Sisa, otvor ústa! Život Alexandra Daška je plný zážitkov. Z osady sa dostal na úrad vlády

Zvláštny Kusturica, Sklovská bez hlasu: Život vládneho splnomocnenca Daška je plný zážitkov

Z osady na výslnie: Slováci na rómskeho prezidenta nie sú pripravení, hovorí Alexander Daško

Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Pred pätnástimi rokmi ho vo švédskom Štok­holme čakal koncert so Sisou Sklovskou. „Stretli sme sa na Letisku Viedeň-Schwechat, prišla ku mne a&nbsp;začala šepkať: ,Nazdar, Šaňo, ako sa máš?‘ Pozerám na ňu s&nbsp;obavami, ako budeme na druhý deň koncertovať. V&nbsp;Štokholme som pánovi veľvyslancovi Petrovi Kmecovi, s&nbsp;ktorým som si vtedy ešte vykal, povedal, že jej musíme zohnať lieky. Presedel som pri nej celú noc a&nbsp;každé dve hodiny jej povedal: ,Sisa, otváraj ústa,‘ aby užila tabletku. Do rána som sa nevyspal, ale nasledujúci večer skvele zaspievala,“ podelil sa s&nbsp;nami o&nbsp;jeden z&nbsp;množstva zážitkov zo svojich ciest špičkový rómsky huslista aj pedagóg. Autor projektu Cigánsky oheň a&nbsp;zakladateľ skupiny Gypsy Music Alexandra Daška vďaka svojmu majstrovstvu spoznal kus sveta. Tyká si s&nbsp;diplomatmi, politikmi aj umelcami, ale dlhé roky je odborníkom na rómsku problematiku a&nbsp;vzdelanie. „Umenie a&nbsp;hra na husliach boli lístkom, ktorý mi otváral všetky dvere,“ povedal v&nbsp;rozhovore s&nbsp;MONIKOU MIKULCOVOU splnomocnenec vlády pre rómske komunity ALEXANDER DAŠKO (55).

Váš životný príbeh je ako z&nbsp;filmu – chlapec z&nbsp;rómskej osady zo stredného Slovenska sa dostane až na vládny úrad. Ako sa vám to podarilo? Pre niekoho je to téma na film, ale v&nbsp;21. storočí by malo byť normálne, že sa aj človek z&nbsp;chudobných pomerov dostane či už na dobrú školu, alebo pozíciu. Bol som najmladší z&nbsp;trinástich detí. Veľmi rád som sedával na kopci vedľa dela z&nbsp;druhej svetovej vojny. Jedno leto, mal som asi desať rokov, som sa pozeral na našu osadu a&nbsp;povedal si: „Tu nemôžem žiť, tu nie je budúcnosť.“ Neboli sme bohatá rodina a&nbsp;jedinú cestu, ako som sa mohol presadiť, sme videli v&nbsp;umení. Začal som na sebe pracovať, dostal som sa do povedomia v&nbsp;šoubiznise, stretol som veľa známych ľudí z&nbsp;politickej, podnikateľskej aj umeleckej oblasti a&nbsp;otvárali sa mi nové dvere. Kedy ste začali hrať na husliach? Mal som päť-šesť rokov, ale najprv som sa tomu bránil. Keď sa v&nbsp;našej osade narodil chlapec, najradšej by mu hneď dali do ruky sláčik, aby sa z&nbsp;neho raz stal veľký primáš. Aj môj otec a&nbsp;strýko boli amatérski muzikanti. Rodičia skúšali priviesť k&nbsp;hudbe všetkých mojich súrodencov, ale márne. Tak to zostalo na mne, či som chcel, alebo nechcel. Nakoniec vás to nadchlo. Boli ste vytrvalý? Bolo obdobie, keď si súrodenci mysleli, že som dilino padnutý na hlavu, lebo som o&nbsp;piatej ráno otvoril oči a&nbsp;išiel cvičiť. Niekedy aj o&nbsp;druhej hodine v&nbsp;noci. Oni chceli, samozrejme, spať. Hral som niekedy aj štyri-päť hodín. Mali sme dom spojený s&nbsp;ďalším, kde býval otcov brat. Všetci povyliezali von a&nbsp;čakali, kedy skončím. Bratranci v&nbsp;Čiernom Balogu mi ešte aj dnes pripomenú, ako mojou vinou trpeli. (Smiech.)

Poznali ste svet aj mimo svojho rodiska? Boli sme jediná rodina v&nbsp;osade, ktorá mala televízor a&nbsp;telefón. Pozeral som filmy a&nbsp;videl, ako ľudia inde žijú. Boli pekne oblečení, mali krásne autá. A&nbsp;obdivoval som cigarety, ktoré stále fajčil Alain Delon – gitanesky. Veľmi som ich chcel. Keď som prišiel na západ, prvé, čo som si v&nbsp;automate kúpil, boli ony. Len som ich držal v&nbsp;ruke a&nbsp;mal pocit, že držím samotného Delona. Priniesol som ich domov otcovi a&nbsp;hovorím mu: „Toto fajčí Alain Delon.“ Boli bez filtra, vyskúšal ich a&nbsp;zdali sa mu veľmi silné. Potom si však zvykol a&nbsp;vždy sa pýtal, či nemám „delonovské cigarety“. Mimo osady som chodil hlavne na súťaže po Slovensku. Bratislava bola vtedy pre mňa veľký svet. Rád som pozoroval tváre ľudí, ich mimiku. Najväčší rešpekt som mal pred tými, ktorí nosili okuliare. Myslel som si, že sú géniovia. Keď som takýchto hráčov zbadal na súťaži v&nbsp;Bratislave, kam som prišiel s&nbsp;mamou, rozbehol som sa preč. Mama ma dobehla, vzala za golier a&nbsp;priviedla naspäť: „Tuto zahráš a&nbsp;ideme domov.“ Tak aj bolo, lenže organizátori nás potom hľadali, lebo som vyhral celú súťaž. Žijete v&nbsp;Banskej Bystrici, pracujete v&nbsp;Bratislave. Chodievate aj teraz do osady v&nbsp;Čiernom Balogu? Áno, stále sa vraciam do rodičovského domu. Dokonca tam pozývam aj politické návštevy, lebo pre nich je to atrakcia. Kamaráti z&nbsp;jednotlivých rezortov sa vždy pýtajú, či ich domáci nezbijú. Neraz sa chcú ísť pozrieť aj do domu nejakej rodiny. Hovorím: „Ukáž prstom a&nbsp;môžeš.“ „Naozaj nás nezbijú?“ uisťujú sa. Neraz som vybavil takúto exkurziu pre gadža. Ale keď je toho veľa, tak sa pýtam, či som cestovná kancelária. Stále majú mnohí obavy vstúpiť do osady, ak nepoznajú človeka, ktorý tam žije. Garantujem, že by sa vám nič nestalo. Možno vás len zarazí ten prvý moment, keď vidíte veľa Rómov. Moji kamaráti vtipkujú, že „more, ideš a&nbsp;strašne veľká tma tam“. Organizujete vychýrené koncerty Cigánsky oheň. V&nbsp;roku 2018&nbsp;ste do Banskej Bystrice pozvali aj slávneho srbského režiséra Emira Kusturicu s&nbsp;jeho skupinou. Poznali ste sa osobne? Nie, len s&nbsp;Goranom Bregovićom, ktorý vystupoval pred ním, a&nbsp;obaja spolupracovali na niekoľkých filmoch.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Ako na vás Kusturica zapôsobil? Je zvláštny človek. Keď už bolo všetko dohodnuté, mali sme problém sa s&nbsp;ním spojiť pre plánovanú tlačovku, lebo nepoužíva mobil. Nakoniec pristál súkromným lietadlom na Sliači, ubytoval sa v&nbsp;hoteli a&nbsp;prišiel na generálku. Na koncerte sa však stala taká vec, že jednu nemenovanú televíznu moderátorku pustila ochranka na pódium a&nbsp;pri fotografovaní stúpila opätkom na šnúru a&nbsp;zrušila celú aparatúru. Našťastie sa to rýchlo spojazdnilo, ale Kusturica už odmietol vystupovať. Prišiel však majiteľ Vígľašského zámku, ktorý hovorí po rusky. Vysvetlil som mu, čo sa stalo, a&nbsp;nakoniec srbský hosť koncertoval. Išiel som si domov oddýchnuť, ale Kusturicova manažérka mi zavolala, že režisér chce so mnou posedieť. Do rána sme v&nbsp;hoteli Kaskády debatovali a&nbsp;pili. Hoci vie niekoľko jazykov, aj češtinu, chcel sa rozprávať len po rusky.

V niektorých osadách majú vodu tmavú ako kakao. Keby som to ja alebo vy vypili, tak neviem, ako by sme skončili.

Posledné roky sa považuje za kontroverzného umelca. Už pred vojnou na Ukrajine bol obdivovateľom Putina, ale pokračuje v&nbsp;tom a&nbsp;vedie ruské armádne divadlo. Ako to vnímate? Nechcem sa do tejto politiky veľmi miešať. Zarazili ma niektoré veci, ktoré sa stali. Jasne, že vpád na Ukrajinu nebol šťastný. Vždy sú však otázky, na ktoré nikdy nebudeme vedieť odpovedať. Ani na to, čo všetko je za tým konfliktom.

Máte ruskú manželku a&nbsp;spolupracovali ste s&nbsp;Rómami v&nbsp;tejto krajine, takže niektorí o&nbsp;vás hovoria ako o&nbsp;„rusofilovi“, čo je v&nbsp;súčasnosti skôr nadávka. Teraz to vyzerá, akoby som bol ruský agent. Ale asi neviete, že v&nbsp;Moskve je najstaršie rómske divadlo na svete. Má 87 rokov a&nbsp;je mekkou rómskej kultúry. Odtiaľ pochádzali aj herci z&nbsp;filmu Cigáni idú do neba. Zažil som ešte troch z&nbsp;tých, ktorí tam účinkovali. Divadlo má naozaj krásnu budovu a&nbsp;ročne sedem premiér, čo je fantastické. Je tam aj rómske múzeum. V&nbsp;Rusku je najviac rómskych zaslúžilých a&nbsp;národných umelcov na štvorcový meter. Toľko nikde na svete nenájdete.

Pristupovali Rusi k&nbsp;Rómom inak než u&nbsp;nás? Neexistujú tam také osady, ako máme na Slovensku. Prijali ich kultúru so všetkým, dlho ich nechali kočovať, nenútili ich do integrácie. Samozrejme, v&nbsp;pomere k&nbsp;obyvateľom ich tam nie je toľko ako u&nbsp;nás, ale žijú si dobre, nie tak biedne ako na Slovensku. Kde ste sa zoznámili so svojou manželkou? Iskra preskočila v&nbsp;Banskej Bystrici, kde pracovala. Na otázku, či je Ruska alebo Bieloruska, odpovedala, že je dieťa Varšavskej zmluvy. Jej otec bol vojak a&nbsp;narodila sa v&nbsp;Nemecku. Potom ho preložili do Lotyšska, tam prežila dospievanie aj prvú lásku, takže to je jej srdcová záležitosť. Chvíľu boli v&nbsp;Bielorusku, až sa dostali do Zvolena. Po revolúcii museli odísť, ale jej sa podarilo zostať na Slovensku a&nbsp;rodičia sa usadili v&nbsp;Bielorusku. Vďaka nej som spoznal inú mentalitu, ale musím povedať, že je veľmi podobná rómskej. Aj oni sú takí živelní.

Sú aj vaše deti hudobne nadané? Toto mi celkom nevyšlo. Máme dve dievčatá a&nbsp;jedného chlapca. Mali sme to podobné ako moji rodičia – skúšal som to u&nbsp;každého. Asi som mal ísť do trinástich detí a&nbsp;možno u&nbsp;najmladšieho by sa to podarilo. Syn hral na hudobných nástrojoch, teraz skôr robí umelecké šperky a&nbsp;manželka zase plstí, tvorí vlnené veci. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Stretli ste sa vy osobne na Slovensku s&nbsp;diskrimináciou? Nie, a&nbsp;to už mám 55 rokov. Niektorí rómski politici však radi rozprávajú, že sa museli dvakrát toľko učiť ako bieli, dvakrát toľko pracovať. Nemal som to tak, drel som ako každý. Ako sú medzi majoritou primitívi, sú aj medzi rómskou komunitou. Ale aj inde na svete. Pôsobil som asi v&nbsp;sedemnástich krajinách. Prešiel som od západu po východ, od najzápadnejšieho cípu Portugalska až po Rusko, Uzbekistan. Nikde nie je ideál­ne zriadenie, darmo snívate, že na západe, v&nbsp;Škandinávii či na východe je lepšie. Všetko závisí od človeka a&nbsp;čo od života a&nbsp;danej krajiny očakáva.

Dlhé roky však Rómovia zo strany majority čelili predsudkom. Ako to vnímate? Človek by mal vedieť pracovať s&nbsp;každým. Smerom k&nbsp;Rómom sa robí chyba, že jeden niečo vyvedie a&nbsp;už sú potom všetci tak vnímaní. Ale aj my niekedy reagujeme podobne. Poviem to na príklade. Keď prídem ako Róm za vami s&nbsp;nejakou požiadavkou a&nbsp;poviete mi nie, tak to beriem osobne a&nbsp;mám vás za rasistu. Ale keď už príde chvíľa, že chce majorita pomôcť, spolupracovať, tak zase Róm otočí: „Zase sa tí bieli niekam pchajú, ako nám môžu rozumieť?“ Hovorím, kto chce pomôcť a&nbsp;nemá predsudky chytiť ma za ruku, lebo je rómska, nech pomôže. Ktoré roky boli podľa vás pre vašu menšinu najťažšie? Deväťdesiate. Vtedy sa stávalo, že niekto prišiel do reštaurácie, videl rómsku čašníčku a&nbsp;mal chuť odísť alebo chcel, aby ju vymenili. Potom však išiel na Madagaskar, kde ho obsluhoval domorodec, ktorý sa možno mesiac neumýval, a&nbsp;to už nikomu nenapadlo.

Spomínali ste, že vaša mama nevedela čítať a&nbsp;písať, ale podporovala vás v&nbsp;štúdiu. To je obdivuhodné. Dlhé roky upozorňujete na to, aký vplyv má na život Rómov nevzdelanosť. Uvedomujú si to? Otec bol zootechnik, mal maturitu, ale paradoxne mama na nás tlačila viac ako on, pokiaľ išlo o&nbsp;vzdelanie. Viete, mentalita Rómov je taká, že dieťa skončí povinnú školskú dochádzku a&nbsp;rodič si povie, že ani tak z&nbsp;neho nebude doktor, načo bude študovať ďalej. Nemyslia na to, čo bude, ak sa pominú, a&nbsp;že sa nebude vedieť prebiť životom, zostane na dne. Takže mnohí skončia so školou v&nbsp;pätnástke a&nbsp;do osemnástky sa nič nedeje, zostanú absolventmi úradu práce. Stratia všetko, čo v&nbsp;tej škole získali, hlavne návyky. Raz sa ma jeden politik pýtal na dlhodobé ciele Rómov. Zasmial som sa a&nbsp;hovorím mu: „Jediný cieľ, ktorý majú, je prežiť zo dňa na deň.“ To je najväčší základ. Neriešia, čo bude zajtra, o&nbsp;týždeň, ale čo je dnes. Bohužiaľ.

Rodičia skúšali priviesť k hudbe všetkých mojich súrodencov, ale márne. Tak to zostalo na mne, či som chcel, alebo nechcel.

