Jana Čavojská

Aj bez pandémie Covid-19 bola situácia v&nbsp;tábore Moria na&nbsp;gréckom ostrove Lesbos zúfalá. Pôvodne bol naprojektovaný pre tritisícsto ľudí ako krátkodobé ubytovanie. Dnes sa v&nbsp;tábore tiesni až 25-tisíc žiadateľov o&nbsp;azyl. Na&nbsp;ukončenie svojich azylových procedúr tam mnohí čakajú už roky. Žijú v&nbsp;stanoch, o&nbsp;hygiene nemôže byť ani reči, ani o&nbsp;kúrení v&nbsp;zime. Jedlo je jednotvárne, málo výživné a&nbsp;je ho málo. Ľudia, ktorí ušli pred vojnou v&nbsp;Sýrii či terorom v&nbsp;Afganistane, teraz čelia ďalšej hrozbe - ak sa v&nbsp;preplnenom tábore rozšíri koronavírus, dopadne to s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou veľmi zle.

Ako sa koronavírus šíril Gréckom, úrady urobili opatrenia aj v&nbsp;Morii. Zatvorili školy a&nbsp;komunitné centrá a&nbsp;vyhodili z&nbsp;tábora mimovládne organizácie. Obyvateľov Morie chcú čo najviac izolovať od&nbsp;obyvateľov ostrova. Je to logické a&nbsp;chráni to všetkých. Na&nbsp;druhej strane to znamená, že ľudia z&nbsp;tábora sú odrezaní úplne od&nbsp;všetkého. „Nemôžu ísť napríklad do&nbsp;obchodu. Z&nbsp;dávok jedla v&nbsp;tábore sa nedá najesť. Teraz si už nesmú nakúpiť,“ hovorí holandský aktivista Rikko Voorberg, ktorý je cez sociálne siete alebo telefón v&nbsp;kontakte so svojimi známymi z&nbsp;Morie. „Sú dni, keď voda z&nbsp;púmp vôbec netečie a&nbsp;nie je ani pitná voda. Rady pred ambulanciou sú už také dlhé ako rady na&nbsp;jedlo. Oboje znamená čakať niekoľko hodín a&nbsp;mať šťastie, keď sa konečne dostanete na&nbsp;rad.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/nakaza-pekle-ak-koronavirus-dostane-sem-budeme-mat-naozaj-velky-problem" target="_blank" rel="noopener">VIAC FOTO ako to vyzerá na ostrove Lesbos s utečencami, nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Rikko Voorberg je protestantský pastor a&nbsp;aktivista, ktorému nie je ľahostajný osud ľudí na&nbsp;hraniciach Európy. Na&nbsp;Lesbos sa prvýkrát vybral v&nbsp;roku 2015. Utečenci tu vtedy pristávali v&nbsp;gumených člnoch a&nbsp;Rikko chcel zistiť, akú pomoc potrebujú. „Dostalo ma, že ľudia, ktorým sa práve podarilo preplaviť cez more, musia ísť do&nbsp;tábora pešo sedemdesiat kilometrov na&nbsp;opačnú stranu ostrova.“

Grécke zákony boli veľmi prísne, kto by ich zviezol, mohol by sa dostať do&nbsp;väzenia. Rikko sa rozhodol prejsť tú cestu s&nbsp;nimi. „Na&nbsp;tretí deň pochodu mi začali volať kamaráti a&nbsp;pýtať sa, s&nbsp;čím môžu pomôcť. Aspoň z&nbsp;toho som mal dobrý pocit.“

Rikko cestoval za&nbsp;utečencami ešte niekoľkokrát. Veľkú noc 2016 strávil v&nbsp;stane v&nbsp;utečeneckom tábore Idomeni na&nbsp;čerstvo zatvorených grécko-macedónskych hraniciach. „Veľká noc je pôvodne príbeh o&nbsp;ľuďoch v&nbsp;núdzi - Židoch - na&nbsp;úteku. Chcel som ju osláviť s&nbsp;ľuďmi, ktorí sú na&nbsp;úteku dnes. Hovoril som s&nbsp;nimi o&nbsp;ich zúfalstve. Vrátil som sa domov s&nbsp;pocitom, že nie je fér, keď v&nbsp;mojej krajine je všetko, jedlo, ubytovanie, a&nbsp;oni nemajú nič. S&nbsp;kamarátmi sme si povedali: Musíme ich priviezť sem.“

Nemalo to úplne nereálny základ. Väčšina krajín Európskej únie sa zaviazala na&nbsp;relokácie ľudí z&nbsp;preplnených táborov v&nbsp;Grécku a&nbsp;Taliansku. Holandská vláda takto prisľúbila prijať deväťtisíc žiadateľov o&nbsp;azyl. Rikko zorganizoval svojráznu kampaň. Kolóna 250 áut obišla budovy vlády, ministerstiev a&nbsp;parlamentu s&nbsp;odkazom, že vláde pomôžu splniť sľub o&nbsp;prijatí utečencov a&nbsp;ponúkajú k&nbsp;dispozícii svoje autá a&nbsp;domovy.

„V&nbsp;tábore Moria boli ľudia už takí zúfalí, že deti a&nbsp;tínedžeri začali páchať samovraždu. Nemohol som sa na&nbsp;to len dívať v&nbsp;správach a&nbsp;sedieť nečinne doma. Rozhodli sme sa skutočne ísť do&nbsp;Grécka. Mali sme tridsaťpäť áut a&nbsp;starý autobus a&nbsp;gréckej vláde sme poslali list, nech pripraví stopäťdesiat žiadateľov o&nbsp;azyl aj s&nbsp;papiermi, že prichádzame splniť sľub našej vlády. Samozrejme, bol to skôr manifest ako reálny plán. Autobus sa cestou pokazil. Do&nbsp;Atén sme prišli bez neho. Ale písali o&nbsp;tom všetky médiá. Každý Holanďan dostal odkaz o&nbsp;tom, čo sa v&nbsp;Morii deje.“

Lenže veci sa stále nezmenili. Ľudia zostávajú v&nbsp;táboroch v&nbsp;zúfalých podmienkach. Vojna v&nbsp;Sýrii pokračuje už deviaty rok. Násilie v&nbsp;Afganistane nemá konca. „Európska únia sa medzitým zmenila,“ konštatuje Rikko s&nbsp;istotou, že medzi krajinami a&nbsp;mnohými ich obyvateľmi už nie je vôľa utečencov prijať. „Európa nerobí nič a&nbsp;my, jej občania, sa za&nbsp;to hanbíme. Po&nbsp;príchode do&nbsp;Atén mi tam jeden utečenec povedal: „Váš odkaz ste smerovali skôr politikom a&nbsp;Európanom, ale najväčší význam mal pre nás. Vidíme, že to nie sú ľudia, ale systém a&nbsp;vlády, ktoré nič nerobia. Rovnako ako sa bezmocne cítime my, cítite sa tak aj vy, Európania, ktorí nám chcete pomôcť.“

Skupina ľudí okolo Rikka sa rozhodla znovu prejaviť solidaritu s&nbsp;utečencami. Začali pracovať na&nbsp;iniciatíve Walk of Shame, Pochod hanby. Plán bol kráčať v&nbsp;priebehu apríla a&nbsp;mája s&nbsp;utečencami balkánskou cestou z&nbsp;Grécka cez Macedónsko, Srbsko, Bosnu a&nbsp;Hercegovinu, Chorvátsko do&nbsp;Talianska. Zažiť to presne tak, ako to zažívajú oni. Hovoriť s&nbsp;nimi, lebo práve kontakt človeka s&nbsp;človekom zabudnutí ľudia na&nbsp;úteku veľmi potrebujú.

Ale prišla pandémia koronavírusu. A&nbsp;nemenej dôležitá úloha - informovať o&nbsp;tom, čo v&nbsp;preplnených utečeneckých táboroch v&nbsp;prípade nákazy hrozí.

