&nbsp;povzbudzoval ich, aby sa nebáli povedať mu celú pravdu. Vedel, že ide domov.

Myslím si, že ľudia sa boja ani nie tak smrti ako skôr dlhého umierania.

Rehoľné sestry boromejky sprevádzali na poslednej ceste českého prezidenta Václava Havla. Boli pri jeho smrteľnej posteli. Odchádzal zmierený s&nbsp;Bohom aj s&nbsp;ľuďmi. Je to to najdôležitejšie na poslednej ceste? Áno, je. Niekedy sa nás umierajúci priamo pýtajú, kadiaľ von z&nbsp;ľudskej biedy. Dozvedáme sa o&nbsp;potratoch, závislostiach každého druhu, výčitkách svedomia, ktoré sa odkladali na neskôr. Sami rozprávajú o&nbsp;skúsenostiach s&nbsp;reiki, kartárkami a&nbsp;ezoterikou. Majú potrebu sa zdôveriť. Vyžalovať. Vedia, že žijú v&nbsp;poslednom čase. Ľutujú. Túžia po odpustení. Odpúšťajú. V&nbsp;takýchto momentoch nesúdite. Milujete. Karel Gott si dal na poslednej posteli predčítať žalmy. Uvažujete o&nbsp;tom, čo bude na nej robiť Jana Sieberová? Chcela by som pobozkať svojho manžela, deti a&nbsp;vnúčatá. Poďakovať sa im za všetko, čo sme mohli prežiť. Dívať sa na stromy, kvetiny a&nbsp;zelenú trávu. Cítiť vietor a&nbsp;teplo slnečných lúčov. Dotknúť sa v&nbsp;nich Boha. Premýšľate nad tým, ako by vyzeralo vaše parte? Pomohlo by nám v&nbsp;živote napísať si cvične vlastný nekrológ? Čo sa môžeme z&nbsp;neho dozvedieť? „Ja som vzkriesenie a&nbsp;život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A&nbsp;každý, kto žije a&nbsp;verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Ján 11, 25-26). Tento verš budem mať na svojom parte. Nekrológ nechám napísať rodine, ktorá ma dokonale pozná a&nbsp;vie, že môj život bola jedna veľká horská dráha. Čo ste sa za roky práce hospicovej sestry dozvedeli o&nbsp;smrti? Smrť je stále nová a&nbsp;prekvapujúca so všetkým, čo v&nbsp;sebe nesie. Žiadne umieranie nie je rovnaké, žiadne situácie sa neopakujú. Každé umieranie je originálne. Ako život. V&nbsp;ľudskom vnútri sú zákony, ktoré nám nanovo ukazujú túžbu po živote, ktorý sa nekončí smrťou. Človek je určený pre lásku. Kde je láska, tam je život. Aj smrť je tam len hosťom. Rada pre ľudí, ktorí sa smrti boja? Vytesňujú ju? Bežte navštíviť priateľov, ktorí umierajú. Zostaňte aspoň na chvíľu pri ich posteli. Pozerajte sa im do očí a&nbsp;majte pritom otvorené srdce. Obdarujú vás silou, pravdou a&nbsp;láskou, ktoré sú na smrteľnej posteli naozajstné. Bez príkras. Uvidíte lásku ukrytú v&nbsp;slabosti. Tajomstvo života, ktoré je krehké ako smrť. Raz budete vďaka tejto skúsenosti pripravení podať jej ruku.

Hospicová sestra: Ľudia sa boja skôr dlhého umierania než smrti

Karol Lovaš

Výber pre vás

Hospicová sestra: Ľudia sa boja skôr dlhého umierania než smrti

Karol Lovaš

Súvisiace články

Donald Trump by sa nemal správať ako americký klaun. Škodí svojej krajine

Európa hľadá toho, kto ju povedie lepšie ako klub „vyvolených“. Starí politici zlyhali

Diagnóza Európy. Samoľúbosť elít verzus ľud. Tvrdý súboj

Výber pre vás