Peter Hupka

Koľko ste tam neboli? Trinásť rokov? To treba napraviť! - vraví pred návštevou Karabachu náš jerevanský kamarát Ašot. Lokálna pohostinnosť v&nbsp;jeho podaní nepozná hraníc. „Ak nemáte problém s&nbsp;volantom na&nbsp;pravej strane, vezmite si moje auto. Je zo všetkých strán pooškierané, tak žiadny strach!“ zaštrngá kľúčikmi v&nbsp;ruke veselý päťdesiatnik a&nbsp;bez možnosti odporovať nám natankuje prvú plnú nádrž stlačeného zemného plynu CNG - paliva, na&nbsp;akom „fičia“ v&nbsp;Arménsku a&nbsp;Karabachu takmer všetci vodiči. „Je to lacné, dobré a&nbsp;ekologické! A&nbsp;teraz ma ospravedlňte, nič nestíham, a&nbsp;tak mám vo firme takmer núdzový stav. Víno si dáme potom v&nbsp;Jerevane!“ rozlúči sa s&nbsp;nami zaneprázdnený Ašot.

Hornaté územie Arcachu, susediace s Arménskom, Iránom a Azerbajdžanom, bolo už v druhom storočí pred Kristom jednou z pätnástich provincií vtedajšieho Arménskeho kráľovstva. Hoci ho počas celej histórie obývala arménska väčšina, nezriedka sa dostávalo pod kontrolu iných mocností - seldžuckých i osmanských Turkov, Iránu či cárskeho Ruska. Oblasť južného Kaukazu, kde sa o územia dlhodobo prú národnosti úplne rozdielne etnicky i nábožensky, sa nedočkala rovnováhy ani po prvej svetovej vojne.

V otázke Karabachu ťahali Arméni častejšie za kratší povraz z viacerých dôvodov - i keď boľševici spočiatku podporovali viac práve arménsku stranu v boji proti panturkickým silám, postupne sa situácia menila. „Zásluhu“ na tom mala vo veľkej miere britská misia, ktorej velenie v otázke kontroly nad Arcachom jednoznačne favorizovalo Azerbajdžan a Chosrovbeja Sultanova. „Ako to už u&nbsp;Britov býva, nešlo o&nbsp;bezdôvodnú náklonnosť. V&nbsp;hre boli dobré vzťahy s&nbsp;Baku vzhľadom na&nbsp;britskú kontrolu ťažby azerbajdžanskej ropy,“ dozvedáme sa od&nbsp;domácich. Hneď ako sa Briti z&nbsp;oblasti stiahli, mali Sultanovovi ľudia voľnú ruku, čoho výsledkom bolo niekoľko pogromov na&nbsp;arménske obyvateľstvo Karabachu a&nbsp;napokon i&nbsp;vojna o&nbsp;Arcach z&nbsp;roku 1920.

O rok neskôr sa oblasť južného Kaukazu dostala pod kontrolu sovietskych boľševikov a Karabach sa mal stať súčasťou Arménskej sovietskej socialistickej republiky (SSR). Na Stalinov osobný príkaz sa však udial opak - oblasť sa dostala pod kontrolu Azerbajdžanskej SSR. „To sú tie Stalinove míny, ktoré všade v ZSSR poukladal. A tie sa po rozpade superštátu stali nebezpečnými,“ dozvedáme sa veľmi často od obyvateľov celého Kaukazu. I&nbsp;keď za&nbsp;čias jestvovania Sovietskeho zväzu v&nbsp;Arcachu panoval pokoj a&nbsp;bol priestor aj&nbsp;na&nbsp;rozvoj regiónu, karabašskí Arméni boli terčom reštrikcií a&nbsp;z&nbsp;azerbajdžanskej strany silnel tlak na&nbsp;zmenu tunajšej demografie. Logickým vyústením situácie vo vákuu počas fungovania ZSSR a&nbsp;najmä po&nbsp;jeho rozpade bola opätovná vojna o&nbsp;územie.

Konflikt z rokov 1988 - 1994 priniesol arménske víťazstvo a vznik medzinárodne neuznanej republiky Arcach. Tá okrem územia niekdajšieho autonómneho Náhorného Karabachu zahŕňa Lačinský koridor, Azerbajdžan zasa vybojoval provinciu Šaumjan, ktorú od zvyšku Karabachu oddeľuje vyše trojtisícový hrebeň pohoria Murovdag - Mrav. Ako každý konflikt i tento mal za následok mnoho utečencov a osobných tragédií na oboch stranách. A hoci od prímeria, ktoré ho ukončilo, prešlo už štvrť storočia, na frontových líniách sa dodnes občas ozýva streľba a celkom zbytočne zomierajú ľudia.&nbsp; Ten, kto sa nachádza v&nbsp;bezpečnej vzdialenosti od&nbsp;spomínaných línií, sa o&nbsp;tom väčšinou ani nedozvie. Bude si užívať pokoj, podobne ako drvivá väčšina zo stopäťdesiattisíc obyvateľov Náhornej karabašskej republiky, ktorá má dnes rozlohu jedenásť a&nbsp;pol tisíca štvorcových kilometrov.

„Vyplňte týchto pár riadkov a dokument určený na výstup zasa odovzdajte pri výjazde. A hlavne - Vitajte v Arcachu!“ povie ústretový pohraničník a dodáva: „Vízum vám do pasu lepiť nebudem, mohli by ste mať inde problémy.“ „Problémy vo svete plnom online informácií by poľahky nastali i tak a do Azerbajdžanu sa viac nechystáme,“ odpovedáme mladému mužovi, než vyrazíme do vnútrozemia Karabachu. Nielen Kaukaz je miestom, kde si návštevník musí vybrať jemu sympatickejšiu stranu znepriatelených štátov v&nbsp;rámci starého príslovia o&nbsp;dvoch stoličkách. A&nbsp;do&nbsp;Arcachu sa každý, kto tu už bol, bude rád vracať. Je nielen poetickým krajom oku i&nbsp;duši lahodiacich hôr, ale i&nbsp;miestom so skvelými priateľskými ľuďmi a&nbsp;s&nbsp;jedlom, aké by u&nbsp;nás vari v&nbsp;každej forme nieslo lichotivú a&nbsp;s&nbsp;trendom kráčajúcu nálepku bio.

„Čo to bude, chlapci? Nakladaná zelenina, orechový džem, čerstvé paradajky, syr či moruše?“ pýta sa sympatická babička Rebeka, jedna z desiatok predavačiek v centre starého Stepanakertu. Jej tovar je dopestovaný bez kúska chémie a čokoľvek si človek vyberie, chutí to rovnako skvelo ako ďalšia zdravá pochúťka z Arcachu, nazývaná žingalov hac. „Žingalov hac je placka plnená sedemnástimi druhmi byliniek a&nbsp;korenín, máločo je také dobré a&nbsp;pre telo osožné,“ dozvedáme sa od&nbsp;trhovníkov zo Stepanakertu a&nbsp;nevieme sa jej dojesť. Skvelá vyvážená kombinácia pre našinca takmer nepoznaných sviežich chutí predstavuje zážitok nečakaný a&nbsp;jedinečný rovnako ako celý Karabach.

„Tu v prostriedku Arcachu je dobre, ale na frontovej línii s Azerbajdžanom to stále nie je pokojné. Minulý týždeň tam ostreľovač zabil ďalšieho nášho chlapca,“ vraví päťdesiatnik Karlen, strážiaci zrenovovaný kláštor Amaras. Karlen je takisto bývalý vojak, veterán karabašskej vojny. „Práve vďaka kombinácii vojenského dôchodku a tejto práci žijem vcelku obstojne. Okrem toho je u nás krásne a Arcach by som za nič na svete nevymenil. Za stráženie dostanem 57-tisíc dramov mesačne - čosi vyše sto eur, a vojenská penzia je 84-tisíc - asi 165 eur. To u nás stačí,“ vraví muž, ktorého krstné meno je po­dľa jeho slov kombináciou mien Karl Marx a Lenin.&nbsp; Kláštor Amaras je pre Arménov veľmi dôležitým miestom. V&nbsp;piatom storočí tu Mesrop Maštoc, teológ a&nbsp;autor arménskej abecedy, otvoril prvú školu používajúcu ním vytvorené písmo. V&nbsp;trinástom storočí Amaras vyplienili hordy Timura Chromého, v&nbsp;devätnástom storočí slúžil ako pohraničná pevnosť ruských cárskych jednotiek. Neskôr tunajší chrám, ktorý je zároveň hrobkou svätého Grigorisa, obnovili za&nbsp;peniaze zo zbierky Arménov zo Šuši a&nbsp;obľúbeným pútnickým miestom je dodnes.