Kampaň sa teda presunula na&nbsp;internet. „Ako si máš umývať ruky, keď nemáš vodu? Ako máš dbať o&nbsp;hygienu, keď nemáš mydlo? Ako máš zostať doma, keď nemáš domov?“ - to sú jej najdôležitejšie heslá.

„Európa drží na&nbsp;svojich hraniciach tisíce ľudí vystavených smrtiacemu vírusu. Zodpovednosť nikto nepreberá, nikto nerobí nijaké opatrenia. Jediný scenár, ktorý môže nastať, je taký hrôzostrašný, až na&nbsp;to nikto nechce ani pomyslieť,“ obáva sa Rikko.

Ešte sa to však nedeje. Asi 42-tisíc ľudí na&nbsp;gréckych ostrovoch ešte môže byť evakuovaných do&nbsp;lepších podmienok. Alebo aspoň najzraniteľnejšie skupiny z&nbsp;nich - starí, deti a&nbsp;ich matky. Žiadatelia o&nbsp;azyl uzavretí v&nbsp;táboroch sa obávajú, že raz prestane tiecť voda úplne, nepríde žiadne jedlo a&nbsp;poslední lekári opustia kliniku.

Obyvatelia Morie si šijú masky, mimovládne organizácie medzi nich distribuujú toľko mydiel, koľko môžu zohnať. „Ale všetko je to len symbolické, ak je 25-tisíc ľudí na&nbsp;takom malom priestore a&nbsp;už aj tak v&nbsp;zlom zdravotnom stave,“ konštatuje Rikko.

Rovnaký názor majú zástupcovia organizácie Lekári bez hraníc. Zdravotnícka koordinátorka Hilde Vochtenová potvrdzuje, že časté umývanie rúk a&nbsp;sociálna izolácia sú v&nbsp;podmienkach táborov nemožné. „Šesťčlenné rodiny musia spať na&nbsp;priestore veľkom tri štvorcové metre,“ opisuje.

Preplnenosť a&nbsp;otrasné životné podmienky predstavujú dokonalú živnú pôdu na&nbsp;vypuknutie nákazy. „Dostať ich pod kontrolu by nebolo možné. Do&nbsp;dnešného dňa sme nevideli žiadny núdzový plán, ako sa o&nbsp;tých ľudí postarať a&nbsp;ochrániť ich v&nbsp;prípade prepuknutia choroby.“

Žiadne testovanie, izolácia nakazených a&nbsp;ľudí, s&nbsp;ktorými prišli do&nbsp;kontaktu, ani žiadne podmienky na&nbsp;liečbu pacientov v&nbsp;kritickom stave. Hilde Vochtenová upozorňuje, že to isté sa týka obyvateľov gréckych ostrovov. Nezodpovedná európska politika, ktorá v&nbsp;táboroch na&nbsp;ostrovoch drží desaťtisíce ľudí, hraničí podľa Lekárov bez hraníc až so zločinom.

Podľa Anny Albothovej z&nbsp;organizácie Minority Rights Group International to boli hlavne mimovládne organizácie, kto ľuďom v&nbsp;táboroch poskytoval vodu, dodatočné jedlo, oblečenie, drogériu, elektrinu, ale aj pripojenie na&nbsp;internet a&nbsp;informácie.

„Teraz, keď organizácie do&nbsp;táborov nesmú, zostali ľudia bez tejto podpory. Niektorí moji priatelia z&nbsp;Morie mi povedali, že tábor zatvorili bez akéhokoľvek vysvetlenia. Nie je tam veľa informácií o&nbsp;koronavíruse. A&nbsp;už vôbec nie v&nbsp;jazykoch, ktorým žiadatelia o&nbsp;azyl rozumejú. Tí, ktorí o&nbsp;pandémii niečo vedia, sú vystrašení na&nbsp;smrť.“

Rikko prosí Európanov, aby práve teraz rozmýšľali v&nbsp;širších súvislostiach, než je ich domov, rodina alebo mesto. „Ak teraz dovolíme, aby sa pandémia v&nbsp;táboroch skončila tragédiou, tak si to nikdy neodpustíme.“

Nákaza v pekle: Ak sa koronavírus dostane sem, budeme mať naozaj veľký problém!

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás