Tip na článok
Malebné Albánsko: Je to jedna z mála európskych krajín, kde sa ešte možno stretnúť s turisticky takmer nedotknutou prírodou.

Krajinou extrémov: Terénnymi autami sme prešli turisticky nedotknutými horami Albánska

Terénnymi autami sme prešli približne dvetisíc kilometrov turisticky nedotknutými horami severného Albánska.

Galéria k článku (12 fotografií )
Krajina bohatá na nerasty: Albánsko je síce najchudobnejšou európskou krajinou, ale prírodným bohatstvom patrí k najzaujímavejším štátom na starom kontinente. Ťaží sa tam napríklad prírodný asfalt, hnedé uhlie, chróm, meď, nikel, železo, bauxit, soľ.
Divočina: Väčšina ciest, ktorými sme prechádzali, bola z turistického hľadiska značená naozaj zle, takže miestne mapy boli nevyhnutným pomocníkom.
Problematický ráz: Táto fotka názorne ukazuje, prečo je v Albánsku mimoriadne komplikované vybudovať ucelenejšiu diaľničnú sieť. Takýto charakter má totiž veľká časť krajiny.

Nezabudli ste si náhradný vzduchový a palivový filter? A máte aj kurtňu a zdvihák s dostatočným rozsahom? - s nedôverou nazerá do plne naloženého kufra nášho Mitsubishi Radek Šolc. Nedivíme sa jeho nedôvere. Sme noví, nepozná nás a práve sa pridávame k jeho offroadovej expedícii, ktorá bude niekoľko dní putovať severným Albánskom, považovaným za najkrajšiu časť tejto krajiny.

Dve tváre Kotoru

Pravdupovediac, aj keby nám niečo z povinnej a odporúčanej výbavy chýbalo, napríklad motorová píla, lopata a množstvo náhradných dielov do auta, asi s tým nič nespravíme. Stretnutie so zvyškom výpravy sme totiž mali naplánované v bezprostrednej blízkosti čiernohorského pobrežného mestečka Kotor, teda niečo vyše tisíc kilometrov od Bratislavy, z ktorej sme vyrazili.

Na druhej strane, na naše terénne Pajero sme sa mohli relatívne spoľahnúť. Prípravu sme totiž nebrali na ľahkú váhu, a tak sme auto vylepšili krytom podvozka, kvalitným navijakom, efektívnejším systémom sania, pneumatikami so zvýšenou odolnosťou proti prierazom, aj takými vymoženosťami, ako je nezávislé kúrenie, offroadová chladnička a dokonca výsuvnou bočnou markízou.

Jednu vec sme však podcenili, dosť nám chýbala a na podobné cesty by sme ju určite odporúčali - prídavnú sprchu. Zapojíte ju do 12-voltovej zásuvky, zaberá v aute minimum miesta a v prípade potreby ju nainštalujete za pár sekúnd. Je to navyše lacná záležitosť a ak sa rozhodnete stráviť - tak ako my - pár dní mimo civilizácie, príde určite vhod.

Ale späť ku Kotoru, ktorý bol našou prvou zastávkou. Je to malé prístavné mesto s dokonale zachovaným charizmatickým stredovekým historickým centrom s uzučkými uličkami, obklopené mestskými hradbami, spájajúcimi ho s Pevnosťou svätého Ivana. Tá leží na strmom kopci nad ním, za mierny poplatok si po týchto hradbách môžete spraviť výlet s nádhernou vyhliadkou na mesto a Jadran. Práve autentickosti historického centra s obytnými domami zo 14. až 17. storočia, „vylepšenými“ neodmysliteľnými satelitnými parabolami a klimatizačnými jednotkami, vďačí Kotor aj za zápis do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Keď otvoríte akéhokoľvek turistického sprievodcu, prečítate si v ňom ódy na uvoľnenú a romantickú atmosféru tohto miesta, nikto vám však nepovie, že v skutočnosti trpí presne rovnakým neduhom ako napríklad Benátky, Amsterdam alebo Valencia. Počas sezóny je doslova prepchaté turistami. Až natoľko, že už začínajú prekážať aj domácim. V relatívne krátkom časovom rozpätí to bola už naša tretia návšteva tohto mesta, vždy v inom ročnom období, takže vieme veľmi dobre, o čom hovoríme.