Je teda nejaké východisko z&nbsp;tohto začarovaného kruhu? Náš samotný úrad to nedokáže, ak nebudú participovať na tejto téme jednotlivé rezorty, ako je školstvo, ministerstvo vnútra, zdravotníctva, sociálnych vecí a&nbsp;práce a&nbsp;mnohé ďalšie. Musia do seba zapadnúť všetky kolieska. Uvediem príklad. Chceme riešiť zamestnanosť, tak sa dohodneme s&nbsp;ministerstvom práce a&nbsp;sociálnych vecí o&nbsp;vytvorení pracovných možností. Najväčší zamestnávateľ na Horehroní Železiarne Podbrezová rozbehol projekt, vďaka ktorému získali prácu dlhodobo nezamestnaní Rómovia. Ale zistili sme, že oni síce robia, ale pre nevzdelanosť nedodržiavali normy. Nevedeli počítať. Takže musí nastúpiť ministerstvo školstva s&nbsp;rôznymi vzdelávacími programami. Aby mohli pracovať, nemôžu byť chorí, takže je potrebná súčinnosť s&nbsp;rezortom zdravotníctva. Choroby v&nbsp;mnohých osadách spôsobuje nedostatok pitnej vody, takže musíme s&nbsp;ministerstvom pôdohospodárstva spolupracovať na vysporiadaní pozemkov, aby sme mohli natiahnuť vodovod a&nbsp;kanalizáciu. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Často zdôrazňujete, že jeden z&nbsp;najväčších problémov Rómov je voda. Určite áno. O&nbsp;tom probléme všetci vedia. Viete, dnes sú infekčné choroby v&nbsp;osadách bežná vec – žltačka, šarlach, niekde týfus, a&nbsp;to nehovorím o&nbsp;pohlavných chorobách. Preto potrebujeme riešiť hlavne vodu, lebo keď sa nebudú umývať, prať, bude to čoraz horšie a&nbsp;epidémia môže zasiahnuť aj majoritnú spoločnosť. Chvalabohu, teraz je to nastavené tak, že to chcú politici riešiť.

Prečo sa doteraz veľa vecí nezlepšilo? Mnohé občianske združenia hľadali len zisk. Ako môžu vyriešiť bývanie? Mimovládky sú „odborníci na všetko“, na všetko dokázali podať projekt, ale nikto nekontroloval, či to budú robiť poriadne. Ale mnohé urobili dobrú prácu v&nbsp;sociálnej či vo vzdelávacej sfére. Teraz implementujeme strategický národný projekt Rozvojové tímy I. do vybraných 60 obcí. Je financovaný z&nbsp;európskych fondov. Aký je teda teraz najvyšší cieľ váš­ho úradu? Aby nám na účte nezostal ani cent. Vtedy budeme najspokojnejší. V&nbsp;prvom rade musíme vyriešiť vodu, lebo mnoho rómskych lokalít ju nemá. Na niektorých miestach je tmavá ako kakao. Keby som to ja alebo vy vypili, tak neviem, ako by sme skončili. Treba sa zamerať aj na bývanie, vzdelávanie, prácu. Ako som však hovoril, jedno bez druhého nefunguje. Viete si predstaviť, že by ste kandidovali za prezidenta? Spoločnosť na Slovensku na to ešte nie je pripravená.

Sisa, otvor ústa! Život Alexandra Daška je plný zážitkov. Z osady sa dostal na úrad vlády

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Sisa, otvor ústa! Život Alexandra Daška je plný zážitkov. Z osady sa dostal na úrad vlády

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Slovenský Joker a Harley Quinn: Ich luxusné autá superzločincov vyrážajú dych, garáž je svätyňa

Čech Daniel podstúpil zmenu pohlavia a teraz šokuje: Nemusel som sa hneď rezať

Vyčítajú mu, že šíri trans-paniku: Sám podstúpil operáciu z muža na ženu, potom ľutoval

Vieme, kto maľoval obrovské AC/DC v areáli koncertu! Cez víkend sprejoval aj Bátoryčku

Fran­çoise Sagan prehajdákala milióny: Čitatelia hltali jej príbehy o pôžitkoch buržoázie

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Françoise Sagan prehajdákala milióny: Čitatelia hltali jej príbehy o pôžitkoch buržoázie