Tip na článok
Noémi Ráczová: Ak ide niekto učiť, určite to nie je pre plat.

Učiteľka roka v tom má jasno: Dobrý žiak je drzý

Žiak je rovnocenný partner učiteľa, či má deväť rokov, alebo devätnásť, vraví úspešná ilustrátorka, ktorá vychováva mladých umelcov.

Galéria k článku (7 fotografií )
Noémi Ráczová (46): Umelecká učiteľka
Noémi Ráczová: Ak ide niekto učiť, určite to nie je pre plat.
Učiteľka Noémi Ráczová vyhrala v súťaži Učiteľ roka cenu verejnosti. Košičanka je aj úspešná ilustrátorka.

Učí deti, ako sa predať. Na košickej Škole úžitkového výtvarníctva vymyslela súťaž Grafický duel. Žiaci hodinu pracujú na tom, aby vytvorili dielo pred publikom. Držiteľka Ceny verejnosti v súťaži Učiteľ roka hovorí, že deti motivuje, keď vidia, ako môžu školské poznatky zužitkovať v budúcom povolaní. A ešte viac „drú“, keď sa im ukáže, že svojou šikovnosťou môžu dobre zarobiť. Noémi Ráczová (46) hovorí o svojich študentoch a o učení so zápalom, hoci učiť by vôbec nemusela. Je totiž úspešná ilus­trátorka.

O tom, aké vlastnosti má mať dobrý žiak, ale aj o kvalite školstva a vzdelávania „po škole“, sa s ňou rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Ako ste sa dostali k súťaži Učiteľ roka?

Nominovali ma moji žiaci. Nevedela som o tom, dozvedela som sa to až vtedy, keď to bolo hotové. Prišla mi nominácia a musela som vyplniť prihlášku. Nebola komplikovaná, ale jej vyplnenie trvalo šesť hodín a dve prepotené tričká. Povedala som si, že keď si niekto dal námahu nominovať ma, mala by som si dať námahu aj ja. No a odborná porota ma zaradila medzi 10 top finalistov.

Získali ste Cenu verejnosti. Aký je to pocit?

Dostala som vyše dvetisíc hlasov a nesmierne ma to teší. Je to nielen podpora od ľudí okolo mňa, ale aj od tých, ktorí ma nepoznali a dôverovali tým, ktorí ma poznajú.

Je vám ľúto, že Slovensko nepôjdete reprezentovať do Dubaja?

Nie, vôbec nie som sklamaná, už nominácia bola skvelá. Zuzka Tkáčová, ktorá v súťaži zvíťazila, je úžasná. Pre každého z nás desiatich bola súťaž obrovským ocenením našej práce, zviditeľnením povolania učiteľa. Teším sa, ako to Zuzka v Dubaji všetkým ukáže, akých tu máme skvelých učiteľov. Ona sa totiž venuje informatike a dokázala, že sa dievčatá informatiky nemusia báť a môžu ukázať, že na to majú.

Ste normálni slovenskí učitelia?

Myslím, že sme tí normálni. Alebo sme iní? Neviem, asi by to mal posúdiť niekto iný. Môj dojem zo stretnutí s kolegami z nominovanej desiatky bol taký, že máme mnoho spoločného. Každý z nás mal krátku prezentáciu, ja som bola predposledná, deviata. Veľa vecí, ktoré som chcela povedať, už odznelo v prezentácii kolegov. To znamená, že jedinečný recept neexistuje, ale prísady úspechu učiteľa sú rovnaké.

Aké sú teda tie prísady?

Ľudskosť, orientácia na žiaka. Žiak je rovnocenný partner učiteľa, či má 9, alebo 19 rokov. Treba ho počúvať, reflektovať na jeho prácu. Určite k ingredienciám patrí odbornosť, lebo v tom, čo robíte, musíte sledovať aktuálne trendy. Povedala by som tiež, že je za tým aj veľa roboty. Na to, aby decká robili na hodine „všetko samy“, ich treba motivovať. Aby ste to vedeli, musíte sa pripraviť, vymýšľať po nociach, čo robiť a ako ich zaujať.

Hovoríte o tom, že treba odbornosť. Ak chýba, vtedy platí to, že kto nevie robiť, ide učiť?

To nie je učiteľ, ak je to s niekým takto. Ak by som nebola aktívna ilustrátorka a výtvarníčka, nevedela by som žiakom povedať, ako to chodí vo vydavateľstvách, v knižnej tvorbe, čo je teraz to, čo si trh vyžaduje. Vďaka svojmu druhému povolaniu na vlastnej koži každý deň zažívam výzvy, zmeny, ktoré sa týkajú práce ilustrátora, to viem odovzdať žiakom.

Takže musí mať učiteľ aj „civilné povolanie“, ak chce byť dobrý? Musí aj vedieť robiť to, čo učí.

Samozrejme, že to musí vedieť robiť, lebo inak žiaci strácajú záujem, s ktorým prišli na školu. Moja skúsenosť je, že na vzdelanie sa tešia. Na angličtine si vravia, konečne budem rozumieť tej pesničke, na biológii - budem vedieť, ako funguje srdce. Ak však učiteľ nevie, čo má odovzdávať žiakom, tak si žiak povie, že mu hodiny nič nedávajú. Dôležité je vedieť tiež povedať, čo konkrétny poznatok prinesie do reálneho života. Vždy žiakom vymýšľam projekty, kde im ukážem, ako to zužitkujú v reálnom svete, na čo je dobré vedieť to. Ďalšia výzva učiteľa je, ako pomôcť tým, ktorí idú vpred menšími krokmi, a ako nechať tých, ktorí idú míľovými krokmi.

Máte ako stredoškolská učiteľka jednoduchšiu prácu oproti kolegom na základných školách?

Na jednej strane áno. Žiaci, ktorí prichádzajú na strednú umeleckú školu, v sebe už motiváciu majú. Na druhej strane sú to deti, ktoré už majú určité návyky. Veľakrát vidím, akoby stratili odvahu pýtať sa. To v nich musím opäť prebudiť. U niektorých žiakov tiež vnímam veľmi nízku sebadôveru, sú také spiace Ruženky. Treba im dať možnosť ukázať, čo sa v nich skrýva.

Kam chodí do školy vaša dcéra?

Na gymnázium, lebo teraz sa nevie rozhodnúť, čím by chcela byť. Má rada zvieratá, biológiu, asi je po dedovi, nie po mne. Zatiaľ ju to ťahá vedeckým smerom. Má našu podporu. Aj keby v zoologickej záhrade mala kydať hnoj a bude ju to napĺňať, budem ju v tom podporovať.

Radili ste jej pri výbere strednej školy?

Nie, neradila.

Pýtam sa, lebo kvalita škôl, stredných, základných, ba dokonca materských, je pre rodičov veľká téma. Znamená škola, ktorá je vysoko v ratingoch, pre dieťa lepšie vzdelanie?

To vám neviem povedať. Keď som vyberala škôlku či základku pre Žofku, veľmi som sa na umiestnenie škôl v rebríčkoch nezameriavala. Pre nás to nebola otázka, pretože doma sme rozprávali po maďarsky, teda prirodzene išla na maďarskú školu. Veľakrát nejde o ratingy, ale o prístup učiteľov. Treba, aby to boli ľudskí ľudia.

Ak nesledujete výsledky škôl, ako zisťujete, či vyberáte pre dieťa dobrú školu?

Napríklad je dôležité nájsť si čas a navštíviť školu počas dňa otvorených dverí. Vidíte priestory, stretnete učiteľov, môžete sa porozprávať s rodičmi, so žiakmi. A potom klasické „kuloárne“ reči, odporúčania alebo neodporúčania mamičiek, ktoré pozbierate na pieskoviskách. (Smiech.) Aj deti si medzi sebou hovoria, „máme super učiteľku“, „my sa to učíme takto“. Potom vidíte, či vaše dieťa chodí do školy s radosťou, alebo s bruchabôľom. Napokon by ste mali poznať svoje dieťa. Vedieť, či je súťaživé a chodilo by na olympiády v matematike, či sa dobre cíti v ambicióznom kolektíve, alebo je skôr pohodové a nemá rado večnú súťaž.

Ako by ste definovali miesto kreativity v slovenskom školstve?

Skôr záleží na učiteľovi ako na osnovách, akú časť vo vzdelaní zohrá. Dá sa učiť aj v prírodných vedách, kolegovia jej vravia inovatívnosť. Dajú sa robiť experimenty, vtipne k nim pristupovať. Kreativita je v každom z nás. Len ju musíme vedieť prebudiť.

Nominovaní: Noémi Ráczová, vľavo, s kolegami zo súťaže Učiteľ roka.
Nominovaní: Noémi Ráczová, vľavo, s kolegami zo súťaže Učiteľ roka.
archív NR, Tony Štefunko

Akú úlohu zohrávajú učitelia v budúcej kariére žiaka?

Myslím, že veľkú. Učiteľ nielen učí, je aj mentor. Žiaka pozná aj inak ako len tak, že odpovedá pri tabuli. Ak si robí dobre svoju prácu, vie aj to, aké je jeho zázemie. Hľadá v žiakovi poklad, ktorý sa dá vyčistiť spod prachu, hľadá, kam ho posunúť. Vie, ako sa žiakovi darí globálne, nielen na jeho predmete. Napríklad ak nie je hviezda v matematike, môže byť jazykovo nadaný, teda ho treba usmerniť. Učiteľ mu dôveruje, navádza ho a vie ho presvedčiť, že hoci sa mu nechce, aj tú matematiku zvládnuť treba.

Akú úlohu v budovaní toho, čo nazývame dobrá škola, zohráva riaditeľ školy?

On zodpovedá za každé rozhodnutie školy, za úspech, neúspech. Jeho podpis je na každom dokumente, napríklad o grante, ktorý žiadame. Bez podpory riaditeľa škola nemôže napredovať. Má dôležitú úlohu, ale aj kolegovia, učiteľský tím. A, samozrejme, žiaci. Bez dobrých žiakov neexistuje dobrý učiteľ. Prídete do školy a s nadšením kričíte - Decká, taký super bomba projekt som vymyslela! Ony na vás kuknú - Pani učiteľka, zase? Nebaví nás to. Vtedy sa môžete postaviť na hlavu a nepôjde to. Ak nemáte kolegov, ktorí vám pomáhajú, tak to sama nezvládnete. Nakoniec ide o rodičov. Stalo sa nám, že sme potrebovali na figurálnu kresbu lebky zvierat. Na základe nich žiaci kreslili štúdie. Na kúpu lebiek sme financie nemali, tak som poslala rodičom mail. Za týždeň sme mali v škole desiatky zvieracích lebiek! Nielenže nám ich požičali, ale nám ich aj nechali.

Boli ste niekedy ako učiteľka vyhorená?

Určite som mala ťažké obdobia. Hlavne vtedy, keď som bola na tom zle zdravotne. Ale aj vtedy som dostávala veľa podpory od žiakov. Volali mi, písali, čakali ma. Aj teraz si na zdravie musím dávať pozor. Okrem učiteľovania, vzdelávania seba aj žiakov je dôležité, aby ste mali niečo iné. Pre mňa je to umenie, to, že ilustrujem knihy. Tam sa odreagujem.

Máte nejakú definíciu dobrého žiaka?

Dobrý žiak je zvedavý, občas aj „drzý“. Nebojí sa pýtať, nebojí sa dávať spätnú väzbu. Je to taký žiak, ktorý je aktívny. Sám ide za vedomosťami. Často sa stáva, že dobrý žiak učí svojho učiteľa. A to myslím aj odborne. Mali sme teraz skupinu 16 žiakov na Erasme v Maďarsku. Za tri týždne sa naučili robiť 3D modely v počítačovom programe. Už sa teším, ako mi to ukážu a naučím sa to od nich.

Existuje aj zlý žiak?

Zlý žiak neexistuje. Existuje len zlý prístup učiteľa alebo žiak, ktorý potrebuje objaviť chuť vzdelávať sa. Možno má ťažké obdobie a potrebuje podporu. Možno podpora spočíva v tom, že si ho vypočujete. Za tým, že má niekto blok, je zväčša osobný príbeh. Treba pátrať, čo je za tým. Niekedy je to taká jednoduchá vec, že nemá čo doma jesť. Má 16 rokov a nemá doma rodičov, lebo musia zarábať v zahraničí.

Je dobrý žiak jednotkár?

Ja by som najradšej známky nedávala. Keď sme boli malinkí a učili sme sa chodiť, nik nám nedával známky, že už vieme chodiť, predsa sme sa to všetci naučili skôr či neskôr. Nejde o známky. Známky sú len reflexiou daného momentu, keď niečo riešite. Známkou sa výsledok merať nedá, lebo je to dlhodobý proces. Už len to, že sa do toho procesu púšťate, že na niečom pracujete, je veľká odvaha.

Aký vekový priemer bol v desiatke finalistov súťaže Učiteľ roka?

Väčšina mala po štyridsiatke.

Dáva plat učiteľov chuť učiť?

Ak ide niekto učiť, určite to nie je pre plat. Platové ohodnotenie vnímam ako problém. Pri vyplnení prihlášky na Global Teacher Prize som si išla pozrieť, ako sme na tom v porovnaní so svetom. S hrôzou som zistila, že sme na tom najhoršie. Ak by som nemala ilustráciu, z učenia by som asi nevyžila.

Ak chce teda štát pritiahnuť mladých učiteľov vykonávať toto povolanie, mal by radikálne zvýšiť mzdy?

Áno, to by mal. Mám kolegov, ktorí po večeroch robia v iných prácach. Najradšej by sa pripravovali na hodiny, boli by v škole a venovali by sa tomu, čo robia v škole. Nemôžu, lebo si musia zabezpečiť živobytie, odložiť si na svoje vlastné vzdelávanie.

V súťaži ste získali nielen titul od verejnosti, ale aj finančnú cenu. Už viete, na čo ju miniete?

Teším sa z tých peňazí. Nemohla som si dovoliť ísť na kurz taliančiny v Taliansku. Vďaka výhre sa môžem prihlásiť, teda vďaka tým peniazom sa budem môcť ďalej vzdelávať. Niektoré kurzy, ktoré sa týkajú napríklad digitálneho umenia, sú tiež veľmi drahé. Konajú sa v Londýne, v Paríži. Obyčajný učiteľ sa na takomto najnovšom vzdelávaní nemôže zúčastniť, hoci by to bolo v prospech žiakov.

Tým sme sa dostali k téme celoživotného vzdelávania. Robí sa v tejto veci na Slovensku dosť?

Neviem, ako by som odpovedala všeobecne, preto poviem len za seba. Celoživotné vzdelávanie nie je otázka. Ak človek v akomkoľvek povolaní chce byť vo svojom odbore informovaný o novinkách, musí sledovať vývoj v informáciách aj v technológiách, musí sa neustále vzdelávať. Učím rôzne umelecké predmety, medzi nimi aj počítačovú grafiku. Tá sa vyvíja tak rýchlo, že to, čo učím v septembri, v júni už nemusí platiť. Problém je, že u nás ďalšie vzdelávanie zabezpečujú rôzne metodické centrá, ktoré sú akreditované, ale učiteľom neponúkajú také kurzy, ktoré by stáli za to.

Čo môžeme v téme celoživotného vzdelávania od západných krajín odkukať?

Veľmi sa mi páčilo, ako to fungovalo v Portugalsku. Tam čím dlhšie učiteľ učí, teda má dlhšiu prax, tým má menší úväzok. Ale vyšší plat. Je to tak preto, lebo skúsení učitelia sa podieľajú aj na vzniku učebníc, koncepcií. Môžu si zobrať napríklad rok plateného voľna, počas ktorého sa venujú vlastnému vzdelávaniu - píšu knihy, články, absolvujú kurzy. Robia niečo, čo potom vedia zužitkovať, a dostávajú za ten rok plat preto, lebo z ich novozískaných vedomostí profituje školstvo. Prijala by som taký systém aj u nás. Ja som musela učebnicu písať cez víkendy a po nociach. Videotutoriály natáčam tiež po nociach, a to preto, aby som mala pre študentov materiály potrebné pri výučbe.

