Tip na článok
Móda?: Čádory sú rôzne. Líšia sa kvalitou, strihom, materiálmi. Aj v nich Iránky dokážu vyzerať veľmi dobre.

Irán sa mení. „Veríme v Boha, ale neuznávame dogmy,“ tvrdia mladí

Irán je krajina srdečných, pohostinných ľudí, kde nikto nezostane sám

Galéria k článku (18 fotografií )
Móda?: Čádory sú rôzne. Líšia sa kvalitou, strihom, materiálmi. Aj v nich Iránky dokážu vyzerať veľmi dobre.
Perzský bazár: Líši sa od arabských hlavne tým, že obchodníci zákazníkov neotravujú. Tovar si môžete v pokoji obzrieť bez toho, aby vám niekto niečo vnucoval. Ani ceny sa často nezjednávajú.
Živé múzeum: V horskej „červenej dedinke“ Abjaneh žijú obyvatelia ako pred storočiami. Majú vlastný dialekt, tradície, chodia v starých krojoch a vozia sa na muliciach.

Letiskoví taxikári sú asi všade rovnakí. Otravní, agresívni, drahí. Zvlášť v noci, keď vedia, že máte len dve možnosti. Využiť ich služby alebo čakať hodiny na prvé ranné spoje. Po prehnaných sumách, ktoré pýtajú za štyridsaťkilometrovú jazdu do centra Teheránu, sa radšej poberieme k zamknutej stanici metra, kde sa rozprúdi rozhovor s miestnymi. Hoci nás doma upozorňovali, aby sme sa témam ako politika či náboženstvo vyhýbali, zisťujeme, že Iránci hovoria radi o všetkom. O rodine, o práci, o živote. A v poslednom období žijú práve politikou, ekonomickou situáciou i úskaliami islamu.

Chcú slobodu

„Všetko sa za posledné roky zmenilo, obyčajní ľudia sú čoraz chudobnejší,“ hovorí nám päťdesiatročný Rašíd, teheránsky obchodník, ktorý s nami priletel z Turecka. „Ceny rastú, nezamestnanosť tiež, ľudia sú znechutení. A hidžáb? Ženy sa už proti nemu otvorene búria. Nejde o kus handry na hlave, ale o princíp, slobodnú vôľu. Len nedávno tu zatkli dievča, ktoré si rovno pred letiskovou halou strhlo šatku a kričalo, že ju odmieta nosiť.“

Sú všade: Koberce k Perzii neodmysliteľne patria. Predávajú sa v exkluzívnych obchodoch i v zastrčených uličkách.
Sú všade: Koberce k Perzii neodmysliteľne patria. Predávajú sa v exkluzívnych obchodoch i v zastrčených uličkách.
PETER GALAN

Netrvá dlho a okolo nás sa zbehne hlúčik ďalších cestujúcich. Témy sa menia, dostávame odporúčania, čo vidieť, čomu sa vyhnúť. „Ak chcete spoznať krajinu, hlavne sa nezdržujte v Teheráne dlhšie, než treba,“ radia. V družnej debate čas letí rýchlo. Jeden z besedníkov ponúka našej malej spoločnosti čaj z termosky, druhý studené hranolčeky z tureckého McDonald’s a ďalší povytiahne z ruksaku fľašku s alkoholom. Prek­vapene dvihneme obočie. „Jasné, zakázané, ale veď je zima,“ prehodí s úsmevom. „Nič sa neboj, tu si v mojej krajine!“ Na toto si budeme chvíľu zvykať.

Diabolskí jazdci

S prvými rannými lúčmi nastupujeme do poloprázdneho vagóna metra s vyhriatymi sedadlami. Všetko sa zdá ideálne a náladu nám neskazí ani nehostinná krajina ubiehajúca za oknami. Až prvé zastávky teheránskeho predmestia situáciu rapídne menia. Cestujúci šprintom vbehnú do vozňa a obsadia voľné miesta, po nich sa vagón zaplní na doraz. Každá ďalšia stanica znamená malú vojnu. Ľudia sú nalepení na sebe, počuť výkriky bolesti, nadávky, z pozadia aj ostrejšiu výmenu názorov.

V centre takmer nejde vystúpiť a keď sa nám to podarí, dav nás strhne do rýchleho, mocného prúdu, ktorý nás vypľuje až na ulici. Chaos sa nekončí. Slnko sa stratilo za hustou vrstvou smogu, šedivá ulica nás ohluší všadeprítomným hlukom. Vzduch je nedýchateľný. Exhaláty zo starých áut, ktoré katalyzátor isto nikdy nevideli, sa miešajú s pachmi ulice a chemickými výparmi miestnych výrobní. Nie div, že mnoho obyvateľov nosí na ústach ochranné rúško.