Kotor, inak známy ako mesto mačiek, ktoré tam polihujú prakticky na každom voľnom mieste, je naozaj neskutočne pekný, podľa nás krajší než napríklad historický Dubrovník, a určite sa oplatí vidieť ho. Ale najlepšie mimo hlavnej turistickej sezóny, čo sa konečne na tretí pokus podarilo aj nám. Treba tak však spraviť čo najskôr.

Autenticita miesta môže čoskoro dostať ďalšiu ranu. Kotor totiž leží priamo na Jadranskej magistrále a v posledných rokoch jeho bezprostredné okolie padlo do očí najmä ruským developérom, plánujúcim tam výstavbu veľkých turistických komplexov. Ako nám potvrdili domáci, v niektorých menších dedinách blízko mesta už dnes žije početná ruská enkláva, ktorú však dobre prijímajú, pretože do oblasti, inak relatívne chudobnej, prináša peniaze.

Offroad: Takéto miesta naše Pajero s brodivosťou až 70 centimetrov nemohli vyviesť z rovnováhy.
Offroad: Takéto miesta naše Pajero s brodivosťou až 70 centimetrov nemohli vyviesť z rovnováhy.
Matej Jankovič

Raj vtákov

Pri Kotore sa teda definitívne sformovala naša malá výprava pozostávajúca zo šiestich terénnych áut. Naša ďalšia zastávka už mala byť v Albánsku. Tam sme sa presunuli pozdĺž Jadranského mora, albánske hranice sme prekročili pri Skadarskom jazere. To je takisto miesto vhodné na celodenný výlet.

Je to obrovské krasové jazero s plochou od 370 do 530 štvorcových kilometrov, ktorého väčšia časť leží na území Čiernej Hory. Veľkosťou je viac-menej porovnateľné s Balatonom, prostredie je však absolútne odlišné - prakticky zo všetkých strán ho obklopujú kamenisté a pomerne neprístupné hory. Oplatí sa zaplatiť si výlet loďou, ale zameraný na pozorovanie vtáctva. To je miestna špecialita, jazero a jeho okolie sú totiž jednou z najväčších vtáčích rezervácií v Európe. Na ňom a bezprostredne v jeho okolí ich žije približne 270 druhov vrátane pelikánov, ktoré v Európe nájdete už málokde.

Albánsko z prvej ruky

Počas jazdy popri jazere sme premýšľali nad tým, čo vlastne môžeme od tejto krajiny čakať. Máme známych, ktorí tam už boli a krajina ich očarila, ďalší však tvrdili, že by veľmi zvažovali jej návštevu, pretože je vraj ešte stále priveľmi divoká a nebezpečná. Aj preto sa nášho sprievodcu Radka Šolca, ktorý je zároveň šéfom spoločnosti Off­roadexpeditions.cz a prostredníctvom nej už zorganizoval niekoľko výprav na rôzne miesta Albánska, opýtali, čo mu ako prvé napadne, ak by mal túto krajinu pár slovami charakterizovať.

„Dobrí ľudia, to je prvé, čo mi napadne. Napadnú mi vysoké skaly, podobne ako v Alpách, napadnú mi veľké klimatické rozdiely - na severe zima a na juhu teplo. Vidím pred sebou umiernených moslimov a ľudí, ktorým všetko trvá možno o niečo dlhšie než nám. S tým musíte rátať. Nikam sa totiž neponáhľajú a nie sú práve najšikovnejší, takže ak sa tam dostanete do problémov, napríklad so svojimi autami, často si musíte poradiť sami. Napadne mi aj to, že je to jedna z mála krajín, cez ktorú nemožno postaviť diaľnicu tam a späť, pretože jej reliéf je veľmi členitý, údolia mimoriadne hlboké a rieky buď suché, alebo neregulovateľné. Je to krajina, ktorej rozvoj bude ešte dlho pozvoľný, pretože komunikácie sú pre ekonomický rast jednotlivých regiónov absolútne kľúčové,“ vysvetľuje Radek.

Krajina Mercedesov

Naša cesta severným Albánskom mala svoju prvú zastávku v najväčšom meste tejto oblasti - v Skadare. Ten má necelých stotisíc obyvateľov, leží na východnej strane Skadarského jazera medzi riekami Drini a Buna. Zaujímavé je, že patrí k najstarším a v súčasnosti aj najväčším mestám v Albánsku.

Je obývané nepretržite od svojho založenia vo 4. storočí pred naším letopočtom. V roku 1979 ho zničilo silné zemetrasenie, odvtedy sa však opäť rýchlo rozvíja. Ak tam očakávate túlavé psy a mačky, chaos a pokrikujúcich taxikárov, nebudete sklamaní. Je to však len jedna z jeho tvárí. Je to zároveň mesto, v ktorom väčšinu tvoria katolíci a moslimovia, no sú tam početne zastúpené prakticky všetky miestne náboženstvá - a všetci spolu dokážu koexistovať absolútne bez problémov.

Atmosféra je podobná arabským mestám - je rušná, na cestách stretnete divné stroje, často držiace pokope len silou vôle, zistíte, že motorky môžu byť bez problémov hromadným dopravným prostriedkom, a pravda je aj to, že s odpadom si tam príliš hlavu nelámu. Skadar však dýcha špecifickou, možno čiastočne aj eklektickou atmosférou mesta, v ktorom sa od nepamäti krížili rôzne kultúry i vplyvy, a určite sa ho oplatí vidieť.

Napriek „multikulturalite“ a kríženiu vplyvov však v jednej oblasti krajina absolútne podľahla jedinému - autám. Prešli sme už mnoho krajín, ale ešte v žiadnej sme nevideli toľko starých a ešte starších Mercedesov ako v Albánsku. Odhadom a bez preháňania - Mercedesy, zväčša s dvojciferným vekom, tvorili približne dve tretiny áut, ktoré sme na cestách stretli.

V Skadare sme prvýkrát v Albánsku doplnili palivo, mimochodom, to je vec, s ktorou si v tejto krajine rozhodne netreba lámať hlavu. Benzínové pumpy sú takmer na každom kroku, aj keď rôznej kvality. Nečakajte, že sa na nich budete môcť dokonale zásobiť, zväčša sú to naozaj len pumpy bez doplnkových obchodov, no často si na nich môžete dať aspoň kávu.

Pohoda: V krajine prakticky bez ľudí sme mali dokonalú možnosť zresetovať si hlavu.
Pohoda: V krajine prakticky bez ľudí sme mali dokonalú možnosť zresetovať si hlavu.
Matej Jankovič

Enverova paranoja

Ak sa v tejto krajine niečo vyskytuje častejšie než benzínové pumpy, sú to malé betónové bunkre, mnohokrát pospájané podzemnými chodbami do väčších komplexov. Nepreháňame a štatistika nepustí - v Albánsku vraj pripadá na každý štvorcový kilometer 5,7 bunkra, je ich tam takmer 180-tisíc. A to je minimálny odhad, aký sme dokázali nájsť. Zväčša sa ich počet uvádza v rozpätí 750- až 800-tisíc.

Je to dedičstvo po komunistickom diktátorovi Enverovi Hodžovi, ktorý ich budoval od šesťdesiatych až do osemdesiatych rokov minulého storočia prakticky všade - od neprístupných horských masívov cez pláže, dediny až po centrá miest. Išlo o program, ktorý dokonca nazývali „bunkerizácia“ a krajinu takmer ekonomicky zruinoval.

Je to pozostatok paranoje Envera Hodžu, ktorý sa obával útoku zo západu aj z východu. Dnes sa im najmä vďaka špecifickému tvaru hovorí huby. Väčšina z ich je totiž určená dvom až štyrom obrancom a naozaj pripomínajú klobúk huby.

Pre krajinu sú vážnym problémom - je ich toľko, že peniaze na ich odstránenie jednoducho nemá. Odhady hovoria, že náklady na odstránenie každého z nich a následnú rekultiváciu miesta, kde sa nachádzali, sú približne 800 eur. Ak ich máte 800-tisíc, je to naozaj nezanedbateľná položka.

Aj preto sa dnes stali obľúbeným miestom sprejerov a mnohé sa prestavujú na kaviarničky, malé múzeá a podobne. S odstupom času to dokonca vyzerá tak, že paradoxne práve nevzhľadné železobetónové bunkre budú jedným z veľkých turistických lákadiel tejto krajiny.

Albánske Alpy

Zo Skadaru sme pomaly zamierili do „albánskych severných Álp“ - aspoň tak všetci tieto hory nazývajú. V skutočnosti ide o súčasť krasového horského masívu Prokletije, tvoriaceho prirodzenú hranicu medzi Čiernou Horou, Albánskom a Kosovom.

Výška štítov v ňom dosahuje okolo 2 200 až 2 600 metrov, sú tam vysoko položené sedlá a hlboké údolia. Väčšina ciest sú v skutočnosti iba úzke zárezy vo svahoch, ohraničené hlbokými a strmými zrázmi. Zväčša sú široké tak na jedno auto, no občas na nich stretnete aj plne naložený kamión. Šoféri sú však vysoko v horách navzájom mimoriadne ohľaduplní, inak sa v tom prostredí ani nedá. Nákladné auto uhne tam, kde sa dá, a bez problémov počká, kým prejde celá naša kolóna, často roztrúsená aj na niekoľkých stovkách metrov. Nikto pritom nie je nervózny, vodiči nám ešte pri prejazde priateľsky zakývajú.

Praktické rady

V týchto horách sme strávili, občas v pomerne veľkej nadmorskej výške, niekoľko nocí, takmer celé dni nám zabrala jazda. Reálne sme neprešli veľa kilometrov, lebo väčšinu času sme sa v tomto prostredí pohybovali redukovanou jednotkou alebo dvojkou, čiže rýchlosťami zväčša nepresahujúcimi 20 kilometrov za hodinu.

Na úzkych, relatívne strmých a niekedy aj celkom šmykľavých horských cestách (občas aj necestách) sme celkom ocenili, že nemáme len štandardnú štvorkolku, ale skutočný offroad. To značí, že na Pajere sme vedeli nielen prepínať medzi zadným náhonom a štvorkolkou, ale v prípade potreby sme mohli uzamknúť medzinápravový a zadný diferenciál a využiť aj redukciu. Toto je ďalšia vec, ktorú by sme na expedičných výpravách nepodceňovali a nespoliehali sa na reči predajcov, že inteligentný pohon 4x4 vám pomôže v akejkoľvek situácii a spraví takmer všetko za vás. Ak chcete jazdiť za hranice všedných dní, kúpte si alebo dajte spraviť skutočný offroad a k uvedeným veciam pridajte ešte vylepšenú svetlú výšku. Ideálne je, keď sa dostanete aspoň na nejakých 25 centimetrov.

Z praktického hľadiska sme práve tu prišli na chuť strešným stanom, ktoré sa nám pôvodne zdali zbytočným luxusom. Nie je to totiž práve lacná záležitosť. Cena kvalitných sa pohybuje niekde medzi dvomi až tromi tisíckami eur, ale majú niekoľko zásadných výhod.

V ich prospech hovorí hlavne jedno - rýchlosť a jednoduchosť, s akou sa dajú použiť. Mnohohodinová jazda - aj keď v nádhernom prostredí - vie občas byť pomerne vyčerpávajúca. Po nej za súmraku vystúpite z auta, no povinnosti sa ešte nekončia. Čaká vás totiž vec, ktorá občas nie je jednoduchá - založiť táborisko a predovšetkým nazbierať, pokiaľ možno za svetla, dostatok dreva na oheň.

Až keď sa ten rozhorí, je čas na varenie jedla a rozloženie stanov. Klasický stan je v tomto prostredí problém, lebo väčšinou táboríte na dosť nerovnom a predovšetkým skalnatom podklade. Aj preto je vhodné do áut pribaliť kliny pod kolesá, pomocou ktorých ich dokážete dostať do vodorovnej polohy. A to je v prípade, ak spíte v strešnom stane alebo v kabíne, žiaduce.