Okolie Amarasu pamätá i&nbsp;poslednú vojnu o&nbsp;Karabach, odohrala sa tu jedna z&nbsp;jej dôležitých bitiek. Karlen si na&nbsp;tieto udalosti spomína. „Mali sme len jeden tank, jeden granátomet a&nbsp;samopaly. Azerbajdžanci mali dovedna šestnásť tankov, i&nbsp;tak prehrali. Keby sme mali takú výzbroj ako oni, dôjdeme až do&nbsp;Baku!“ vraví položartom a&nbsp;dodáva: „Vďaka našim chlapcom tu môžeme sedieť a&nbsp;baviť sa v&nbsp;mieri.“

„Nemysli si, že len tak odídeš! Musíš si s nami zajesť a vypiť,“ vraví Grigor, jeden z mladých mužov, ktorí od skorého rána v blízkych rozľahlých sadoch oberali moruše. „Je to pre nás dôležitá časť roka! Pod stromy rozprestrieme plachtu a palicami otriasame z vetiev sladké plody. Po ne príde výkupca z Jerevanu a my budeme mať peniaze. Je to pre nás dôležitý zdroj príjmu,“ dozvedáme sa.&nbsp; Tutovnik, ako tento strom nazývajú v ruštine, v Arcachu vysoko hodnotia. Nielen pre ovocie, ale aj kvôli pálenke, ktorej drvivá väčšina Arménov pripisuje liečivé účinky. Ochutnať ju spolu s opekanou baraninou môžeme už dnes večer priamo v Amarase. Na hostine, kde si každého hosťa cenia a obletujú ho. Nie ako trpenú príťaž, ale ako človeka, ktorý je darom a s ktorým sa dá porozprávať o čomsi novom, podeliť sa s radosťami aj so starosťami a zabaviť sa.

„Vďaka za zvezenie, čakal som na maršrutku do Stepanakertu,“ vraví Tomáš Jadlovský z Česka, pre ktorého je tunajšie päťtisícové mestečko Šuši druhým domovom. S Tomášom sa stretávame náhodou na zastávke, odkiaľ pravidelne vyrážajú mikrobusy, nazývané v postsovietskom priestore maršrutnoje taxi alebo oveľa častejšie jednoducho maršrutka. „Minimálne pol druha roka mám ešte čas, takže nejakú kávu určite zvládneme!“ prekvapuje náš náhodný známy svojskou reakciou na pozvanie. Vysvetlenie dodá vzápätí.&nbsp; „Ak chcete, všetko o&nbsp;mne sa poľahky dozviete z&nbsp;internetového filmu Čekání na&nbsp;spravedlnost, ktorý je verejne dostupný na&nbsp;webe,“ vraví štíhly muž skôr, než nám ochotne ukáže to najlepšie z kulinárskych pochúťok metropoly Karabachu, mesta Stepanakert. Spomínanú, takmer hodinovú snímku možno odporučiť najmä tým, ktorí sa chystajú vrhnúť do „medzinárodného manželstva“, v tomto prípade nie z úplne odlišného kultúrneho prostredia, ale „len“ medzi občanmi Európskej únie. Ani to však nemusí znamenať vymožiteľnosť práva. Pohľad na to, čo je a čo nie je únosom dieťaťa, si už musí vytvoriť každý sám. Ostatne takto to prezentuje i&nbsp;sám Tomáš. Podľa arménskych zákonov otec, ktorý sa chce podieľať na&nbsp;výchove svojho syna, podľa španielskych takmer zločinec. A&nbsp;dieťa, ktorého práva by mali byť na&nbsp;prvom mieste, zostáva z&nbsp;pohľadu súdov domovských štátov jeho rodičov opäť v&nbsp;úzadí...

„Tie zariadenia pri ceste sú naše zenitky. Sú po celom Karabachu a dokážu rázovými vlnami rozháňať krupobitie i spustiť z oblakov dážď,“ dozvedáme sa od zdravotnej sestry v stredných rokoch, ktorú vezieme stopom do jej dedinky blízko Ganzasaru. O&nbsp;záhadných zariadeniach, ktoré možno nájsť v&nbsp;Arménsku, Arcachu, Gruzínsku a&nbsp;Iráne, sa napokon dozvieme, že ich vyrába globálne neznáma arménska firma Barva, ktorá uvádza, že ich explozívnym palivom je propán-bután a&nbsp;účinnosť pri včasnom zachytení búrkového oblaku s&nbsp;krupobitím je až osemdesiat percent.