Sú všade: Koberce k Perzii neodmysliteľne patria. Predávajú sa v exkluzívnych obchodoch i v zastrčených uličkách.
Sú všade: Koberce k Perzii neodmysliteľne patria. Predávajú sa v exkluzívnych obchodoch i v zastrčených uličkách.
PETER GALAN

Čo však šokuje najviac, je doprava. Samotní Iránci priznávajú, že sú katastrofálni vodiči. Ale ak sme boli pripravení na najhoršie, Teherán naše očakávania prekonal. Jediné, čo na štvor- až osemprúdových cestách platí, je právo silnejšieho a hlasnejšieho. Všetci trúbia, prechádzajú z pruhu do pruhu s minimálnymi odstupmi, niektorí jazdia v protismere, zastavia, kde im napadne.

Semafory či dopravné značenie slúžia len ako dekorácia a za celý čas pobytu sa nám nepodarilo zistiť, načo tu majú priechody pre chodcov. Vozidlá ani len nespomalia, preletia okolo nás v tesnej blízkosti alebo nás odrežú z oboch strán, takže nemôžeme ani dopredu, ani dozadu. Do toho cyklisti, ťahači vozíkov a všadeprítomné vreštiace motorky. Pred tými zdesene uskakujeme ešte aj na chodníkoch. Jediné, čo na nich funguje, je rozhodnosť. Oni nakoniec pribrzdia. Väčšinou...

Netreba hneď utekať

Osemmiliónová metropola pod štítmi pohoria Alborz, samozrejme, ponúka aj príjemnejšie zážitky. Len ich dobre ukrýva. Za návštevu stojí niekoľko palácových komplexov, múzeum šperkov, ktoré vlastní najväčšiu zbierku klenotov na svete, vežu slobody - Azadi tower - či teheránsky bazár s nekonečnou ponukou tovaru i historickými mešitami. Ak máte plné zuby smogu a hluku, sadnete na lanovku a tá vás vyvezie na jeden z vrcholov pohoria.

Chcete spoznať tunajší život, ľudí? Skúste sa stratiť a požiadať o pomoc alebo zájsť do bohatej spleti čajovní, kaviarní. Veľmi rýchlo zistíte, že povesti neklamú. Iránci vás nenechajú samých a idú sa potrhať, aby pomohli, poradili. Neraz s vami prejdú niekoľko ulíc, zavolajú taxík alebo vám ho rovno zaplatia. Pri protestoch jednoducho povedia: „Welcome to Iran!“

Námestie imáma Chomejního: Je najväčšie v krajine a ponúka skvosty perzskej kultúry. Iránci sem mieria za duchovným osviežením, relaxom i nákupmi.
Námestie imáma Chomejního: Je najväčšie v krajine a ponúka skvosty perzskej kultúry. Iránci sem mieria za duchovným osviežením, relaxom i nákupmi.
PETER GALAN

Je zaujímavé sledovať tunajšiu módu. Striktné nosenie hidžábu mládež vo väčších mestách obchádza, ako môže. Šatku nosia, len aby sa nepovedalo, alebo ju upravia tak, že to dokonca zvýrazní ich krásu. A treba dodať, že Iránky sú naozaj krásne. Občas zakročí morálna polícia, ale žiadne drastické tresty sa tu nekonajú.

Agresívne priateľskí

Vlaky v Iráne nie sú extra rýchle ani nejazdia príliš často. Zato sú pohodlné a mimoriadne lacné. Lôžkový vozeň do Isfahánu (450 kilometrov) nás vyšiel na necelých desať eur. Aj s občerstvením a fľašou balenej vody. A hlavne sa v nich deje niečo, na čo sme u nás už prakticky zabudli - neznámi ľudia sa medzi sebou rozprávajú.

V priestrannom kupé pre štyroch s dvoma televíznymi obrazovkami na stenách sedí starší pán a mladík. Keď sa usadíme, okamžite sa na nás zamerajú. Angličtinu príliš neovládajú, ale to im nebráni, aby nás zasypali paľbou otázok premiešaných perzštinou. Odkiaľ sme, ako sa nám páči v Iráne, či máme ženu, kam máme namierené... Našťastie, rýchlo vyčerpajú slovnú zásobu a už na nás len hľadia. Ako na mimozemšťanov. Po chvíli zisťujeme prečo. Sledujú, čo by sme si želali, či nejde televízor nahlas, či máme dosť miesta, ukážu, ako rozložiť posteľ, ako vybaliť potraviny z balíčka. Keby mohli, azda aj jesť budú za nás. Nakoniec sme radi, keď konečne zhasne svetlo a oslobodí nás od nekonečnej srdečnosti.

Isfahán

Skoro ráno vchádzame do duše starej Perzie, považovanej za jedno z najkrajších miest sveta. So skupinou nových známych z Chorvátska, Rumunska a Iránu sa vydávame do ulíc. Európanky sú tu už niekoľko dní a položartom sa na srdečnosť domácich sťažujú. „Vonku nemáme chvíľku pokoja,“ hovorí dvadsaťročná Alexandra z Oradey. „Nie, neobťažujú, len sa chcú rozprávať, pýtajú sa, čo potrebujeme, pozývajú nás na obed. Je únavné stále ich odmietať.“ Jej priateľ, ktorý študuje v Isfaháne perzštinu, zas uniká pred dievčatami. „Vždy sa to začne rovnako. Príde jedna, či si môže so mnou potrénovať angličtinu, a o pár minút je okolo mňa celý húf!“

Pekári: Majstrovstvo, ktoré predvádzajú zákazníkom, niekedy pripomína artistické predstavenie.
Pekári: Majstrovstvo, ktoré predvádzajú zákazníkom, niekedy pripomína artistické predstavenie.
PETER GALAN

Mashad, dievčina, u ktorej bývajú, nás nasmeruje na Námestie imáma Chomejního. Je najväčšie v krajine. O rozlohu však ani tak nejde. Tu sa človek ocitá v oáze pohody, kde sú skutočné perly perzskej kultúry. Na trávnikoch pri veľkej fontáne posedávajú domáci na dekách, jedia, popíjajú, poťahujú z vodných fajok, dievčatá so šatkami nedbalo prehodenými cez hlavu si robia selfie, deti sa hrajú na kamienkových chodníkoch, dostavníky s koňmi čakajú na pasažierov. A to všetko je obkolesené nádhernými stavbami, mešitami, obchodíkmi, za ktorými sa ukrývajú prepletené uličky bazára. Keď zapadne slnko, fontána začne hrať farbami a nad parkom zažiaria hviezdy, cítite sa ako v rozprávke.

Most zaľúbených

Ak neviete, kam ďalej, stačí chvíľku bezradne stáť a takmer naisto sa vám prihovorí potenciálny sprievodca. Tentoraz to je Omíd, 22-ročný študent germanistiky, ktorý sa nás pýta, či vieme po nemecky. Záporná odpoveď ho neodradí a plynulou angličtinou s americkým akcentom nám začne rozprávať o lákadlách Isfahánu. Stačí prejaviť trochu záujmu a vyrážame na cesty.

Vedie nás uličkami mesta, ukazuje podniky, kde by sme sa mali zastaviť, odporúča návštevu minaretov či arménskej štvrte s kresťanskou katedrálou. Medzi rečou sa nezabudne posťažovať na vysoké ceny v obchodoch, ktoré vraj spôsobili sankcie, a prezradí, že jeho snom je dostať sa raz do Nemecka. „Obdivujem ich históriu, len mi vadí, že sú chladní a rasistickí.“ Zbytočne sa s ním prieme, má svoju pravdu. Zatiaľ si ju však nemôže potvrdiť. Než mu dovolia opustiť krajinu, musí absolvovať dvojročnú vojenskú službu.

Živé múzeum: V horskej „červenej dedinke“ Abjaneh žijú obyvatelia ako pred storočiami. Majú vlastný dialekt, tradície, chodia v starých krojoch a vozia sa na muliciach.
Živé múzeum: V horskej „červenej dedinke“ Abjaneh žijú obyvatelia ako pred storočiami. Majú vlastný dialekt, tradície, chodia v starých krojoch a vozia sa na muliciach.
PETER GALAN

Po dlhej prechádzke skončíme pri jednom z kamenných mostov cez rieku Zajanderud s názvom Si-o-se-pol - Most 33 oblúkov. „Bývalo to najromantickejšie miesto v meste,“ hovorí Omíd. „Vlastne stále je, ale odkedy rieka vyschla, všetko sa zmenilo. Niekedy sem chodili mladí ľudia, spievali len v rytme tlieskania, tancovali.“ S údivom hľadíme na pôsobivú osvetlenú stavbu s množstvom výklenkov, miestečiek, kde sa milenci ukrývajú pred zrakmi okoloidúcich. Zdá sa nám, že z romantiky neubudlo.

Oslava revolúcie

Je predvečer osláv Islamskej revolúcie, mesto však žije bežným životom. Len v diaľke sa zablýska párminútový ohňostroj a počuť skupinky protestujúce proti režimu. V televízii takmer všetky programy vysielajú revolučné dokumenty, v diskusnej relácii s americkou spisovateľkou sa zas respondenti dištancujú od islamského terorizmu.

Ráno ideme „oslavovať“ aj my. Odkedy sa z proamerickej monarchie stal islamský štát, Američania a Izraelčania sú oficiálne najväčším zlom. Mesto pôsobí ako niekedy u nás na 1. mája. „Šťastných“ demonštrantov sem zvážajú autobusmi zo širokého okolia, ľudia držia v rukách mávadlá, iránske vlajočky, transparenty. Niektorí pália americké a izraelské symboly. Prechádzajúc ulicami chvíľami zachytíme zvuky vysielačiek, ktoré sa ozvú za nami - spod sák niekoľkých mužov v civile. Po krvavých protivládnych protestoch si režim dáva pozor. Zastavuje nás zopár aktivistov a vysvetľujú nám, že islam presadzuje lásku a mier. Nehádame sa. Aj kvôli pánom s vysielačkami.

Most 33 oblúkov: V Isfaháne spája brehy rieky Zajanderud. Aj keď vyschla, dodnes patrí k najromantickejším miestam mesta.
Most 33 oblúkov: V Isfaháne spája brehy rieky Zajanderud. Aj keď vyschla, dodnes patrí k najromantickejším miestam mesta.
PETER GALAN

Neskôr s teheránskym vysokoškolským profesorom zapadneme do jednej z čajovní. Znechutene krúti hlavou. „Verili sme, že keď sa sankcie zrušia, bude nám lepšie. Dva roky prešli a nič sa nezmenilo. Keď sa teraz pozriete von, zdá sa, že národ naozaj oslavuje. Ale koľko je tam ľudí? Desať-, dvadsaťtisíc? Isfahán má skoro dva milióny obyvateľov! Mnohí z tých, ktorí mávajú zástavami, sú cezpoľní. Alebo štátni úradníci, ktorí sa musia tváriť, že sú spokojní.“

Podľa neho obyvateľov hnevá zlá politika, zlý manažment štátu. „Niekedy k nám za prácou chodili robotníci z okolitých krajín, dnes si u nás ťažko nájdu uplatnenie aj vysokoškoláci. Veľká časť národa je taká chudobná, že nemajú na bývanie, na jedlo.“

Ospalé mestečko

Mestečko Varzaneh nás víta zaliate slnečnými lúčmi a lenivou atmosférou. Pred domami sedí pár postarších mužov a debatuje, kde-tu sa mihne žena v bielom čadore, zaznie zvuk auta či motorky. Dokonca v diaľke začujeme kohúta. Ľudia sú milí, mávajú na nás, zdravia, ale dohovoriť sa s nimi veľmi nejde. Niektorí nás pozývajú do svojich domovov. Na obed. Nakoniec prijmeme. Navštívime jeden zo skromných príbytkov, kde sedí celá rodina. Servírujú hustú zeleninovú polievku, zelenú kašu kašk badendžan a mäsové fašírky - kuku. Po domáci lavaš odbehla gazdiná k susedom.

Než sa pustíme do jedla, otvoria sa dvere a zdraví nás Mohamed, stredoškolský učiteľ, ktorý nám sľúbil ukázať púšť. Na otázku, ako nás našiel, sa pousmeje: „V tomto období tu veľa cudzincov nebýva.“ Mohamed sa pridá k stolu a ponúka nám zaujímavosti okolia. Soľné jazero, Čierne hory, hrad... Zhodneme sa, že času je málo, a tak nám aspoň porozpráva pár zaujímavostí. Napríklad, že v tomto pätnásťtisícovom mestečku majú päť mešít, z ktorých niektoré majú osemsto rokov, alebo že je to jediné miesto v krajine, kde ženy nosia biely čádor. „Moderné oblečenie nikto nezakazuje, ale tradície sú tu silné. Naše ženy bez čádora nevyjdú na ulicu.“

Relax v piesku

Cestou k púšti sa bavíme o živote. Ako sa zabávajú ľudia v krajine, kde je zakázaný alkohol či tanec? „Napríklad na svadbách tancovať môžeme. Ale oddelene muži od žien. A voľný čas? Našinci športujú, fajčia šišu, debatujú s priateľmi pri čaji, zájdu do kina alebo na púšť a piknikujú.“ Neobídeme ani iránsku pohostinnosť. Mohamed sa zamyslí. Dôvodov je veľa. „V prvom rade sme zvedaví. Turizmus tu funguje len pár rokov. Cudzinci sú pre mnohých stále nový fenomén. Ale ochota pomáhať tu bola vždy. Často sa mi stane, že cudzí ľudia pomôžu, aj keď ich nežiadam. Prosto odhadnú, že treba.“

Prichádzame k veľkým zlatožltým dunám. Na piesku parkuje niekoľko desiatok áut, ľudia posedávajú na zemi, jedia, opekajú mäso, vozia sa na ťavách i motorkách, hrajú plážový volejbal. Púšť je pre nich miestom oddychu. Dostávame niekoľko pozvaní k ohňu, na fajku, na čaj, partia mladíkov nám vytrhne z ruky fľašu z minerálky a naplní ju vodou z bandasky, iní nám prisunú pod nos prút s ugrilovaným kuracím mäsom. Proti tomu sa nedá bojovať.

Cesta do hôr

Nadšení cestovatelia z času na čas trúsia reči o skvelých iránskych cestách. Tie, ktoré sme prešli, však majú lepšie časy za sebou. Pravda je, že vedú nádhernou majestátnou krajinou s výhľadom na prekrásne pohoria, rozľahlé planiny. Pri tých pohľadoch cestovateľa nejaký ten výmoľ či diera v asfalte netrápia. Na cestu do červeného mestečka Abjaneh mierime so 40-ročným ostrieľaným taxikárom Azádom, ktorý pozná oblasť ako vlastnú dlaň. Z diaľnice od Isfahánu zíde na serpentínovú cestičku, z ktorej vidíme na pohorie Zagros. Keď naň namierime objektív, prehodí: „Tu nie, všade sú vojenské objekty.“ Spomína na dvojicu turistov, ktorá skončila za mrežami len za to, že chcela zvečniť okolitú krajinu. Nálepku špióna si tu možno vyslúžiť veľmi ľahko.

Abjaneh

Červená dedina stará 2 500 rokov, v náručí vysokých hôr so zasneženými vrcholkami dýcha históriou a exotikou. V domoch postavených z hliny žijú pôvodní obyvatelia tradičným spôsobom života, majú vlastný dialekt, nosia dobové kroje, vozia sa na muliciach. Nie­ktorí dedinu nazývajú živé múzeum, iní pascou na turistov.

Druhé označenie je však značne prehnané, keďže vstupné je naozaj symbolické a je určené na rekonštrukciu vzácnych budov, ktoré nemá kto opraviť. Mladí zutekali. Prechádzka úzkymi uličkami nás prenesie do iného sveta, kde život plynie pomalým tempom, bez stresov, hluku, naháňania. Tu si človek môže dopriať chvíle pokoja, rozjímania pri pohľade na hory alebo v útrobách mešity.

Odmietajú dogmy

V deväťtisícročnom Kašane si konečne naplno vychutnáme historický bazár. Množstvo prepletených uličiek s tovarom od výmyslu sveta, potravinami, plodmi. Všade sa dá na chvíľku zastaviť, sledovať, ako predavači priamo v stánkoch tvoria výrobky doslova na kolene. Tu si uvedomíme jeden zásadný rozdiel medzi arabským a perzským trhom. Nikto nám tovar nevnucuje, nepresviedča. Nechajú nás vyberať a pokojne odísť.

Ak sa pustia do debaty, väčšinou ich zaujímame my, nie to, či od nich niečo kúpime. I keď, aj tu sa už veci menia. Všímame si, že niektorí obchodníci ceny pre turistov znásobujú. Podľa toho, čo nám hovoria domáci, to ešte donedávna bolo nemysliteľné. Večer, keď o tom debatujeme s majiteľom nášho penzióna Mustafom, rozhnevá sa. „Áno, už aj u nás sa učia robiť rozdiely. Pred pár týždňami som zistil, že môjmu hosťovi narátali za nejaký suvenír trojnásobnú cenu. Zobral som ho naspäť, našiel obchodníka a vynadal mu.“

Mustafa je otvorený mladý muž, ktorý nemá problém hovoriť ani o tabuizovaných témach. Podľa neho je hidžáb otázkou času. „Veď už len v Iráne a Saudskej Arábii je povinný,“ komentuje. „Aj naši ľudia spoznávajú svet a búria sa. Ženy si na protest dávajú jeden deň v týždni biele šatky. Volajú to ‚biela streda‘.“ Myslí si, že islam už v jeho krajine nie je príliš populárny. „Verím v Boha, ale neuznávam dogmy. A tak to vníma aj moje okolie. Zhruba dve tretiny mladých ľudí sa už nemodlia. Nepraktizujú islam. Chcú konečne viac slobody.“

VIDEO Plus 7 Dní