Strešný stan navyše viete rozložiť za pár sekúnd, pričom vnútri je slušný komfort. Vyspíte sa tam dvaja, máte tam matrac, často na izolovanom podklade, a odkladacie priestory. Stany sú odvetrávané a zároveň dobre izolované proti vetru, navyše v extrémnych podmienkach na ne možno natiahnuť izoláciu proti chladu. Tá funguje rovnako, ako keď dáte dieťa do fusaku, dokonca sa vďaka týmto izoláciám niekedy tak prezýva. A dôležité je, že všetky spacie potreby môžete voziť priamo v nich, takže ráno sa dokáže opäť mimoriadne rýchlo zbaliť, pretože spacák, vankúše a podobne môžete nechať vnútri rozložené. Navyše, nespíte na zemi, je to nielen bezpečnejšie, ale vo väčších nadmorských výškach aj komfortnejšie - keď spíte hore, zo studenej zeme neťahá taký chlad.

Bez ľudí

Počas niekoľkých dní sme prešli staré horské komunikačné obchodné cesty, videli sme, v akých skromných podmienkach dokážu ľudia žiť, a postupne sme sa presúvali panenskou prírodou na juh, z geografického hľadiska približne do polovice Albánska, niekam na úroveň hlavného mesta Tirana.

V priebehu týchto dní sme si uvedomili, že albánske hory sú mimoriadne krásne preto, lebo dodnes sú nedotknuté. Často sa nám stalo, že sme počas niekoľkých hodín jazdy týmto prostredím nestretli nielen žiadne auto, ale ani žiadneho človeka. Sú to hory, v ktorých neexistujú značené cesty, je v nich problém s navigáciou, so zabezpečením aj s mobilným signálom. Na cestu nimi sa preto treba dôkladne pripraviť a nepodceňovať kvalitnú výbavu či už ako peší turisti, alebo ak sa tam vyberiete terénnymi autami ako my.

Ak sa napokon pre albánske hory rozhodnete, budete odmenení nielen neskutočnými scenériami, ale aj pocitom, ktorý môžete zažiť v Európe už len na pár miestach - že ste sami a ničím nerušení hlboko uprostred prírody, pričom desiatky kilometrov navôkol nie je žiadna civilizácia.

Ľudia

To sa prejavuje aj na mentalite ľudí. Na jednej z ciest do údolí, ktoré sme robili predovšetkým kvôli doplneniu paliva, sme natrafili na malý bar pri ceste. Vidina teplej kávy a prípadne jedla, ktoré po pár dňoch konečne nemusíme pripravovať v ešuse na plynovom variči, nás zlákala.

S jedlom to nakoniec také jednoduché nebolo, preto sme si objednali aspoň to tekuté. Pri platení sme zistili, že bude problém s vydaním, rozdiel robil asi 300 albánskych lekov, čo je v prepočte približne 2,5 eura. Samozrejme, majiteľovi baru sme povedali (čo vôbec nebolo jednoduché), nech sumu zaokrúhli nahor, že je to úplne v poriadku. Keď konečne pochopil, čo vlastne chceme, takmer sa urazil a nekompromisne tvrdil, že si zoberie nižšiu sumu a rozdiel vyrovná sám, pretože sme jeho hostia.

A to nie je jediná takáto skúsenosť. Keď sme táborili na okraji jednej z horských dediniek, pristavil sa pri nás miestny obyvateľ a keďže sme mali rozložený proviant, ponúkli sme mu zo zásob plechovku piva. Ten ju prijal a po chvíli sa vrátil s čerstvou zeleninou a kusom kozieho syra, že to je pre nás. Možno aj to je odpoveď na otázku, či sú albánske hory bezpečné. Sú. Ľudia sú tam veľmi milí a pohostinní. Presne ako v akýchkoľvek iných horách, ktoré sú zatiaľ nedotknuté masovou turistikou. Aby to však fungovalo, žiada si to dôležitú vec - aj vy do tých hôr musíte ísť s maximálnym rešpektom a pokorou nielen k prírode, ale aj miestnym obyvateľom.

VIDEO Plus 7 Dní