Takže u nás je celoživotné vzdelávanie zanedbané.

Neviem, či by som povedala zanedbané. Dalo by sa urobiť viac. Napríklad občas potrebujeme na predmety pozvať odborníkov. V digitálnej maľbe takých na Slovensku máme. Vynikajúcich ľudí. Robia výnimočné veci, ale ako učiteľov si ich nemôžeme na naše hodiny pozvať, lebo nemajú pedagogické minimum. Tak­že sme zaseknutí - ľudia z praxe vedia, čo sa decká potrebujú naučiť, ale nemôžem ich zavolať vinou byrokracie. Nevieme, ako ich počas týždňa, keď by učili 20 hodín na workshope, zaplatiť cez školské financie. Musíme tiež riešiť, ako v rozvrhu uvoľniť žiakov, aby sa v tom týždni mohli venovať len workshopu.

Vaši stredoškoláci však chodia v rámci vyučovania aj do zahraničia. Ako to vyzerá?

Administratívne bariéry sa snažíme obchádzať práve vďaka možnosti vycestovať na Erasmus. Nedávno sme sa vrátili z Maďarska a dopadlo to na jednotku s piatimi hviezdičkami. Dokonca lektor našich študentov pochválil, ako rýchlo napredovali.

Takže nejaké možnosti existujú. Či a ako ich školy využijú, záleží na iniciatíve učiteľov?

Áno, samozrejme. A na podpore vedenia školy. Ak máte podporu kolegov a vedenia, môžete pracovať lepšie. Lebo aj na ten Erasmus treba ochotu kolegov sprevádzať žiakov, trocha sa o nich starať, vycestovať. Ak to nemáte, 40 žiakov nepošlete do zahraničia učiť sa len tak.

Podľa vás prevažuje na Slovensku negatívne vnímanie školstva?

Školstvo má čo opravovať a má svoje problémy. Dlho som pozorne sledovala dianie, ale zistila som, že som z toho smutná, rozčarovaná a berie mi to energiu. Takže keď nemusím, povedala som si, že sa tomu venovať nejdem. Nebudem sa znervózňovať. Radšej sa budem venovať svojej práci, lebo na niektoré veci dosah nemám.

Môžu za tento stav, ktorý vám berie nervy, politici?

Neviem, či len politici. Neviem, prečo to tak je. Viem len to, že by sa to dalo robiť inak. Bolo by treba vypočuť si aj názor žiakov a rodičov. A počúvať učiteľov, ktorí v systéme sú.

Veríte, že príde zmena k lepšiemu v najbližších troch-piatich rokoch?

Veľmi dúfam, že áno. Zmena je život. Zmeny sa dejú, aj keď ich človek nevidí. Som rada, že existujú iniciatívy, ktoré poukazujú na to, že sa veci dajú robiť inak, dobre.

Ste angličtinárka, učíte sa taliančinu, a to nehovorím, že ovládate rovnako dobre maďarčinu. Načo je učiteľovi znalosť cudzích jazykov?

Dávajú mu voľnosť. Vie čítať, stretávať sa, vzdelávať sa v nových jazykoch, a teda získava nové priateľstvá, nové možnosti.

Môžeme medzi známymi ilustrátormi a ilustrátorkami spoznať aj vašich žiakov?

Jasné, napríklad Julka Chomová alebo Marek Cina. Menovať by som mohla ďalej, ale asi by sa vám to nezmestilo do časopisu. Viacerí sú známi aj v zahraničí, lebo slovenská ilustrácia má skutočne svetovú úroveň. Sme veľmoc v knižnej ilustrácii. Aj v Bologni na veľtrhu dominujeme - miešame tradičné s novým, dodávame vlastné videnie, využívame nové techniky.

VIDEO Plus 7 Dní