Skôr než pani vystúpi, naviguje nás ku kláštoru Gandzasar, ležiacemu na&nbsp;vysokých pahorkoch lemovaných zelenými lesmi. Jeho názov znamená v&nbsp;arménčine „vrch po­kladov“ a&nbsp;sakrálny objekt z&nbsp;desiateho storočia ním pre domácich určite je. Sídli v&nbsp;ňom arcibiskup celého Arcachu a&nbsp;skupiny domácich pútnikov tu nachádzajú nielen miesto na&nbsp;modlitby, ale i&nbsp;cieľ rodinných výletov, na&nbsp;akých nesmie chýbať fotografia na&nbsp;koni s&nbsp;vlajkou Arménska i&nbsp;Arcachu.

„Vezmi ma, prosím, za mojou Oľgou! Nechcem, aby jej mládežníci robili zle!“ vraví mierne pripitý, ale sympatický pastier Sejran. Až po chvíli vyjde najavo, že má na mysli svoju kobylku s poetickým menom Olinka. Večer sa postupne vyvinie tak, že Sejran nám ponúkne oveľa viac než my jemu. Hostí s&nbsp;neskrývanou radosťou počastuje chladným čapovaným pivom v&nbsp;prírodnom termálnom prameni Zuar, pohostí i&nbsp;prenocuje na&nbsp;salaši. Zasvätí nás aj&nbsp;do&nbsp;tajomstva zberu rastliny bochi, po&nbsp;latinsky Hippomarathrum crispum, ktorá je vraj dôležitým zdrojom prírodného jódu a&nbsp;najmä obľúbenou pochúťkou nakladanou nakyslo. „Aj mne sa tu žije dobre, v&nbsp;máji a&nbsp;júni nazbieram bochi, predám ich za&nbsp;300 až 500 dramov kilo, čo je 60 centov až jedno euro. Hoci v&nbsp;Jerevane stojí aj dvojnásobok, jeho zber sa oplatí. Predsa len tu nemáme ceny ako v&nbsp;Európe a&nbsp;na&nbsp;jednej prechádzke po&nbsp;horách naberiem aj dvadsaťpäť kilogramov očistených rastlín, z&nbsp;ktorých sa využíva len spodná časť stonky. A&nbsp;to je dobré prilepšenie k&nbsp;bačovskému príjmu,“ usmeje sa útly päťdesiatnik. Sejranovi tak trochu ticho závidíme - kým my sa musíme vrátiť do&nbsp;Jerevanu, on zostane so svojimi stádami kráv, ošípaných a&nbsp;šteniatkami, ktoré ho milujú, v&nbsp;horách, ktoré nemajú ďaleko od&nbsp;predstáv o&nbsp;rajskej záhrade.

Búrka s krupobitím, ktorá bičuje cestu cez horský priesmyk Sotk, je našou rozlúčkou s Náhorným Karabachom. Ktovie, či ľadové guľôčky padajú preto, že tu nestála zázračná zenitka alebo čisto podľa zákonov prírody. Míňame obrovské haldy z ťažby zlata v tunajších baniach a v hĺbke pred nami leží jazero Sevan, ktorého modré vody ostro kontrastujú s často nevábnym, zanedbaným pobrežím. Zrenovované cesty, moderné nemocnice a&nbsp;vynovené dediny Arcachu zostávajú za&nbsp;chrbtom a&nbsp;strieda ich realita arménskeho vidieka. Tá opäť dokazuje, že územie, o&nbsp;ktoré sa nedávno bojovalo, môže vyzerať lepšie než oveľa menej skúšaný zvyšok krajiny. Nemožno sa príliš čudovať - najmä po&nbsp;tom, čo sa na&nbsp;jeho obnovu štedro poskladala takmer celá arménska diaspóra.

V tieni nebezpečného dedičstva: "To sú tie Stalinove míny, ktoré všade v ZSSR poukladal."

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

V tieni nebezpečného dedičstva: "To sú tie Stalinove míny, ktoré všade v ZSSR poukladal."

Peter Hupka

Súvisiace články

Cestovanie v čase: Unikátne koláže celebrít s ich mladším ja. Vyzerajú perfektne

Cestovanie v roku 2019: Rebríček 15 najlacnejších dovolenkových destinácií na svete

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás