Katarína Šelestiaková

Slovensko je vraj na chvoste v rodovej rovnosti. Starostlivosť o deti a domácnosť je zväčša na pleciach ženy. Stále platí, že u nás zarábajú o 20 percent menej ako muži. V dĺžke materskej dovolenky sme síce voči ženám ústretoví, nie každá si však môže dovoliť byť doma a žiť len z rodičovského príspevku. Profesia učiteľky je aj pre nízky plat stále doménou žien. V čom je problém? Konzervatívna výchova? Sú ženy skromnejšie? Boja sa pýtať vyššiu mzdu? Sú chlapi priebojnejší? Aj o týchto otázkach sa s europoslankyňou JANOU ŽITŇANSKOU (42) rozprávala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ.

Pod feminizmom si každý predstaví niečo iné a všetci ostatní tomu pojmu dajú nálepku, aká sa im hodí. Verím v rovnoprávnosť mužov a žien.

Tá však nie je automatická. Ako majú teda podľa vás rodičia vychovávať deti, aby pochopili, že ženy a muži sú si rovní?

Rodičia majú deti vychovávať tak, ako sami považujú za najlepšie. Môžem hovoriť len za seba - s manželom sme partneri. Znamená to, že sa podporujeme a pomáhame si navzájom. Bolo to tak aj v čase, keď som ešte bola novinárka a mali sme malé deti, a je to tak aj teraz, keď som v politike. Som rada, že je to pre moje deti prirodzené. U nás sa domáce práce nedelia na mužské a ženské a vedieme k tomu aj naše deti.

Dobre, ale prečo sa potom tak veľa žien bráni feminizmu?

Možno práve preto, čo som spomínala - feminizmus si každý vysvetľuje po svojom a je veľmi ľahké onálepkovať ho tak, že aj ľudia bojujúci za práva žien sa potom radšej vyhýbajú používaniu tohto pojmu.

Prekvapilo vás, že Slovenky sú v rebríčku rodovej rovnosti na chvoste? V čom je problém? Sú ženy skromnejšie? Boja sa pýtať vyššiu mzdu? Sú chlapi priebojnejší?

Neviem, či sme na Slovensku v rodovej rovnosti na chvoste sveta, ale ak by sme hovorili o vyspelej Európe, môže to tak byť. Veľkú úlohu hrá kultúrna zotrvačnosť, v niektorých veciach sa možno naša spoločnosť mení pomalšie ako v iných krajinách. Ženy ani muži na Slovensku sa z hľadiska schopností v ničom podstatnom nelíšia od žien a mužov inde v Európe, takže najlogickejším vysvetlením rozdielov sú kultúrne vplyvy.

Kultúrne vplyvy? To znamená, že si za to môžeme samy? Rozdiel najviac vidieť v platoch žien a mužov. Ženy zarábajú o 20 percent menej ako muži. Boja sa ženy pýtať vyššiu mzdu?

Ženy sú často menej asertívne pri vyjednávaní platových podmienok a potom aj za rovnakú prácu dostávajú výrazne menej ako muži, to je pravda. Zlepšovať sa to bude vtedy, keď o tom budeme hovoriť a ženám ponúkneme spôsoby, ako si vylepšiť rokovaciu pozíciu.

Je dokázateľné, že profesie, ktoré robia ženy, sú menej platené. U nás na to dopláca napríklad profesia učiteľa. Dá sa to vôbec zmeniť?

Otázka je, či sú tie profesie menej platené, lebo v nich majú ženy prevahu, alebo v nich sú ženy v prevahe preto, že sú dlhodobo tak málo platené. V nedávnom slovenskom výskume sa pýtali 15-ročných detí, či a ako plánujú kariéru vo vzdelávaní. Kým väčšina dievčat chcela pracovať v materských a základných školách, väčšina chlapcov si vedela predstaviť svoju budúcnosť prácou na vysokých školách. Tak je to dlhodobo. A je do istej miery prirodzené, že deti chcú byť tým, čo im je známe.

Je to začarovaný kruh, zotrvačnosť, a je nesporné, že na prilákanie väčšieho počtu mužov do vzdelávania treba zvýšiť nástupné platy. A to platí aj pre povolanie zdravotných sestier či opatrovateliek.

Alarmujúce sú však aj tieto čísla: ženy na Slovensku sú na poslednej priečke z krajín EÚ v dožití v dobrom zdraví. Len 54,5 roka sa slovenské ženy dožijú v dobrom zdraví!

Na Slovensku zaostávame za vyspelým svetom v kvalite života aj v priemernej dĺžke dožitia - muži aj ženy. Je to alarmujúce a viaceré porovnania zo sveta ukazujú, že problém už nie je, že by sme na zdravotníctvo vynakladali málo peňazí, ale skôr spôsob, akým tieto prostriedky používame. Inými slovami, príklady zo sveta, napríklad z Česka, ukazujú, že aj pri súčasných peniazoch by sa dalo dosiahnuť oveľa viac.

Len nedávno som sa napríklad dozvedela, že Slovensko je jedinou krajinou EÚ, ktorá nevykonáva skríning rakoviny prsníka, čo napríklad znamená, že až 300 žien na Slovensku vlani zomrelo zbytočne, a navyše sa odborníci zhodujú, že prevencia je oveľa lacnejšia ako následná liečba neskoro zachytenej choroby. Tejto téme som sa preto začala intenzívne venovať.

A čo taká materská dovolenka? Politici ju glorifikujú - vraj nám je umožnené byť doma až tri roky. Skutočnosť je však taká, že materský a rodičovský príspevok neumožňujú tento čas využiť, lebo rodiny by to finančne nezvládli.

Hoci Slovensko patrí medzi krajiny s najdlhšou materskou dovolenkou v EÚ, je pravda, že mnohé rodiny majú problém vyžiť, a to nehovorím o slobodných mamičkách. Mnohí by sa preto chceli vrátiť do práce, ale chýba akákoľvek podpora, napríklad dostatočnej kapacity predškolských zariadení. Aj preto som pred pár rokmi navrhovala možnosť zriaďovať detské skupiny.

Prečo sa rodičovstvo stále vníma ako úloha ženy?

V minulosti bola starostlivosť o deti viac doménou matiek než otcov. Ale, ako pozorujem vo svojom okolí, veľmi rýchlo sa to mení, dnes už by sa hádam aj väčšina mužov veľmi ohradila, keby im niekto tvrdil, že rodičovstvo je viac úlohou ženy.

Keď sa však podpredsedníčka parlamentu Lucia Ďuriš-Nicholsonová vrátila po pôrode do práce, bola za to až neúmerne kritizovaná. Zaujímavé je, že zväčša od žien. O čom to podľa vás vypovedá?

Myslím, že negatívne reakcie boli veľmi nepekným zrkadlom tých, ktorí ich vyjadrovali. Mali by sme viac rešpektovať rozhodnutia matiek. Považujem za dôležité, aby sa o režime, ktorý im vyhovuje, rozhodovali rodičia sami. Budem preto rovnako podporovať matky, ktoré sa usilujú o skorý návrat do práce, ako aj matky, ktoré sa rozhodnú ostať prvé roky s dieťaťom doma. Úlohou politikov nie je posudzovať individuálne voľby, ale umožňovať ich.

Chýba vám v politike viac žien? Myslíte, že povinné kvóty by problém žien v politike vyriešil?

Určite mi chýba viac šikovných žien. Sama takých poznám dosť, no v politike je málo z nich. Myslím si preto, že túto otázku by mali dostávať ľudia vo vedení strán. Za omnoho účinnejší nástroj ako kvóty považujem to, keď strany aktívne a dlhodobo vyhľadávajú a priťahujú šikovných ľudí. Príkladom môže byť Veronika Remišová, ktorá sa stala líderkou kandidátky do volieb a svojou prácou ukazuje, že právom.

Stúpa rozvodovosť a, žiaľ, mnohé ženy doplácajú na to, že im muži neplatia výživné pre deti a dostávajú sa na hranicu chudoby. Zlyháva štát?

Ak existuje úradné rozhodnutie o tom, že rodič má po rozvode platiť výživné, potom je povinnosťou štátu toto rozhodnutie efektívne vynútiť. Iná vec je, že aj keď výživné chodí načas, neúplné rodiny s deťmi sú tak či tak veľmi ohrozené chudobou.

A čo ste vy ako europoslanci urobili pre lepšie postavenie žien na Slovensku?

Rodinná politika patrí do kompetencie členských štátov, preto sa špecificky v tejto oblasti z európskej úrovne presadzujú konkrétne zlepšenia len veľmi ťažko. Ako členka výboru pre práva žien však takmer ku každej správe, ktorú pripomienkujem, navrhujem pozmeňovacie návrhy. Tie dopĺňajú ciele v starostlivosti o deti, napríklad dostupnosť kvalitných predškolských zariadení, podporujú rovnováhu medzi pracovným a rodinným životom pri starostlivosti o deti, starších ľudí, zdravotne postihnutých či podporujú rozšírenie možností na vzdelávanie, prácu a podnikanie aj pre ženy na materskej. Čiže aj keď nevytvárame priamo legislatívu, v istej miere sa nám darí otvárať dôležité témy, upozorňovať na neriešené problémy a prispievať k debate, ktorá sa potom premieta do rozhodnutí aj národných inštitúcií.

Môže teda europoslanec ovplyvniť aj legislatívu na Slovensku?

Ja sa snažím prenášať fungujúce opatrenia na Slovensko aj priamo návrhmi, ktoré v slovenskom parlamente predkladajú niektorí z mojich kolegov. Jedným z takýchto návrhov bolo predĺženie obdobia na čerpanie rodičovského príspevku až do dvanásteho roku života dieťaťa, ak sa rodičia rozhodnú ísť do práce skôr a nevyčerpajú ho celý za prvé tri roky. Táto úprava by umožnila, aby príspevok mohli čerpať aj postupne v neskorších rokoch, napríklad počas letných prázdnin dieťaťa.

Problémom Slovenska nie je len rodová nerovnosť, ale aj intolerancia k menšinám. Predseda parlamentu Andrej Danko nedávno kritizoval už dnes bývalú ombudsmanku Dubovcovú za to, že vyvesila dúhovú vlajku. Prekvapuje vás to?

Netolerancia ma, žiaľ, neprekvapuje, vidím ju veľmi často. Sama sa venujem problémom ľudí so zdravotným postihnutím, a príbehy o netolerancii „zdravých“ ľudí k nim sú veľmi časté a veľmi smutné. V tomto, žiaľ, asi pomôže len dlhodobá snaha o výchovu k slušnosti, empatii, tolerantnosti. A to, že sami sa budeme snažiť byť príkladom takéhoto správania.

„Verím v rovnoprávnosť mužov a žien,“ tvrdí europoslankyňa Jana Žitňanská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás